Ako vybudovať globálnu zdravotnú architektúru po WHO (Komentár)
Vystúpenie Spojených štátov zo Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) predstavuje viac než len diplomatický rozkol. Vytvára jedinečnú príležitosť nanovo premyslieť, ako má globálna spolupráca v zdravotníctve skutočne fungovať.
Nik nekladie otázku, či by krajiny mali spolupracovať. Spolupráca je nutná. Ľudia sú dôležití, zdravie prináša ekonomickú stabilitu a patogény nepoznajú hranice. Zdieľanie údajov je zásadné. Štandardy sú zásadné. Aj vedecká spolupráca je zásadná.
Otázka je skôr architektonická: Ako môžeme spolupracovať bez toho, aby sme opätovne nevytvárali inštitucionálne mechanizmy, ktoré pôvodnú dôveru podkopali?
WHO bola založená ako normotvorný a technický orgán – aby stanovovala štandardy, koordinovala informácie a podporovala slabšie národné zdravotnícke systémy na ceste k sebestačnosti.
Nebola navrhnutá ako centralizovaná globálna autorita, ktorá má riešiť mimoriadne situácie. Nemala byť inštitúciou, ktorá bude neustále rozširovať svoje kompetencie. Naopak. Mala znižovať potrebu vlastného fungovania. Postupom času – a najmä počas covidu – však začala jej identitu určovať práve funkcia krízového riadenia. Riadenie pandémie, rámce dodržiavania pravidiel a systémy neustálej pohotovosti čoraz viac zatieňovali pôvodnú úlohu WHO.
Tento posun nebol len politický. Bol štrukturálny.
Budovanie stálych krízových aparátov vytvára neustály tlak na ich využitie. Personálne obsadenie, rozpočty aj samotný vplyv inštitúcie totiž potrebujú, aby sa kríza nikdy neskončila. Byrokracia postavená na riešení výnimočných stavov sa bude prirodzene brániť návratu k normálnemu životu. To nie je konšpirácia, ale zákonitosť fungovania inštitúcií.
Zároveň model financovania WHO – silne závislý od účelovo viazaných dobrovoľných príspevkov – rozptýlil zodpovednosť a podporil deformáciu priorít. Keď je financovanie roztrieštené a politicky riadené, priority sa nevyhnutne posúvajú.
Samotné vystúpenie tieto problémy nerieši. Vytvorenie novej inštitúcie s rovnakým nemenným krízovým mandátom by len zopakovalo tie isté deformácie motivácií pod iným názvom. A definitívne stiahnutie sa z tejto úlohy je rovnaké ako sebapoškodzovanie.
Ak má reforma mať nejaký zmysel, musí sa začať funkčným odlíšením.
Niektoré funkcie globálneho zdravia sú zo svojej podstaty multilaterálne a relatívne nekontroverzné: klasifikácia chorôb, laboratórne štandardy, mapovanie miery chorobnosti a efektivita dosiahnutá cezhraničnou štandardizáciou liečby. Tieto oblasti vyžadujú legitimitu, transparentnosť a širokú účasť – nie právomoc nariaďovať a vynucovať.
Pri mimoriadnych kompetenciách je to však inak.
Uzatváranie hraníc, odporúčania lockdownov, distribúcia zásob a dohľad nad dodržiavaním pravidiel priamo ovplyvňujú vnútroštátne právo, občianske slobody aj ekonomický život. Tieto dosahy sa – rovnako ako samotné choroby – výrazne líšia medzi jednotlivými populáciami a vyžadujú si lokálny kontext. Takéto rozhodnutia nesú politické dôsledky a musia zostať pod kontrolou vnútroštátnych orgánov. Ak týmito právomocami poveríme nepružné globálne štruktúry, hrozí nám, že sa z krízového režimu vládnutia stane norma a demokratická kontrola sa oslabí.
Pripravenosť je nevyhnutná. Nepretržité centrálne riadenie nie.
Disciplinovanejšou alternatívou by boli dohody medzi ochotnými štátmi, ktoré by sa aktivovali iba pri konkrétnej udalosti a po splnení vopred stanovených epidemiologických prahov. Boli by časovo obmedzené. Obsahovali by automatické ustanovenia o ukončení platnosti a povinné vedecké aj finančné vyhodnotenie po skončení udalosti. Takéto dohody by ponechali právomoc realizácie na národnej úrovni a fungovali by výhradne v rámci základných noriem ľudských práv, na ktorých má moderné verejné zdravotníctvo stáť.
Takýto systém nastavuje motivácie inak. Umožňuje rýchlu spoluprácu bez vytvárania stáleho aparátu, ktorého prežitie závisí od trvania krízy. Funguje na princípe subsidiarity.
Pandémia covidu-19 odhalila slabiny nielen v pôsobení WHO, ale aj v širšej architektúre globálnej zdravotnej bezpečnosti. To, že sa mimoriadne kompetencie stanú nemennými, dôveru verejnosti pravdepodobne neobnoví. Skôr ju môžu prinavrátiť transparentnosť, primeranosť a časovo obmedzený a zodpovedný výkon moci.
Dôležitý je aj spôsob financovania.
Budúca multilaterálna spolupráca by mala viazať rozpočty na objektívne ukazovatele chorobnosti, nie na inštitucionálne ambície. Globálne zdravotníctvo disponuje robustnými nástrojmi na meranie vplyvov na zdravie, preto by financovanie malo sledovať merateľné výsledky – nie rast byrokracie.
Táto zmena by zároveň obmedzila vplyv účelovo viazaných finančných zdrojov, ktoré skresľujú priority v prospech preferencií darcov na úkor reálnych globálnych potrieb v oblasti zdravia.
Rovnako podstatné sú investície do národných kapacít.
Historicky najväčšie predĺženie dĺžky života priniesla hygiena, výživa, očkovanie a primárna starostlivosť – nie centralizované štruktúry krízového riadenia. Posilňovanie národných zdravotníckych systémov znižuje závislosť a pravdepodobnosť, že bude potrebné krízové mechanizmy vôbec aktivovať.
Odolnosť sa buduje lokálne, nie globálnym vyhlásením.
Blížiace sa voľby nového generálneho riaditeľa WHO v roku 2027 ponúkajú príležitosť na presadenie dôležitých záujmov. Zmeny vo vedení vytvárajú vzácny priestor na diskusiu skôr o mandáte a pôsobnosti organizácie než o kandidátoch. Aj keby Spojené štáty zostali mimo WHO, môžu ovplyvňovať celosvetovú diskusiu jasným sformulovaním svojich zásad:
- odmietanie centralizovaného rozhodovania v krízových situáciách,
- časovo obmedzené programy s automatickým preskúmaním,
- transparentné rozpočty viazané na merateľné výsledky,
- nezávislé vedecké hodnotenie po skončení kríz,
- zachovanie rozhodovacích právomocí na národnej úrovni.
Nejde o radikálne požiadavky, ale o základné princípy zodpovedného vládnutia.
Prepracovanie štruktúr musí sprevádzať transparentnosť. Rokovania za zatvorenými dverami so sebou nesú riziko, že sa znova objavia práve tie problémy, ktoré má reforma vyriešiť. Dlhodobá legitimita závisí od otvorenej diskusie o riadiacich štruktúrach, personálnych modeloch, finančných záväzkoch aj mechanizmoch riešenia sporov.
Cieľom by nemalo byť zničenie inštitúcie ani jej symbolické nahradenie. Malo by ním byť architektonické vylepšenie.
Globálne zdravotné hrozby sú reálne. Rovnako reálne je však aj oslabovanie dôvery verejnosti vtedy, keď sa mimoriadne právomoci javia ako neobmedzené, zodpovednosť je nejasná a motivácia nesprávne nastavená. Úlohou zdravotníctva je slúžiť spoločnosti, nie naopak.
Multilateralizmus nezanikne. Otázkou zostáva, či bude stáť na pevných základoch alebo na rozšírených mandátoch, ktoré nie je možné kontrolovať.
Spojené štáty majú teraz príležitosť ovplyvniť ďalší vývoj. Ak sa tvorcovia politík zamerajú na oddelenie normatívnych funkcií od krízových právomocí, na vytváranie časovo obmedzených dohôd namiesto trvalých riadiacich štruktúr a na viazanie financovania na merateľné výsledky, globálna zdravotná spolupráca sa môže obnoviť bez toho, aby sa zopakovali štrukturálne deformácie, ktoré ju oslabili.
Reforma neznamená opustiť spoluprácu.
Znamená pretvoriť ju skôr, než sa kríza opäť stane hlavným princípom globálneho vládnutia.
Zdroj: Brownstone Institute
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia odrážať stanovisko The Epoch Times.
Komentár bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Páčil sa vám tento článok? Napíšte nám svoj názor a prípadne zanechajte kontakt, ak chcete odpoveď.