Ako vybudovať globálnu zdravotnú architektúru po WHO (Komentár)
Vystúpenie Spojených štátov zo Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) je viac než len diplomatický rozkol. Vytvára jedinečnú príležitosť znovu premyslieť, ako má globálna zdravotná spolupráca skutočne fungovať.
Skutočná otázka neznie, či by krajiny mali spolupracovať. Musia. Ľudia sú dôležití. Zdravie prináša ekonomickú stabilitu. Patogény prekračujú hranice. Zdieľanie dát je zásadné. Štandardy sú zásadné. Vedecká spolupráca je zásadná.
Tá otázka je architektonická: Ako môžeme spolupracovať bez toho, aby sme opäť vytvorili inštitucionálne mechanizmy, ktoré pôvodnú dôveru oslabili?
WHO bola založená ako normotvorný a technický orgán – aby stanovovala štandardy, koordinovala informácie a podporovala slabšie národné zdravotnícke systémy na ceste k sebestačnosti.
Nebola navrhnutá ako centralizovaná globálna autorita pre mimoriadne situácie. Nemala byť inštitúciou, ktorá si neustále rozširuje svoju rolu. Naopak, mala znižovať potrebu svojej vlastnej existencie. Postupom času, a najmä počas covidu, však začala jej identitu určovať práve funkcia krízového riadenia. Riadenie pandémie, rámce dodržiavania pravidiel a centralizované štruktúry pripravenosti stále viac zatienili pôvodnú úlohu WHO.
Tento posun nebol len politický. Bol štrukturálny.
Trvalé krízové infraštruktúry vytvárajú trvalé stimuly. Personál, rozpočty aj inštitucionálny význam závisia od toho, aby kríza zostávala aktuálna. Byrokracia organizovaná okolo výnimočných udalostí bude mať problém vyhlásiť návrat k normálu. Toto nie je konšpiračná teória; je to inštitucionálna logika.
Zároveň model financovania WHO – silne závislý na účelovo viazaných dobrovoľných príspevkoch – rozptýlil zodpovednosť a podporil deformáciu priorít. Keď je financovanie roztrieštené a politicky riadené, priority sa nevyhnutne posúvajú.
Samotné vystúpenie tieto problémy nerieši. Vytvorenie novej inštitúcie s rovnakým trvalým krízovým mandátom by len zopakovalo tie isté deformácie motivácií pod iným názvom. A trvalé stiahnutie sa z tejto úlohy je rovnaké ako sebapoškodzovanie.
Ak má reforma mať nejaký zmysel, musí začať funkčným odlíšením.
Niektoré funkcie globálneho zdravia sú zo svojej podstaty multilaterálne a relatívne nekontroverzné: klasifikácia chorôb, laboratórne štandardy, meranie záťaže chorobami a efektivita dosiahnutá štandardizáciou liečby naprieč hranicami. Tieto oblasti vyžadujú legitimitu, transparentnosť a širokú účasť – nie donucovacie právomoci.
Krízové právomoci sú niečo iné.
Uzatváranie hraníc, odporúčania lockdownov, nasadzovanie zásob a dohľad nad dodržiavaním pravidiel priamo ovplyvňujú domáce právo, občianske slobody aj ekonomický život. Tieto dopady sa – rovnako ako samotné choroby – výrazne líšia medzi jednotlivými populáciami a vyžadujú lokálny kontext. Takéto rozhodnutia nesú politické dôsledky a musia zostať ukotvené v národnej zodpovednosti. Vkladanie týchto právomocí do trvalých globálnych byrokracií hrozí normalizáciou krízového vládnutia a oslabením demokratickej kontroly.
Pripravenosť je nevyhnutná. Trvalé centralizované riadenie nie.
Disciplinovanejšou alternatívou by boli dohody aktivované konkrétnou udalosťou medzi ochotnými štátmi. Aktivovali by sa iba pri splnení vopred stanovených epidemiologických prahov. Boli by časovo obmedzené. Obsahovali by automatické ustanovenia o ukončení platnosti a povinné vedecké aj finančné vyhodnotenie po skončení udalosti. Zachovali by právomoc realizácie na národnej úrovni a fungovali by iba v rámci základných noriem ľudských práv, na ktorých má moderné verejné zdravotníctvo stáť.
Takýto systém nastavuje motivácie inak. Umožňuje rýchlu spoluprácu bez vytvárania stáleho aparátu, ktorého prežitie závisí od trvania krízy. Funguje na princípe subsidiarity.
Covid-19 odhalil slabiny nielen v pôsobení WHO, ale aj v širšej architektúre globálnej zdravotnej bezpečnosti. Rozširovanie trvalých krízových právomocí pravdepodobne dôveru verejnosti neobnoví. Skôr ju môžu obnoviť transparentnosť, primeranosť a časovo obmedzené a zodpovedné právomoci.
Dôležitý je aj spôsob financovania.
Budúca multilaterálna spolupráca by mala viazať rozpočty na objektívne ukazovatele chorobnosti, nie na inštitucionálne ambície. Globálne zdravotníctvo má robustné nástroje na meranie vplyvov na zdravie. Financovanie by malo sledovať merateľné výsledky – nie rast byrokracie.
Táto zmena by tiež obmedzila vplyv účelovo viazaných finančných zdrojov, ktoré skresľujú priority v prospech preferencií darcov namiesto globálnych potrieb v oblasti zdravia.
Rovnako dôležité sú investície do národných kapacít.
Historicky najväčšie zlepšenie dĺžky života priniesla hygiena, výživa, očkovanie a primárna starostlivosť – nie centralizované štruktúry krízového riadenia. Posilňovanie národných zdravotníckych systémov znižuje závislosť a pravdepodobnosť, že bude vôbec potrebné krízové mechanizmy aktivovať.
Odolnosť sa buduje lokálne, nie tým, že sa vyhlási globálne.
Blížiace sa voľby nového generálneho riaditeľa WHO v roku 2027 ponúkajú príležitosť na presadenie svojich záujmov. Zmeny vo vedení vytvárajú vzácnu príležitosť diskutovať skôr o mandáte a pôsobnosti organizácie než o kandidátoch. Aj keby Spojené štáty zostali mimo WHO, môžu ovplyvňovať celosvetovú diskusiu tým, že jasne sformulujú svoje zásady:
- Žiadna trvalá centralizovaná krízová právomoc
- Časovo obmedzené programy s automatickým preskúmaním
- Transparentné rozpočty viazané na merateľné výsledky
- Nezávislé vedecké hodnotenie po vyhlásených krízach
- Zachovanie právomoci realizácie na národných úrovniach
Nejde o radikálne požiadavky. Ide o základné princípy zodpovedného vládnutia.
Prepracovanie štruktúr musí sprevádzať transparentnosť. Rokovania za zatvorenými dverami so sebou nesú riziko, že sa znova objavia práve tie problémy, ktoré má reforma vyriešiť. Trvalá legitimita závisí od otvorenej diskusie o riadiacich štruktúrach, personálnych modeloch, finančných záväzkoch aj mechanizmoch riešenia sporov.
Cieľom by nemalo byť zničenie inštitúcie ani jej symbolické nahradenie. Malo by ním byť architektonické vylepšenie.
Globálne zdravotné hrozby sú reálne. Rovnako reálne je však aj oslabovanie dôvery verejnosti, keď sa mimoriadne právomoci javia ako neobmedzené, zodpovednosť je nejasná a motivácia nesprávne nastavená. Úlohou zdravotníctva je slúžiť spoločnosti, nie naopak.
Multilateralizmus nezmizne. Otázkou je, či bude stáť na pevných základoch, alebo na rozšírených mandátoch, ktoré nie je možné kontrolovať.
Spojené štáty teraz majú úzke okno, ako ovplyvniť to, čo príde ďalej. Ak sa tvorcovia politík zamerajú na oddelenie normatívnych funkcií od krízových právomocí, na vytvorenie časovo obmedzených dohôd namiesto trvalých riadiacich štruktúr a na viazanie financovania na merateľné výsledky, môže byť globálna zdravotná spolupráca znovu obnovená bez toho, aby sa opäť vytvorili štrukturálne deformácie, ktoré ju oslabili.
Reforma neznamená opustiť spoluprácu.
Znamená ju pretvoriť skôr, než sa kríza znovu stane hlavným princípom globálneho vládnutia.
Prevzaté z Brownstone Institute.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.
Komentár bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Váš názor nám pomôže tvoriť lepší obsah. Ako sa vám páčil tento článok?