Odstraší program F-47 Čínu od útoku na Taiwan? Boeing stavia stíhačku budúcnosti (Komentár)
Predstavte si bojovú formáciu tvorenú jedným nadzvukovým lietadlom šiestej generácie F-47 a ôsmimi dronmi, ktorá dokáže operačne zabezpečiť priestor strednej Európy. Pri hliadkových a prieskumných letoch dokážu tri takéto formácie pokryť prakticky celú Európu.
Na čele tejto formácie je veliteľské lietadlo F-47, zatiaľ čo drony svojho veliteľa chránia, plnia jeho príkazy a čiastočne môžu pôsobiť aj autonómne.
Program F-47 NGAD (Next Generation Air Dominance) prebieha už od roku 2018. Jeho cieľom je nahradiť lietadlá F-22 Raptor. V máji 2023 americké letectvo program NGAD pozastavilo pre vysoké náklady a prehodnotenie požiadaviek. Po zmene administratívy prezident Donald Trump 21. marca 2025 oficiálne oznámil, že program nielenže pokračuje, ale už má aj svojho víťaza.
Americké letectvo vybralo ponuku spoločnosti Boeing ako najvýhodnejšiu (best overall value), nešlo teda o najlacnejšie riešenie. Celkové náklady programu prekročia 30 miliárd dolárov (približne 26 miliárd eur). Prvé lietadlo sa už stavia v St. Louis, prvý let je naplánovaný na rok 2028 a operačné nasadenie na prelom 20. a 30. rokov. Objednaných je 185 stíhacích lietadiel a až 1 000 dronov.
(Tieto drony si však predstavte ako malé, plne autonómne stíhačky s dĺžkou približne 6 až 11 metrov.)
Lietadlo F-47 od začiatku navrhovali na spoluprácu s bezpilotnými prostriedkami Collaborative Combat Aircraft (CCA), konkrétne s dronmi Anduril YFQ-44A Fury a General Atomics YFQ-42A. Celý systém dokáže plniť širokú škálu úloh.
Určený je nielen na prieskumné a hliadkové misie, ale aj na elektronický boj a útoky konvenčnými či inými zbraňami. Drony CCA slúžia veliteľskému lietadlu aj ako nosiče ďalšej výzbroje (rakiet a bômb), môžu ho chrániť alebo pôsobiť ako návnada. Na rozdiel od veliteľského lietadla F-47, ktorého hodnota sa odhaduje na 200 až 300 miliónov dolárov, cena jedného bezpilotného dronu dosahuje približne len jednu desatinu tejto sumy.
F-47 bude mať dolet približne 1 850 km, zatiaľ čo dolet dronov CCA bude asi 1 300 km. Drony spravidla letia pred veliteľským lietadlom a po jeho bokoch. Môžu štartovať odkiaľkoľvek a k svojmu veliteľovi sa pripojiť až v priebehu misie. Drony CCA aj lietadlo F-47 môžu, samozrejme, tankovať priamo počas letu.
Celý zbraňový systém bude pôsobiť v režime stealth++.
Technológia stealth znižuje zistiteľnosť lietadla radarmi, infračervenými senzormi aj ďalšími prostriedkami. Nejde o absolútnu neviditeľnosť, ale o výrazné zníženie pravdepodobnosti včasného odhalenia. Bežné lietadlá zachytia radary stovky kilometrov pred cieľom, takže obranca má pomerne dosť času na prípravu. Lietadlá využívajúce technológiu stealth tento čas výrazne skracujú – radar ich totiž nemusí vyhodnotiť ako nepriateľský stroj, ale napríklad ako väčšieho vtáka či iný nevýznamný objekt. O technológii označovanej ako stealth++ sa zatiaľ nevie prakticky nič. Predpokladá sa len to, že pôjde o výrazne pokročilejšie riešenie než pri súčasnej generácii týchto strojov.
V rámci bojových scenárov je zbraňový systém F-47 koncipovaný predovšetkým ako prostriedok na odstrašenie Číny, a to najmä v súvislosti s obranou Taiwanu a udržaním rovnováhy síl v Juhočínskom mori. Spojené štáty považujú indo-pacifický región za najdôležitejšie možné bojisko budúcnosti, čomu zodpovedá aj rozsah celého programu F-47 NGAD.
Z programu budú ťažiť všetci americkí spojenci vrátane Austrálie, Filipín a Japonska. Nebude to lacné, no môže to prispieť k tomu, aby komunistická Čína zostala v súčasných hraniciach.
Súčasný pomer síl medzi Spojenými štátmi a Čínou v oblasti nadzvukových lietadiel piatej generácie (F-22 Raptor a F-35 A/B/C) je aj dnes výrazne naklonený na stranu USA.
Spojené štáty a ich spojenci majú k dispozícii približne 1 300 lietadiel piatej generácie, zatiaľ čo Čína disponuje zhruba 600 strojmi. Ide predovšetkým o lietadlá J-20 (približne 500 kusov) a J-35/J-35A (maximálne 100 kusov, pravdepodobne však menej). Pokiaľ ide o kvalitu, čínske stroje sú väčšinou západných odborníkov naďalej považované za menej vyspelé než ich americké náprotivky.
Čína však môže túto nevýhodu čiastočne nahrádzať množstvom. Hoci Spojené štáty verejne neuvádzajú všetky údaje o počte svojich zbraní, analytici dokážu mnohé z nich pomerne presne odhadnúť.
V prípade Číny je situácia podstatne zložitejšia. Informácie o jej ozbrojených silách podliehajú prísnemu utajeniu, preto sa počty techniky aj údaje o problémoch odhadujú len z verejne dostupných zdrojov a spravodajských poznatkov. Vyhlásenia Spojených štátov o čínskych schopnostiach navyše nemusia vždy odrážať skutočnosť. Môžu byť súčasťou informačnej stratégie s cieľom utajiť vlastné spravodajské zdroje alebo zavádzať protivníka.
Hoci je Čína systémovo skorumpovaná, preniknúť do jej ozbrojených síl a získavať z nich informácie je mimoriadne ťažké. Trest smrti za spoluprácu s cudzou mocnosťou predstavuje iba časť represií. Perzekúcia sa môže dotknúť aj širšej rodiny odsúdeného vrátane jeho detí. Aj v Spojených štátoch sa za špionáž ukladajú veľmi prísne tresty, no na rozdiel od Číny je tu zaručené právo na spravodlivý súdny proces a trest sa, samozrejme, nikdy netýka rodiny.
Z hľadiska dlhodobých trendov napreduje Čína v zbrojnej výrobe míľovými krokmi a Spojené štáty postupne dobieha. Očakáva sa, že okolo roku 2035 sa pomer síl v tejto oblasti v podstate vyrovná.
Maximálna výrobná kapacita Spojených štátov dnes predstavuje približne 200 stíhacích lietadiel ročne, pričom zhruba tretina produkcie smeruje na export k spojencom.
Spoločnosť Lockheed Martin dokáže vyrábať približne 160 lietadiel F-35 ročne. Požiadavky na ďalšie zvyšovanie výroby narážajú na obmedzenú kapacitu dodávateľského reťazca, nedostatok kvalifikovaných pracovníkov aj dostupnosť špeciálnych materiálov, akými sú stealth nátery, kompozity či špičková elektronika. Zvýšiť výrobu napríklad na dvojnásobok v priebehu piatich až siedmich rokov preto nie je reálne.
Aj Boeing má svoje limity. Dokáže vyrobiť len približne 36 lietadiel F-15EX ročne a ani tu nie je reálne očakávať výrazné zvýšenie produkcie v priebehu jedného či dvoch rokov.
Pokiaľ ide o výrobu F-47, Boeing zatiaľ hovorí o tempe približne 20 až 30 lietadiel ročne, aj to až v 30. rokoch.
Zhrnuté a podčiarknuté: skokové navýšenie výroby v štýle „tento rok vyrobíme 500 stíhačiek“ je v súčasných podmienkach Spojených štátov prakticky nemožné.
Čínska výrobná kapacita v oblasti nadzvukových lietadiel piatej a vyššej generácie však už dnes dosahuje približne 300 kusov ročne. Po roku 2030 navyše existujú plány na zvýšenie produkcie až na 500 lietadiel ročne. Či je tento cieľ reálny a do akej miery ide len o propagandu, sa s istotou povedať nedá.
Priemyselná kapacita Číny je však už dnes väčšia než kapacity Spojených štátov, Nemecka a Japonska dohromady.
Čína zabezpečuje približne polovicu svetovej produkcie ocele a rovnako dominantné postavenie má aj v stavbe lodí. Z Číny pochádza približne 70 % svetovej produkcie elektromobilov a batérií. V oblasti solárnych panelov ovláda zhruba 80 % svetového trhu. Krajina disponuje mimoriadne dobre fungujúcimi dodávateľskými reťazcami – od ťažby surovín cez výrobu komponentov až po finálnu montáž výrobkov. To jej umožňuje priemyselnú výrobu rýchlo navyšovať.
Spojené štáty si aj naďalej udržiavajú technologický náskok vo výrobe najpokročilejších polovodičov, v leteckom a kozmickom priemysle, vo farmaceutickom výskume a biotechnológiách, vo vývoji softvéru, v systémovej integrácii, čiastočne aj v oblasti umelej inteligencie a v špecializovanom strojárstve. USA tak síce vyrábajú podstatne menej „objemu“, no často ide o výrobky s omnoho vyššou pridanou hodnotou a technologickou náročnosťou.
Americké krízové scenáre počítajú so zvýšením výroby približne o 30 % v priebehu dvoch rokov a až o 100 % v priebehu piatich rokov. Takýto nárast by si však vyžadoval obrovské finančné prostriedky a do úvahy by prichádzal iba v prípade priameho ohrozenia USA. V nasledujúcich desiatich rokoch sa však s takýmto scenárom nepočíta.
Súčasťou krízovej stratégie je aj obmedzenie vývozu a kombinácia výroby stíhacích lietadiel s rojmi dronov CCA, čo predstavuje oveľa lacnejšie i logisticky výhodnejšie riešenie.
Odborné štúdie (CSIS aj amerického Kongresu) opakovane upozorňujú na to, že v prípade dlhodobého konfliktu s Čínou by Spojené štáty nedokázali dostatočne rýchlo nahrádzať straty stíhacích lietadiel. Ešte problematickejšia je situácia pri výrobe presne navádzanej munície.
Program F-47 NGAD v spojení s dronmi CCA sa preto javí ako jedno z mála reálnych riešení, ktoré môže Spojeným štátom pomôcť udržať si vojenskú prevahu aj po roku 2035.
Zároveň sa predpokladá, že Čína nebude pripravená na prípadný priamy vojenský konflikt so Spojenými štátmi skôr než po roku 2040. Dovtedy sa bude pravdepodobne usilovať o oslabovanie americkej pozície inými prostriedkami, najmä spravodajskou činnosťou, kybernetickými útokmi a vplyvovými operáciami zameranými na destabilizáciu politického systému. Okrem toho má k dispozícii aj možnosť viesť zástupné (proxy) konflikty prostredníctvom svojich partnerov, predovšetkým Severnej Kórey.
Netreba zabúdať ani na čoraz užšiu strategickú spoluprácu s Ruskom. Oslabenie Spojených štátov predstavuje spoločný a dlhodobo deklarovaný strategický záujem oboch krajín.
Preto sa prirodzene vynára opodstatnená otázka, či by Spojené štáty nemali svoju súčasnú technologickú prevahu využiť, kým ju ešte majú. Čína totiž svoje technologické zaostávanie systematicky znižuje a masívne investuje do rozširovania priemyselnej základne, modernizácie raketových síl aj námorníctva. Po roku 2035 sa pomer síl v západnom Tichomorí pravdepodobne výrazne zmení. Politika odstrašovania potom bude podstatne drahšia, zložitejšia a aj riskantnejšia. Mnohí vojenskí analytici preto zdôrazňujú, že „okno príležitostí“ sa postupne zatvára a odkladanie problému môže situáciu ďalej zhoršiť.
Napriek tomu naďalej platí, že účinné odstrašenie je oveľa lacnejšie ako vojna.
Súčasná americká stratégia vychádza z predpokladu, že Čína musí byť presvedčená, že prípadná invázia na Taiwan by bola mimoriadne nákladná a jej výsledok krajne neistý. Práve na to slúži budovanie spojeneckých aliancií a posilňovanie vojenských schopností partnerov Spojených štátov vrátane európskych krajín.
Z pohľadu globálnej stratégie Spojených štátov je zrejmé, že bezpečnostné hrozby, ktoré pre Európu predstavuje Rusko, neznamenajú pre Washington hlavnú prioritu. Spojené štáty dlhodobo očakávajú, že európske štáty ponesú väčší diel zodpovednosti za vlastnú obranu, pretože na to majú dostatočný ekonomický aj vojenský potenciál. Donald Trump tento postoj len formuloval omnoho otvorenejšie a priamočiarejšie než jeho predchodcovia.
Väčšina amerického politického a vojenského establišmentu preto zatiaľ dáva prednosť stratégii posilňovania odstrašovania a pripravenosti pred preventívnym využitím súčasnej prevahy. Argumentuje tým, že otvorená vojna by bola podstatne horším riešením než súčasný stav, hoci ani ten nie je vôbec ideálny.
História však opakovane ukazuje, že zásadné udalosti sa len zriedka vyvíjajú presne podľa plánov. Jedna vec je však istá: investície do vlastnej obrany nie sú vyhodenými peniazmi. Vplyv každej zo spojeneckých krajín sa totiž meria vojenskou silou, a nie rozvinutosťou sociálnych systémov.
Názory vyjadrené v článku sú názormi autora a nemusia vyjadrovať postoj redakcie Epoch Times.
Článok bol preložený z českej edície Epoch Times.
Zapojte sa do tvorby kvalitnejšieho obsahu! Aký je váš názor na tento článok?