Inšpirácie

Paríž cez objektív: Fotografka Simona zachytáva lásku v jej najprirodzenejšej podobe (Rozhovor)

Slovenka Simona Deutou Streicherová žije v Paríži už siedmy rok a v súčasnosti tam patrí medzi žiadané fotografky so špecializáciou na párové, svadobné či rodinné fotenia, pri ktorých zachytáva autenticitu a prirodzenosť. Inšpiráciu čerpá najmä z filmov a celý život vníma ako filmové pásmo plné svetla, zvukov a nálad. Ako fotografka vyzdvihuje najmä empatiu, hľadanie spoločného rytmu a objektívom sa nesnaží dosiahnuť dokonalosť, ale skôr príbeh, ktorý netreba vymýšľať. 

Epoch Times Slovensko: Umeniu fotografie sa dnes venujete na parížskej pôde, kde pôsobíte už 7 rokov. Prečo vaše umelecké kroky smerovali práve do tejto francúzskej metropoly? Ako ste sa v Paríži ocitli? 

Simona Deutou Streicherová: Keď som sa presťahovala do Paríža, neprišla som sem tvoriť. Neprišla som ako fotografka. Prišla som ako žena, ktorá si zbalila život do niekoľkých kufrov a nechávala za sebou všetko známe, aby začala niečo nové. Predtým som pracovala v realitách v Prahe, ale niekde hlboko vo mne vždy žila túžba byť súčasťou niečoho kreatívneho. Fotografia ku mne neprišla náhodou a až v Paríži som konečne pocítila ten zvláštny pokoj, že robím niečo, čo ma napĺňa. Niečo, čo neberie energiu, ale vracia ju späť.

Či už chceme, alebo nie, Paríž ponúka oveľa viac príležitostí ako Slovensko a Česko. No rovnako to bude pravdepodobne aj s konkurenciou… Ako sa vám podarilo časom preraziť? 

Stále neviem, či som v podstate prerazila, alebo či niekedy vôbec prerazím, ale mám pocit, že postupne dorastám do dôvery ľudí. Tá cesta je pomalá, ale úprimná, fotenie po fotení, človek po človeku. Prácu som mala už od začiatku, no až minulý rok som pocítila nárast záujmu aj vďaka odporúčaniam. A čo sa týka konkurencie, ja ju nevnímam ako hrozbu. Každý z nás je úplne iný. Máme iné oči, iné vnímanie, iný príbeh a tým pádom aj úplne iný pohľad cez objektív. 

Aký je ten váš pohľad, ktorým sa od ostatných odlišujete? 

Myslím si, že ma najviac odlišuje môj dôraz na prežívanie. Nehľadám dokonalosť, hľadám pravdu. Zaujíma ma to, čo sa deje medzi slovami. To, čo sa ukáže v pohľade, v pohnutí ruky, v tichu, ktoré nastane, keď niekto cíti viac, než vie vysloviť. Zameriavam sa na spojenie medzi ľuďmi navzájom, ale aj medzi nimi a miestom, kde sa nachádzajú. Snažím sa byť vnímavá, citlivá, nevtieravá. Mojou úlohou nie je len stlačiť spúšť, ale aj byť pri tom, keď sa stane niečo skutočné, a zachytiť to tak, aby sa to dalo znova precítiť. Každý z nás cíti veci inak, každý prežíva život po svojom a práve preto je dôležité, aby sme nefotili podľa šablóny, ale podľa srdca.

Vo vašej tvorbe dominujú predovšetkým ľudia a vzťahy. Je to práve to, čo sa snažíte objektívom zachytiť?

V podstate áno. Špecializujem sa na fotenie párov a svadieb v Paríži. Fotím lásku v jej prirodzenej podobe, snažím sa zachovať autenticitu a dôraz na spojenie. Moje fotky majú jemne retrofilmový vzhľad, často so zrnitosťou, ktorá pripomína staré rodinné albumy. Nepodlieham príliš trendom, verím v jednoduchosť, skutočné emócie a fotografie, ktoré budú krásne aj o dvadsať rokov. 

Fotografie od vás teda určite nie sú len kusom papiera. Ako docielite, aby fotografia takpovediac rozprávala príbeh? 

Väčšinou si dopredu neplánujem presné scény ani pózy. Pri bežných ľuďoch, ktorí nie sú zvyknutí stáť pred objektívom, je pre mňa najdôležitejšie ich najprv spoznať. Rozprávam sa s nimi, počúvam ich, sledujem, ako sa hýbu, ako sa pozerajú na svojho partnera alebo deti. Keď pochopia, že môžu byť sami sebou, príbeh sa začne odvíjať úplne prirodzene. Samozrejme, niekedy je potrebné jemné usmernenie, najmä čo sa týka pohybov rúk, tela, ale vždy sa snažím udržať hravosť a ľahkosť. Dôležité je, aby sa človek necítil ako model, ale ako postava vo svojom vlastnom filme.

Byť autentický a prirodzený pred objektívom je niečo, čo nedokáže úplne každý…

Mám veľa klientov, ktorí majú pred fotením rešpekt. Pre mnohých je to dokonca ich úplne prvá skúsenosť. Snažím sa s nimi rozprávať, zasmiať sa, vytvoriť uvoľnenú atmosféru. Často ich na začiatku len nechám prechádzať sa cez ulicu, vnímať seba navzájom a ja pritom neustále fotím. Fotím oveľa viac, než by bolo technicky potrebné. Nie preto, že by som potrebovala kvantitu, ale preto, že viem, že tie najkrajšie momenty prichádzajú nečakane. 

Kedy ako fotografka zvyknete pociťovať neistotu? 

Neistotu sa mi vo väčšine prípadov darí celkom dobre eliminovať. Nie preto, že by som si myslela, že nemôžem urobiť chybu, práve naopak. Skôr je to súčasť mojej povahy. Samozrejme, boli aj situácie, ktoré ma vyviedli z rovnováhy, napríklad raz, keď sa mi počas fotenia v daždi pokazil fotoaparát. O dva dni som fotila svadbu, a tak som si narýchlo musela kúpiť nový model, na ktorý som vôbec nebola zvyknutá. Počas obradu mi úplne vypadlo základné nastavenie, ktoré som v tom strese zabudla. Dopadlo to napokon dobre, práve preto, že sa vždy snažím zostať pokojná, nech sa deje čokoľvek. Rovnako to mám aj pri práci s verejne známymi ľuďmi. 

Štúdiové fotenie s kulisami či v zakvitnutom repkovom poli je typickým slovenským obrazom rodinných fotografií. Je aj v Paríži istý štandard alebo nadčasový trend, ktorý neomrzí? 

Mám pocit, že čoraz viac sa fotí v exteriéri. Kedysi sa u známych a uznávaných fotografov preferovali najmä štúdiové zábery, dokonale nasvietené, s precíznym stylingom a make-upom, všetko pod kontrolou a premyslené do posledného detailu. Dnes sa však čoraz viac presúvame von, k prirodzenému svetlu, k reálnym situáciám a pohybu. A práve to často vyvoláva vo fotografii silnejšiu emóciu. Aj módne domy často fotia svoje editoriály a kampane v prírode, na uliciach alebo v reálnych, nedokonalých scénach. Nie je to len o estetike, ale aj o príbehu, ktorý záber rozpráva. U mňa tiež vyhráva jednoznačne fotenie v exteriéri.

Kam sa s objektívom presúvate najčastejšie? 

Rada striedam ikony s neznámymi zákutiami, ale aj tak najčastejšie fotím v okolí Eiffelovky. To je jednoducho klasika, ktorú si klienti želajú najviac. Čoraz viac ľudí ale túži po menej nápadných záberoch, kde Eiffelovka len jemne vykúka v pozadí, napríklad z bočnej ulice alebo z parku. Okrem toho veľmi často fotím aj pri Pont Alexandre III, Pont Neuf, v okolí Louvru, v Luxemburských záhradách alebo na Montmartre. Vždy sa snažím nájsť balans, zachytiť aj ten obraz z pohľadnice, ale zároveň doplniť fotky o miesta, ktoré pôsobia autentickejšie.

Vedeli by ste to možno aj trošku špecifikovať podľa typu fotenia? Sú niektoré miesta ideálne pre rodinné fotenie alebo napríklad párové? 

Pri výbere lokality vždy záleží na konkrétnom klientovi. Niektorí uprednostňujú ikonické parížske kulisy ako Eiffelovka, iní zas hľadajú niečo autentickejšie a pokojnejšie. Pri rodinných foteniach však odporúčam miesta, kde sa deti môžu voľne pohybovať a kde nemusíme neustále riešiť autá alebo nebezpečenstvo. Často hľadám lokality, ktoré sú vizuálne pekné, ale zároveň praktické, kde je blízko zmrzlina, lavička, ihrisko alebo len bezpečný otvorený priestor. 

Pri párových foteniach sa vždy najprv pýtam, čo si od fotiek sľubujú. Či túžia po ikonických záberoch z mesta, alebo chcú niečo filmové, intímne, s atmosférou. Dôležitá je aj dynamika medzi partnermi, či sú romantickí, uvoľnení, hraví, alebo skôr introvertnejší. Od toho sa potom odvíja aj výber miesta, niekedy ideálne zapadnuté uličky, inokedy elegantný výhľad na Seine. Pre mňa je to vždy o tom, vytvoriť pre nich kulisu, v ktorej ich emócia vynikne.

Minimálne pri romantickom párovom fotení je už spomenutá Eiffelovka ikonickým pozadím…

Priznám sa, že som mala obdobie, keď som sa Eiffelovke zámerne vyhýbala, pretože som mala pocit, že ju všetci fotia rovnako a že je príliš očividná, ale dnes sa na ňu pozerám inak. Ide skôr o to, ako je zakomponovaná, než o to, či tam je. Skvelým príkladom je kampaň pre Dior, ktorú nafotila fotografka Brigitte Niedermair. Na fotke stojí modelka pred Eiffelovkou, ale svojou postavou ju takmer celú zakrýva a veža pôsobí takmer ako náhodný detail. Práve to je dôkaz, že aj ikona ako Eiffelovka sa dá zobraziť originálne, s humorom, rafinovanosťou a nadhľadom.

A čo dokonalé fotografické prostredie mimo centra a ikon Paríža? 

Niekedy práve lokality mimo centra ponúkajú viac priestoru, pokoja a vizuálnej rozmanitosti. Jedno z mojich obľúbených miest je Château de Chantilly, elegantný zámok s rozľahlými záhradami, jazierkami a nádhernou architektúrou. Je to miesto, kde sa človek cíti ako vo filme. Podobnú atmosféru má aj zámocký park vo Versailles, ktorý je síce známejší, ale ak si zvolíte správny čas, dokáže ponúknuť tiché zákutia a veľkolepú kulisu. Rada fotím aj v okolí Montmartru, kde sú uličky menej rušné, s krásnymi textúrami, stenami obrastenými brečtanom a vintage výkladmi. Často odporúčam aj prechádzku smerom k Île Saint-Louis, ostrov v srdci Paríža, ktorý má úplne inú atmosféru než zvyšok mesta. Je to miesto, kde je cítiť dušu Paríža. 

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK