Svet

Noci v úkrytoch medzi sirénami: Raketové útoky menia každodenný život rodín v Izraeli

Nepokojné noci, deti na matracoch, susedia, ktorí sa stávajú komunitou – hrozba raketových útokov mení každodenný život v Izraeli.

V noci z 10. na 11. marca prestal byť spánok pre Merav skutočným spánkom. Stal sa len krátkou prestávkou medzi jednou sirénou a druhou. Päťkrát tej noci sa prebudila v strachu, zobudila svoje dve dcéry vo veku 8 a 11 rokov, zobrala ich polospiace a zaviedla ich šesť poschodí po schodoch do úkrytu v budove.

Tam, pod ostrým svetlom neónov, medzi ospalými susedmi, deťmi zabalenými do prikrývok, s telefónmi v rukách a nepokojnými psami, čakali, kým nebezpečenstvo pominie – a potom sa vrátili do svojho bytu, len aby zistili, že o chvíľu to všetko začne znova.

„V momente, keď nám na telefónoch zaznie výstraha, ponáhľame sa zobudiť dievčatá a ideme do úkrytu… V noci je to najťažšie,“ hovorí Merav.

Hrozba, ktorá posiela Izraelčanov do úkrytov, nezahŕňa len „bežné“ balistické rakety nesúce hlavice vážiace stovky kilogramov. Podľa najnovších správ Irán tiež odpálil rakety nesúce oddeliteľné hlavice, ktoré rozptyľujú submuníciu na širokej ploche – v podstate ide o formu kazetovej bomby.

Zatiaľ čo Merav a jej dcéry sedia na matracoch v úkryte, nad nimi je v činnosti viacvrstvový izraelský protivzdušný obranný systém. Arrow 3 je navrhnutý na zachytávanie balistických rakiet mimo atmosféry. Arrow 2 pôsobí vo vyšších vrstvách atmosféry. Systém David’s Sling sa používa okrem iného proti balistickým hrozbám stredného doletu. Spolu s nimi pomáha posilňovať obranu proti balistickým raketám aj americký systém THAAD, nasadený v Izraeli.

Žiaden systém zachytávania však nedokáže zmazať pocit bezprostredného nebezpečenstva. Pred tromi dňami dopadla časť iránskej rakety len asi 30 metrov od Meravinho domu. Pre Merav sa napätie nemeria len počtom sirén, ale aj postupným rozpadom každodenného života.

„V priemere zaznie osem až desať sirén denne a zakaždým zostávame v úkryte takmer pol hodiny, niekedy aj dlhšie… Každodenný režim je kvôli poplachom neustále narúšaný, ale v noci je to najťažšie,“ hovorí.

S manželom pracujú z domu a ich dcéry sú s nimi. Život sa teraz odohráva medzi otvorenými notebookmi, výstrahami v telefóne, batohom pripraveným pri dverách a spánkom, ktorý je zas a znova prerušovaný.

Napriek vyčerpaniu hovorí o sile. „Cítime sa silní a konáme s vedomím, že nemáme inú voľbu,“ hovorí.

Pre ňu je odchod do úkrytu nielen reakciou na núdzovú situáciu, ale aj prejavom vytrvalosti. „Každý, kto pozná Izraelčanov, vie, že chcú žiť v mieri s každým, kto chce to isté… Ale nebojíme sa ani bojovať proti tým, ktorí nám hrozia zničením. Sme silný národ, ktorý si počas desaťročí vojen vybudoval silnú vôľu a odolnosť. Žiadna hrozba nás nezlomí.“

Spoločné zážitky

Príbeh Merav nie je len o dlhotrvajúcej hrozbe, ale aj o tom, čo sa deje medzi ľuďmi, ktorí sú nútení čakať spolu. Úkryt – v bežných časoch technický, prázdny a nevýrazný priestor – sa stal nečakaným miestom ľudských vzťahov.

„Na osobnej úrovni je odchod do úkrytu skutočne vzácnou príležitosťou spoznať susedov… Keď sme tam, stretávate sa s najrôznejšími ľuďmi – rodinami s deťmi, staršími obyvateľmi, slobodnými ľuďmi a aj so psami – a všetci spolu vychádzajú pozoruhodne harmonicky.“

Pre 42-ročnú Racheli sa jej prvá spomienka na súčasný konflikt začína ráno 28. februára. „Okolo 8:30 zaznel prvý poplach, ktorý signalizoval, že izraelsko-americká operácia v Iráne začala… Nedá sa povedať, že to niekoho prekvapilo, pretože sme sa na možnosť útoku pripravovali už asi mesiac,“ spomína Racheli.

Včasné varovania, ktoré prichádzajú na mobilné telefóny niekoľko minút predtým, ako zaznejú sirény, zásadným spôsobom menia pocit z čakania. Dávajú ľuďom čas na prípravu, aby si vzali deku a bez zbytočnej paniky sa vydali do úkrytu.

„Zdá sa, že sme si na situáciu už celkom zvykli; veci sa ustálili a sú jasné… V úkryte sme rozložili matrace na spanie a sedenie, deti sa spolu hrajú a niekedy tam dokonca aj spolu spia. Vytvára to jedinečný pocit spolupatričnosti,“ hovorí Racheli.

Pre Racheli sa úkryt stal aj miestom, kde sa cíti doma. V budove bola ešte relatívne nová, ale keď sa v úkryte stretla s ostatnými obyvateľmi, prestala byť „novou susedkou“.

„Vďaka tomuto spoločnému času som osobne spoznala susedov… Niekedy som sa dokonca pristihla, ako čakám na ďalšiu sirénu, aby som mohla vidieť všetkých,“ priznáva Racheli.

Ukázalo sa, že humor si našiel cestu aj tam. Jedného večera, zabalená v deke na matraci v úkryte, otvorila oči a zistila, že na ňu z pár centimetrov hľadí pes.

„Naklonila som hlavu dozadu a začala som sa smiať nad tou situáciou… Ale potom som si uvedomila, že po mojej ľavici je ďalší pes, ktorý na mňa tiež hľadí, a v tom momente som vybuchla smiechom… Takéto situácie mi vždy dodávajú pocit šťastia a krátky okamih pokoja uprostred napätia,“ priznáva Racheli.

Miesto pokoja

Pre 46-ročného Eitana je úkryt predovšetkým miestom rodičovstva. S manželkou Sivan vychovávajú tri malé deti. „Najprekvapujúcejšie pre nás bolo vidieť, ako sa deťom darí premeniť aj úkryt na dobrodružstvo… Pre dospelých je to napätá a desivá skúsenosť; pre deti je to takmer dobrodružstvo. Hrajú sa s ostatnými deťmi v budove,“ hovorí Eitan.

Eitan môže pracovať na diaľku, ale v praxi sa mu ťažko sústredí. „Môžem pracovať z domu, ale je takmer nemožné sa sústrediť… Moja myseľ je stále niekde inde.“

Jeho manželka mala tento týždeň nastúpiť do novej práce, ale aj tento plán sa zastavil. Počas vojny, ktorá nasledovala po 7. októbri, slúžil v zálohe a bol preč z domu. Teraz je presne tam, kde je najviac potrebný. „Tentoraz som tu… Otec na plný úväzok v úkryte,“ konštatuje Eitan.

A uprostred toho všetkého je jeden malý okamih, ktorého sa drží. „V noci, keď deti konečne zaspia na matracoch, po všetkom tom hluku a sirénach, nastane krátky okamih ticha… V tom okamihu si uvedomíte, že jediné, čo skutočne chcete, je niečo veľmi jednoduché: aby vaše deti vyrastali vo svete, ktorý je pokojnejší a bezpečnejší ako ten, v ktorom žijeme teraz,“ uzatvára Eitan.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK