Svet » EÚ

Energetický expert o pláne EÚ: Elektrifikácia v takomto tempe je takmer nemožná (Rozhovor)

Európska komisia ohlásila plán výrazne zvýšiť podiel elektriny na celkovej konečnej spotrebe energie v Európskej únii. V polovici júla predstavila detailnejšie kroky k cieľu urobiť z „Európy prvý elektrifikovaný kontinent“. O tom, čo presne tento plán obnáša a čo to v praxi znamená pre obyvateľov Európy, hovorí Frank Hennig, inžinier pre elektrárenské zariadenia a transformáciu energií.

Epoch Times Nemecko: Aké opatrenia plánuje Európska únia zaviesť s cieľom urýchliť elektrifikáciu? Máte k tomu bližšie informácie?

Frank Hennig: Prehľad o elektrifikácii možno nájsť v tlačovej správe Európskej komisie, no viac do hĺbky ide pracovný dokument „Akčného plánu pre elektrifikáciu“. V prvom rade ide o verejné konzultácie so záujmovými skupinami, Európskou radou, Radou ministrov, Európskym parlamentom a ďalšími subjektmi. Zatiaľ teda neexistujú žiadne konkrétne schválené nariadenia, iba písomné ciele Komisie. Neskôr sa majú upravovať smernice a presadzovať nové legislatívne iniciatívy.

Cieľom je v súlade s Európskou zelenou dohodou (Green Deal) plošne urýchliť elektrifikáciu v EÚ. To by sa, prirodzene, malo opierať o bezemisnú alebo nízkoemisnú výrobu elektriny.

Niektoré čísla, napríklad cieľ dosiahnuť 46-percentnú elektrifikáciu do roku 2040 či zníženie dovozu fosílnych palív v hodnote 260 miliárd eur ročne, však nepôsobia ako podložené serióznymi výpočtami, skôr vyzerajú ako výstupy štúdií od zeleného stola.

V Nemecku sa tento cieľ už roky sleduje pod hlavičkou „sektorového prepojenia“. Tento zámer teda nie je v zásade ničím novým – ak pominieme spomínané cieľové hodnoty.

Nakoľko považujete za reálne zvýšiť podiel elektrifikácie z 23 na 32 percent v priebehu štyroch rokov?

Je to takmer nemožné. Elektrifikácia nepredstavuje len prosté navýšenie výroby elektrickej energie. V porovnaní so sektormi tepla a dopravy totiž platí, že v elektroenergetickom systéme sa ponuka so spotrebou musia kryť s presnosťou na sekundu. To si vyžiada rozsiahle budovanie sietí na všetkých úrovniach napätia, zniekoľkonásobenie počtu cezhraničných prepojení, tzv. interkonektorov, a vybudovanie masívnych kapacít na skladovanie prúdu.

Podmienky v jednotlivých krajinách EÚ sú navyše diametrálne odlišné. Švédsko a Francúzsko by tento cieľ mohli dosiahnuť vďaka svojmu priaznivému energetickému mixu. Švédsko s 10,5 miliónmi obyvateľov a menším podielom ťažkého priemyslu si stanovilo za cieľ dekarbonizáciu energetiky do roku 2045, čo je reálne. Obnova jadrových elektrární a dostatok vodnej energie, biomasy či veternej energie poskytujú dobrý základ na rozširovanie elektrifikácie.

Krajiny s vysokým podielom uhlia, ako sú Poľsko, Česká republika alebo Grécko, naopak podobný cieľ dosiahnu len ťažko, kým sa u nich reálne neprejaví zavedenie alebo rozšírenie jadrovej energie a vzhľadom na to, že ich dostupné prírodné zdroje energie sú skôr obmedzené.

Možno úspešne znížiť využívanie fosílnych palív?

Ústup od fosílnych zdrojov závisí od dostupných alternatív. V princípe možno emisie znížiť rozširovaním takzvaných obnoviteľných zdrojov, avšak riaditeľná a zabezpečená výroba elektriny zostane nevyhnutná. Ak bude táto energia pochádzať z nízkoemisnej produkcie, ako je jadro, voda a biomasa, elektrifikácia v zmysle predstáv Európskej komisie je realizovateľná.

Časové oddelenie výroby a spotreby elektriny s cieľom vo väčšej miere využívať kolísavé dodávky náhodnej prírodnej energie by si však vyžiadalo skladovacie kapacity v takých rozmeroch, ktoré by nebolo možné zafinancovať. Batériové úložiská síce pomáhajú pri vyrovnávaní denných výkyvov, no z dlhodobého hľadiska nestačia.

Urgentnejšie by bolo medzisezónne skladovanie, na ktoré sa zameriava stratégia zeleného vodíka. Zelený vodík môže byť ekonomicky zmysluplný pri materiálovom využití, no nie pri skladovaní elektriny. Množstvo technologických krokov znižuje celkovú účinnosť skladovania elektriny na menej ako 25 percent, takže by sme mali hovoriť skôr o plytvaní prúdom než o jeho skladovaní.

Stratégia hromadného importu zeleného vodíka prostredníctvom amoniaku zo slnečných krajín sveta vytvára nové závislosti od štátov, ktoré sú často politicky nestabilné, neslobodné a kde stav ľudských práv nekorešponduje s našimi štandardmi. Už len zákon o dodávateľských reťazcoch by v tomto prípade mohol importu zabrániť. Okrem toho by sa na vodík muselo nazerať ako na skleníkový plyn v zmysle nariadenia EÚ o metáne, čo by ešte zhoršilo podmienky importu.

Súčasná kríza dodávok a vývoj cien ropy a plynu v dôsledku vojny na Ukrajine a v Iráne jasne demonštrujú následky takýchto závislostí. EÚ by urobila lepšie, keby si zachovala vlastnú základňu dostupných energetických surovín, ako sú ropa, plyn a uhlie, a nezbavovala sa ich. Moderné technológie vo fosílnych elektrárňach vedú k nižším emisiám a prechod zo starých elektrární na nové by pomohol emisie zredukovať.

Rovnako by pri vysokých cenách emisných povoleniek CO2 dávala ekonomický zmysel aj technológia CCS (zachytávanie a ukladanie uhlíka), ktorú odporúča Medzivládny panel OSN pre zmenu klímy. Väčšina štátov EÚ rozširuje kapacity jadrovej energie alebo do nej nanovo vstupuje, to sa však reálne prejaví až v strednodobom horizonte po roku 2030.

Čo plán EÚ znamená pre európske podniky a predovšetkým pre tie nemecké? Mnohé sa už teraz sťažujú na prísne klimatické predpisy.

K očakávaným nákladom sa EÚ nevyjadruje, ak nepočítame úspory z nevyhnutného dovozu palív. V priemyselnom sektore sa diskutuje o natiahnutí procesu škrtania bezplatných kvót emisných povoleniek, to však problém len odsúva. Nedostatok a zdražovanie povoleniek bude neustále zväčšovať konkurenčnú nevýhodu oproti globálnym rivalom, čo podnecuje odchod predovšetkým energeticky náročného priemyslu z EÚ.

Na druhej strane nestojí žiadny merateľný úspech, pokiaľ ide o vývoj klímy. Zodpovedná politika by si vyžadovala monitoring, ktorý by porovnával náklady takzvaných opatrení na ochranu klímy a znižovania podielu fosílnych palív s dosiahnutým výsledkom, teda zabránením nárastu teploty.

Normy EÚ sa musia zaviesť do praxe v jednotlivých členských štátoch. Doteraz Nemecko dobrovoľne robilo kroky navyše a predpisy sprísňovalo, ako napríklad v prípade zákona o náležitej starostlivosti v dodávateľských reťazcoch. Podľa vyjadrenia spolkového kancelára by to už v budúcnosti platiť nemalo.

Elektrifikačné smernice EÚ však prinesú predovšetkým ďalšiu byrokraciu a povinnosť reportovania, ktoré sa pritom mali u nás podľa takzvaného vládneho reformného balíčka obmedziť. Trhové podmienky pre nemecké podniky sa budú naďalej komplikovať, čo zrejme len urýchli presun ich sídiel do zahraničia.

Iné krajiny pristupujú k predpisom EÚ skôr laxne, stredomorským štýlom. Zúčtovanie emisných povoleniek kontrolujú národné orgány. Porušenia predpisov musia národné úrady trestať finančnými pokutami. Či sa to však bude plošne dodržiavať, napríklad ak sa štátne energetické podniky dostanú do ekonomických problémov, o tom možno pochybovať. Parafrázujúc známe úslovie by sa dalo povedať: EÚ je veľká a Brusel je ďaleko.

Aké dôsledky pre nemeckú elektrickú sieť možno očakávať od plánovanej elektrifikácie?

Mimochodom, veterná energia v Nemecku je dotovaná už od roku 1991 až do súčasnosti a pri novo sprevádzkovaných zariadeniach to bude platiť ďalších 20 rokov. To jasne ukazuje, že nie je schopná presadiť sa na trhu.

Už dnes sa musia dotovať aj náhradné elektrárne, ktoré sa ešte len majú postaviť, rovnako ako existujúce rezervné elektrárne a „špeciálne technické prevádzkové prostriedky“, ako aj takzvané sieťové boostery (veľkokapacitné batérie na úzkych hrdlách siete).

V roku 2026 budú navyše štátom dotované aj sieťové poplatky a zavedie sa aj dotovaná cena elektriny pre priemysel. Ak by sme z nášho elektroenergetického systému stiahli štátne dotácie, zrútil by sa.

Elektrifikácia v Nemecku v podmienkach ústupu od jadra a uhlia spôsobuje, že z dôvodu zaistenia bezpečnosti dodávok bude nutné vo veľkom stavať nové plynové elektrárne.

V sektore tepla by mali plynové kotly nahradiť tepelné čerpadlá. Elektrina pre ne však bude v zime – teda v čase slabej produkcie zo slnka – pochádzať opäť z plynových elektrární, čo určite nie je to, čo Európska komisia zamýšľala.

EÚ chce týmto plánom posilniť aj ekonomickú konkurencieschopnosť a hospodársky potenciál. Ako sa jej to môže podariť?

Prístup Európskej komisie riadiť spoločenstvo ako centralizovaný štát nebol doteraz úspešný a nebude ani v budúcnosti. Kým bude „Green Deal“ a globálna „záchrana klímy“ najvyššou prioritou a technicko-technologický pokrok sa nenechá na voľný trh, ale na presvedčenie úradníkov a komisárov, EÚ bude v globálnej konkurencii hospodársky naďalej zaostávať.

Dekarbonizácia prostredníctvom elektrifikácie energetického systému predstavuje prestavbu, nie rozšírenie ani zvýšenie kvality. Predtým tu fungoval nejaký systém a taký by tu mal byť aj po dekarbonizácii.

To si vyžiada obrovské náklady, obzvlášť na fragmentovanú výstavbu obnoviteľných zdrojov závislých od počasia, budovanie sietí na všetkých napäťových úrovniach, budovanie nevyhnutných úložísk elektriny a pokrytie vysokých systémových nákladov na integráciu náhodne vyrobenej elektriny.

Majú podobne ambiciózne klimatické plány aj iné priemyselné štáty alebo zoskupenia krajín mimo EÚ?

Elektrifikácia ako dôsledok automatizácie a umelej inteligencie, ako aj rastúci podiel tepelných čerpadiel a elektromobilov, prebieha takmer všade. Zväčša je to však v rukách trhových hráčov, ktorí volia ekonomicky najzmysluplnejšie alternatívy.

V EÚ a v Nemecku však čoraz viac prevláda únijný, respektíve štátne riadený ekonomický model, ktorý využíva predovšetkým nástroje zákazov a dotácií. V energetike financuje už len zlomok investícií trh, vo väčšine prípadov ide o investície poháňané dotáciami.

Vidíte efektívnejšie riešenie pre rýchlu dekarbonizáciu v EÚ?

Z mne nepochopiteľných dôvodov sa má dekarbonizácia udiať čo najrýchlejšie. To enormne zvyšuje náklady. Odkedy existuje dodávka energií v dnešnom ponímaní, systémy sa neustále prerábali a vyvíjali. Európska elektrická sieť v jej súčasnej podobe rástla zhruba 120 rokov.

Výstavba novej siete na úrovni 110 kilovoltov – čo ešte zďaleka nie sú tie veľké elektrické diaľnice – trvá dnes približne osem až dvanásť rokov. Na výstavbu nových veterných elektrární alebo rozsiahlych fotovoltických parkov treba tri až päť rokov. Výstavba sietí toto zameškanie nikdy nedobehne, pokiaľ bude mať rozširovanie obnoviteľných energií aj naďalej absolútnu prioritu.

Dopláca na to stabilita siete a náklady rastú exponenciálne. Dekarbonizácia v zmysle ústupu od fosílnych palív bude prebiehať celosvetovo. Na tento účel sa budú využívať všetky zdroje energie, vrátane jadra a čistého uhlia. Napriek silnému rozširovaniu obnoviteľných zdrojov nedokážu tieto zdroje pokryť nárast globálneho dopytu po energii.

Tí, čo rozhodujú v politike a ekonomike, sú pod tlakom ideológie a jej lobistov. Chýba odvaha na rázne a vecné rozhodnutia, ktoré by však boli kľúčové pre zabezpečenie bezpečných a cenovo dostupných dodávok energie.

Čo bude tento plán EÚ znamenať pre bežných ľudí v praxi?

Budeme pokračovať po ceste čoraz drahšej energie. Na medzinárodnej úrovni hrajú rolu krízy a vojny, avšak dopady Green Dealu pociťujú výhradne krajiny EÚ. Dostupná energia je pritom základným predpokladom pre fungujúcu ekonomiku, blahobyt a slušnú životnú úroveň.

Žiaľ, pri súčasnom nastavení fungovania EÚ s ambíciami Bruselu a nemeckou vládou v Berlíne, ktorá ich slepo nasleduje, nevidím svetlo na konci tunela.

Ďakujeme za rozhovor!

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK