Tradičné nemecké strany postavili nový berlínsky múr, tentoraz okolo AfD (Komentár)
Výsledkom je úpadok tradičných politických strán v prospech protestných hnutí.
V Nemecku panuje zdesenie z vnútropolitického vývoja. Vládna koalícia CDU/CSU a SPD drvivým spôsobom stráca podporu voličov. Snaha stredových politických strán s pomocou mainstreamových médií diskreditovať opozičnú Alternatívu pre Nemecko (AfD) úplne zlyhala.
Vládna pravicovo-ľavicová koalícia CDU/CSU a SPD spolu s ďalšími politickými stranami nemeckého hlavného prúdu sa už niekoľko rokov snaží pomocou nálepiek s obvineniami z pravicového extrémizmu a populizmu znížiť volebnú podporu AfD. Avšak v každom ďalšom regionálnom volebnom kole a v celonárodných prieskumoch AfD zvyšuje svoju doterajšiu voličskú podporu na dvojnásobok či dokonca trojnásobok.
V poslednom aktuálnom prieskume, ktorý inštitút INSA uskutočnil prvú októbrovú nedeľu, dosiahla AfD 30,5 percenta, čo je jej doteraz najvyššia hodnota v tejto sérii prieskumov. CDU a CSU spolu klesli na 17,5 percenta, čo je o 13 percentuálnych bodov menej ako AfD. SPD a Zelení zostávajú na 14,5 percentách, postkomunistická strana Ľavica stúpla na 10,5 percenta. Liberálna FDP a Aliancia Sahry Wagenknechtovej (BSW), ktorá sa odčlenila od strany Ľavica, by sa do Spolkového snemu nedostali.
Riešením mala byť „Brandmauer“ – protipožiarna stena nespolupráce s AfD, ktorá v postojoch všetkých ostatných strán po celom Nemecku vylučovala schválenie funkcií pre kohokoľvek z AfD v miestnych aj celoštátnych parlamentoch.
Preto sa ostatné politické strany v postoji proti AfD doteraz spájali v nefunkčných a ideologicky úplne protikladných koalíciách. Najneskôr od utorka 6. októbra 2026 sa však v „Brandmauer“ objavila obrovská diera. AfD sa po prvýkrát s pomocou BSW podarilo presadiť jedného zo svojich poslancov do funkcie predsedu krajského snemu: Tobiasa Rauscha.
Tento 35-ročný realitný maklér a automechanik je členom krajského snemu už desať rokov. Rausch získal v tajnom hlasovaní 48 hlasov. To je o štyri hlasy viac, ako má AfD a poslanci BSW, ktorí za neho hlasovali. Nie je ťažké uhádnuť, od koho by tieto dodatočné hlasy mohli pochádzať. Určite nie od Ľavice a Zelených – ale od CDU. Zdá sa, že už takmer nič nemôže zabrániť skorému zvoleniu tamojšieho šéfa AfD Ulricha Siegmunda za premiéra spolkovej krajiny Sasko-Anhaltsko.
Koniec demokratickému striedaniu vlád pravice a ľavice v prospech mocenských koalícií
Naše západné demokracie mali byť príkladom pravidelného striedania politických strán pri moci na základe vôle voličov. Tie pravicovo-konzervatívne požadovali čo najmenší štátny aparát a maximálne obmedzenie dirigistických či regulačných zásahov do voľného trhu s dôrazom na individuálnu zodpovednosť, čo najnižšie dane a maximálnu mieru slobôd. Ľavica reprezentovaná sociálnymi demokratmi zase chcela viac chrániť občana pred „neviditeľnou rukou trhu“, zvyšovať dane a viac prerozdeľovať. To sa v posledných rokoch na európskom kontinente zásadne zmenilo. Nemecko je výrazným dôkazom toho, že nad ideami, ideológiami a rozdelením politiky na ľavicovú a pravicovú zvíťazila jediná logika – udržať si moc. Výsledkom je úpadok tradičných politických strán v prospech protestných hnutí, pretože v špinavých politických koaličných kompromisoch úplne zanikajú skutočné záujmy občanov.
Po druhej svetovej vojne a pod dohľadom západných veľmocí si Nemecko vo svojom vládnom systéme zachovalo demokratickú politiku striedania pravice a ľavice. V rokoch 1949 až 1966 dominovala politickému dianiu v Spolkovej republike Nemecko (Západné Nemecko) Kresťanskodemokratická únia (CDU) spolu so sesterskou bavorskou Kresťanskosociálnou úniou (CSU). Potom nastúpila SPD, čo sa začalo vstupom CDU do veľkej koalície s SPD v roku 1966 a trvalo to až do roku 1982. Nasledovalo šestnásť rokov vládnutia CDU až do roku 1998, a to na čele s politikmi, ktorých možno považovať za dedičov odkazu prvého povojnového demokratického kancelára Konrada Adenauera.
V roku 1998 sa k moci opäť dostali „vnuci“ bývalého šéfa SPD a kancelára Willyho Brandta v koalícii so Zelenými. Tí začínali ako rebelovia proti establishmentu. Vzišli z mierového hnutia a odporu proti jadrovým zbraniam, čo premenili aj na ideologické odmietanie mierového využívania jadrovej energie. Zrazu sa ocitli pri „bohato prestretom stole“ mocenských pák v koaličnej vláde. A zásadným spôsobom to využili na formovanie zelenej politiky, ktorá už 25 rokov pokračuje v dotáciách solárnych a veterných elektrární v hodnote stoviek miliárd a ničí priemysel a upadajúcu ekonomiku krajiny neúnosnými cenami energie a ďalšími nákladmi. Tento cyklus prechodov pravica/ľavica náhle skončil v roku 2005.
Bývalý kancelár s titulom „znovuzjednotiteľ Nemecka“ a predseda CDU Helmut Kohl (hoci politické zásluhy za zrušenie obmedzenej suverenity satelitných štátov Moskvy samozrejme skôr patria sovietskemu vodcovi Michailovi Gorbačovovi) viedol v rokoch 1987 až 1998 celkovo tri vlády zložené z pravicovo konzervatívneho bloku CDU/CSU a liberálnej Slobodnej demokratickej strany (FDP). Tá už v minulosti zohrávala úlohu striedavého liberálneho partnera tak konzervatívcov, ako aj socialistickej SPD. Následne boli v rokoch 1998 až 2005 pri moci postupne dve ľavicové vlády kancelára Gerharda Schrödera, zložené zo sociálnej demokracie SPD a po prvýkrát sa pri moci etablovala ľavicová strana Zelených.
Negatívne dedictvo vlád Angely Merkelovej
Keď Kohlova niekdajšia lojálna východonemecká žiačka Angela Merkelová pomerne tvrdo odsunula svojho veľkého Helmuta od moci, rozhodla sa, že na poste šéfky nemeckej vlády zostane čo najdlhšie. Podriadila tomu všetko. A podarilo sa jej to v celkovo štyroch po sebe idúcich vládach a počas celkovo 16-ročného vládnutia v rokoch 2005–2021 (teda rovnako rekordne dlho ako Kohl v rokoch 1982–1998), striedavo trikrát v takzvanej veľkej koalícii CDU/CSU a SPD a tiež raz s liberálnou FDP.
Záporná cena, ktorú za to Nemecko zaplatilo, sa zatiaľ len sčítava. Okrem zákulisných politických dohôd bývalá kancelárka Merkelová (*1954), vzdelaním fyzička, v roku 2011 zo strachu pred volebným úspechom Zelených po jadrovej havárii v japonskej Fukušime odsúhlasila postupné uzatvorenie moderných nemeckých jadrových elektrární a v roku 2015 otvorila krajinu nekontrolovateľnej imigrácii. Dnes si užíva dôchodok s vysokou štátnou penziou a osobnou ochranou, píše sebachválne memoáre a zbiera významné európske ocenenia.
Po Merkelovej vládla v Nemecku koalícia tzv. všetkých farieb semaforu pod vedením kancelára Olafa Scholza (2021–2025), zložená z SPD, Zelených a FDP, ktorá predčasne skončila odchodom FDP. Po voľbách v máji 2025 sa k moci opäť dostala veľká koalícia CDU/CSU a SPD na čele s kancelárom Friedrichom Merzom (CDU).
V Nemecku, a podobne aj inde v Európe, sa politické kyvadlo tradičného striedania pravice a ľavice na čele vlády a vo väčšine parlamentu vychýlilo z rovnováhy: práve éra bývalej kancelárky Merkelovej postupne čoraz jasnejšie ukázala voličom, že politikom ide len o udržanie si moci. Vznikli a naďalej sa vytvárajú de facto koalície bez jasnej línie. A postupne dnes aj ten najmenej bystrý (nielen) nemecký volič nakoniec zistil, že dvaja alebo ešte viac pohoničov na voze, ktorí dávajú protichodné pokyny, môžu sociálno-ekonomický vývoj krajiny zastaviť alebo priamo splašiť a vyviesť z rovnováhy.
Posun pravicovej CDU do stredu umožnil vznik AfD
Pre nemeckú verejnosť vznikol úplne zmätený pojem „liberálny politický stred“, ktorý dokonca zahŕňa aj veľmi ľavicovú stranu Zelených. A vznikol preto, aby všetci, ktorí politicky stoja napravo od „stredu“, mohli byť označení za extrémnu pravicu alebo byť priamo stigmatizovaní neonacistickými prívlastkami. A práve tam sa nachádza jediná politická strana, AfD.
Pritom samozrejme hlavne deklaratívne pravicoví politici v Berlíne a po celom Nemecku zabudli na múdre slová najväčšieho nemeckého konzervatívca, bývalého šéfa CSU a expremiéra Bavorska Franza Josefa Straussa: „Napravo od nás je už len múr“, čo v jasnom výklade znamená, že napravo od zoskupenia CDU/CSU nesmie existovať žiadna demokraticky legitímna strana. A keďže sa konzervatívci v boji o moc oportunisticky spojili s ideovými ľavicovými oponentmi, tento priestor prenechali AfD.
Brandmauer proti AfD je ako vystrihnutá z názvoslovia komunistickej NDR
Kto vymyslel pojem „Brandmauer“, v angličtine „Firewall“, teda protipožiarna stena, nie je jasné. Keď si uvedomíme, najmä v Nemecku, kľúčový význam slova STENA v súvislosti s neblaho presláveným Berlínskym múrom, ktorý symbolizoval vtedajšie rozdelenie Európy i sveta na demokratický Západ a komunistický Východ, musí nám z toho behať mráz po chrbte. A pritom nemecká politika si pri svojej horlivej účasti nechala termín „protipožiarna stena“ vnútiť aktivistickou reakciou mainstreamových médií.
„Brandmauer“ pripomína slogan východonemeckých stalinistov, ktorí Berlínsky múr obklopujúci Západný Berlín v rokoch 1961 až 1989 označovali za „antifašistickú ochrannú bariéru“. Takže Nemci znova stavajú múr, tentoraz okolo AfD?
V máji 2025 Spolkový úrad na ochranu ústavy (BfV) podľa správ televízie ARD klasifikoval AfD ako „potvrdenú pravicovú extrémistickú organizáciu z dôvodu celkovo extrémistického charakteru strany, ktorý ignoruje ľudskú dôstojnosť“. AfD túto klasifikáciu napadla žalobou na správnom súde. Vo februári 2026 správny súd v Kolíne nad Rýnom v predbežnom konaní rozhodol, že Spolkový úrad na ochranu ústavy nemôže až do ukončenia hlavného konania v prvom stupni klasifikovať AfD ako „potvrdenú pravicovú extrémistickú organizáciu“. Preto BfV toto hodnotenie stiahol. Hlavné súdne konanie pokračuje a nepochybne sa bude ešte dlho ťahať.
30. septembra sa v durínskom krajinskom sneme v Erfurte začalo verejné ústne vypočutie pred justičným výborom týkajúce sa možného konania o zákaze strany AfD. Vychádza z návrhu frakcie strany Ľavica z mája 2025. Strana Ľavica je pohrobkom východonemeckej komunistickej strany SED. V návrhu sa lokálna vláda vyzýva, aby sa na úrovni spolkovej vlády a v Bundesrate, hornej komore parlamentu, zasadila za začatie konania o zákaze strany AfD.
V Erfurte sa o zákaze strany nerozhodne. Vypočutie pozvaných odborníkov má okrem iného poskytnúť frakciám zastúpeným v krajinskom sneme informácie o tom, aké sú vyhliadky na úspech konania pred Spolkovým ústavným súdom. O začatí konania o zákaze strany, ktorá je organizovaná na celonemeckej úrovni, môže podľa zákona o Spolkovom ústavnom súde požiadať iba Spolkový snem, Spolková rada alebo spolková vláda.
AfD na vzostupe všade v Nemecku
Keď sa pozrieme na mapu politických prieskumov volebných preferencií, nové spolkové krajiny, ktoré sa zhodujú s bývalými krajmi NDR, sú modré. To je farba AfD. Pre niektorých komentátorov a analytikov nielen z Nemecka je to vraj prejav nedostatku „demokratickej zrelosti“ Nemcov z bývalého východného Nemecka. Alebo dokonca tvrdia, že ide o dedičstvo pruskosti, s ktorou sa nechcel spájať ani taký demokrat ako Konrad Adenauer. S dovolením, z pruskosti a jej niekdajších nositeľov nezostalo pod pásmi tankov Červenej armády po jari 1945 absolútne nič.
Skôr si obyvatelia východných spolkových krajín na celej tej progresívno-zelenej, regulovanej a dotovanej ekonomike a spoločnosti popretkávanej rastúcimi problémami s migrantmi práve na pozadí minulosti bývalej komunistickej NDR lepšie uvedomujú, kam vedú snahy vlády v Berlíne a vedenia Európskej únie v rámci práve na pozadí minulosti bývalej komunistickej NDR, lepšie uvedomujú, kam vedú snahy vlády v Berlíne a vedenia Európskej únie nahradiť slobodnú trhovú ekonomiku socialistickými „opravami“ s následnou distribúciou všeobecnej chudoby, zelených a ďalších žobračeniek. To isté však platí aj pre mnohých obyvateľov ďalších postkomunistických krajín strednej a východnej Európy vrátane Česka.
Graf: Aké strany do Bundestagu v roku 2025 volili obyvatelia starých spolkových krajín Nemecka
Graf: Aké strany do Bundestagu v roku 2025 volili obyvatelia nových spolkových krajín Nemecka
Graf: Hlasovania pre AfD (v %) v doteraz posledných voľbách do regionálnych parlamentov v 16 spolkových krajinách Nemecka vrátane septembrových volieb 2026
Na grafe je jasne vidieť trend, že napriek politickému tlaku AfD v každom ďalšom regionálnom volebnom kole dosahuje jedno víťazstvo za druhým, prípadne historicky najlepšie výsledky. V marci 2026 v západnom Bádensku-Württembersku zvýšila počet mandátov v krajinskom sneme s 18 % hlasov zo 17 na 35. V tom istom mesiaci si aj v starej spolkovej krajine Porýnie-Falcko v porovnaní s predchádzajúcimi voľbami do krajinského snemu s 9 mandátmi polepšila na 24 kresiel.
Začiatkom septembra vo východonemeckom Sasku-Anhaltsku získala AfD rekordných 43,8 % a len o tri mandáty jej ušla možnosť zostaviť jednofarebnú vládu. Svoje víťazstvo zopakovala s 38,2 % hlasov v Meklenbursku-Predpomoransku, ktorého pobrežné pláže inak chladného Baltského mora boli za predchádzajúceho režimu aj pre Čechoslovákov najdostupnejšou dovolenkou pri mori. V hlavnom meste Nemecka, Berlíne, ktorý má podobne ako prístavné mestá Brémy a Hamburg štatút samostatnej spolkovej krajiny, obsadila AfD podľa predbežných výsledkov so ziskom 16,3 % (v predchádzajúcich voľbách v roku 2023 to bolo 9,1 %) tretie miesto za víťaznou stranou Ľavica (25,7 %) a CDU (18,8 %).
V budúcom roku čaká AfD skúška vo voľbách v „starých“ spolkových krajinách: v apríli 2027 hneď tri voľby – v Sársku, Šlezvicku-Holštajnsku a v najľudnatejšom Severnom Porýní-Vestfálsku -, koncom mája v Brémach a koncom septembra v Dolnom Sasku, kde sídli krízou zmietaný koncern Volkswagen, ktorý zvažuje prepustenie až 100 000 zamestnancov, z toho väčšinu v Nemecku.
Všetci proti AfD
Je jasné, že s výnimkou Saska-Anhaltska, kde šéf tamojšej AfD Ulrich Siegmund chce zostaviť prípadnú menšinovú vládu svojej strany s podporou Aliancie Sahry Wagenknechtovej (BSW), sa vo všetkých spolkových krajinách, rovnako ako v Spolkovom sneme, budú proti posilňujúcej sa AfD vytvárať úplne protikladné koalície, ktorých jediným spoločným menovateľom je odmietanie akejkoľvek kooperácie s AfD.
Aby sa početne dosiahla vládna väčšina, budú sa proti AfD musieť zjednotiť ideologicky nezlučiteľné strany. Je zrejmé, že takéto aliancie sú vopred odsúdené na neúspech a logicky by viedli k postupnému absolútnemu víťazstvu AfD a k vytvoreniu jej jednofarebnej vlády v regiónoch, ako aj v berlínskej vláde a v Bundestagu. Pritom sa možno SPD, ktorá je volebnými výsledkami ešte viac frustrovaná ako CDU, pokúsi spolupracovať s AfD skôr ako CDU. Takéto regionálne hlasy socialistických politikov sa už objavili.
Po regiónoch AfD silnie aj v Bundestagu
Konzervatívna únia CDU/CSU zostala po voľbách v roku 2025 napriek miernym výkyvom najsilnejšou frakciou v Bundestagu. Bývalé vládne strany SPD, Zelení a najmä FDP utrpeli ťažké straty; FDP neprekročila 5-percentnú volebnú hranicu. Strana Ľavica sa dokázala znovu presadiť a získala viac mandátov. Strana AfD takmer zdvojnásobila svoj podiel hlasov v porovnaní s rokom 2021 a stala sa druhou najsilnejšou v nemeckom parlamente.
Tabuľka: Výsledky predčasných volieb do Spolkového snemu vo februári 2025 v porovnaní s predchádzajúcimi voľbami v roku 2021
Nezávideniahodná pozícia kancelára Friedricha Merza
Friedrich Merz sa v máji 2025 dočkal vysnívanej funkcie kancelára, potom čo mu 20 rokov bránila v kariére v strane jeho šéfka Merkelová. Predtým, znechutený, dokonca odišiel z aktívnej politiky a úspešne sa venoval podnikaniu; mimochodom, v rokoch 2016 až 2020 pôsobil ako šéf nemeckej dcérskej spoločnosti najväčšieho finančného fondu na svete, americkej spoločnosti Blackrock.
Pritom už na začiatku jeho nástupu do funkcie mu zrejme hlavne koaliční socialisti dali najavo, že je kancelárom len z ich milosti. V prvom kole tajného hlasovania poslancov Bundestagu 5. mája 2025 nebol zvolený za kancelára a v médiách sa následne objavila fotografia šokovaného Merza. Po zákulisných rokovaniach sa hlasovanie zopakovalo, pričom získal väčšinu 325 z 618 odovzdaných hlasov s mandátom na výkon funkcie do roku 2029.
Kancelár Merz po slabých či katastrofálnych výsledkoch CDU v tohtoročných krajinských voľbách, keď sa strana v Meklenbursku-Predpomoransku ani nedostala do tamojšieho krajinského snemu, nemá v úmysle odstúpiť z funkcie a chce pokračovať v reformách. Jeho socialistickí koaliční partneri vo vláde aj v parlamente mu to však vôbec neuľahčujú, trvajú na doterajšom prehnanom sociálnom štáte. Nemecko však už naň nemá peniaze, a preto sa začalo prudko zadlžovať. Podľa najnovšieho prieskumu ARD-Deutschlandtrend z konca septembra je s kancelárom Merzom spokojných len 10 % oprávnených voličov, 88 % je menej ako spokojných alebo úplne nespokojných. V podstate rovnaké čísla platia aj pre hodnotenie celej Merzovej vlády.
Prudké zadlžovanie Nemecka
Ak niekto v Českej republike kritizuje plánovaný deficit štátnych výdavkov českej vlády v roku 2027 vo výške 386 miliárd korún (takmer 16 miliárd eur), mal by si uvedomiť, že tento dlh pokrýva „len“ 15 % celkových výdavkov štátneho rozpočtu. Nemecko chce mať v budúcom roku rozpočet vo výške 555 miliárd eur a na jeho pokrytie si požičia 37 %!
Pretože z dlhu pokračuje modernizácia zastaranej infraštruktúry vrátane tej dopravnej, ďalších 100 miliárd si vyžiadala ľavica na pokračovanie zelenej transformácie krajiny a o ďalších 100 miliárd sa zvýšia výdavky na prezbrojenie Bundeswehru. V súčasnosti je pomer nemeckého dlhu k HDP približne 64 % (Česká republika približne 44 %), do roku 2030 môže vzrásť na úroveň 70–80 % HDP. V roku 2030 sa predpokladá, že nemecký štátny rozpočet vynaloží na úroky z dlhu 80 miliárd eur. Na konci dvadsiatych rokov tak 80 % povinných výdavkov Nemecka pôjde 1) na armádu, 2) na dôchodkové a sociálne transfery, 3) na splácanie dlhu.
Migrácia a ďalšie problémy krajiny ženú voličov do náručia AfD
Hlavnou témou strany AfD je tlak na riešenie problémov súvisiacich s migráciou. Podľa Spolkového štatistického úradu tvoria cudzinci 31 % z celkového počtu 83 miliónov obyvateľov Nemecka. 14,1 milióna obyvateľov Nemecka pochádzajúcich z radov migrantov nemá nemecké občianstvo. Väčšina poberateľov sociálnych dávok a pomoci pochádza z radov prisťahovalcov. Nárast kriminality a násilia sa stal každodenným javom v nemeckých mestách a obciach.
Niekoľko spolkových krajín (napríklad Bavorsko alebo Bádensko-Württembersko) v rokoch 2024–2026 upravilo svoje predpisy tak, aby v tlačových správach uvádzali štátnu príslušnosť podozrivých pravidelnejšie alebo vždy. Iné spolkové krajiny pristupujú k uvádzaniu tejto informácie zdržanlivejšie alebo ju podmieňujú konkrétnou nevyhnutnosťou na účely vyšetrovania či verejného pátrania. Proti snahám úradov utajovať túto kriminalitu a nezverejňovať etnickú príslušnosť páchateľov vznikol napríklad portál messerinzidenz.de, ktorý každý deň, aj v historických prehľadoch, registruje útoky nožom po celej krajine. Za tento rok je to v priemere 10 útokov denne.
25-percentný pokles výkonnosti nemeckého priemyslu za posledné desaťročie, opakované recesie či vlaňajší rast HDP o mizerných 0,2 % zaraďujú Nemecko na posledné miesto ako Schlusslicht (v preklade koncové svetlo alebo aj na chvoste) medzi najvýznamnejšími svetovými ekonomikami.
Dôsledky sú zrejmé: zánik stoviek tisícov dobre platených pracovných miest v strojárstve a najmä v automobilovom priemysle, ktorý bol kedysi pýchou celého národného hospodárstva. Nekontrolovateľné ceny elektriny a plynu v kontexte samovražednej „Energiewende“ a tiež po poklese dodávok lacných energetických surovín z Ruska po jeho invázii na Ukrajinu, čo ide plne na vrub naivnej východnej politiky bývalých premiérov Schrödera a Merkelovej, ktorí vystavili Nemecko osudovej energetickej závislosti od Ruska.
Kolaps nemeckých ziskov v Číne, ktoré predstavovali až 50 % celosvetových ziskov a kde nemecké koncerny predtým 20–30 rokov vyučovali pokrokové technológie, sa zmenil na defenzívu a colnú vojnu celej EÚ proti čínskej exportnej ofenzíve. To všetko v kombinácii s radom nepriaznivých faktorov podnikania, v neposlednom rade s obrovskou byrokraciou a reguláciami vrátane zelených dirigistických opatrení, ukázalo, že Nemecko žije nad svoje pomery. Ako však vysvetliť robotníckej triede, že skvelé mzdy robotníkov v nemeckých továrňach VW a ďalších značiek na úrovni 4–5 tisíc eur mesačne v hrubom sú už neudržateľné?
Je AfD skutočne hrozbou návratu totality?
Nemci, frustrovaní svojou nacistickou minulosťou, vo veľkej miere reagujú na hrozbu možného opätovného nástupu totalitného režimu. Je však touto hrozbou skutočne AfD? Je hrozbou 20 miliónov Nemcov, ktorí ju vo zvýšenej miere volia po celom Nemecku, pretože u tradičných strán nenachádzajú odpovede na riešenie svojich problémov? Môže CDU zostať pri moci a zapojiť AfD do formovania stredopravicovej vlády? Alebo bude dogmaticky trvať na svojom uznesení, že je s AfD nezlučiteľné viesť dokonca akékoľvek konštruktívne rokovania?
Predseda Merz sa nachádza v beznádejnej situácii: jeho trvanie na odmietaní spolupráce s AfD má jasný výsledok – nie je to AfD, ktorej podpora klesla na polovicu, ale skôr CDU, ktorá sa ocitla v existenčnej kríze. Jadro takzvaného politického stredu, teda CDU a SPD, sa v súčasnosti rozpadá. Dopustí Merz na čele CDU, aby sa opakovali a násobili ďalšie volebné explozívne prepady, až si AfD začne vyberať partnerov z trosiek kedysi vládnucich stredových strán? CDU a SPD strácajú u voličov prívlastok „ľudových strán“, a to práve v prospech AfD.
Možný zákaz AfD by frustroval 20 miliónov ich voličov a aj celú spoločnosť
AfD v nasledujúcich rokoch nezmizne a jej prípadný zákaz by dnes už takmer tretinu nemeckých voličov postavil pred nedemokratickú otázku, koho smú a koho nesmú voliť. Potom by mohli chcieť podporiť nejaké politické zoskupenie, ktoré by bolo nepochybne extrémistické. AfD vznikla nielen zo skepsy a frustrácie najmä obyvateľov nových spolkových krajín, no z dnes aj prieskumami potvrdeného sklamania stále väčšieho počtu Nemcov vo všetkých spolkových krajinách z toho, že politika úplne stratila zmysel a elity krajiny sú odtrhnuté od skutočných starostí občanov.
V AfD nepochybne existujú extrémisti, nacionalisti aj provokatéri, ale aj protichodné ekonomické myšlienky – od socialisticko-rovnostárskych až po libertariánsko-trhové. Príkladom je volanie niektorých politikov AfD po návrate k marke či vystúpení Nemecka z EÚ. Samozrejme, ako opozičná strana bez histórie zodpovedného vládnutia na úrovni spolkových krajín či federálnej vlády sa AfD doteraz nikdy nemusela podrobiť verejnej kontrole. Preto si môže dovoliť vypúšťať rôzne testovacie balóniky týkajúce sa tém vnútornej aj zahraničnej politiky.
Napríklad typické volanie po obnovení spolupráce s Ruskom je predsa len nostalgiou po časoch, keď Nemecko zakladalo svoju prosperitu na lacnom ruskom plyne, rope, čiernom uhlí a ďalších surovinách. Nie je aj v nemeckých biznisových kruhoch prítomná tá istá túžba, okrem iného, po obnovení prevádzky plynovodu Nord Stream 1 a 2 na dne Baltského mora z Ruska do Nemecka, ktorý bol zrejme zničený ukrajinskou rozviedkou?
Nemecká demokracia môže integrovať AfD do zodpovednosti za spoluvládnutie
Je nemecká demokracia natoľko slabá, že sa obáva začlenenia AfD do zodpovednosti za ďalší politický a ekonomický rozvoj krajiny? Veď Nemecko už dvakrát zvládlo niečo podobné – začlenenie nástupníckych strán po východonemeckých komunistoch, jednak s Ľavicou, jednak s jej odštiepeneckou frakciou v podobe Aliancie Sahry Wagenknechtovej (BSW). A samozrejme aj s niekdajšou antisystémovou stranou Zelených.
CDU si musí uvedomiť, že svojimi neustálymi sťažnosťami, že ju AfD chce jednoducho zničiť, urýchľuje svoj vlastný úpadok. Jadro takzvaného politického stredu (CDU a SPD) sa v súčasnosti rozpadá. Už teraz je to nepopierateľné: Brandmauer v podstate zlyhala, rovnako ako kedysi “antifašistický” ochranný múr NDR okolo Západného Berlína.
Ak sa Merz a jeho stranícki kolegovia obávajú spolupráce s AfD, ktorá je označovaná za krajnú pravicu, môžu sa inšpirovať talianskymi skúsenosťami. Taliansko úspešne vedie premiérka Georgia Meloniová a zdá sa, že ju Taliani opäť zvolia. Vzišla zo strany Talianske sociálne hnutie, ktorú založili bývalí fašisti a spolupracovníci talianskeho vodcu Benita Mussoliniho. Dnes je Meloniová, napriek jej niekdajšiemu spájaniu s fašistickými myšlienkami, oceňovaná ako pragmatická pravicová politička a považovaná za jednu z najvplyvnejších političiek celej Európskej únie.
Problémom je, že vzhľadom na skutočné regionálne výsledky a prognózy budúcich volieb už CDU prestáva byť stranou, ktorá ako senior a významnejšia strana môže ponúkať spoluprácu junior partnerom. Podľa rôznych nemeckých agentúr sa v prieskumoch verejnej mienky o tom, koho by voliči chceli voliť do budúceho Spolkového snemu, rysuje jasný 10 až 13-percentný náskok AfD pred CDU v pomere 27–31 % ku 17 až 20 %. Súčasná vládna koalícia CDU/CSU a SPD by v novom parlamente už nemala väčšinu, jedine že by do koalície opäť pribrali Stranu zelených.
Ľavicový Berlín s extrémistickými výstrelkami ako pálčivý problém Merzovej vlády
Navyše priamo pod nosom Merzovej federálnej vlády v Berlíne sa chystá ďalšia ťažká skúška. 20. septembra vo voľbách zvíťazila postkomunistická Ľavica a zrejme sa chystá vytvoriť koalíciu s SPD a Zelenými. Tradičnému sídlu berlínskej vlády, Červenej radnici, tak hrozí, že sčervená aj zvnútra.
Víťazstvo ľavice umožnilo aj to, že berlínski politici presadili volebné právo už pre 16-ročných. A títo mentálne, sociálne a ekonomicky neukotvení tínedžeri boli jasne masovo ovplyvnení sociálnymi sieťami, ktoré sa zameriavali na obrovskú bytovú núdzu Berlíňanov. Preto zjavne podľahli tvrdým ľavicovým požiadavkám na vyvlastnenie súkromných firiem, ktoré vlastnia byty v hlavnom meste, a svoje volebné lístky hodili do urien v prospech strán Ľavica a Zelení. SPD ako možný koaličný partner Ľavice je proti vyvlastňovaniu súkromných vlastníkov bytového fondu. Zatiaľ.
Nemecké médiá sú pritom plné obvinení, že berlínska strana Ľavice udržiava úzke väzby s antisemitmi a osobami napojenými na organizovaný moslimský zločin. Víťazka berlínskych volieb, dcéra tureckých prisťahovalcov, Elif Eralpová z Ľavice, ktorá svoj hlavný prejav po volebnom víťazstve predniesla v turečtine, chce stáť na čele nemeckej metropoly. Jej snahu však podkopávajú prepojenia s ľavicovo-extrémistickými skupinami v minulosti.
Eralpová bola až do roku 2025 členkou organizácie Rote Hilfe (Červená pomoc). Toto združenie okrem iného poskytuje právnu a finančnú podporu ľuďom z krajnej ľavice, ktorí sa dostali do konfliktu so zákonom. Ide už o druhý povolebný problém tejto ultraľavicovej strany, na ktorej povolebných oslavách sa zúčastnil prominentný mafiánsky boss s libanonskými koreňmi Issa Remmo.
Zatiaľ čo Merzova CDU sa obáva spojenia s AfD, ktorá pre čoraz väčší počet Nemcov predstavuje autentickú pravicu, nemecké médiá sa obávajú, že Berlín ako sídlo spolkovej vlády, hlavné mesto a výkladná skriňa Nemecka môže padnúť do rúk Ľavicovej strany, ktorá predstavuje očividnú hrozbu pre nemeckú bezpečnosť.
Problém politickej stability Nemecka, ako to ukázalo celé 20. storočie, je pritom zásadný pre ďalšiu prosperitu Európskej únie, ako aj pre bezpečnosť a spoluprácu v celej Európe.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.
Komentár bol preložený z českej edície Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶Diskusia
Komentáre sú verejné. Zverejňujeme príspevky, ktoré dodržiavajú pravidlá diskusie.
Na pridanie komentára sa alebo si .
