
Novinári by nemali rozhodovať, koho smie verejnosť počúvať. Šéfredaktor Weltwoche o slobode médií, EÚ a úlohe konzervatívcov (Rozhovor)
„Predstava, že novinári sú akýmisi strážcami reality a že niekomu nesmú poskytnúť priestor, pretože by si verejnosť mohla myslieť, že má pravdu, je prejavom pohŕdania inteligenciou ľudí.„
Existujú hranice slobody prejavu? Prináša Európska únia nejaké problémy? A aké je hlavné poslanie konzervatívnych politikov a osobností? O týchto a ďalších témach hovorí majiteľ a šéfredaktor švajčiarskeho týždenníka Die Weltwoche a bývalý poslanec švajčiarskej Národnej rady Roger Köppel v rozhovore pre Epoch Times. Rozprávali sme sa s ním v sobotu (14. 11.) v Prahe, kde vystúpil na Konzervatívnom fóre organizovanom Spoločnosťou na obranu slobody prejavu.
Epoch Times Česko: Už dve desaťročia ste majiteľom a šéfredaktorom týždenníka Die Weltwoche, mediálne prostredie vám je teda blízke. Čo považujete za najväčšie úskalia súčasnej mediálnej scény?
Roger Köppel: Predovšetkým prílišný konformizmus. Neochota kriticky sa vyjadrovať k mocným, spochybňovať ich kroky a konfrontovať vlády či predstaviteľov moci. Už tridsať rokov pôsobím ako šéfredaktor a dlhodobo pozorujem, ako sa postupne vytvára prepojenie medzi politickou mocou a médiami. Novinári podľa môjho názoru prestávajú plniť svoju základnú úlohu – kriticky skúmať kroky politikov a mocných. Namiesto toho sa z nich stávajú iba tlmočníkmi ich názorov. Stačí sa pozrieť na pandémiu covidu, debatu o klíme alebo migračnú krízu.
V čom sa váš denník snaží byť iný?
Náš denník vychádza už takmer sto rokov a vždy sme si zakladali na tom, že sa neprispôsobujeme väčšinovému názoru. Nie sme žiadni križiaci, hoci niekedy je to potrebné. Za rastúcim dosahom nášho denníka stojí práve to, že sa nebojíme ísť proti prúdu. Dávame priestor ľuďom, s ktorými sa podľa prevládajúceho názoru nemá hovoriť, a spochybňujeme oficiálne interpretácie udalostí. Mne na tom nepripadá nič zvláštne. Považujem to za prirodzenú súčasť novinárskej práce – spochybňovať oficiálne naratívy a nikdy automaticky neprijímať predkladané rozdelenie sveta na dobro a zlo.
Malo by sa podľa vás spochybňovať naozaj úplne všetko?
Áno, úplne všetko. Mali by ste však mať dobré argumenty. Ak ich nemáte, čitateľ to veľmi rýchlo rozpozná.
Existuje podľa vás hranica, komu by novinári mali poskytovať priestor? Tento rok ste napríklad viedli rozhovor s hovorcom Kremľa Dmitrijom Peskovom, hoci Rusko už piaty rok vedie agresívnu vojnu proti Ukrajine. Nemali by novinári v určitých prípadoch stanoviť jasnú hranicu a odmietnuť poskytnúť platformu niektorým ľuďom?
Možno nejaká hranica existuje, ale ja ju nevidím. Som totiž presvedčeným zástancom právneho štátu. Každý násilník, vrah dieťaťa alebo sériový vrah má pred súdom právo na obhajcu. Vždy je potrebné vypočuť aj druhú stranu. Nedávno som bol v Münsteri, kde Vestfálsky mier ukončil tridsaťročnú vojnu. V jednej z tamojších vládnych budov som si všimol latinský nápis Audiatur et altera pars – „Nech je vypočutá aj druhá strana“. Presne týmto princípom sa riadime aj my.
Samozrejme, určité hranice existujú. Raz som však v rozhovore vyhlásil, že ak existuje diabol, rozhodne s ním urobím rozhovor. Čitatelia sú dostatočne inteligentní na to, aby si utvorili vlastný názor. Aj keby ste hovorili s najhorším človekom na svete, nechajte ho hovoriť. Ľudia si dokážu vytvoriť vlastný úsudok. Predstava, že novinári sú akýmisi strážcami reality a že niekomu nesmú poskytnúť priestor, pretože by si verejnosť mohla myslieť, že má pravdu, je prejavom pohŕdania inteligenciou ľudí. Ja si ich, naopak, nesmierne vážim. Sám pochádzam z veľmi skromných pomerov. Nepodceňujme ich schopnosť premýšľať a posudzovať veci. Našou úlohou je ponúknuť rôzne pohľady.
Vyrastal som na empirickom skepticizme Karla Poppera: každú teóriu možno vyvrátiť, a preto by sme sa mali snažiť spochybňovať a overovať úplne všetko. Tí, ktorí si myslia, že vlastnia pravdu, sú len predajcami falošných sľubov.
Stretávate sa vďaka svojmu prístupu s kritikou?
Neustále. A je to tak správne, pretože práve kritika mi pomáha vyhnúť sa chybám. Omnoho nebezpečnejšie je, keď vám všetci len pritakávajú a tlieskajú. To je napokon jeden z hlavných problémov mainstreamových médií. Akonáhle všetci začnú opakovať: „My máme pravdu, oni sú tí zlí a my tí dobrí,“ a ak sa začne potláčať akýkoľvek nesúhlas, skôr či neskôr sa dopustíte zásadných chýb.
Aké najväčšie výzvy dnes podľa vás ohrozujú slobodu prejavu a slobodu tlače?
Boj za tieto základné slobody nikdy nekončí. Práve dnes vidíme, ako ľahko o ne môžeme prísť. Mnohí ľudia si to uvedomili počas pandémie covidu. Vlády zavádzali lockdowny a každý, kto s ich postupom nesúhlasil alebo ho kritizoval, bol okamžite označený za zástancu konšpiračných teórií. Vo svojej prednáške na Konzervatívnom fóre som pripomenul Jana Husa a cirkevných reformátorov, ktorí sa postavili proti pravde prezentovanej vtedajšou cirkvou ako jedinej možnej a vychádzajúcej z Vatikánu. Každý, kto zastával odlišný názor, skončil na hranici. Proti takémuto prístupu je potrebné sa postaviť.
A práve to je úlohou novinára. Ako čitateľ by ste mali predplatným podporovať médiá, ktoré sa venujú takejto žurnalistike. V konečnom dôsledku je však na každom občanovi, aby pomáhal chrániť demokraciu. Demokracia tu nie je pre politikov, ale pre ľudí. Ak sa za ňu občania postavia a budú ju brániť, nemusia sa jedného dňa prebudiť v autokracii. V Európe dnes pozorujeme nástup novej podoby autokracie – takej, ktorá sa skrýva za boj proti autokracii.
Takže máte obavy z toho, čo príde ďalej?
Nie, som optimista. Nespokojnosť v spoločnosti rastie a čoraz viac ľudí sa proti tomu stavia. Veci sa už menia, stačí sa pozrieť na strany, ktoré víťazia, a na vlády, ktoré sa dostávajú k moci.
Európska únia sa teraz snaží oslabovať národné štáty a podriadiť si ich. Považujem to za nebezpečný vývoj. Národný štát – a nemám tým na mysli žiadny zločinný či fanatický nacionalizmus – je napriek všetkým svojim nedostatkom jediným skutočne fungujúcim rámcom, ktorý máme pre demokraciu a právny štát. Bráňte preto svoj národný štát pred rakovinou, ktorá sa šíri z Európskej komisie.
Týka sa to aj Švajčiarska? Veď nie je členom Európskej únie…
Je to nekonečný boj. Švajčiarsko vznikalo zdola, zatiaľ čo Európska únia sa buduje zhora. V tomto ohľade predstavuje EÚ presný opak Švajčiarska, a preto sa Švajčiarsko nikdy nemôže stať jej členom. Napriek tomu sa nás Únia prostredníctvom rôznych zmlúv neustále snaží vtiahnuť do svojho systému. Aj v tomto som optimista. Ani Napoleon nedokázal začleniť Švajčiarsko do svojej ríše. Pochybujem teda, že sa to podarí Ursule von der Leyenovej.
Mohla by teda byť švajčiarska forma politiky, v ktorej majú hlavné slovo občania, tým najlepším politickým formátom?
Jednoznačne. Každému by som odporučil inšpirovať sa Švajčiarskom – veľmi úspešnou krajinou, ktorá funguje na princípe priamej demokracie. Ak sa sťažujeme na odtrhnuté elity, ktoré stratili kontakt s realitou, práve priama demokracia ponúka riešenie. V pravom zmysle slova totiž vracia moc späť do rúk občanov.
Švajčiarsko nie je imperialistickou krajinou a rozhodne nechceme nikomu vnucovať náš politický systém. Môžeme však byť príkladom krajiny, v ktorej demokracia v pravom zmysle slova priniesla stabilitu a prosperitu. A to je niečo, čo mnohí oceňujú. Nemáme prakticky žiadne prírodné zdroje, azda len trochu vody, a predovšetkým ľudský potenciál. Naša skutočná sila spočíva v politickom systéme.
V súčasnosti sa často hovorí o radikalizácii ľavice aj pravice…
Tento trend treba vnímať ako jeden z príznakov súčasnej doby. Zavedené mocenské štruktúry strácajú pôdu pod nohami, pretože nedokázali splniť svoje sľuby. Nadnárodné inštitúcie, ktorých význam neustále zdôrazňujú – Európska únia, Medzinárodný menový fond, Svetová banka či OSN –, svoje sľuby nesplnili. Západ sa teraz potýka s krízou identity a hľadá odpoveď na otázku, ktorým politickým smerom sa vlastne vydať.
Ľavica zastáva názor, že všetko má byť v rukách štátu, skupín a kolektívu. Pravica naopak kladie dôraz na slobodu jednotlivca a klasické liberálne princípy. Práve tie dnes zastávajú konzervatívci a pravicové strany. Prebieha teda boj medzi pravicou a ľavicou. Dúfam však, že ľudia vo východnej Európe nezabudli, že socializmus nikdy nefunguje. Možno to budú musieť pripomenúť socialistom, ktorí sa opäť hlásia o slovo vo Francúzsku, Nemecku a Spojených štátoch.
Základné konzervatívne princípy – trhová ekonomika, sloboda jednotlivca, sloboda prejavu, demokracia, právny štát, národné štáty a národné tradície – sú osvedčenou cestou k úspechu. Prečo meniť niečo, čo funguje? Žiadne experimenty. Socializmus nefunguje. A práve to je potrebné svetu pripomínať.
Čo by ste ako občan štátu, ktorý na EÚ hľadí zvonku, odkázali konzervatívnym politikom zastupujúcim krajiny, ktoré sú jej členmi?
Stojte si za tým, čo považujete za správne. Bráňte svoju krajinu, jej tradície a princípy, vďaka ktorým dokázala prežiť. Práve to je veľké ponaučenie, ktoré môžu krajiny bývalého sovietskeho bloku odovzdať Západu. Západ sa v dôsledku vlastného úspechu stal dekadentným, a to je vždy nebezpečné. Zažili ste pád jednej ríše aj zrútenie plánovaného hospodárstva, ktoré nefunguje. Na vlastnej koži ste spoznali, kam až môže viesť zneužitie moci. Ľudia v strednej a východnej Európe majú preto oveľa silnejší cit pre slobodu, prosperitu a trhovú ekonomiku.
Stretávam sa s mnohými ľuďmi v Prahe aj inde a často od nich počujem: „Čo sa to s vami na Západe deje? Zbláznili ste sa v tom Nemecku a Francúzsku? Ničíte svoje úžasné krajiny. Keď sme sa zbavili komunizmu, boli ste pre nás vzorom. Mysleli sme si, že sa raz staneme ďalšími Nemcami. A teraz robíte tie isté hlúposti, aké sme museli znášať za sovietskej nadvlády.“
Boj za slobodu, trhovú ekonomiku, slobodu prejavu a demokraciu je teda poslaním konzervatívcov. Nielen ich, ale všetkých, ktorí veria v tieto tradičné európske hodnoty. Stojte za nimi, bráňte ich a nenechajte sa zastrašiť kritikou. Lebo ste na správnej strane.
Ďakujem za rozhovor.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶Diskusia
Komentáre sú verejné. Zverejňujeme príspevky, ktoré dodržiavajú pravidlá diskusie.
Na pridanie komentára sa alebo si .