Svet

Venezuelčania dúfajú v zmenu. Prehovorili obete väznenia a mučenia (Špeciál)

Na predmestí venezuelskej metropoly Caracas sa ľudia prechádzajú po uliciach, usmievajú sa a venujú sa svojim každodenným životom spôsobom, ktorý pripomína časy, keď táto krajina prosperovala a bola slobodná — kým v nej nezakorenila socialistická politika. Len na skok odtiaľto stojí neslávne známa väznica El Rodeo.

Bývalý vodca krajiny Nicolás Maduro – ktorý stál za obdobím katastrofálneho úpadku, násilia a politických represií voči Venezuelčanom – teraz sedí v americkom väzení. El Rodeo však zostáva zlovestnou pripomienkou pozostatkov jeho režimu.

Hiowanka Ávilaová, sestra politického väzňa Henrybertha Rivasa, ktorý je väznený práve tam, spomína, že keď bezpečnostné zložky jej brata zatkli, priviazali ho „k policajnému vozidlu a vláčili ho po zemi“.

„Bili ho, pripevnili mu elektródy na semenníky, dávali mu elektrické šoky a tĺkli ho malým kladivom do chodidiel, až mu zliezli nechty na nohách,“ opisuje.

Po ôsmich mesiacoch, odkedy Spojené štáty počas nočnej operácie zajali Madura a jeho manželku, však dopady desaťročí násilnej a skorumpovanej vlády pretrvávajú.

Reportéri denníka Epoch Times po odstavení Madura od moci navštívili Venezuelu a hovorili s občanmi, disidentmi, novinármi a bývalými väzňami. Venezuelskú spoločnosť opísali ako traumatizovanú. Zároveň však zdieľali presvedčenie, že svoju vlasť dokážu znovu premeniť na prosperujúcu a slobodnú krajinu, akou kedysi bývala.

Dohľad Spojených štátov

V rokoch 1950 až 1982 bola Venezuela najbohatšou krajinou Latinskej Ameriky. Socialistická politika v nej zakorenila koncom 90. rokov, keď sa k moci dostal Hugo Chávez. Prepísal ústavu a zblížil krajinu s Kubou, Iránom a Čínou. Po Chávezovej smrti vládol viac ako desaťročie Maduro. Situácia sa však pod vedením amerického prezidenta Donalda Trumpa zmenila.

V skorých ranných hodinách 3. januára americké jednotky v Caracase úspešne zadržali Madura a jeho manželku Ciliu Floresovú a previezli ich do New Yorku, kde čelia obvineniam z narkoterorizmu. Súdny proces so zosadeným vodcom je naplánovaný na 1. júna 2027. Maduro aj jeho manželka vyhlásili, že sú nevinní.

Madurovej viceprezidentke Delcy Rodríguezovej bolo umožnené prevziať vládu pod pozorným dohľadom Trumpovej administratívy.

Dňa 1. augusta sa začali rokovania podporované Spojenými štátmi medzi venezuelskou dočasnou vládou a časťou tamojšej opozície. Spojené štáty uviedli, že hodlajú zostať zapojené do diania, kým nebude Venezuela stabilná, ekonomicky zdravá a neusporiada slobodné a spravodlivé voľby.

„Nadviazali sme podľa môjho názoru produktívnu komunikáciu plnú rešpektu, zatiaľ čo prechádzame touto fázou stabilizácie a smerujeme k fáze obnovy,“ povedal americký minister zahraničných vecí Marco Rubio. „Čaká nás ešte veľa práce.“

Po tlaku Trumpovej administratívy boli vo Venezuele prepustené stovky politických väzňov.

„Rada by som tiež oznámila, že k dnešnému dňu bolo z väzenia prepustených 626 ľudí, ktorí boli zbavení slobody,“ uviedla Rodríguezová na začiatku tohto roka.

Podľa Venezuelčanov, s ktorými hovoril denník Epoch Times, to však nestačí, pretože Rodríguezová bola súčasťou aparátu, ktorý týchto ľudí pôvodne uväznil.

Politickí väzni

Zastrašovanie a falošné obvinenia patria medzi bežné taktiky, ktoré Madurov režim používal proti svojim politickým odporcom. Násilie a mučenie, ktorým boli následne vystavovaní ľudia vo väzbe, sa stalo ešte bežnejším – a pravdepodobne k nemu dochádza dodnes.

Ľudskoprávny aktivista Edward Ocariz, ktorý bol počas venezuelských volieb v roku 2024 uväznený na štyri mesiace, hovorí, že jeho prípad je stále otvorený a čaká na predvolanie na súd.

Ľudskoprávny aktivista Edward Ocariz hovorí o zmenách, ktoré Venezuela potrebuje, v Caracase vo Venezuele 6. júla 2026. Venezuelský režim ho počas volieb v roku 2024 na štyri mesiace uväznil. (Frederico Vidovix / Epoch Times)

„Veľmi dobre vieme, že tieto súdne procesy nezačnú. Moje trestné konanie však zostáva otvorené ako prostriedok zastrašovania.“

Jedného dňa ho z jeho domu unieslo desať ozbrojených mužov bez akéhokoľvek označenia. Bol okrem iného obvinený z terorizmu a podnecovania k nenávisti.

„Ak čokoľvek poviete […], nedajú vám balíček s potravinami, ktorý potrebujete, aby ste mali čo jesť… Od toho sme vo Venezuele prešli k psychologickému teroru. Od toho sme prešli ku kriminalizácii každého, kto je disidentom alebo koho považujú za odporcu straníckej línie,“ opisuje.

Ávilaová uvádza, že jej brata zadržali v roku 2018 a obvinili z účasti na útoku dronom proti Madurovi. Dostal tridsaťročný trest odňatia slobody.

Hiowanka Ávilaová vo svojom dome vo štvrti Catia v Caracase vo Venezuele 8. júla 2026 opisuje niektoré metódy, ktoré venezuelský režim používa na mučenie jej brata väzneného v El Rodeu. (Frederico Vidovix/Epoch Times)

Jeho prípad bol vykonštruovaný výlučne orgánmi Madurovho režimu, ktoré ako dôkazy použili priznania vynútené mučením. Ávilaovej brat Rivas nemal právo na riadny súdny proces, spravodlivý súd ani spravodlivé zaobchádzanie.

„Bili ho […], nasadili mu na hlavu kuklu a nastriekali do nej insekticíd… Potom mu ponorili hlavu do vody a asi 15 dní ho držali zaveseného. Umiestnili ho na samotku do tmavej cely plnej švábov a potkanov, kde nebolo žiadne vetranie,“ pokračuje Ávilaová.

Trvalo 48 dní, kým Ávilaová svojho brata znovu uvidela. Podľa jej slov mal celé telo pokryté modrinami.

Podobný osud postihol tisíce Venezuelčanov, ktorí kvôli politicky motivovanému väzneniu, mučeniu a úmrtiam prišli o svojich blízkych a sú nútení ďalej žiť v strachu, že to isté postihne aj ich.

V tejto situácii je aj Massiel Cordonesová, ktorej syn je väznený už niekoľko rokov.

Massiel Cordonesová protestuje proti uväzneniu svojho syna pred väznicou El Rodeo v Guatire vo Venezuele 8. júla 2026. Cordonesová uviedla, že jej syn bol počas uplynulých šiestich rokov vo väzení mučený. (Frederico Vidovix / Epoch Times)

Cordonesová pre Epoch Times uviedla, že jej syn José Cordones strávil v historicky najneslávnejšie známej väznici vo Venezuele El Helicoide štyri roky. Pred dvoma rokmi bol prevezený do El Rodea, kde zostáva dodnes.

„Môj syn bol mučený. Každý politický väzeň bol mučený,“ hovorí Cordonesová.

Ak režim nemohol nájsť človeka, po ktorom pátral, unášal podľa nej jeho príbuzných.

„Tie podmienky, ktoré tu musíme znášať […]. Neľutujem to, pretože ide o slobodu môjho syna,“ dodáva Cordonesová pred radom malých stanov pred väznicou, kde demonštranti žiadajú prepustenie svojich rodinných príslušníkov.

Len v Caracase a jeho okolí denník Epoch Times pri preskúmaní správ OSN a mimovládnych organizácií identifikoval približne tucet oficiálnych či neoficiálnych miest, kde bolo zdokumentované alebo nahlásené podobné zaobchádzanie s politickými väzňami. Stále nie je jasné, koľko takýchto miest existuje v celej krajine a či sa tamojšie podmienky od Madurovho zajatia zmenili.

Priamo uprostred Caracasu stojí El Helicoide, hlavné centrum Madurovho režimu pre mučenie väzňov. Je známe ako jedno z najhorších zariadení svojho druhu v Južnej Amerike. Otrasným podmienkam vo vnútri boli vystavené tisíce Venezuelčanov.

V čase venezuelskej prosperity bolo El Helicoide budované ako nákupné centrum, ktorým mali zákazníci prechádzať automobilmi.

V 80. rokoch objekt prevzal režim. Nákupné centrum nebolo nikdy dokončené a namiesto toho bolo premenené na zariadenie, ktoré na mieste stojí dodnes. Rodríguezová po Madurovom zajatí vyhlásila, že bude uzavreté, aj teraz však oblasť hliadkuje veľké množstvo policajtov.

Nad budovou navyše stále čnie Chávezova socha.

Sloboda prejavu a tlače

Základné slobody sa do Venezuely pomaly vracajú, strach z pozostatkov režimu je však silnejší ako túžba občanov ich naplno využívať.

Oscar Murillo, generálny koordinátor ľudskoprávnej organizácie PROVEA, hovoril s Epoch Times otvorene o súčasnej situácii vo svojej krajine, zároveň však upozornil, že nemá žiadnu záruku, že hneď na druhý deň nebude pre svoje slová prenasledovaný.

Oscar Murillo, generálny koordinátor ľudskoprávnej organizácie PROVEA, uviedol, že túžba Venezuelčanov po hlbokej a skutočnej politickej zmene pretrváva a silnie. Caracas, Venezuela, 7. júla 2026. (Frederico Vidovix / Epoch Times)

„Autoritársky systém vo Venezuele nebol odstránený… Delcy Rodríguezová tento systém zachovala. Všetci sú súčasťou tej istej štruktúry,“ upozorňuje.

Túžba Venezuelčanov po hlbokej a skutočnej politickej zmene podľa neho pretrváva a silnie. Takáto zmena musí podľa Murilla zahŕňať odstránenie zvyšných štruktúr režimu legitímnymi demokratickými cestami.

Nevyhnutná je tiež zásadná reforma venezuelského súdneho systému, ktorý Madurovi umožnil kriminalizovať politický a spoločenský nesúhlas v krajine.

„Tento systém je stále na svojom mieste… [Potrebujeme] zmenu, ktorá obnoví naše inštitúcie tak, aby slúžili ľuďom, a umožní nám mať legitímne zvolených demokratických predstaviteľov, aby sme vďaka tejto legitimite mohli konečne naštartovať zmeny, ktoré potrebujeme v sociálnej, ekonomickej, kultúrnej a vzdelávacej oblasti,“ upozorňuje Murillo.

Podľa venezuelskej novinárky Luny Perdomovej, ktorej profesiu režim považoval za nepriateľskú, došlo od zajatia bývalého vodcu k miernemu zlepšeniu.

Novinárka Luna Perdomová (vľavo) a reportér Epoch Times Marcos Schotgues hovoria o miernom zlepšení slobody tlače vo Venezuele od zvrhnutia bývalého vodcu Nicolása Madura. Caracas, Venezuela, 7. júla 2026. (Frederico Vidovix / Epoch Times)

Perdomová opísala, že Madurovo prenasledovanie tlače počas rokov jeho vlády sústavne silnelo. V roku 2024 už prebiehalo naplno.

„Mnohí novinári už boli v exile a nemohli pracovať vo Venezuele, pretože sa im vláda vyhrážala… Mnoho novinárov bolo nútených krajinu opustiť. Tí, ktorí boli v zahraničí, sa nemohli vrátiť. […] Ak ste boli vnútri krajiny, nemohli ste ani odísť,“ spomína Perdomová.

Madurova vláda začala bez akéhokoľvek odôvodnenia rušiť platnosť cestovných pasov novinárov, vrátane Perdomovej.

Po Madurovom zajatí Rodríguezová prepustila viac ako 20 uväznených novinárov, uvádza Perdomová. Šesť z nich zostáva pod dohľadom a musí sa pravidelne hlásiť na súde.

„Sloboda tlače je stále obmedzená… Novinári stále nemajú prístup k mnohým miestam v krajine,“ dodala.

Od bohatstva k chudobe a späť

Pred desiatkami rokov bola Venezuela v prepočte na obyvateľa najbohatšou krajinou Latinskej Ameriky, medzi rokmi 2013 a 2021 však prišla o viac ako tri štvrtiny svojho hrubého domáceho produktu.

Luis Crespo, profesor ekonómie a podpredseda združenia pedagógov Venezuelskej centrálnej univerzity, tento vývoj označuje za „historický kolaps“.

Luis Crespo, profesor ekonómie a podpredseda združenia pedagógov Venezuelskej centrálnej univerzity, opisuje hospodársky úpadok Venezuely. Caracas, Venezuela, 8. júla 2026. (Frederico Vidovix / Epoch Times)

Krajina v súčasnosti produkuje približne 1,3 milióna barelov ropy. V roku 2021 produkcia klesla na len 600 000 barelov, pripomína Crespo, ktorý tento prepad pripisuje neefektívnosti, korupcii a zle nastavenej verejnej politike.

Mzdy už niekoľko rokov stagnujú.

Venezuelskí zamestnanci verejného sektora, ktorých je približne 3,8 milióna, zarábajú len asi 200 dolárov mesačne.

„Preto ich vidíte pracovať len dva alebo tri dni v týždni,“ vysvetľuje Crespo, ktorý pracuje pre historicky najvýznamnejšiu akademickú inštitúciu v krajine.

Pre Epoch Times uviedol, že väčšina profesorov v združení pracuje v dvoch alebo troch zamestnaniach, aby vyžili s peniazmi. Odvádza ich to od výskumu a ďalších povinností na univerzite.

Pre univerzitného profesora, ako je Crespo, s doktorátom, radom publikácií, znalosťou cudzieho jazyka a najmenej dvadsaťročnou pedagogickou praxou je základný mesačný plat žalostný a spolu s bonusmi dosahuje okolo 200 dolárov.

„Ten istý profesor na začiatku prvého desaťročia 21. storočia alebo v porovnaní so svojimi kolegami v dnešnej Latinskej Amerike […] [by] zvyčajne zarábal 3 100 až 3 200 dolárov mesačne,“ podotýka.

Návrat Venezuely k niekdajšej prosperite však znamená viac než len obnovu jej ekonomiky.

Venezuelčania roky znášali fyzické, emocionálne a psychické utrpenie. Od roku 2015 ich z krajiny utieklo takmer osem miliónov. Rodiny boli rozdelené a dodnes zostávajú odlúčené.

Sprievodca Epoch Times počas cesty po Venezuele Carlos José Leon utiekol z krajiny v roku 2018 zo strachu pred Madurovým režimom a od tej doby žije v Brazílii. Jeho brat, ktorý taktiež utiekol v roku 2018, žije v Kolumbii. Takmer deväť rokov sa nevideli.

„Rozhodol som sa, že musím odísť. On sa tak rozhodol už predtým… Bol policajtom – vždy to bol jeho sen, ale plat bol mizerný – a z toho, čo vo vnútri inštitúcie videl, mu bolo jasné, že skôr či neskôr skončí pri potláčaní ľudí a jedného dňa by som medzi nimi mohol byť aj ja,“ spomína Leon.

Venezuelský režim sa podľa neho podobne ako mnoho iných autoritárskych režimov snaží rozdeľovať rodiny, pretože tým ničí schopnosť ľudí klásť odpor.

V Kolumbii sa Leon so svojím bratom konečne znovu stretol.

Venezuelskí bratia Carlos José Leon (vľavo) a Yarvis Hoyos sa vítajú po prvýkrát po takmer deviatich rokoch. V roku 2018 Leon utiekol z Venezuely do Brazílie, Hoyos do Kolumbie. Bogotá, Kolumbia, 5. júla 2026. (Frederico Vidovix / Epoch Times)

Jeho brat pre Epoch Times opisuje, že prechádzal výcvikom na vstup do venezuelskej spravodajskej služby SEBIN, ktorá svojich adeptov ideologicky indoktrinovala.

Podľa svojich slov už nedokázal ďalej počúvať klamstvá tejto služby, zatiaľ čo jeho rodina aj ďalší ľudia trpeli.

„Chcem, aby si ľudia mysleli, že som seriózny a silný, ale za tým všetkým je človek, ktorého stále bolí, že musel opustiť svoju krajinu… Bolí ma, že som tam nemohol naplniť svoje poslanie, že som svojej krajine nemohol dať to, čo potrebovala,“ zmieňuje Leonov brat.

Presťahovanie do Kolumbie mu poskytlo to, čo mu Venezuela ponúknuť nedokázala: prácu, stabilitu a budúcnosť. „Tu [v Kolumbii] vďaka Bohu viem, že keď pracujem, môžem plánovať, čo bude ďalej… To je jeden z najväčších darov, ktoré mi táto krajina dala, ale stále mi láme srdce, že to isté mi nemohla ponúknuť moja vlastná krajina,“ vyzdvihuje.

Najväčšou obavou všetkých Venezuelčanov je podľa Ávilaovej to, že sa nikdy nevymania z režimu a zostanú v jeho temnote.

Po 3. januári, keď bol Maduro zajatý, sa podľa ľudskoprávneho aktivistu Ocariza znovu objavil „lúč svetla“, ktorý bol po desaťročia zakrytý. „To, čo vidíme, nie sú otvorené dvere… Dopadá k nám len niekoľko lúčov svetla, ale ten psychologický teror rozhodne stále pokračuje,“ uzavrel.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK