Venezuelčania dúfajú v zmenu. Prehovorili obete väznenia a mučenia (Špeciál)
Na predmestí venezuelskej metropoly Caracas sa ľudia prechádzajú po uliciach, usmievajú sa a venujú sa svojmu každodennému životu spôsobom, ktorý pripomína časy, keď táto krajina prosperovala a bola slobodná – kým v nej nezakorenila socialistická politika. Len neďaleko odtiaľto stojí neslávne známa väznica El Rodeo.
Bývalý vodca krajiny Nicolás Maduro – ktorý má na svedomí obdobie katastrofálneho úpadku, násilia a politických represií voči Venezuelčanom – teraz sedí v americkom väzení. El Rodeo však zostáva zlovestnou pripomienkou jeho režimu.
Hiowanka Ávilaová, sestra politického väzňa Henrybertha Rivasa, ktorý je zatvorený práve tam, spomína, že keď bezpečnostné zložky jej brata zatkli, priviazali ho k policajnému vozidlu a vláčili ho po zemi.
„Bili ho, pripevnili mu elektródy na semenníky, dávali mu elektrické šoky a tĺkli ho malým kladivom do chodidiel, až mu odpadli nechty na nohách,“ opisuje.
Aj po ôsmich mesiacoch od noci, keď Spojené štáty počas špeciálnej operácie zajali Madura a jeho manželku, však následky desaťročí násilnej a skorumpovanej vlády pretrvávajú.
Reportéri denníka Epoch Times po odstavení Madura od moci navštívili Venezuelu a hovorili s občanmi, disidentmi, novinármi aj bývalými väzňami. Venezuelskú spoločnosť opísali ako traumatizovanú. Zároveň však zdieľali presvedčenie, že svoju vlasť dokážu znovu premeniť na prosperujúcu a slobodnú krajinu, akou kedysi bývala.
Dohľad Spojených štátov
V rokoch 1950 až 1982 bola Venezuela najbohatšou krajinou Latinskej Ameriky. Socialistická politika v nej zakorenila koncom 90. rokov, keď sa k moci dostal Hugo Chávez. Prepísal ústavu a nadviazal úzke vzťahy s Kubou, Iránom a Čínou. Po Chávezovej smrti vládol viac ako desaťročie Maduro. Rázny obrat priniesla až politika amerického prezidenta Donalda Trumpa.
V skorých ranných hodinách 3. januára americké jednotky v Caracase úspešne zadržali Madura a jeho manželku Ciliu Floresovú a previezli ich do New Yorku, kde sa budú zodpovedať z obvinení z narkoterorizmu. Súdny proces so zosadeným diktátorom je naplánovaný na 1. júna 2027. Maduro aj jeho manželka vyhlásili, že sú nevinní.
Madurova viceprezidentka Delcy Rodríguezová dostala možnosť stať sa hlavou vlády pod pozorným dohľadom Trumpovej administratívy.
Dňa 1. augusta sa začali rokovania pod záštitou Spojených štátov medzi venezuelskou dočasnou vládou a časťou tamojšej opozície. Spojené štáty uviedli, že sa hodlajú v procese aktívne angažovať, až kým Venezuela nebude stabilná, ekonomicky ozdravená a neusporiada slobodné a spravodlivé voľby.
„Nadviazali sme podľa môjho názoru produktívnu komunikáciu plnú rešpektu. Teraz prechádzame fázou stabilizácie a smerujeme k obnove,“ povedal americký minister zahraničných vecí Marco Rubio. „Čaká nás ešte veľa práce.“
Na základe tlaku Trumpovej administratívy bolo vo Venezuele prepustených množstvo politických väzňov.
„Rada by som oznámila, že k dnešnému dňu bolo z väzenia prepustených na slobodu 626 ľudí,“ uviedla Rodríguezová na začiatku tohto roka.
Podľa Venezuelčanov, s ktorými hovoril denník Epoch Times, to však nestačí – Rodríguezová bola totiž priamou súčasťou aparátu, ktorý týchto ľudí pôvodne uväznil.
Politickí väzni
Zastrašovanie a falošné obvinenia patria medzi bežné taktiky, ktoré Madurov režim používal proti svojim politickým odporcom. Násilie a mučenie, ktorým boli ľudia vo väzbe vystavení, sa stalo ešte bežnejšou praxou – a pravdepodobne k nemu dochádza dodnes.
Ľudskoprávny aktivista Edward Ocariz, ktorého počas venezuelských volieb v roku 2024 uväznili na štyri mesiace, hovorí, že jeho prípad je stále otvorený a čaká na predvolanie na súd.
Ľudskoprávny aktivista Edward Ocariz hovorí o zmenách, ktoré Venezuela potrebuje, v Caracase vo Venezuele 6. júla 2026. Venezuelský režim ho počas volieb v roku 2024 na štyri mesiace uväznil. (Foto: Frederico Vidovix/Epoch Times)
„Veľmi dobre vieme, že tieto súdne procesy sa ani nezačnú. Moje trestné stíhanie však zostáva otvorené ako prostriedok zastrašovania.“
Jedného dňa ho z domu unieslo desať ozbrojených mužov v uniformách bez akéhokoľvek označenia. Obvinili ho okrem iného z terorizmu a podnecovania k nenávisti.
„Ak čokoľvek poviete, nedajú vám balíček s potravinami, ktorý potrebujete, aby ste mali čo jesť… Od toho sme vo Venezuele prešli až k psychologickému teroru a ku kriminalizácii každého disidenta alebo človeka, ktorého považujú za odporcu straníckej línie,“ opisuje.
Ávilaová uvádza, že jej brata zadržali v roku 2018 a obvinili ho z účasti na útoku dronom proti Madurovi. Dostal tridsaťročný trest odňatia slobody.
Hiowanka Ávilaová vo svojom dome vo štvrti Catia v Caracase vo Venezuele 8. júla 2026 opisuje metódy, ktoré venezuelský režim používa na mučenie jej brata väzneného v El Rodeu. (Foto: Frederico Vidovix/Epoch Times)
Jeho prípad bol vykonštruovaný výlučne orgánmi Madurovho režimu, ktoré ako dôkazy použili priznania vynútené mučením. Ávilaovej brat Rivas nemal právo na riadny súdny proces, spravodlivý súd ani ľudské zaobchádzanie.
„Bili ho, nasadili mu na hlavu kuklu, nastriekali do nej insekticíd a ponárali mu hlavu do vody. Ďalších 15 dní ho držali zaveseného. Nakoniec ho zavreli na samotku do tmavej cely plnej švábov a potkanov, kde nebolo žiadne vetranie,“ pokračuje Ávilaová.
Trvalo 48 dní, kým Ávilaová svojho brata znovu uvidela. Podľa jej slov mal celé telo pokryté modrinami.
Podobný osud stihol tisíce Venezuelčanov. V dôsledku politicky motivovaného väznenia, mučenia a úmrtí prišli o svojich blízkych a teraz sú nútení žiť v neustálom strachu, že rovnaký osud postihne aj ich.
V rovnakej situácii je aj Massiel Cordonesová, ktorej syna väznia už niekoľko rokov.
Massiel Cordonesová protestuje proti uväzneniu svojho syna pred väznicou El Rodeo v Guatire vo Venezuele 8. júla 2026. Cordonesová uviedla, že jej syna počas uplynulých šiestich rokov vo väzení mučili. (Foto: Frederico Vidovix/Epoch Times)
Cordonesová pre Epoch Times uviedla, že jej syn José Cordones strávil v neblaho preslávenej väznici El Helicoide štyri roky. Pred dvoma rokmi ho previezli do El Rodea, kde zostáva dodnes.
„Môjho syna mučili. Každého politického väzňa mučili,“ hovorí Cordonesová.
Ak režim nemohol nájsť človeka, po ktorom pátral, unášal podľa nej jeho príbuzných.
„Neľutujem tie ťažké podmienky, ktoré tu musíme znášať… ide predsa o slobodu môjho syna,“ dodáva Cordonesová pred radom malých stanov pred väznicou, kde demonštranti žiadajú prepustenie svojich rodinných príslušníkov.
Len v Caracase a jeho okolí denník Epoch Times pri preskúmaní správ OSN a mimovládnych organizácií identifikoval približne tucet oficiálnych či neoficiálnych miest, kde bolo zdokumentované alebo nahlásené podobné zaobchádzanie s politickými väzňami. Stále nie je jasné, koľko takýchto objektov existuje v celej krajine a či sa tamojšie podmienky od Madurovho zajatia zmenili.
Priamo uprostred Caracasu stojí El Helicoide, hlavné zariadenie Madurovho režimu na mučenie väzňov. Je známe ako jedno z najhorších svojho druhu v Južnej Amerike. Otrasným podmienkam vo vnútri boli vystavené tisíce Venezuelčanov.
V čase venezuelskej prosperity vybudovali El Helicoide ako unikátne nákupné centrum, ktorým mali zákazníci prechádzať priamo na automobiloch.
V 80. rokoch objekt prevzal štát. Nákupné centrum nikdy nedokončili a namiesto pôvodného plánu ho premenili na zariadenie, ktoré tam stojí dodnes. Rodríguezová po Madurovom zajatí vyhlásila, že ho zatvoria, aj v súčasnosti však v oblasti hliadkuje veľké množstvo policajtov.
Nad budovou navyše stále čnie Chávezova socha.
Sloboda slova a tlače
Základné slobody sa do Venezuely pomaly vracajú, no strach z pretrvávajúceho režimu je silnejší ako túžba občanov naplno ich využívať.
Oscar Murillo, generálny koordinátor ľudskoprávnej organizácie PROVEA, hovoril s Epoch Times otvorene o súčasnej situácii v krajine, zároveň však pripomenul, že nemá žiadnu záruku toho, že ho hneď na druhý deň nebudú za jeho slová prenasledovať.
Oscar Murillo, generálny koordinátor ľudskoprávnej organizácie PROVEA, uviedol, že túžba Venezuelčanov po hlbokej a skutočnej politickej zmene pretrváva a silnie, 7. júla 2026 (Foto: Frederico Vidovix/Epoch Times)
„Autoritársky systém vo Venezuele nik neodstránil… Delcy Rodríguezová ho zachovala. Všetci sú súčasťou tej istej štruktúry,“ hovorí.
Túžba Venezuelčanov po hlbokej a skutočnej politickej zmene podľa neho pretrváva a silnie. Takáto zmena musí podľa Murilla zahŕňať odstránenie prežitkov režimu legitímnymi demokratickými cestami.
Nevyhnutná je aj zásadná reforma venezuelského súdneho systému, ktorý Madurovi umožnil kriminalizovať politický a spoločenský nesúhlas v krajine.
„Tento systém funguje ďalej… Potrebujeme zmenu, ktorá obnoví naše inštitúcie tak, aby slúžili ľuďom, a umožní nám zvoliť si legitímnych demokratických zástupcov. Až dosiahnutím tejto legitimity budeme môcť konečne naštartovať potrebné zmeny v sociálnej, ekonomickej, kultúrnej aj vzdelávacej oblasti,“ zdôrazňuje Murillo.
Podľa venezuelskej novinárky Luny Perdomovej, ktorej profesiu režim považoval za nepriateľskú, došlo po zajatí bývalého diktátora k miernemu zlepšeniu.
Novinárka Luna Perdomová (vľavo) a reportér Epoch Times Marcos Schotgues hovoria v Caracase o miernom zlepšení slobody tlače vo Venezuele od zosadenia bývalého vodcu Nicolása Madura, 7. júla 2026 (Foto: Frederico Vidovix/Epoch Times)
Perdomová opísala Madurovo prenasledovanie tlače počas rokov jeho vlády, ktoré sústavne silnelo. V roku 2024 sa už prejavovalo v plnej sile.
„Mnohí novinári už boli v exile a nemohli vo Venezuele pracovať, pretože sa im vláda vyhrážala… Mnoho z nich bolo nútených z krajiny utiecť. Tí, čo odišli do zahraničia, sa už nemohli vrátiť… A ak ste zostali vnútri, neskôr vám už nedovolili ani odísť,“ spomína Perdomová.
Madurova vláda začala bez akéhokoľvek odôvodnenia rušiť platnosť cestovných pasov novinárov vrátane Perdomovej.
Po Madurovom zajatí Rodríguezová prepustila viac ako 20 uväznených novinárov, uvádza Perdomová. Šesť z nich zostáva naďalej pod dohľadom a musí sa pravidelne hlásiť na súde.
„Sloboda tlače je stále obmedzená… Novinári ani dnes nemajú prístup na mnohé miesta v krajine,“ dodala.
Od bohatstva k chudobe a späť
Pred desiatkami rokov bola Venezuela v prepočte na obyvateľa najbohatšou krajinou Latinskej Ameriky, no medzi rokmi 2013 a 2021 prišla o viac ako tri štvrtiny svojho hrubého domáceho produktu.
Luis Crespo, profesor ekonómie a podpredseda združenia pedagógov Venezuelskej centrálnej univerzity, tento vývoj označuje za „historický kolaps“.
Luis Crespo, profesor ekonómie a podpredseda združenia pedagógov Venezuelskej centrálnej univerzity, opisuje hospodársky úpadok Venezuely, Caracas, 8. júla 2026 (Foto: Frederico Vidovix/Epoch Times)
Krajina v súčasnosti produkuje približne 1,3 milióna barelov ropy denne. V roku 2021 pritom produkcia klesla len na 600-tisíc barelov, pripomína Crespo, ktorý tento prepad pripisuje neefektívnosti, korupcii a zle nastavenej hospodárskej politike.
Mzdy už niekoľko rokov stagnujú.
Venezuelskí zamestnanci verejného sektora, ktorých je približne 3,8 milióna, zarábajú len asi 200 dolárov mesačne.
„Preto ich vidíte pracovať len dva alebo tri dni v týždni,“ vysvetľuje Crespo, ktorý pôsobí na najvýznamnejšej univerzite v krajine.
Pre Epoch Times uviedol, že väčšina profesorov v združení má dve alebo tri zamestnania, aby vôbec dokázali vyžiť. To ich však odvádza od výskumu a iných povinností na univerzite.
Pre univerzitného profesora ako Crespo – s doktorátom, radom publikácií, znalosťou cudzieho jazyka a najmenej dvadsaťročnou pedagogickou praxou – je základný mesačný plat žalostný: spolu s bonusmi dosahuje okolo 200 dolárov.
„Pritom profesor s rovnakou kvalifikáciou na začiatku 21. storočia a v porovnaní so svojimi kolegami v dnešnej Latinskej Amerike zvyčajne zarábal 3 100 až 3 200 dolárov mesačne,“ podotýka.
Návrat Venezuely k niekdajšej prosperite však znamená viac než len obnovu ekonomiky.
Venezuelčania roky znášali fyzické, emocionálne a psychické utrpenie. Od roku 2015 utieklo z krajiny takmer osem miliónov ľudí. Rodiny ostali rozdelené a mnohé dodnes zostávajú odlúčené.
Sprievodca Epoch Times počas cesty po Venezuele Carlos José Leon utiekol z krajiny v roku 2018 zo strachu pred Madurovým režimom a od tých čias žije v Brazílii. Jeho brat, ktorý utiekol rovnako v roku 2018, žije v Kolumbii. Takmer deväť rokov sa nevideli.
„Rozhodol som sa, že musím odísť. On sa tak rozhodol už skôr… Bol policajtom – vždy to bol jeho sen, ale plat bol mizerný. Z toho, čo vo vnútri inštitúcie videl, mu bolo jasné, že skôr či neskôr skončí pri potláčaní protestov, a jedného dňa by som medzi demonštrantmi mohol byť aj ja,“ spomína Leon.
Venezuelský režim sa podľa neho – podobne ako mnohé iné autoritárske režimy – snaží rozdeľovať rodiny, pretože tým ničí schopnosť ľudí klásť odpor.
V Kolumbii sa Leon so svojím bratom konečne znovu stretol.
Venezuelskí bratia Carlos José Leon (vľavo) a Yarvis Hoyos sa tešia z opätovného stretnutia po takmer deviatich rokoch, Bogotá, Kolumbia, 5. júla 2026. V roku 2018 Leon utiekol z Venezuely do Brazílie a Hoyos do Kolumbie. (Foto: Frederico Vidovix/Epoch Times)
Jeho brat pre Epoch Times opisuje, akým výcvikom prechádzal pred vstupom do venezuelskej spravodajskej služby SEBIN, ktorá svojich adeptov ideologicky indoktrinovala.
Podľa jeho slov už nedokázal ďalej počúvať klamstvá tejto služby, zatiaľ čo jeho rodina aj ďalší ľudia trpeli.
„Chcem, aby si ľudia mysleli, že som seriózny a silný, ale za tým všetkým sa skrýva človek, ktorého dodnes bolí, že musel opustiť svoju vlasť… Bolí ma, že som tam nemohol naplniť svoje poslanie a dať svojej krajine to, čo potrebovala,“ hovorí Leonov brat.
Život v Kolumbii mu poskytol to, čo mu Venezuela ponúknuť nedokázala: prácu, stabilitu a budúcnosť. „Tu v Kolumbii, vďaka Bohu, viem, že ak pracujem, môžem plánovať, čo bude ďalej… To je jeden z najväčších darov, ktoré mi táto krajina dala, no stále mi láme srdce, že mi to isté nemohla ponúknuť moja vlastná krajina,“ priznáva.
Najväčšou obavou všetkých Venezuelčanov je podľa Ávilaovej to, že sa z režimu nikdy nevymania a zostanú v jeho temnote.
Po 3. januári, keď bol Maduro zajatý, sa podľa ľudskoprávneho aktivistu Ocariza znovu objavil „lúč svetla“, ktorý bol dlhé desaťročia zakrytý. „To, čo vidíme, nie sú otvorené dvere… Dopadá k nám len niekoľko lúčov svetla, no psychologický teror rozhodne pokračuje ďalej,“ uzavrel.
Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶Diskusia
Komentáre sú verejné. Zverejňujeme príspevky, ktoré dodržiavajú pravidlá diskusie.
Na pridanie komentára sa alebo si .
