Svet » EÚ

Prečo je európska armáda bez NATO nedosiahnuteľná (Analýza)

Podľa analytikov zostáva vytvorenie európskej armády v dohľadnej dobe nerealizovateľné. Môžu za to najmä rozdielne zahraničné politiky a vzájomne si odporujúce národné záujmy členských štátov EÚ. 

Hrozby amerického prezidenta Donalda Trumpa, že stiahne Spojené štáty z NATO, spolu s pretrvávajúcim napätím okolo konfliktu s Iránom, znovu oživili výzvy európskych lídrov na vojenskú nezávislosť od USA.

Analytici však zostávajú voči navrhovaným alternatívam skeptickí a upozorňujú na problémy súvisiace s načasovaním a vnútornými vzťahmi medzi európskymi štátmi.

V riešení sa stále objavuje stála armáda Európskej únie, o ktorej začiatkom tohto mesiaca hovoril španielsky minister zahraničných vecí José Manuel Albares. Podľa niekoľkých médií uviedol, že EÚ by nemala čakať na to, čo Spojené štáty urobia nabudúce.

Jeho reakcia nasledovala po Trumpovom rozhodnutí stiahnuť vojakov z Nemecka a po kritike krajín, ako je Španielsko, ktoré Spojeným štátom odmietlo umožniť využívať svoje základne a vzdušný priestor počas vojny s Iránom.

Trump vyhlásil, že americké operácie proti iránskemu režimu prispievajú k bezpečnosti ďalších krajín. Zároveň kritizoval NATO za to, že počas konfliktu aktívne neposkytovalo pomoc. Na konci marca uviedol, že Spojené štáty preto „v NATO nemusia byť“.

Európsky komisár pre obranu Andrius Kubilius povedal 10. februára v Európskom parlamente: „Európska zodpovednosť za obranu si vyžaduje inštitucionálny rámec pre našu spoluprácu. Európsku obrannú úniu.“

Nemecký kancelár Friedrich Merz, francúzsky prezident Emmanuel Macron aj predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová vyhlásili, že EÚ musí prevziať zodpovednosť za vlastnú bezpečnosť.

Šéfka zahraničnej politiky EÚ Kaja Kallasová však začiatkom februára podotkla, že vytvorenie samostatnej armády EÚ popri NATO by bolo „mimoriadne nebezpečné“. Podľa nej si zástancovia tohto návrhu „v skutočnosti praktické dôsledky dostatočne nepremysleli“.

Podpredsedníčka EK pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Kaja Kallasová hovorí s novinármi pri príchode na neformálne zasadnutie Európskej rady v Nikózii na Cypre 24. apríla 2026. (Foto: Nicolas Tucat / AFP prostredníctvom Getty Images)

Desaťročia stará debata, ktorá opäť ožila

Myšlienka európskej armády siaha až do obdobia vlády Dwighta D. Eisenhowera, ktorého administratíva kedysi presvedčila európskych lídrov, aby súhlasili s jej vytvorením. Francúzsky parlament však projekt v roku 1954 zablokoval a počas nasledujúcich desaťročí ho mimo hry držal odpor Spojených štátov a ich záväzok voči NATO.

Odvtedy krajiny ako Francúzsko a Nemecko vyzývajú kontinent na dosiahnutie strategickej autonómie. Emmanuel Macron aj bývalá nemecká kancelárka Angela Merkelová podporili myšlienku európskej armády počas prvého Trumpovho prezidentského obdobia.

Riaditeľ programu pre Európu, Rusko a Euráziu v Centre pre strategické a medzinárodné štúdie (CSIS) Max Bergmann v januári argumentoval, že počas druhého Trumpovho obdobia je potrebné túto otázku otvoriť znovu.

Vo svojej analýze pre CSIS Bergmann uznal obavy, že armáda EÚ nie je praktickým riešením, zároveň však konštatoval, že ani spoliehanie sa Európy na Spojené štáty nie je praktické, pretože podľa neho už Spojené štáty nemajú záujem plniť úlohu garanta bezpečnosti.

Francúzska ministerka zahraničných vecí Catherine Colonnaová diskutuje s Maxom Bergmannom, riaditeľom programu pre Európu a Stuartovho centra v Centre pre strategické a medzinárodné štúdie vo Washingtone 21. októbra 2022. (Foto: Olivier Douliery / AFP prostredníctvom Getty Images)

Navrhol vytvorenie stálych spoločných síl podobných silám rýchlej reakcie, na ktorých sa v roku 1998 dohodli bývalý britský premiér Tony Blair a bývalý francúzsky prezident Jacques Chirac.

Bergmann presadzoval jednotnú veliteľskú štruktúru, ktorá by stála nad armádami jednotlivých štátov.

„Jej vytvoreniu zabránili obavy z duplicít s NATO a odpor Spojených štátov,“ povedal. „Avšak teraz, keď v oblasti obrany môže nastať zreteľný rozkol medzi Spojenými štátmi a Európou, dáva zmysel, aby Európa mala aspoň nezávislú veliteľskú kapacitu, už len preto, aby sa predišlo akýmkoľvek organizačným medzerám v európskej obrane.“

Iní odborníci, napríklad geopolitický analytik pôsobiaci v Poľsku a vedúci strategickej poradenskej spoločnosti Partenaire Europe Patrick Edery, zostávajú oveľa skeptickejší. Edery oznámil denníku Epoch Times, že štrukturálne prekážky vzniku európskej obrannej únie pretrvávajú.

„Zakaždým, keď túto otázku podrobne skúmate, dospejete k rovnakému záveru: Nedá sa to uskutočniť,“ tvrdí Edery.

Rozdelená Európa

Za jednu z najväčších prekážok európskej armády sa považujú rozdielne politické záujmy európskych vlád.

„Každá krajina EÚ má vlastnú zahraničnú politiku a vlastné záujmy,“ dodáva Edery.

Poukazuje na skorú vojenskú podporu Ukrajiny zo strany Poľska v kontraste s počiatočnou váhavosťou Nemecka po ruskej invázii v roku 2022.

Poľskí vojaci na spoločnom litovsko-poľskom vojenskom cvičení „Brave Griffin 26/II“ neďaleko Akmenynai v litovskom okrese Alytus 6. mája 2026. (Foto: Petras Malukas / AFP prostredníctvom Getty Images)

Výskumný pracovník francúzskeho Národného centra pre vedecký výskum (CNRS) Hugo Meijer, ktorý pôsobí v Centre pre medzinárodné štúdie na Sciences Po a politológ Stephen G. Brooks z Dartmouth College označili tento problém za „strategickú kakofóniu“.

V článku publikovanom v roku 2021 v časopise International Security definovali problém ako „hlboké celoeurópske rozdiely naprieč všetkými oblasťami národných obranných politík, najmä vo vnímaní hrozieb“. Tvrdili, že problém je natoľko hlboký, že jeho prekonanie by „si vyžadovalo dlhodobé, trvalé a koordinované úsilie“.

Preto podľa nich zostáva veľmi nepravdepodobné, že by Európania v dohľadnej dobe vybudovali autonómnu obrannú kapacitu, a to aj v prípade úplného stiahnutia Spojených štátov z kontinentu.

Európske armády navyše fungujú nezávisle jedna od druhej a uplatňujú odlišné pravidlá nasadenia.

Vo väčšine členských štátov EÚ sa na vyslanie ozbrojených síl do zahraničia vyžaduje súhlas parlamentu (na Slovensku je hlavným veliteľom ozbrojených síl prezident, pozn. red.); iba Francúzsko vyniká tým, že svojej výkonnej moci poskytuje výrazne väčšiu flexibilitu pri spúšťaní a vedení vojenských operácií s menšími bezprostrednými parlamentnými obmedzeniami.

Situáciu ďalej komplikuje vojenské vybavenie kontinentu. Viac ako tucet európskych členov NATO už prevádzkuje alebo si objednalo americké bojové lietadlá Lockheed Martin F-35 Lightning II; francúzska armáda je jedinou významnou európskou silou, ktorá ich nepoužíva.

Príslušníci bojových potápačských jednotiek Francúzskej cudzineckej légie z 2. výsadkového pluku čakajú na nafukovacom člne, zatiaľ čo sa nad riekou Vienne počas cvičenia vodného výsadku vznáša vrtuľník NH90 Caïman. (Foto: Philippe Lopez / AFP prostredníctvom Getty Images)

Kontrola Spojených štátov nad kľúčovými prvkami potrebnými na výrobu lietadla F-35 podľa vlaňajšej analýzy bruselského think-tanku Bruegel ďalej upevnila závislosť Európy od Spojených štátov.

V marci nemeckí predstavitelia vyjadrili obavy z toho, čo označili za „vypínač“ zabudovaný v lietadle F-35. Viacerí experti tvrdia, že neexistujú žiadne priame dôkazy o existencii takéhoto mechanizmu, zároveň však argumentujú, že Washington by ho na zablokovanie používania lietadla ani nepotreboval. Stačilo by zastaviť dodávky munície a náhradných dielov.

Existencia takéhoto „vypínača“ je „pravdepodobne nezmysel“, myslí si hlavný redaktor pre otázky národnej bezpečnosti a autor knihy Winning Space: How America Remains a Superpower (Dobývanie vesmíru: Ako Amerika zostáva superveľmocou) Brandon J. Weichert.

„Skutočný vypínač však spočíva v úplnej závislosti od amerických obranných firiem, pokiaľ ide o softvér, údržbu a dátové spojenia nevyhnutné pre efektívnu prevádzku týchto stíhacích lietadiel piatej generácie,“ napísal Weichert v januárovom článku zverejnenom v The National Interest.

V hre je aj otázka jednotnej veliteľskej štruktúry.

Bergmann argumentoval tým, že EÚ by mohla vybudovať vlastné veliteľstvo, ktoré by riadilo európske sily a zároveň fungovalo ako najvyššia európska autorita nad národnými armádami.

Dve lietadlá F-35 vyrobené v USA vo farbách poľského letectva rolujú po vzletovej a pristávacej dráhe na 32. taktickej leteckej základni v poľskom meste Łask 22. mája 2026. (Foto: Wojtek Radwanski / AFP prostredníctvom Getty Images)

Edery však uviedol, že „žiadny európsky generál dnes nie je vycvičený na velenie armáde so silou jedného milióna, alebo hoci len 500-tisíc vojakov rôznych národností“.

Zástancovia európskej armády zároveň uznávajú, že takýto projekt by si vyžadoval rozsiahle politické a byrokratické úsilie.

Štúdia zverejnená minulý mesiac, pod ktorou sú okrem iných podpísaní bývalý generálny riaditeľ spoločnosti Airbus a súčasný predseda Nemeckej rady pre zahraničné vzťahy Thomas Enders a ekonóm Moritz Schularick z Kielskeho inštitútu pre svetovú ekonomiku, odhadla, že Európa by mohla v priebehu desiatich rokov odstrániť väčšinu svojich nedostatkov v obranných schopnostiach za približne 50 miliárd eur ročne. Zároveň však pripustila, že takéto úsilie sa podobá „projektu Manhattan“.

Ide o úlohu, ktorá podľa autorov „vyžaduje sústredenú politickú vôľu, koordinovanú mobilizáciu zdrojov a inštitucionálnu schopnosť konať v miere porovnateľnej s historickými rozsiahlymi programami technologickej a priemyselnej mobilizácie“.

Thomas Enders, výkonný predseda spoločnosti Airbus, pózuje vedľa modelu lietadla Airbus pri prezentácii ročných výsledkov spoločnosti počas tlačovej konferencie vo francúzskom Blagnacu 14. februára 2019. (Foto: Remy Gabalda / AFP prostredníctvom Getty Images)

Podľa Bergmanna by členské štáty mohli odvádzať 1 percento HDP do fondu EÚ na podporu európskych síl a zároveň poskytovať personál aj existujúcu vojenskú techniku.

Od roku 2017 EÚ spustila niekoľko programov, ktoré financujú spoločné obranné projekty členských štátov, vrátane Európskeho obranného fondu (do roku 2027 rozdeľuje približne miliardu eur ročne) či iniciatívy ReArm Europe (ktorej cieľom je do roku 2030 mobilizovať až 800 miliárd eur dodatočných výdavkov na obranu).

Hoci hlasy podporujúce Brusel označujú tieto iniciatívy za krok vpred, zároveň kritizujú to, čo považujú za ich nedostatky.

Think-tank Bruegel upozornil, že iniciatíva ReArm Europe sa takmer výlučne zameriava na národné výdavky a ich národnú realizáciu namiesto vytvárania európskych verejných statkov a schopností financovaných a realizovaných na úrovni EÚ. Podľa neho preto len málo prispieva k posilneniu európskej koordinácie.

Nemecký vicekancelár Lars Klingbeil (uprostred) na návšteve staveniska novej delostreleckej továrne spoločnosti Rheinmetall v nemeckom Unterlüsse 27. augusta 2025. Továreň s rozlohou 30-tisíc štvorcových metrov bude schopná do roku 2027 vyrábať 350-tisíc delostreleckých granátov ročne. (Foto: Ronny Hartmann / AFP prostredníctvom Getty Images)

Ukrajina ako praktická ukážka

Konflikt s Iránom, ktorý sa začal na konci februára, preveril vzťah Európy so Spojenými štátmi. Niektorí analytici však tvrdia, že závislosť od amerických zdrojov sa prejavila už pred niekoľkými rokmi.

Konkrétne Edery podotýka, že vojna na Ukrajine odhalila v priamom prenose rozsah európskej závislosti od amerických schopností.

Ukrajinské sily sú závislé od satelitných terminálov amerického Starlinku pre komunikáciu na bojisku, zameriavanie cieľov a prevádzku dronov, ako aj od zbraní a spravodajských informácií poskytovaných alebo umožňovaných Washingtonom.

„Ak by Američania prestali Európanom predávať zbrane, ktoré následne odovzdávajú Kyjevu, Rusko by zvíťazilo. Ak by zastavili zdieľanie spravodajských informácií, Rusko by zvíťazilo,“ povedal Edery pre Epoch Times.

Služba Starlink spoločnosti SpaceX bola podľa neho pre Ukrajinu „skutočným zlomovým faktorom“.

Jej význam pre Kyjev zdôraznil aj generálny riaditeľ spoločnosti SpaceX Elon Musk. „Môj systém Starlink je chrbticou ukrajinskej armády,“ napísal Musk na sieti X v marci 2025. „Celá ich frontová línia by sa zrútila, keby som ho vypol.“

Vojak jednotky bezpilotných prostriedkov „Tajfún“ drží nový útočný dron modelu „Marťan“ v Charkovskej oblasti na Ukrajine 7. apríla 2026. (Foto: Nikoletta Stoyanova / Getty Images)

Ukrajinská vláda prejavila záujem o európske satelitné projekty, medzi nimi aj o GOVSATCOM, iniciatívu EÚ zameranú na zdieľanie satelitných kapacít členských štátov a priemyselných partnerov s cieľom poskytovať služby vládam.

V súkromí však niektorí ukrajinskí predstavitelia pripúšťajú, že existujúce alternatívy k Starlinku majú obmedzenia, ktorých prekonanie by si vyžadovalo čas aj finančné prostriedky.

Aj ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj konštatoval, že Kyjev svoju vojnu s Ruskom „nemôže vyhrať“ bez podpory Spojených štátov.

„Bez americkej podpory nedokážeme brániť náš vzdušný priestor. Už teraz je to veľmi ťažké,“ konštatoval. „Americká podpora v podobe rakiet pre protivzdušnú obranu je skutočne veľmi užitočná a významná.“

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK