Svet » EÚ

Ak Putin raz odíde, kto príde po ňom? Európa začína hľadať partnerov pre Rusko po vojne

Keď sa v Bruseli hovorí o Rusku, väčšinou sa diskutuje o sankciách, dodávkach zbraní pre Ukrajinu alebo o tom, ako zastaviť ďalšiu agresiu Kremľa. Len zriedka však zaznieva otázka, ktorá môže byť pre budúcnosť Európy ešte dôležitejšia – čo bude nasledovať po Vladimirovi Putinovi?

Existuje vôbec demokratická alternatíva? Kto sú ľudia, ktorí by raz mohli prevziať zodpovednosť za krajinu s viac ako 140 miliónmi obyvateľov? A dá sa im vôbec dôverovať, keď niektorí z nich ešte pred rokmi patrili k ruskej politickej alebo ekonomickej elite?

Práve týmto témam bola venovaná medzinárodná konferencia „Brussels Dialogue with Russian Democratic Forces“, na ktorú nadviazala aj júlová plenárna rozprava Európskeho parlamentu o budúcnosti podpory ruských demokratických síl, protivojnových aktivistov a občianskej spoločnosti.

Diskusia ukázala, že hoci medzi európskymi politikmi panuje široká zhoda v podpore Ukrajiny, odpoveď na otázku, aké Rusko by malo raz nahradiť Putinov režim, už zďaleka nie je taká jednoznačná. 

Zároveň naznačila posun v uvažovaní európskych inštitúcií. Kým prvé roky vojny boli zamerané najmä na podporu Ukrajiny a sankcie voči Rusku, dnes sa čoraz častejšie diskutuje aj o tom, s kým bude Európa komunikovať v prípade, že sa režim v Moskve raz zmení.

Demokratické Rusko existuje. Nie však v Kremli

Brussels Dialogue bol vôbec prvým pokusom vytvoriť pravidelnú platformu medzi inštitúciami Európskej únie a predstaviteľmi ruskej demokratickej opozície. Podujatie podporili Európsky parlament, Európska komisia aj Európska služba pre vonkajšiu činnosť. Jeho cieľom nebolo diskutovať o zmene režimu zvonka, ale začať systematický dialóg s tými Rusmi, ktorí odmietajú vojnu proti Ukrajine aj autoritársku podobu dnešného štátu.

Účastníci konferencie upozorňovali, že po viac než štvrťstoročí Putinovej vlády zostáva väčšina demokratických aktivistov mimo Ruska. Mnohí skončili vo väzení, ďalší boli označení za „zahraničných agentov“ alebo museli odísť do exilu. Napriek tomu podľa organizátorov predstavujú jedinú časť ruskej spoločnosti, ktorá otvorene presadzuje parlamentnú demokraciu, právny štát a ukončenie vojny proti Ukrajine.

Portál eunews.it pripomína, že o situácii hovorila mimoriadne otvorene osobitná spravodajkyňa OSN pre ľudské práva v Rusku Mariana Kacarovová. Podľa nej sa represívny aparát od jej poslednej správy pre Radu OSN pre ľudské práva „nezastavil ani na jediný mesiac“. Upozornila, že ruské úrady už označili za „zahraničných agentov“ viac ako 1 200 jednotlivcov a organizácií, ďalších viac než 350 organizácií vyhlásili za „nežiaduce“. Zároveň eviduje viac ako 4 000 politických väzňov a približne 5 000 trestných konaní s politickým motívom.

Podľa nej je mučenie v Rusku „rozšírené a systematické“ a zdokumentované sú stovky prípadov. Ako príklad uviedla novinárku Mariju Ponomarenkovú, ktorá je už viac ako štyri roky vo väzení za to, že informovala o bombardovaní divadla v ukrajinskom Mariupoli, pri ktorom zahynuli stovky civilistov.

Podobný obraz krajiny opísala aj ruská ľudskoprávna aktivistka Svetlana Gannuškinová, ktorá na konferenciu pricestovala priamo z Moskvy. Podľa nej dnes ruská spoločnosť žije v atmosfére strachu. „Ľudia sa boja protestovať, pretože vidia, čo sa deje na súdoch,“ povedala.

Zároveň upozornila na rastúce rozdiely medzi Moskvou, kde „ľudia žijú, akoby sa nič nedialo“, a chudobnejšími regiónmi, v ktorých niektoré dediny dodnes nemajú ani elektrinu či tečúcu vodu. Aj podľa nej preto nemožno hovoriť o jednotnej ruskej spoločnosti, ktorá bezvýhradne podporuje vojnu.

Jednou z hlavných tém sa stala otázka, ako opozičné skupiny podporovať bez toho, aby ich Európska únia začala vnímať ako budúcich vládcov Ruska. Viacerí rečníci upozorňovali, že úlohou Bruselu nie je vyberať budúce politické elity, ale vytvárať priestor pre slobodnú občiansku spoločnosť, nezávislé médiá či obrancov ľudských práv.

Kacarovová vyzvala Európsku úniu, aby prestala poskytovať podporu ruskej občianskej spoločnosti iba formou krátkodobých grantov. „Ak Európska únia uznáva, že represie v Rusku majú systémový charakter, potom aj podpora tým, ktorí sa proti nim stavajú, musí byť systémová,“ zdôraznila.

Podľa nej by financovanie nezávislých médií, ľudskoprávnych organizácií či občianskej spoločnosti malo byť „jasným, viditeľným a predvídateľným rámcom, nie roztriešteným systémom krátkodobých grantov“.

Na potrebu dlhodobejšieho prístupu nadviazala aj eurokomisárka pre rozšírenie Marta Kosová. Pripomenula, že Európska únia od roku 2021 vyčlenila približne 70 miliónov eur na podporu nezávislých ruských médií a organizácií občianskej spoločnosti.

Podľa nej tieto prostriedky umožnili poskytovať tisíce právnych konzultácií ľuďom čeliacim represii a zároveň pomohli nezávislým médiám oslovovať publikum priamo v Rusku. „Chceme sa posunúť od krízovej pomoci k dlhodobému záväzku,“ zdôraznila.

Kosová zároveň upozornila, že ekonomická situácia v Rusku sa postupne zhoršuje. Inflácia sa podľa nej pohybuje okolo 6 %, úrokové sadzby dosahujú približne 15 % a čoraz viac verejných zdrojov smeruje na financovanie vojny na úkor sociálnych výdavkov v regiónoch.

„Nevyslovená dohoda, ktorú Putin ponúkal Rusom – držte sa ďalej od politiky a budete mať prosperitu a stabilitu – sa rozpadáva,“ vyhlásila.

Nie všetci odporcovia Putina sú rovnakí

Práve tu sa objavuje otázka, ktorú si kladie aj časť európskej verejnosti – dá sa ruskej opozícii veriť?

Pojem „demokratické sily“ totiž zahŕňa veľmi rôznorodé skupiny. Popri mladších aktivistoch, novinároch či ľudskoprávnych organizáciách medzi nich patria aj známe osobnosti, ktoré boli kedysi súčasťou ruského mocenského systému.

Medzi najznámejšie tváre ruskej demokratickej opozície dnes patria vdova po Alexejovi Navaľnom Julija Navaľná, niekdajší politický väzeň Vladimir Kara-Murza, opozičný politik Iľja Jašin, bývalý viceminister energetiky a dnes exilový politik Vladimir Milov či dlhoročný šachový veľmajster a občiansky aktivista Garry Kasparov.

Väčšina z nich dnes pôsobí mimo Ruska, keďže doma by im hrozilo väzenie. Spoločným menovateľom ich vystúpení je odmietanie vojny proti Ukrajine, požiadavka demokratizácie Ruska a prepustenia politických väzňov.

Jednou z najvýraznejších osobností je bývalý podnikateľský magnát Michail Chodorkovskij. V deväťdesiatych rokoch patril medzi najbohatších podnikateľov v krajine, profitoval z privatizácie štátneho vlastníctva a jeho majetok sa vtedy odhadoval na približne 15 miliárd dolárov. Po konflikte s Putinom strávil desať rokov vo väzení a dnes patrí medzi najvýraznejších predstaviteľov ruskej exilovej opozície.

Práve jeho príbeh ukazuje, prečo časť európskych politikov pristupuje k opozícii opatrne. Kritici upozorňujú, že odpor voči Putinovi automaticky neznamená oddanosť demokratickým hodnotám. Podpora zo strany Európskej únie by sa preto podľa nich mala odvíjať od konkrétnych činov, nie iba od deklarovaného postoja voči Kremľu.

Podobná výhrada zaznela aj počas rozpravy v Európskom parlamente. Poľský europoslanec Mariusz Kamiński upozornil, že dnešná ruská opozícia je prevažne v exile a v samotnom Rusku prakticky neexistuje žiadna organizovaná demokratická sila. Podľa neho je správne podporovať ľudí, ktorí vystupujú proti diktatúre, no pomoc musí byť primeraná ich skutočným aktivitám a hodnotám, ktoré naozaj zastávajú.

„Keď sa pozrieme na históriu tejto krajiny, je ťažké nájsť dôvody na optimizmus. Cárske Rusko aj Červené Rusko boli agresívne imperialistické štáty. Putin čerpá z oboch týchto tradícií. Hodnoty ako demokracia, ľudské práva a občianske slobody sa v Rusku nikdy neujali,“ povedal zákonodarca z frakcie Európskych konzervatívcov a reformistov.

Hovoril tiež o tom, že tých, ktorí snívali o premene Ruska na civilizovaný štát, jednoducho zavraždili. „Toto sa stalo Anne Politkovskej, Borisovi Nemcovovi a Alexejovi Navaľnému,“ dodal Kamiński.

Európsky parlament: Rusko nie je len Putin

Na druhej strane väčšina vystupujúcich zdôrazňovala, že Európa nesmie stotožňovať celý ruský národ s režimom Vladimira Putina. Talianska europoslankyňa Alessandra Morettiová v mene Progresívnej aliancie socialistov a demokratov pripomenula, že Rusko tvoria aj tisíce mužov a žien, ktorí napriek represii naďalej obhajujú demokraciu, ľudské práva a základné slobody.

„Rusko nie je Putin,“ vyhlásila počas rozpravy. Podľa nej práve od týchto ľudí prichádzajú každodenné správy o politických väzňoch, prenasledovaných novinároch či občanoch, ktorí skončili vo väzení len preto, že sa postavili proti vojne na Ukrajine.

„Únia musí naďalej podporovať ruských aktivistov za ľudské práva, prodemokratických aktérov a protivojnových aktivistov, ľudí, ktorí často riskujú svoju bezpečnosť a životy pre svoju prácu, a prezentovať iné Rusko – slobodné, demokratické Rusko, Rusko právneho štátu. Takéto Rusko – nezabudnime – je možné,“ dodala.

Podobne vystúpila aj lotyšská europoslankyňa Sandra Kalnieteová, ktorá upozornila na rozsah represií v dnešnom Rusku. Podľa jej slov bolo začatých viac ako 5 000 trestných konaní proti odporcom režimu a vo väzniciach sa nachádza viac ako 4 000 politických väzňov. Ich prepustenie by podľa nej malo byť jednou z podmienok budúcich mierových rokovaní medzi Ruskom a Ukrajinou.

„Ruské demokratické sily sú však rozdelené. Bez jednoty bude vplyv ruských demokratických síl na politický proces v Rusku nepatrný,“ podotkla Kalnieteová s tým, že ak chce demokratická opozícia raz zohrávať významnejšiu úlohu pri obnove krajiny, bude musieť prekonať vnútorné spory a sústrediť sa na spoločný cieľ – vytvorenie demokratického a právneho štátu.

Budúcnosť zostáva otvorená

Diskusia v Bruseli nepriniesla odpoveď na otázku, kto raz nahradí Vladimira Putina. Ukázala však, že Európska únia už túto debatu nevedie len v teoretickej rovine. Po viac ako troch rokoch vojny sa pozornosť postupne presúva aj na to, čo príde po nej. A práve preto sa čoraz viac hovorí o ľuďoch, ktorí by raz mohli zohrávať úlohu pri premene Ruska.

Zaujímavé varovanie zaznelo od eurokomisára pre obranu Andriusa Kubiliusa. Podľa neho najväčším rizikom nemusí byť samotná vojna, ale obdobie po jej skončení. „Západ začne súťažiť o to, kto ako prvý obnoví dobré vzťahy s Ruskom ešte skôr, ako sa Rusko samo vráti k normálnemu stavu,“ upozornil.

Európska únia by podľa neho mala trvať na tom, že normalizácia vzťahov bude možná iba vtedy, ak Rusko ukončí vnútorné represie, bude rešpektovať svojich susedov a na Ukrajine vznikne spravodlivý mier.

Ostáva tak otvorená zásadná otázka – bude budúce Rusko skutočne demokratické, alebo sa len zmenia mená ľudí pri moci? Práve na túto dilemu zatiaľ nepoznajú jednoznačnú odpoveď ani samotní predstavitelia ruskej opozície. Jej existencia totiž ešte automaticky neznamená, že má spoločnú víziu budúcnosti krajiny.

Brusel tak dnes nehľadá budúcich vládcov Ruska. Hľadá partnerov, s ktorými bude možné raz viesť dialóg, ak sa režim Vladimira Putina zrúti. A zároveň si uvedomuje, že medzi odporom voči Putinovi a skutočnou demokraciou nemusí byť vždy automatické znamienko rovnosti.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK