Domov

Od Akcie R uplynulo 75 rokov, komunisti videli v reholiach nebezpečného konkurenta i oponenta

Viac ako 200 zlikvidovaných ženských rehoľných domov, tritisíc zasiahnutých rehoľníčok a 24 zlikvidovaných ženských reholí. Taký bol výsledok Akcie R (rehoľníčky), ktorá sa začala 29. augusta 1950. Komunistická moc vtedy chcela po vzore Barbarskej noci zlikvidovať ženské rehole v Československu za jednu noc, nakoniec rozsiahla akcia trvala niekoľko mesiacov. Za obeť jej padol aj Kláštor Božskej Prozreteľnosti v popradskej Spišskej Sobote, ktorý tam fungoval od roku 1907.

Akcia R znamenala nielen zrušenie ženských reholí, ale aj zhabanie kláštorných budov. Komunisti chceli zamedziť vplyvu rehoľných sestričiek vo všetkých oblastiach. Na Slovensku bolo v tom čase viac ako 76 percent veriacich. „Rehoľníčky pôsobili v školstve, zdravotníctve, sociálnej oblasti, charite, i v rôznych ústavoch, sanatóriách a podobne. Ak by ich všetky, podobne ako rehoľníkov v apríli, internovali, zatvorili, koncentrovali a poslali do pracovných táborov, hrozilo, že skolabuje zdravotníctvo,“ vysvetlil historik a pracovník Ústavu pamäti národa (ÚPN) Ján Endrődi.

V školstve sa ich však podľa jeho slov podarilo nahradiť ešte pred samotnou akciou, počas leta 1950. „Zrušovacími dekrétmi ich pozbavili činnosti v školstve, ale čo sa týka zdravotníctva, charity a ostatnej humanitárnej činnosti v bežných svetských profesiách boli tieto rehoľníčky dlho nepostrádateľné,“ dodal.

Rehoľné sestry museli pracovať na štátnych majetkoch a bývali v maštaliach

Rehoľná sestra Regina Dunajová (1921-2014) z Kongregácie sestier Božského Vykupiteľa, ktorá bola učiteľkou, počas svojho života hovorila len málo o udalostiach z 50. rokov. V tejto súvislosti spomínala na to, ako ju spolu s ďalšími sestrami prinútili v noci nastúpiť do nákladného auta bez toho, aby vedeli, kam idú. „Nevedeli sme, kam nás vezú a čo s nami bude,“ hovorila. Odviezli ich na práce do Česka. Politickou väzenkyňou bola aj sestra Sapientia z Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta de Paul.

„Prišli pre nás a vyviezli nás na štátne majetky. Tam nám pridelili prácu, pretrhávali sme cukrovú repu. Keď sme to urobili, zavolali nás k druhej repe. Ubytovali nás v maštaliach v Dolných Voderadoch. Boli sme mladé dievčatká, ale museli sme pracovať všetky, či mladé či staré rovnako. Stále nás kontrolovali a zle nám robili,“ opísala rehoľníčka.

Prepúšťanie zo školstva zasiahlo i sestry učiteľky v Spišskej Sobote, ktoré zriadili ešte v roku 1937 Dievčenskú meštiansku cirkevnú školu. Ďalšie pracovali na detskom oddelení v tamojšej nemocnici. „Povrávalo sa, že celú našu skupinu sestier vyvezú do Ruska na práce, čoho sme sa v hlavnom komunistickom štáte veľmi obávali, keďže sa tam páchali veľké ukrutnosti,“ píše vo svojich spomienkach z roku 2001 sestra Majella Falatová (1925-2020). Napokon ich v roku 1952 presunuli do kláštora do Piešťan.

Sestry boli presunuté do Čiech a tam pacovali v česárňach vlny

„12. decembra 1952 po polnoci vypli úmyselne elektrický prúd, pobalili sme sa iba pomocou baterky a autobusom nás odviezli o štvrtej hodine ráno do sústreďovacieho kláštora do Močenku,“ opísala sestra Majella. Následne ich rovnako v tichosti presunuli do Čiech. Tam sestry pracovali v Nejdeckých česárňach vlny. V roku 1957 sestru Majellu presťahovali do Stárkova pri Hronove, v chátrajúcom bývalom zámku zriadili sestry Domov dôchodcov. Jedenásť sa ich tam staralo o 120 dôchodcov.

„Sestry pracovali ako ošetrovateľky, kuchárky, upratovačky, práčky, v záhrade i parku,“ zaspomínala si. Neskôr pracovala ešte v dvoch domovoch dôchodcov i v ústave sociálnej starostlivosti pre telesne i duševne postihnuté deti.

Predseda Svetového združenia bývalých politických väzňov (SZBPV) František Bednár pripomína, že Akcia R nasledovala po Akcii K (kláštory), len s odstupom niekoľkých mesiacov. „Všetky tieto zásahy boli protiprávne, režim nemal žiadny oficiálny dokument o rozpustení reholí. Paradoxne, slovenskí príslušníci štátnej bezpečnosti dostali za v úvodzovkách vzorné vykonanie akcie odmenu 800-tisíc korún československých, zo skonfiškovaných cirkevných peňazí,“ poznamenal.

Dôvodom prenasledovania bol rozpor medzi teizmom a ateizmom, v rehoľníčkach komunisti videli ideologickú konkurenciu

Dôvodom prenasledovania rehoľníčok, ale aj cirkví vôbec bol podľa historika Endrődiho predovšetkým hlboký rozpor medzi kresťanským a materialistickým, respektíve ateistickým svetonázorom, ktorý tvoril základ komunistickej ideológie. „Komunistické vedenie videlo v reholiach takpovediac konkurenta a oponenta, ideologicky významného, s vplyvom na široké masy a preto nebezpečného. Po neúspešných pokusoch režimu ovládnuť cirkvi preto prikročili k ich likvidácii, v prípade reholí mala byť totálna,“ ozrejmil.

Likvidáciu mužských a ženských reholí a kláštorov zhodnotil už začiatkom roka 1953 predseda Štátneho úradu pre veci cirkevné Zdeněk Fierlinger. „Vo svojej bilancii uviedol, že výsledkom Akcií K a R bol najväčší majetkový presun od privlastnenia majetku Nemcov, znárodnenia a pozemkovej reformy. Samotní komunisti teda inými slovami priznali, že likvidácia reholí bola tretia najväčšia krádež od roku 1945,“ opísal Endrődi.

Na druhej strane, obrovské kultúrne dedičstvo mnohých reholí a kongregácií nepokladali podľa jeho slov komunisti za hodnotu, ktorú treba ďalej uchovávať. „Po obsadení kláštorov tak boli bezohľadnosťou štátnych orgánov nenávratne zničené alebo rozkradnuté mnohé knižnice, archívy so vzácnymi rukopismi, historickými tlačami, listinami, obrazy, nábytok či bohoslužobné predmety a iné umelecké diela,“ pripomenul. Budovy kláštorov boli pridelené štátnym inštitúciám, armáde, baniam, lesu či školstvu.

„Režim sestry aj kriminalizoval. Tie si tak v komunistických väzniciach odtrpeli spolu 312 rokov zväčša za odmietanie pracovať v nedeľu a vo sviatky alebo za pomoc kňazom. Rehole mali podľa plánov Komunistickej strany Československa do roku 2000 vymrieť,“ uvádza internetová stránka Barbarská noc. Deportácie sestier podľa nej trvali až do začiatku 60. rokov minulého storočia, sestry pracovali v priemysle až do roku 1968, niektoré počas takzvanej normalizácie aj do 80. rokov alebo ich premiestňovali na prácu do sociálnych ústavov.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK