Gyárfášová: Na Slovensku sa stále pestuje spomienkový optimizmus na obdobie socializmu (Rozhovor o knihe „Ako sme žili v rokoch normalizácie“)
Kniha sociologičky Oľgy Gyárfášovej „Ako sme žili v rokoch normalizácie” prináša fascinujúci pohľad na životy desiatich žien, ktoré boli aktívnou súčasťou spoločenského vzdoru v Bratislave počas normalizácie v 70. a 80. rokoch. Prostredníctvom ich príbehov sa otvára pohľad na obdobie, keď Štátna bezpečnosť sledovala a obmedzovala životy bežných ľudí. Kniha poodhaľuje svet, v ktorom ženy vzdorovali totalitnému režimu, vytvárali siete priateľských a rodinných vzťahov a hľadali priestor na sebarealizáciu. Témy ako emigrácia, rodina, príprava samizdatov, väznenie či osobná sloboda sa prelínajú so spomienkami na spoločenstvo blízkych ľudí, ktoré tvorilo bezpečný ostrov slobody.
Autorka, ktorá bola sama súčasťou bratislavského alternatívneho kruhu, spája svoje osobné skúsenosti s príbehmi respondentiek, čím obohacuje dielo o jedinečnú perspektívu. Kniha odhaľuje nielen ich každodenné stratégie na zvládanie prenasledovania a obmedzení, ale aj spôsob, akým dokázali vytvárať zázemie pre svoje rodiny a podporovať svojich partnerov. Životné osudy týchto žien sú zároveň kolektívnym portrétom doby, ktorý zachytáva odvahu, solidaritu a túžbu po slobode v období represívneho režimu.
Spomienky, ktoré autorka zhrnula do tejto knihy, sú hlbokým svedectvom o ľudskom odhodlaní a sile individuality v čase neslobody. Ponúka osobné rozhovory s 10 ženami, ktoré rôznymi formami, no s podobnou odvahou, vzdorovali časom normalizácie: s Martou Bottaovou, Annou Budajovou, Jolanou Kusou, Gabrielou Langošovou, Ľubou Lesnou, Ľudmilou Pastierovou, Júliou Sherwoodovou, Martou Šimečkovou, Dorotou Šimekovou a Zuzanou Maďarovou.
Čo bolo vaším prvotným impulzom k napísaniu/vydaniu tejto knihy?
Ťažko hovoriť o prvotnom či jednom impulze. Tá kniha vznikala dlhšie, nosila som ju v sebe, sledovala som, čo sa o časoch normalizácie hovorí, ako sa na ňu spomína, vnímala som to ako „biele miesto“ v historickej pamäti našej spoločnosti. Cítila som aj istú podlžnosť voči ľuďom, ktorí na Slovensku dokázali vzdorovať normalizačnému režimu. Česko je úplne iný príbeh. Tam je politický disent, kultúrny underground, protirežimový vzdor dôkladne zmapovaný. Na Slovensku sa v súvislosti s obdobím štátneho socializmu, obdobia neslobody, pestuje skôr spomienkový optimizmus, lebo veď vtedy boli sociálne istoty, mlieko stálo 2 koruny, nikto nebol nezamestnaný… a pod.
Takže išlo mi o autentické prerozprávanie spomienok na 70. a 80. roky minulého storočia v reflexii žien, ktoré sa neprispôsobili režimu a boli súčasťou neformálneho spoločenstva, svojimi aktivitami v rôznej intenzite a v rôznych podobách vzdorovali režimu a vytvárali alternatívny priestor slobody. Išlo predovšetkým o kultúrne, umelecké a občianske aktivity. Ľudia, ktorí tento okruh tvorili, zažívali prenasledovanie zo strany komunistickej tajnej polície – Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Málo sa o tom vie, prípadne sa to často bagatelizuje.
Ďalšia perspektíva súvisí s mojím profesionálnym sociologickým záujmom o pamäť spoločnosti. Vieme, že kolektívna pamäť vôbec nie je sumou individuálnych spomienok ani verným odrazom minulosti, ale premenlivým konštruktom prítomnosti. S tým úzko súvisí aj politika kolektívnej pamäti; to, ako sa k rôznym udalostiam a obdobiam spätne pristupuje, či sú zatracované, heroizované alebo ľahostajne prehliadané.
Nuž a v neposlednom rade mi išlo práve o ženy. Ukázať mnohorakosť ženských rol, ako aj neokázalé hrdinstvo každodennosti. Ženy boli rovnako aktívne a znášali aj rovnaké riziko perzekúcií. Chcela som – obrazne povedané – namieriť reflektor na menej viditeľné aktérky revolty proti neslobode. Respondentky rozprávajú aj o zvládaní každodennosti v situácii, keď boli ich partneri politicky prenasledovaní, a bolo aj množstvo aktivít, ktoré vykonávali ženy, najmä v súvislosti s vydávaním samizdatov.
A ešte k tým impulzom musím pridať podporu – morálnu aj praktickú – feministického občianskeho združenia Aspekt, ktoré knihu vydalo. Významným zdrojom inšpirácie a partnerkou v odbornej diskusii bola moja kolegyňa Zuzana Maďarová, ktorá sa téme ženy v historickom spomínaní a kolektívnej pamäti venuje dlhodobo a je aj autorkou záverečnej štúdie v knihe.
Boli tam momenty, ktoré vás v procese zberu odpovedí prekvapili? Veci, ktoré ste dovtedy o respondentkách možno ani netušili?
Každý životný príbeh je – samozrejme – iný, úplne jedinečný. Spolu vytvárajú akýsi kolektívny portrét plus/mínus jednej generácie. Ja som všetkých 10 žien v tých rokoch poznala a s mnohými udržiavam kontakty celé tie roky, s niektorými viac, s inými menej, ale tá základná blízkosť, dôvera, ktorá potom dáva rozhovorom silnú autenticitu, je u všetkých. Spomeniem príbeh Doroty Šimekovej, ktorá svoje svedectvo vyrozprávala aj archívu Ústavu pamäti národa (ÚPN) a je držiteľkou ocenenia za protikomunistický odboj. Koncom 60. rokov bola študentkou Univerzity Komenského, jedna z účastníčok niekoľkodňovej protestnej hladovky študentov UK po upálení Jana Palacha v januári 1969. Začiatkom 70. rokov sa dostala do alternatívneho náboženského spoločenstva, ktoré režim vyhodnotil ako protištátne hnutie. Viacerí mladí ľudia boli odsúdení za „podvracanie republiky“, ona strávila vo väzení 3,5 roka, nejaký čas dokonca na samotke. Taký prípad sa netýkal žiadnej inej z respondentiek. Človek si pri jej rozprávaní uvedomí, že byť obmedzená na najelementárnejšej slobode je o niečo iný zážitok ako nemať slobodu pohybu, vyjadrovania či umeleckej tvorby. Dorotu som poznala v čase, keď vyšla z väzenia, ale nikdy sme sa o tom, čo zažila, podrobnejšie nerozprávali. O to väčšmi ma zasiahlo, keď som počúvala jej rozprávanie teraz po rokoch.
Ovplyvnilo vás niečo z vypovedaných príbehov?
Nie žeby išlo o úplne novú inšpiráciu, skôr o opätovné uvedomenie si, že aj ťažké životné situácie treba brať niekedy s nadhľadom a humorom a najmä si nenechať vziať vlastnú integritu, svoj vnútorný „kompas“. A potom dôležitosť vzťahov a dôvery. Dnes tomu hovoríme „sociálny kapitál“, vtedy sme to slovo nepoznali, ale žili sme ho. V rozpovedaných príbehoch sú to práve vzťahy, ktoré vytvárajú zázemie pre akúkoľvek činnosť – či už šlo o vzdor voči režimu, alebo o každodenný život, o možnosť slobodne sa nadýchnuť, emigrovať alebo pokračovať v zamestnaní a starostlivosti. A sú to vzťahy, ktoré sú vlastne aj podmienkou bytia.
Čo z vtedajších čias – okrem režimu – by ste si priali vidieť aj v súčasnosti?
V podstate nič. Je lákavé spomínať na časy, keď mal človek celý život pred sebou, ale ja tou nostalgiou netrpím. Je to možno tým, že mne roky po Novembri 89 priniesli veľa profesijného i osobného naplnenia. Mohla som konečne robiť slobodne svoju sociologickú profesiu, angažovala som sa aj občiansky, najmä v rokoch, keď som pracovala v Inštitúte pre verejné otázky, čo je nezávislý analytický think tank, boli sme výborný tím a boli sme súčasťou úsilia o porážku mečiarizmu, integrácie Slovenska do EÚ a NATO, presadzovania reforiem. To všetko sa podarilo a zásadne posunulo Slovensko vpred.
Neskôr – okolo roku 2010 – som začala učiť na univerzite, čo mi tiež prinášalo veľa pracovnej satisfakcie. A mám dve dospelé deti, ktoré si vybrali profesiu, ktorá ich napĺňa a sú úspešné, ale najmä spokojné, a navyše obe moje deti majú dve deti, čiže som šťastnou „babi“ pre štyri vnúčatá, a to je rola, ktorú nadovšetko milujem a z ktorej sa obzvlášť teším.
Je niečo pozitívne, čo vám osobne (napriek atmosfére útlaku) časy normalizácie priniesli do života? Čo vo vás chtiac/nechtiac vypestovali?
Určite to, že si slobodu vážim, nepovažujem ju za samozrejmú. Dodnes – a je to už 35 rokov – veľakrát, keď prekračujem hranice do Rakúska, si spomeniem, čo to znamenalo môcť vycestovať na Západ pred rokom 1989.
Je niečo, čo by ste vy sama v tom čase robili ináč, ak by ste mohli vrátiť čas?
To by bolo veľmi neproduktívne, nerada premýšľam týmto smerom, že čo by bolo, keby… Našťastie nemusím nič ľutovať, nikomu som neublížila, a teda môžem povedať: takto sme žili, takéto sme boli, so všetkými kladmi aj zápormi, už na tom spätne nič nezmeníme.
Nazbierali ste popri písaní knihy aj nejaké námety na vašu ďalšiu prácu? Plánujete v podobných témach pokračovať?
Kniha podnietila mnohých ľudí k spomínaniu na tie časy, viacerí a viaceré prišli aj s tým, že by bolo dobre rozšíriť takéto spomínanie aj mimo Bratislavy, čo je iste výborný nápad. Ja si tiež uvedomujem, že sústrediť pozornosť na Bratislavu „zaváňa“ istým „bratislavocentrizmom“, ktorý naozaj nie je vhodný, ale to bolo to mesto, kde som vyrastala, a tu bolo to spoločenstvo, ktorého som bola súčasťou. Ale veľa sa dialo napr. v Košiciach: okrem skupiny okolo Marcela Strýka, o ktorej pred pár rokmi vznikol film „Komúna“, tam pôsobil aj talentovaný nekonformný výtvarník Igor Ďurišin, voči ktorému ŠtB použila násilie blízke vražde a dohnala ho k emigrácii. Inak je tiež zaujímavé, ako v tých rokoch opozičné spoločenstvá v Bratislave a Košiciach spolu málo komunikovali, obe sa napájali na Prahu, ale každé po samostatných linkách.
Záujem o knihu “Ako sme žili v rokoch normalizácie” ma dokonca zavial aj do Čiech: nielen do Prahy, ale aj do mestečka na severnej Morave – do Jeseníka, kam ma pozvali na diskusiu a kam okrem iných hostí prišiel významný predstaviteľ moravského undergroundu. ŠtB na neho uvalila trestné stíhanie za to, že chcel usporiadať pietnu spomienku na Jana Zajíce, ktorý sa na protest proti sovietskej okupácii upálil podobne ako spomínaný Jan Palach.
Takže príbehov na spracovanie je veľa, ale momentálne nemám ambíciu pokračovať formou, ako vznikla táto kniha. Mám však v pláne spolu s ÚPN pripraviť monografiu o Tomášovi Petřivom, slovenskom disidentovi a signatárovi Charty 77, talentovanom básnikovi, ktorý zahynul za nie celkom vyjasnených okolností v roku 1986 vo veku 30 rokov. Uvidím, ako to popri všetkých iných pracovných povinnostiach pôjde.
Ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa síl do ďalšej práce.
Doc. PhDr. Oľga Gyárfášová, PhD., (*1957, Bratislava) je významná slovenská sociologička, politologička a vysokoškolská pedagogička. Študovala sociológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a neskôr získala titul PhD. z komparatívnej politológie a docentúru z politológie. Pôsobila na viacerých odborných pozíciách vrátane Sociologického ústavu SAV a Centra pre sociálnu analýzu. Je spoluzakladateľkou Inštitútu pre verejné otázky a od roku 2020 bola poradkyňou prezidentky SR Zuzany Čaputovej v oblasti sociálnych tém. Zameriava sa na politickú sociológiu, práva menšín a sociálnu inklúziu.
Zapojte sa do tvorby kvalitnejšieho obsahu! Aký je váš názor na tento článok?