Mimozemský jav: Odkiaľ pochádzajú záhadné predĺžené lebky?
Mimozemšťania, bohovia alebo ideál krásy bohatých a mocných? Okolo objavov predĺžených lebiek po celom svete vzniklo mnoho mýtov. Hoci najznámejšie predĺžené lebky pochádzajú z Južnej Ameriky, archeológovia opakovane nachádzajú ľudské lebky s nápadne predĺženým tvarom rovnako v Rusku, Francúzsku, Nemecku a Peru. V niektorých prípadoch lebka rástla neobvykle nahor, v iných zasa šikmo dozadu. Tento cudzorodo pôsobiaci jav je v odbornej terminológii známy ako dlhohlavosť (dolichocefália) alebo predĺžená lebka.
Najstaršie dôkazy o existencii takýchto lebiek pochádzajú z lokality Houtaomuga v severovýchodnej Číne. Tu vedci v rokoch 2011 až 2014 objavili celkom 25 kostier, z ktorých jedenásť malo predĺženú lebku. Išlo o mužov a ženy mladého aj dospelého veku, ktorí žili v Ázii v období medzi rokmi 10 000 až 3 000 pred Kr.
O niečo mladšie sú nálezy z Ruska, ktoré bádatelia objavili v roku 2022 počas vykopávok na juhu krajiny. Títo ľudia s nápadnou podobou lebky žili v období rokov 3000 až 2300 pred Kr. na pobreží Kaspického mora.
Ešte výrazne mladšie sú predĺžené lebky z Európy, ktoré sa začali častejšie objavovať od 5. storočia nášho letopočtu. Okolo 20 % (viac ako 50 kostier) všetkých európskych predĺžených lebiek pochádza z Nemecka – oblasti, ktorú kedysi obývali Alamanni, Frankovia a Durinkovia.
Čo sú to za podivné lebky?
Odpoveď na túto otázku nájdeme u Hippokrata v starovekom Grécku. Vo svojom diele „O vzduchu, vodách a mieste“, ktoré je súčasťou „Corpus Hippocraticum“ a pochádza z obdobia okolo roku 400 pred Kr., tento antický lekár opisuje členov kmeňa Macrocephali, nazývaných aj „veľkohlaví“. Tí mali práve takýto tvar lebky.
Inými slovami, predlžené lebky nie sú dielom prírody ani výsledkom chorôb. Charakteristický tvar hlavy vytvorili rodičia úmyselným obväzovaním hlavy dieťaťa látkou alebo podobnými prostriedkami.
Predĺžené lebky: Nové krajiny, nové zvyky
Tento pôvodne ázijský zvyk je známy najmä medzi Húnmi, kočovným jazdeckým národom, ktorý žil pred 2000 rokmi na území dnešného Mongolska. S ich vojenským vpádmi v 4. a 5. storočí po Kr. preniká umelé deformovanie lebiek aj do Európy. Množstvo nálezov dokazuje, že sa tento hunský zvyk čoskoro rozšíril aj medzi miestnym európskym obyvateľstvom.
Jedným z nich je pohrebisko Mözs-Icsei dűlő v dnešnom južnom Maďarsku, ktoré bolo používané v rokoch 430 až 480. V roku 2020 tu nemeckí a maďarskí archeológovia objavili dôkazy postupného preberania tejto praxe.
Spočiatku, okolo roku 430, deformovali lebky svojich detí len hunskí prisťahovalci. V priebehu rokov však tento zvyk začali preberať aj miestni. V 6. storočí sa deformovanie lebiek stalo módnym trendom v celej Európe a nachádzame ich v Rakúsku, Rumunsku, Chorvátsku, Slovinsku, Nemecku a Francúzsku.
Prejav krásy
V Novom svete bol tento zvyk ešte viac rozšírený a častejšie praktizovaný. Mayovia žijúci v Strednej Amerike si začali deformovať svoje lebky už pred 2500 rokmi. O viac než 1000 rokov neskôr boli predĺžené lebky už pevnou súčasťou ich kultúry.
Existovali však rozdiely, ktoré odzrkadľovali spoločenské postavenie. U bežného obyvateľstva bola lebka predĺžovaná relatívne jednoduchým postupom smerom nahor. U hodnostárov, ako boli králi a kňazi, to tak nebolo. Tieto spoločenské vrstvy dbali na to, aby sa od ostatných ľudí odlíšili. Preto boli lebky ich detí predlžované šikmo dozadu.
Mayovia na to podľa zdokumentovaných zdrojov používali rôzne techniky. Najšetrnejšou metódou bolo pripevniť na temeno hlavy novorodenca vankúše alebo doštičky a vyvíjať tlak. Oveľa drastickejšia metóda zahŕňala špeciálne kolísky, v ktorých bola hlava dieťaťa zovretá medzi dvoma doskami.
Keď sa španielsky misionár v 16. storočí opýtal Mayov, prečo sa ich lebky líšia od lebiek Európanov, údajne mu odpovedali:
Táto metóda bola rozšírená aj medzi Inkami, ktorí žili v západnej časti Južnej Ameriky, a medzi mnohými kmeňmi severoamerických Indiánov. Najzaujímavejšie sú však lebky príslušníkov kultúry Paracas (900–200 p. n. l.) v západnej časti Peru.
Mimozemsky pôsobiace predĺžené lebky
V rokoch 1880 až 1947 archeológovia objavili vo vyše 2000-ročnom pohrebisku na polostrove Paracas pozostatky stoviek ľudí. Mali výrazné mimoriadne dlhé lebky, ktoré svojím tvarom pripomínajú legendárne sklenené lebky z filmu „Indiana Jones a Kráľovstvo krištáľovej lebky“.
Skutočné predĺžené lebky z Peru pochádzajú výhradne od mužov – zrejme vysokého postavenia – ktorých lebky boli v porovnaní s ostatnými na svete oveľa dlhšie. Táto skutočnosť podnietila viacerých vedcov k intenzívnemu výskumu a viedla k vzniku rôznych teórií.
Autor Brian Foerster už desaťročia tvrdí, že tieto lebky patria k inému ľudskému druhu. Niektorí bádatelia zašli ešte ďalej a domnievali sa, že ide o pozostatky mimozemšťanov. Genetické porovnania s ľuďmi, ktorí dnes žijú v tejto oblasti, však ukazujú, že medzi nimi a ľuďmi z kultúry Paracas nie sú zásadné rozdiely.
Skôr sa zdá, že príčinou nezvyčajne dlhých lebiek bola intenzívna deformácia, ktorá začínala už v ranom detstve. Namiesto jednoduchých obväzov mohli byť na hlavy novorodencov pripevňované látkové pásy s ťažkými platničkami, čím sa podporoval rast v určitom smere. Zaujímavé je, že táto prax pretrvala až do modernej doby. Predĺžené lebky boli totiž zdokumentované aj u Francúzov a Afričanov v 19. a 20. storočí.
Je táto deformácia nezdravá?
Otázka, či takéto deformácie lebky mali negatívny vplyv na zdravie, je stále predmetom diskusie. V roku 2003 sa ju pokúsil zodpovedať tím výskumníkov pod vedením Martina Friessa, keď porovnával objem predĺžených lebiek s objemom normálnych lebiek.
Výsledok: hoci sa tvar lebky zmenil, objem mozgu zostal v podstate rovnaký. Vedci dospeli k záveru, že funkcia mozgu nebola zásadne narušená.
Naopak, druhá skupina vedcov pod vedením Tylera G. O’Briena dospela v roku 2013 k záveru, že deformácia lebky mohla viesť k poškodeniu zraku, sluchu, pamäti, schopnosti učiť sa a k ďalším ťažkostiam.
Zostáva nevyriešenou záhadou, prečo sa tento neobvyklý jav stal tak rozšíreným a ako sa mohol vyskytovať v tak odlišných častiach sveta a počas rôznych období ľudskej histórie.
Článok bol preložený z nemeckej a izraelskej edície Epoch Times
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Ako hodnotíte tento článok? Zanechajte nám spätnú väzbu.