Zaujímavosti » História

Slovenská republika rád – hrôzy, ktoré sa nestihli naplno prejaviť

16. júna 1919 vznikla v Prešove Slovenská republika rád (SRR). Po sovietskom Rusku a Maďarskej republike rád išlo o tretiu boľševickú republiku na svete. Podobne ako komunistické experimenty, ktoré sa tesne predtým uskutočnili v regiónoch Nemecka, ani tento nemal dlhé trvanie. SRR nakoniec trvala len 21 dní, no aj za tento krátky čas slovenskí obyvatelia na vlastnej koži pocítili útrapy a krutosť rozmáhajúcej sa radikálnej ľavicovej ideológie.

Moc v Maďarsku získavajú boľševici

Po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie na konci prvej svetovej vojny v novembri 1918 sa následne v Maďarsku chopila moci vláda grófa Mihályho Károlyiho. Koalíciu vytvorili liberáli a sociálni demokrati. Jedným z hlavných cieľov vlády bolo udržať celistvosť Veľkého Uhorska. 

Skoro na jar v roku 1919 však mocnosti spolku Dohody (Veľká Británia, Francúzsko) dali maďarskej vláde ultimátum, ktoré súviselo s občianskou vojnou v sovietskom Rusku. Požadovali, aby sa vo východných častiach Maďarska vyprázdnilo územie a vytvoril sa sanitárny kordón s tým, že mestá Debrecín a Segedín dočasne obsadí rumunská armáda. Kordón mal byť akýmsi nárazníkovým pásmom vytvoreným súvislým pásom nových štátov od Baltského k Jadranskému a Čiernemu moru. Hlavnou ideou bolo, aby všetky štáty medzi sebou a mocnosťami Dohody uzavreli zmluvy, ktoré by garantovali ich hranice a izolovali boľševické Rusko a zabránili šíreniu komunizmu do strednej Európy. Porazené Maďarsko sa však dohodami po prvej svetovej vojne cítilo poškodené, keďže Uhorsko sa rozpadlo na viacero menších štátov, a nemalo o túto koncepciu záujem.

Károlyi za ponúknutú koncepciu odmietol prevziať zodpovednosť a ponúkol prevzatie vlády sociálnym demokratom. Novú vládu teda vytvorila koalícia maďarských sociálnych demokratov a komunistov. Rozhodujúcou osobnosťou sa stáva boľševik Béla Kun.

V marci vznikla Maďarská republika rád. Prihlásila sa k ruskej revolúcii a v krajine začala realizovať analogické opatrenia – znárodnenie podnikov a bánk, pozemkovú reformu, úplnú zmenu štruktúry štátneho aparátu – zmenu súdneho a policajného systému a vytvorenie boľševickej armády. V rámci Maďarskej komunistickej strany mali svoju sekciu aj českí a slovenskí komunisti, ktorú viedol Čech Antonín Janoušek.

Slovensko v tom čase patrilo ešte iba pod správu československej vlády. Keďže mocnosti Dohody zatiaľ oficiálne nepotvrdili začlenenie Slovenska do spoločného štátu s Čechmi, v Budapešti stále žila nádej, že územie Slovenska sa nakoniec podarí pripojiť k Maďarsku.

Vojna o Slovensko

Proti vývoju v Maďarsku sa postavili susedné krajiny – najprv Rumunsko a následne Československo, ktoré proti krajine začali vojenskú ofenzívu. Maďarsko začalo s mobilizáciou svojho obyvateľstva, boľševická vláda povolala do boja bývalých veliteľov rakúsko-uhorskej armády. Tí mali väčšinou šľachtický pôvod a s komunistickou ideológiou sa nestotožňovali, avšak rozhodli sa zapojiť pod myšlienkou dobyť späť stratené územia a obnoviť Uhorské kráľovstvo.

Zatiaľ čo v apríli československá armáda prekročila demarkačnú líniu a vstúpila do Maďarska, o mesiac neskôr už Maďari v protiofenzíve pod velením skúsených dôstojníkov vytláčajú československú armádu a vstupujú na územie Slovenska. Na druhej strane Maďari dokázali stabilizovať frontovú líniu aj na hraniciach s Rumunskom a môžu sa sústrediť na postup na naše územie.

Boľševická maďarská vláda predpokladala, že po prekročení Karpát sa jej podarí nadviazať kontakt s Červenou armádou sovietskeho Ruska, ktorá postupne obsadí Ukrajinu a Bielorusko.

Maďarský útok na Slovensko bol vedený z troch smerov. Na východe sa maďarskej boľševickej armáde podarilo prejsť cez Košice – Prešov – Bardejov až k poľskej hranice, v strede sa dostali k Banskej Bystrici, kde ich česko-slovenské légie dokázali zastaviť pri obci Badín, a najťažšie boje prebiehali na zapáde Slovenska, ktoré bolo vojskám z Čiech najbližšie. Tam maďarské vojsko dokázalo prísť k Leviciam a Novým Zámkom.

Väčšinu útokov maďarskí boľševici viedli po železničných tratiach, pričom disponovali desiatimi pancierovými vlakmi. Československo malo k dispozícii len tri. V polovici júna bola takmer polovica slovenského územia obsadená maďarskou boľševickou armádou.

Bábková republika

16. júna 1919 bola v Prešove vyhlásená Slovenská republika rád.

„Prešov zažil veľmi dramatické chvíle, lebo tu bola vyhlásená Slovenská republika rád. Ľudia zažili väznenie, prenasledovanie či popravy tých, ktorí sa angažovali za Československo,“ uviedol pre Korzár prof. Peter Švorc. 

Maďarskí boľševici predpokladali, že Slovenská republika rád (SSR) bude súčasťou Maďarskej republiky rád, z Moskvy však prišlo usmernenie, že každý národ má právo na sebaurčenie. Béla Kun musel svoje pôvodné zámery korigovať a dať Slovákom väčšiu autonómiu, ako pôvodne plánoval.

20. júna v Košiciach teda vytvorili slovenskú revolučnú vládnu radu. Jej predsedom a ľudovým komisárom zahraničných vecí sa stal Antonín Janoušek a členmi devätnásť ľudových komisárov slovenskej, českej a maďarskej národnosti. Právny poriadok vrátane dočasnej ústavy a systému revolučných tribunálov bol prevzatý z Maďarskej republiky rád a v zásade kopíroval legislatívu sovietskeho Ruska. Zo svojho prvého zasadnutia poslali pozdrav vodcovi svetového proletariátu V. I. Leninovi.

Vplyv Janouška a ďalších slovenských a českých komisárov bol v skutočnosti značne obmedzený, mnohé rozhodnutia riadili maďarskí komunisti. „Samotné vyhlásenie SRR na obsadenom území bol však najmä strategický krok. Jednak k nemu viedol tlak mocností Dohody, aby sa maďarské vojsko stiahlo z československého územia, jednak mal vytvoriť dojem, že revolučný režim nie je vnútený zvonka, ale je prejavom vôle domáceho obyvateľstva a rešpektuje právo národov na sebaurčenie,“ povedal v rozhovore pre Denník N historik Ondrej Ficeri.

Slovenská republika rád bola podľa neho len bábkovým štátom, ktorý neuznala žiadna krajina okrem Maďarskej republiky rád a sovietskeho Ruska. Maďarským komunistom s niekoľkými slovenskými a českými radikálnymi ľavičiarmi sa síce podarilo zaviesť diktatúru proletariátu, no „samotná vládna rada úradovala fakticky len 10 dní. Vydala síce množstvo nariadení, no nemala šancu ich uviesť do života“.

„Celkovo našla Slovenská republika rád podporu najmä medzi mestskými vrstvami, ktoré si želali obnovenie uhorského štátu, a rovnako aj medzi radikalizovaným robotníctvom,“ skonštatoval pre TASR Juraj Benko z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.

Násilnosti na slovenskom obyvateľstve

Republika trvala len 3 týždne, keďže následne boľševickú armádu z východného Slovenska vytlačili československé a francúzske vojská, ktoré zabezpečili hranice. Boľševici sa však hneď po uchopení moci pustili do práce. Začali vyvlastňovať podniky a banky, znárodňovať pozemky, okamžite zaviedli cenzúru so silnou propagáciou marxizmu-leninizmu a rozpustili školy s plánom najprv “prevychovať” učiteľov. 

„V praxi to vyzeralo tak, že namiesto dovtedajších obecných a mestských úradov sa zriadili direktóriá na čele s triedne spoľahlivými kádrami, ktoré pripravili voľby do miestnych sovietov podľa legislatívy platnej v Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republike (od roku 1922 Zväz sovietskych socialistických republík). Boli to prvé rovné voľby na území Slovenska s volebným právom pre ženy i mužov od 18. roku života. Na druhej strane bolo volebné právo odopreté obchodníkom, kléru a osobám žijúcim z nájmov a námezdnej práce robotníkov. Ústredné orgány štátnej správy sa vytvorili v Košiciach, nie v Prešove, čo možno chápať obdobne ako Šrobárovo rozhodnutie umiestniť hlavné mesto Slovenska do Prešporka namiesto do Martina. V Košiciach sa totiž nachádzal dostatok administratívnych budov ešte z imperiálnej éry a žilo tam neporovnateľne viac organizovaného proletariátu, navyše maďarskojazyčného, čo maďarským komunistom uľahčovalo ‚zakladateľskú prácu‘,“ opísal Ficeri.

Na situáciu najviac doplatili obyčajní ľudia. Vojenský konflikt sprevádzali excesy voči civilnému obyvateľstvu. Boľševické vojsko nekontrolovateľne rabovalo. Novozaložená polícia – Červená stráž – zatkla okolo 300 slovenských antikomunistov a antihungaristov.

Sú doložené viaceré vraždy v obci Pôtor, v Lešti, v okolí Prešova, Zvolena a Košíc. V okolí Detvy plienili a podpaľovali gazdovstvá.

„Malé podozrenie bolo dostatočné na to, aby brachiálne orgány zatýkali ľudí a bez vyšetrovania ich celé týždne žalárovali. Strava väzňov bola nedostatočná a telesné týranie bolo na dennom poriadku. Bol vyhlásený trest smrti za celý rad deliktov,“ hovorí dokument Matice slovenskej o Slovenskej republike rád.

Obec Drienica na svojej webstránke opisuje aktivity boľševickej armády: „Brala všetko, ale najmä statok, kone a povozy. Dňa 16. júna pri svojom ústupe od Sabinova začala bez akéhokoľvek varovania v skorých ranných hodinách (okolo štvrtej) z pancierového vlaku z Orkucian ostreľovať obec.“ V dôsledku streľby a výbuchov granátov zhoreli štyrom rodinám domy a príbytky viacerých boli poškodené.

V interpretácii minulého režimu bola Slovenská republika rád prvý boľševický štát na československom území, ktorý predbehol svoju dobu. „Politický, národnostný, sociálno-ekonomický a kultúrny program vtedajšej revolučnej vlády predstihol dobu o niekoľko desaťročí. Krátke obdobie Slovenskej republiky rád patrí k najsvetlejším stránkam našich novodobých dejín,“ uvádza relácia Kino Žurnál z roku 1989.

Za bývalého režimu v Prešove nazvali po Antonínovi Janouškovi ulicu a v roku 1961 bolo založené Múzeum Slovenskej republiky rád (dnes Krajské múzeum). V roku 1975 postavili pred sídlom okresného národného výboru (dnes sídlo Prešovského samosprávneho kraja) Pamätník Slovenskej republiky rád. Ulica dodnes nesie po komunistickom pohlavárovi meno a pamätník dodnes stojí. Odstranili z neho len nápis „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“

Záver

Krátko po vzniku Slovenskej republiky rád prešla rumunská a československá armáda s francúzskou podporou do protiútoku. Maďarskí boľševici súhlasili so stiahnutím vojsk z nemaďarských území a 29. júna v Bratislave podpísali dohodu o stiahnutí vojsk z územia Slovenska, ktoré sa realizovalo od 1. júla. Rumunsko pokračovalo v bojoch a 3. augusta dokonca dobylo Budapešť.

Béla Kun utiekol do Viedne, kde ho zajali, no v júli 1920 ho vymenili za rakúskych väzňov do Ruska. Tam pôsobil na vysokých pozíciách v rámci komunistickej strany. Na konci 30. rokov bol však počas Stalinových čistiek obvinený z trockizmu a popravený. V roku 1956 bol rehabilitovaný.

Antonína Janouška po dobytí Budapešti uväznili a vydali československým úradom. Potom, ako mu Sovietsky zväz udelil občianstvo, sa tam v roku 1922 presťahoval. Pôsobil už len ako nižší úradník a zomrel v roku 1941 prirodzenou smrťou.

Hranice Československa nadobudli pevný právny základ podpisom Trianonskej zmluvy (4. júna 1920) medzi Maďarskom a spojeneckými mocnosťami Dohody vrátane Francúzska, Veľkej Británie, USA, Talianska, Rumunska, Československa a Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK