Inšpirácie

Marína Paulínyová pomohla z exilu tisícom krajanov. Zomrela v deň, keď sa konečne chcela vrátiť domov

Meno Maríny Paulínyovej dnes pozná málokto, no životný príbeh tejto Slovenky je dôkazom toho, že aj v tieni významných historických udalostí môžu niektoré osobnosti „vyorať hlbokú brázdu“.

Pre všetko, čo stihla počas svojho života, si vyslúžila prezývku „Štefánik v sukni“. Zastávala post podpredsedníčky Československého Červeného kríža v Spojenom kráľovstve, bola kultúrna diplomatka, žurnalistka, zdravotníčka, tlmočníčka, podnikateľka a podporovateľka československých študentov v exile.

Jej odkaz sa po desaťročiach zabudnutia opäť dostáva do povedomia slovenskej verejnosti. A tento rok v októbri si pripomenieme okrúhle 80. výročie jej tragickej smrti. Jej život bol ukážkou, že aj v exile a v ťažkých časoch možno nájsť zmysel v službe druhým a v budovaní mostov medzi národmi.

Zo Slovenského Pravna do sveta

Marína Paulínyová sa narodila 28. marca 1897 v Slovenskom Právne do významnej evanjelickej rodiny. Po odchode otca do USA sa k nemu neskôr pridala žena a štyri deti vrátane najstaršej Maríny. Ako uviedol web prvezeny.sk, po otcovej smrti v roku 1916 sa ako 18-ročná postavila do čela rodiny.

Náročné chvíle po strate otca v podcaste TV JOJ to okomentovala jej praneter historička Zuzana Francová: „Marína sa vyznačovala odhodlanosťou, cieľavedomosťou, vedela sa postaviť za rodinu a uvedomovala si, že práve na jej pleciach spočíva väčšie bremeno. Vedela sa zhostiť úlohy takej nepísanej hlavy rodiny.“

„Marína bola iniciátorkou skoro všetkého, čo sme my deti podnikali. Bola estétkou, mala silne vyvinutý zmysel pre spravodlivosť, ale pritom aj veľký zmysel pre humor. Bola človekom činu,“ spomínala na ňu jej sestra Ľudmila.

V nasledujúcom roku začala Paulínyová pracovať pre Českú národnú federáciu a Slovenskú ligu v Amerike, neskôr pre československý konzulát v New Yorku. S Americkým Červeným krížom sa dostala až na Sibír, kde pomáhala československým legionárom na ceste domov.

Cesta na Sibír

Paulínyová po skončení prvej svetovej vojny s nadšením privítala správu o vzniku Československa. Ako uviedla jej praneter, zatiaľ čo zvyšní členovia rodiny sa vrátili do domov, ona v sebe cítila potrebu ísť pomôcť. Spravila si preto ošetrovateľský kurz a prihlásila sa na cestu k uviaznutým československým legionárom.

„V tom čase ešte nespĺňala predpísanú vekovú hranicu. Nemala 24 rokov, ktoré boli potrebné, ale dokázala svojou nástojčivosťou alebo odhodlanosťou presvedčiť tých, ktorí o tom rozhodovali, že môže ísť. Učila sa ruštinu, aby vedela pomôcť aj jazykovo,“ povedala Francová v podcaste TV JOJ.

Loď z amerického San Francisca do ruského Vladivostoku vyplávala na jar 1919. „Na tú dobu, aby sa mladé dievča vybralo s vojakmi, s legionármi, to bolo niečo jedinečné,“ skonštatovala historička.

Paulínyová, ktorá cestovala na Sibír ako jediná Slovenka, sa niekoľkokrát ocitla v ohrození života. Jej loď na spiatočnej ceste dokonca stroskotala v Žltom mori. Plavidlo odtiahli do Japonska a všetci cestujúci museli čakať, kým ho opravia. Do Československa sa Paulínyová dostala až v roku 1921.

Šíriteľka dobrého mena krajiny

Ako uvádza Britská asociácia Čechov a Slovákov v dokumente venovanom Paulínyovej, po návrate do novovzniknutého Československa sa venovala rozvoju turizmu, podporovala humanitárnu „Hooverovu misiu“ a spolupracovala s Alicou Masarykovou (dcérou Tomáša Garriguea Masaryka) na založení organizácie YWCA (Kresťanské združenie mladých žien) v krajine. V Bratislave viedla jej pobočku a stala sa známou aj ako propagátorka Československa v zahraničí.

V medzivojnovom období cestovala po Európe a aktívne sa zapájala do obrany dobrého mena Československa. Opäť pôsobila aj v USA, kde sa stala riaditeľkou Czechoslovak Art Studio v Chicagu. 

„Táto moderná predajňa slovenských a českých ľudových výrobkov prispôsobených pre potreby dobového amerického života sa stala propagátorom mladej ČSR v USA, keďže predajňa mala filiálky aj v ďalších amerických veľkomestách,“ píše web prvezeny.sk.

V roku 1936 sa vrátila domov, aby založila a stala sa riaditeľkou prvej slovenskej cestovnej kancelárie Slovakotour. V predvečer druhej svetovej vojny sprevádzala zahraničných novinárov a politikov po krajine, aby vyvrátila tvrdenia o útlaku menšín, ktoré slúžili ako zámienka pre nacistickú anexiu Sudet. 

Po vypuknutí vojny sa cez Maďarsko, Juhosláviu, Taliansko a Francúzsko dostala do Británie. Ako referuje web wyrdlight.com, jej strastiplnej ceste z Československa do Spojeného kráľovstva venovali pozornosť dokonca britské správy, keď 6. augusta 1941 opísali Paulínyovú ako vedúcu osobnosť medzi 400 československými ženami, ktoré pracovali počas druhej svetovej vojny v Anglicku.

V Londýne nadviazala kontakty s významnými osobnosťami britskej spoločnosti, vrátane arcibiskupa z Canterbury, a udržiavala úzke vzťahy s československými predstaviteľmi v britskom exile. Jej práca bola oceňovaná nielen medzi krajanmi, ale aj v britských kruhoch.

„Zo zachovaných svedectiev vieme, že mala silnú vôľu, bola veľmi aktívna a samostatná. S tým sa snúbila aj druhá stránka jej bytosti – ako pamätníci hovoria, mala svoj osobitý šarm, vedela vystupovať,“ povedala Francová pre Slovenský rozhlas.

Pomohla tisícom krajanov

Keď v Londýne ustanovili Československý Červený kríž v exile, Paulínyová sa stala podpredsedníčkou. Vďaka nej a tejto organizácii sa dostalo pomoci početným jednotkám československej armády smerujúcim do Londýna a aj prúdu utečencov.

Paulínyová dokázala zabezpečiť pomoc tisícom príslušníkov československej armády, ktorých zajala nemecká armáda a ktorým Nemecko neuznalo štatút vojnových zajatcov, takže v zajateckých táboroch nedostávali materiálnu pomoc. Paulínyová ju však dokázala zabezpečiť prostredníctvom Britského Červeného kríža. Zajatecké oddelenie Československého Červeného kríža v Londýne, ktoré viedla, tak odosielalo každému nášmu zajatcovi štyrikrát mesačne potravinové balíčky a raz za štvrťrok balík so šatstvom.

Jej náplňou bola hlavne starostlivosť o vojnových zajatcov, repatriantov a československých letcov v britskom kráľovskom letectve.

Po potlačení Slovenského národného povstania osobne v centrále Medzinárodného výboru Červeného kríža sprostredkovala zásobovanie našich väzňov v nemeckých koncentračných táboroch potravinami, dohodla povojnovú podporu pre Československo, zabezpečila nákup liečiv vo Švajčiarsku a ich leteckú distribúciu na naše územie. V tejto činnosti pokračovala v Londýne až do roku 1945.

Paulínyovej činnosť veľmi vysoko hodnotí bývalý slovenský veľvyslanec v Londýne Ľubomír Rehák. „Založila pátraciu službu Československého Červeného kríža, ktorá opäť spájala roztrúsené rodiny. To všetko v podmienkach vojny. Pri jednom z náletov na Londýn ju zasypalo v byte. Neskôr písala: Nebezpečenstvo nás zblížilo, priateľstvo nás utužilo, pozdvihlo nás morálne. Za bombardovania Londýna v krytoch za náletu vidíme, aký je človek na človeka odkázaný, aký je závislý od priateľstva,“ uviedol vo videu venovanom Slovenke.

Podpora študentov na britských univerzitách

Jednou z najvýznamnejších, no často prehliadaných kapitol Paulínyovej života bola podpora československých študentov na britských univerzitách, najmä v Birminghame. Vďaka jej kontaktom s profesormi a univerzitnými autoritami sa podarilo vytvoriť zázemie pre mladých ľudí, ktorí boli po vypuknutí vojny odrezaní od domova.

Z listov publikovaných v časopise Živena vyplýva, že Paulínyová bola pre študentov nielen oporou, ale aj sprostredkovateľkou štipendií a kontaktov. Profesor Stevens založil na jej podnet slovanský klub a prorektor Raymond Priestley podporoval ďalší príchod študentov z Československa. Paulínyová svojou činnosťou tak prispela k tomu, že československý exil v Británii nebol len politickým, ale aj intelektuálnym a kultúrnym fenoménom.

Zabudnutá doma, objavená v zahraničí

Po vojne sa Paulínyová do Československa už nevrátila, hoci to mala v pláne. 5. októbra 1945 jednému z lietadiel repatriačného letu krátko po štarte začal na ľavom krídle horieť motor, následne sa stroj zrútil a zhorel. Pri anglickom Blackbushe zahynuli všetci cestujúci vrátane Maríny Paulínyovej.

Jej pamiatka bola v povojnovom Československu, najmä po nástupe komunistického režimu, prakticky vymazaná. Ako pripomenula Viera Štetková v článku z roku 1947, už dva roky po vojne bola Paulínyová pre verejnosť takmer neznáma. Jej príbeh, ktorý by mohol inšpirovať generácie, zostal v tieni nových ideologických priorít.

Až v posledných rokoch sa vďaka práci historikov, rodiny a diplomatov jej odkaz opäť dostáva do povedomia. Kniha Paulínyovej pranetere Zuzany Francovej „Život venovaný národu“ a aktivity slovenských a českých ambasád v Londýne prispeli k tomu, že meno Maríny Paulínyovej opäť rezonuje v slovenskej aj českej spoločnosti.

Na jar 2020 Slovenská ambasáda v Londýne pod vedením veľvyslanca Reháka opravila zanedbaný hrob Maríny Paulínyovej na Brookwoodskom cintoríne v Anglicku.

V roku 2024 jej prezidentka Zuzana Čaputová udelila vyznamenanie Kríž Milana Rastislava Štefánika II. triedy in memoriam za zásluhy o záchranu ľudského života s nasadením vlastného života.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK