M. Lelovský z RÚZ: Slovensko má strašne vysoké odvodové zaťaženie práce. Vláda si neuvedomuje, že kradne aj najchudobnejším (Rozhovor)
Trh práce na Slovensku aj v celej Európskej únii sa mení rýchlejšie než kedykoľvek predtým a kladie nové nároky na zamestnancov, zamestnávateľov aj štát. Zároveň rastú mzdy a odvody, pričom z Bruselu prichádza tlak na reformy, ktoré majú reagovať na meniacu sa ekonomiku a automatizáciu.
Podľa odborníka na trh práce a zamestnanosť Mária Lelovského, 1. viceprezidenta Republikovej únie zamestnávateľov (RÚZ), však Slovensko dlhodobo zanedbáva jednu zo základných oblastí – systematickú prípravu ľudí na tieto zmeny.
V rozhovore pre Epoch Times Slovensko vysvetľuje, prečo nás „nezachráni nič iné než rekvalifikácia“, prečo považuje dovoz lacnej pracovnej sily za omyl a akú zásadnú chybu by Európska únia nemala urobiť pri reforme trhu práce.
Epoch Times Slovensko: Nový viacročný finančný rámec Európskej únie na roky 2028 až 2034 má reagovať na meniaci sa trh práce. Ktoré výdavkové priority by podľa vás mali ísť jednoznačne na podporu zamestnanosti a rekvalifikácií?
Mário Lelovský: Každopádne treba, aby čo najviac prostriedkov išlo na rekvalifikáciu samotnú, ale tá sa dá rozdeliť do niekoľkých úrovní. Dá sa urobiť krátkodobá, tzn. do troch dní, a potom dlhšia, do dvoch mesiacov, ale treba rozmýšľať nad tým, že skrátka niektorí ľudia budú potrebovať zmeniť úplne svoju kvalifikáciu a tam sú programy od dvoch do šiestich mesiacov. Do týchto oblastí je treba naliať najviac peňazí, pretože nič iné nás nezachráni, len pripravená kvalifikovaná pracovná sila.
Za druhé, veľmi dôležité je zvážiť a zmerať ľudský potenciál krajiny, mesta alebo dediny alebo len svoj vlastný. Je veľmi dôležité vedieť, aký je. Tzn. treba sa zaoberať zmeraním talentov alebo tých silných stránok, ktoré v každom človeku sú, pretože len vtedy bude človek úspešný, keď bude pracovať v práci, ktorá mu ide. A to je tá, na ktorú má vlohy. Možno ani sám nevie, na ktorú prácu má vlohy.
Slovensko čelí odchodu zahraničných investorov aj domácich zamestnávateľov. Vnímate to ako zlyhanie národnej politiky alebo ako problém, ktorý by mala riešiť aj Európska únia?
V prvom rade je to problém národnej politiky, pretože sme sa nezaoberali vôbec koncepčne s tým, čo to bude. Keď sme montážnou dielňou, všetci hovoria, že nebuďme montážnou dielňou. My však sme montážnou dielňou a už ňou aj prestávame byť, pretože automatizovanú výrobu môže firma vykonávať aj v Nemecku, v Taliansku alebo tam, odkiaľ prišla. Nepotrebuje ju vyvážať do zahraničia.
Z pohľadu európskej politiky a politík práce by sme sa mohli zase zaoberať tým, že tu máme ľudí, ktorí sú zdatní pracovať v priemysle. Vytvárajme preto nejaké podmienky, ktoré by mohli tých ľudí nasmerovať buď do nejakého priemyslu alebo ich proste treba rekvalifikovať, čiže zase je to len o tej rekvalifikácii.
Premiér Fico avizoval, že Slovensko má záujem o 150-tisíc zamestnancov z Uzbekistanu. Nie je to kontraproduktívne priniesť ich na Slovensko v čase, keď samotní Slováci prichádzajú o prácu?
Myslím si, že pán premiér prišiel neskoro, pretože my sme mali riešiť prácu z Uzbekistanu pred desiatimi rokmi. Teraz ich nepotrebujeme. Teraz potrebujeme umiestniť našich vlastných pracovníkov.
Nebude príchod lacnej pracovnej sily zo strednej Ázie znamenať „zabetónovanie“ nízkej mzdy na slovenskom trhu práce?
Samozrejme. Ale na Slovensku platí minimálna mzda, takže my nemôžeme ísť pod minimálnu mzdu. A to ani v prípade zahraničných pracovníkov. Opakujem, dovážať pracovnú silu vo veľkom v čase, keď slovenské firmy zatvárajú a zahraničné odchádzajú, je nezmysel.
Otázka minimálnej mzdy naráža na kompetencie členských štátov. Kde je podľa vás hranica medzi sociálnou ochranou na úrovni Európskej únie a suverenitou národných vlád?
Je to zložitá otázka, pretože pokiaľ rastie minimálna mzda príliš rýchlo, tak ju lokálne podniky nedokážu zaplatiť. Radšej tú firmu zavrú a ľudí prepustia. Tak sme si nepomohli vôbec…
Príliš rýchly rast minimálnej mzdy, ktorý je v kompetencii národného štátu, skrátka brzdí podnikanie alebo likviduje podnikanie. Odpoveď na túto otázku je zavedenie regionálnej minimálnej mzdy, pretože jednoducho je jasné, že kým kaviareň v Gelnici musí dokázať vyprodukovať kávu za jedno euro, tak v Bratislave taká istá kaviareň môže mať kávu aj za tri eurá. Preto nemôže mať rovnakú minimálnu mzdu, lebo ten čašník v Gelnici musí zarobiť niečo iné ako v Bratislave. Tak isto aj náklady na život sú iné v Bratislave ako v Gelnici.
Kritici aj z radov zamestnávateľských organizácií zároveň poukazujú na fakt, že Slovensko má jedno z najvyšších daňovo-odvodových zaťažení práce v Európskej únii, čo znamená, že v hrubom Slovák zarobí možno viac ako Čech, ale v skutočnosti mu v čistom ostane menej, keďže viac musí odovzdať štátu. Nebolo by vhodné tieto dane znížiť?
Určite áno. Slovensko má strašne vysoké odvodové zaťaženie práce. Vláda si vôbec neuvedomuje, že kradne tým ľuďom, aj tým najchudobnejším… Skrátka je to zle nastavené a toto je to, čím by sa mal práve premiér a minister práce zapodievať.
Ak by ste mali pomenovať jednu kľúčovú chybu, ktorej by sa Európska únia nemala dopustiť pri reforme trhu práce v najbližších rokoch, čo by to bolo?
Európska únia by nemala dať peniaze štátom, krajinám aj ako Slovensko, na čokoľvek, bez toho, aby nedefinovali jasné míľniky. To znamená, že musí byť zadefinovaný cieľ a míľnik a až potom uvoľňujeme peniaze. Nedá sa uvoľňovať peniaze na niečo, čo je v zmysle pokúsime sa to urobiť, urobíme nejakú intervenciu a vlastne nič sme nedosiahli, ani nič nezmenili. Takže zadefinovať míľnik, čo sa zmení, keď tie peniaze prídu, a až potom uvoľniť prvú tranžu.
Ďakujeme za rozhovor!
Aký dojem vo vás zanechal tento článok? Zdieľajte s nami vaše myšlienky.