Zaujímavosti » História

Päť starovekých knižníc, ktoré zmenili svet

Slúžili ako právne archívy aj verejné centrá vzdelávania. V uchovávaní poznania boli knižnice odjakživa nenahraditeľné. 

Keď sa povie Grécko, Rím či iné staroveké civilizácie, často si predstavíme chrámy, monumenty a mramorové busty. Ale napadnú nám niekedy knižnice?

Po vynáleze písma sa knižnice stali srdcom ľudských spoločností. Uchovávali právne dokumenty, chránili literatúru, ktorá formovala svet, a fungovali ako vzdelávacie centrá slúžiace verejnému blahu.

Chetitský archív

Prví historici na svete hovorili po chetitsky, čo je najstarší doložený jazyk zaznamenaný klinovým písmom. Chetiti pochádzali zo severného Čiernomoria, okolo roku 2000 pred n. l. sa usadili v srdci Anatólie (dnešné Turecko). Boli to zruční kováči a bojechtiví vozatajovia so sofistikovaným právnym systémom, ktorý podrobne zaznamenávali v rozsiahlych textoch.

Chetitská ríša dostala svoj názov podľa hlavného mesta: Chattuša. Začiatkom 20. storočia začali archeológovia toto staroveké mesto vykopávať a objavili v ňom chrámy pod holým nebom, kolosálne kamenné brány a ďalšie pozoruhodné pamiatky. Medzi najvýznamnejšie objavy patril rozsiahly kráľovský archív. Zbierka, dnes známa ako „Bogazköyský archív“, obsahuje vyše 25-tisíc klinopisných tabuliek napísaných v ôsmich jazykoch vrátane akkadčiny – vtedajšej lingua franca civilizácií vo východnom Stredomorí.

Kadešská zmluva bola len jednou z tisícok tabúľ objavených v Bogazköyskom archíve. (Foto: Marcus Cyron / CC BY 3.0)

Archív obsahoval historické anály, právne kódexy, diplomatickú korešpondenciu medzi Chattušou a jej podriadenými provinciami, bežné modlitby, záznamy o verejných slávnostiach a skrátené verzie polyteistických mýtov. Išlo o nesmierne cenné zdroje na pochopenie fungovania dávno stratenej civilizácie, ktorá si zakladala na dodržiavaní svojich tradícií.

Chattuša ukrývala aj kópie najstaršej zachovanej medzinárodnej mierovej zmluvy v dejinách. Dokument známy ako „Večná zmluva“ vyhlasoval trvalé prímerie medzi Chetitmi a Egypťanmi, ktorí viedli krvavú dvestoročnú vojnu o územia dnešnej Sýrie, Libanonu a priľahlých oblastí. Zmluva napísaná v akkadčine zdôrazňovala priateľstvo a harmóniu medzi egyptským faraónom Ramsesom II. a chetitským panovníkom, ktorých opisuje ako bratov spojených nezničiteľným putom.

Jeden zo stoviek zmierlivých listov, ktoré predchádzali uzavretiu zmluvy a ktoré si vymieňali Ramses II. a chetitská kráľovná Puduhepe, rámcoval prímerie v náboženskom duchu. Faraón v ňom píše: „Boh Slnka a boh Búrky nám dajú bratstvo a mier, dokonca aj v tomto dobrom vzťahu, v ktorom sa nachádzame navždy. A naši poslovia budú medzi nami neustále cestovať a upevňovať bratstvo a mier.“

Aššurbanipalova kráľovská zbierka

Podobná zbierka tabuliek sa našla v polovici 19. storočia aj v starovekom asýrskom hlavnom meste Ninive v Mezopotámii (na území dnešného Iraku).

V 7. storočí pred n. l. začali na územia asýrskej ríše prenikať bojovné kmene. Neistá geopolitická situácia zrejme motivovala posledného veľkého asýrskeho kráľa Aššurbanipala (asi 669 – 631 pred n. l.), aby sa stal vášnivým zberateľom textov.

Podobne ako chetitský archív, aj približne 30-tisíc hlinených tabuliek z Aššurbanipalovho kráľovského paláca obsahuje zákony, súdne spisy, korešpondenciu so zahraničnými vyslancami a finančné záznamy. Archív ukrýva aj nezvyčajné množstvo textov o veštení – starovekej praxi čítania znamení s cieľom nahliadnuť do budúcnosti. Kňazi a králi sa v pohnutých časoch vo veľkej miere spoliehali práve na veštby.

Aššurbanipal rozosielal po celej Mezopotámii výzvy, v ktorých požadoval, aby mu mestá posielali kópie miestnych dokumentov. Keďže bol sám vyškoleným kopistom, najímal si pisárov na vytváranie ďalších kópií tabuliek, ktoré zhromažďoval v Ninive. Podobne ako jeho záujem o veštenie, aj túto utkvelú túžbu zhromažďovať písomné dôkazy o mezopotámskych zákonoch a zvykoch možno čiastočne vysvetliť kráľovým presvedčením o nevyhnutnosti uchovania poznania pre potomstvo. Chcel, aby budúce generácie ocenili veľkosť, ktorá im predchádzala, a to nielen v Asýrii.

Anglický spisovateľ a historik H. G. Wells nazval Aššurbanipalov archív „najvzácnejším zdrojom historického materiálu na svete“. Medzi jeho klenoty patrila verzia Eposu o Gilgamešovi, kľúčového mýtu z 3. tisícročia pred n. l. Epos rozpráva dobrodružný príbeh dvoch nepriateľov Gilgameša a Enkidua, z ktorých sa stanú priatelia a ktorí na znak svojej odvahy a sily porážajú nadprirodzené bytosti. Bohovia, pobúrení pýchou oboch druhov, potrestajú Enkidua smrteľnou chorobou. Jeho blížiaca sa smrť prinúti Gilgameša vydať sa na strastiplnú púť za tajomstvom večného života.

Tento epos by možno zostal navždy stratený, nebyť ustarosteného kráľa, ktorý horlivo uchovával svoj vlastný, pomaly sa rúcajúci svet.

Alexandrijská knižnica

Aj Homér by dnes možno zapadol prachom, keby usilovní učenci nestrávili nespočetné hodiny štúdiom papyrusových zvitkov v slávnej knižnici v egyptskej Alexandrii.

Alexandrijská knižnica sa vôbec nepodobala na chetitské či asýrske archívy. Postavili ju v 3. storočí pred n. l., pravdepodobne za vlády Ptolemaia II., kráľa Egypta a väčšiny území, o ktoré kedysi súperili Chetiti s Egypťanmi. Keď v roku 323 pred n. l. zomrel Alexander Veľký, Ptolemaiovci sa stali jednou z najmocnejších kráľovských dynastií v Stredomorí.

Aby Ptolemaios II. demonštroval nádheru svojho kráľovstva, masívne investoval do intelektuálnych projektov. Knižnica patrila k inštitúcii zvanej „Museion“ (Chrám Múz), elitnému akademickému združeniu, ktoré sponzorovalo najlepších učencov tej doby. Legenda hovorí, že k jej členom patril aj staroveký inžinier Archimedes, ktorý mohol svoje revolučné vodné čerpadlo (Archimedovu skrutku) vynájsť práve počas výskumného pobytu v Alexandrii.

Knižnica pripomínala moderný univerzitný kampus: nachádzala sa tu spoločná jedáleň, čitárne, zasadacie miestnosti, záhrady a prednáškové sály, kde mohli učitelia so žiakmi diskutovať o nových myšlienkach či nahliadať do rozsiahlej zbierky papyrusových zvitkov.

„Veľká alexandrijská knižnica“, 19. storočie, autor O. Von Corven. (Zdroj: „The Memory of Mankind“, Oak Knoll Press. PD-US)

V roku 48 pred n. l. armáda Júliusa Caesara podpálila v alexandrijskom prístave desiatky lodí. Toto riskantné opatrenie malo zabrániť nastávajúcemu kráľovi Ptolemaiovi XIV., aby sa zmocnil flotily a jej dôležitých zásob. Caesarov odvážny ťah sa vyplatil, no plamene sa rozšírili aj do pobrežnej časti mesta a zničili niektoré sklady knižnice. Staroveké pramene odhadovali, že pri tomto nešťastí zhorelo 40-tisíc papyrusových zvitkov. Pre inštitúciu, ktorá mohla ukrývať až 400-tisíc textov, tak šlo o relatívne nízke číslo.

Medzi najvzácnejšie klenoty knižnice patrili jedny z vôbec prvých zaznamenaných verzií Homérových eposov. Alexandrijskí učenci sa snažili tieto básne štandardizovať – vytvárali autoritatívne vydania na základe porovnávania podobností a rozdielov medzi obrovským množstvom kópií, ktoré mala knižnica k dispozícii.

Knižnica fungovala niekoľko storočí, no napokon predsa len padla. Jej úpadok bol postupný; rovnako sa pod neho podpísali vojny, politika aj zanedbávanie. Hlavná budova bola pravdepodobne zničená okolo roku 300 n. l. Do dnešného dňa sa nezachoval jediný z jej zvitkov. Napriek tomu hosťujúci učenci položili základy západného literárneho kánonu, ktorého vplyv siaha ďaleko za hranice tohto antického mesta.

Pergamon a pergamen

Okolo roku 300 pred n. l. sa na západnom pobreží Anatólie usadili grécki kolonisti a založili mesto Pergamon. Za necelé storočie sa stal kultúrnym epicentrom. Jeho sláva vyvrcholila, keď sa pergamonský panovník Eumenes II. rozhodol vybudovať ohromujúcu knižnicu – čiastočne aj preto, aby demonštroval nadradenosť svojho mesta nad Alexandriou.

Pergamon sa pravdepodobne nikdy celkom nevyrovnal veľkosti alexandrijských zbierok. Súťaživý duch jeho knihovníkov však priniesol prielom v knižnej technológii, ktorý nakoniec premostil staroveký svet s tým moderným.

Pergamonská akropola vo svätyni boha Asklépia. (Foto: Imehling / CC BY-SA 3.0)

Papyrus používaný v Alexandrii bol lacnejší a praktickejší než krehké hlinené tabuľky — uchránený pred vlhkosťou a živlami sa rozložil za menej ako 300 rokov. Papyrusové zvitky sa však čítali ťažko – súbežné prezeranie rôznych častí tej istej kópie bolo nemožné – a ešte ťažšie sa prepravovali.

Aby pergamonskí knihovníci tieto nedostatky odstránili, začali experimentovať s jemnou teľacou kožou (velínom). Špeciálne ošetrené kože, niekedy aj ovčie či kozie, dostali názov „pergamen“. Toto slovo odkazuje na samotné mesto a do moderných jazykov preniklo cez latinčinu (pergamenum) a francúzštinu (parchemin). Pergamen nakoniec spustil prechod od zraniteľných zvitkov k oveľa odolnejším kódexom (zväzkom strán zviazaným na jednom okraji). Hoci pojem „kódex“ dnes zvyčajne označuje stredoveké iluminované rukopisy, formát kódexu v skutočnosti využíva každá dnešná kniha. Prakticky celá zachovaná staroveká literatúra pochádza práve z pergamenových textov prepísaných v stredoveku.

Prvá verejná knižnica v dejinách

V roku 39 pred n. l. zrenovoval rímsky štátnik Gaius Asinius Pollio chátrajúcu knižnicu v srdci vojnou zmietaného Ríma. Stavba, ktorú Pollio financoval z vojnovej koristi, stála v tzv. Sieni slobody (Atrium Libertatis), rozsiahlom verejnom komplexe administratívnych budov s veľkolepou záhradou plnou sôch.

Knižnica bola prístupná verejnosti bez akýchkoľvek obmedzení, rovnako ako záhrada a priľahlá galéria umenia. Návštevnosť sa, pochopiteľne, limitovala na gramotných Rimanov, ktorí vedeli, ako s knižničnými zvitkami pracovať. Gramotnosť pritom priamo závisela od sociálno-ekonomického postavenia. V princípe sem však mohol vojsť úplne každý.

Sochy pod holým nebom lemujúce prístupovú cestu vytvárali povznášajúcu atmosféru a mali za cieľ inšpirovať okoloidúcich. Ako napísal rímsky historik Plínius Starší (asi 23 – 79 n. l.), sochy nabádali návštevníkov premýšľať o životoch a dielach „tých, ktorých nesmrteľné duše sa k nám prihovárajú“.

Plínius vzdal Polliovi hold za to, že „založením knižnice spravil z geniálnych diel majetok verejnosti“. Nielen že bola zbierka k dispozícii bežným občanom, Pollio zároveň podnecoval občiansku angažovanosť prostredníctvom verejných čítaní poézie a iných interaktívnych podujatí.

Ako vplyvný mecén viacerých nádejných umelcov svojej doby Pollio pravdepodobne sponzoroval aj verejné čítanie Vergília, básnického génia, ktorý neskôr stvoril Aeneidu. Jeho recitácia si podmanila publikum vrátane mnohých popredných osobností. Práve ich podpora následne odštartovala oslnivú kariéru jedného z najväčších básnikov histórie.

Uchovávanie minulosti

Kým chetitské a asýrske archívy vznikli primárne na to, aby kodifikovali spoločenské normy, mapovali zložité právne systémy alebo chránili odkaz panovníkov v neistých časoch, knižnice v Alexandrii a Pergamone sa zamerali viac na intelektuálne experimentovanie, ktoré prinieslo svetu užitočné vynálezy a nadčasové myšlienky. Vďaka Polliovmu verejnému komplexu nakoniec knižnica prevzala funkciu, ktorú plní dodnes: stala sa slobodným priestorom, kde si obyčajní ľudia môžu prečítať skvelú literatúru, obdivovať umenie a kultivovať ducha.

Všetkých spomínaných päť ikonických miest bolo napokon zničených. Ich dnešné pozostatky tvoria len nepatrný zlomok toho, čo vo svojich zlatých časoch ukrývali. Predsa však nesú dôležité posolstvo: minulosť dokáže byť krehká ako stvrdnutá hlina a zraniteľná ako tenký papyrus – neustále vystavená ničivým silám, ktorým museli na svojej ušľachtilej misii za záchranou poznania čeliť aj títo dávni strážcovia múdrosti.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK