Trumpova churchillovská zahraničná politika (Komentár)
Či už vedome alebo nie, americký prezident Donald Trump sa svojím rozhodnutím zaútočiť na Irán vydal na cestu zahraničnej politiky, ktorá je v anglicky hovoriacich krajinách zároveň trvácna i kontroverzná. Jej korene možno vysledovať prinajmenšom až k anglickej Slávnej revolúcii v rokoch 1688 – 1689 – teda k zosadeniu anglického kráľa Jakuba II. a k jeho nahradeniu zaťom a synovcom Viliamom Oranžským a dcérou Máriou, známymi tiež ako Viliam III. a Mária II.
Tieto udalosti mali ďalekosiahle dôsledky, dokonca aj v severoamerických pobrežných kolóniách Anglicka. Dodnes ich pripomína založenie druhej najstaršej vysokej školy v USA – William and Mary vo Virgínii – v roku 1694.
K napísaniu knihy o tejto epizóde Our First Revolution (Naša prvá revolúcia), vydanej v roku 2007, ma inšpirovalo to, že sa mi tento sled udalostí zdal neuveriteľne nepravdepodobný. Napriek tomu však výrazne posunul vpred základné slobody, zastupiteľskú vládu, globálny kapitalizmus a zahraničnú politiku odporu voči tyranským hegemonickým mocnostiam.
Zmeny boli okamžité a trvalé. Viliam Oranžský toleroval náboženskú slobodu v Anglicku, Škótsku a Írsku, rovnako ako predtým v úlohe miestodržiteľa alebo vojenského vodcu Holandskej republiky. Na rozdiel od Jakuba a jeho predchodcu Karola II., ktorí obaja rozpustili parlament a usilovali sa o absolutistickú vládu, Viliam uznal právo parlamentu rozhodovať o štátnej pokladnici. Jakub rušil volené zákonodarné zbory pobrežných kolónií – Viliam ich obnovil: práve tie inštitúcie, v ktorých Benjamin Franklin, George Washington, John Adams a Thomas Jefferson získali svoje politické vzdelanie.
Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. (Viliamov bratranec) bol najbohatší a najvýbojnejší panovník svojej doby. Jeho armády napadli Holandskú republiku v roku 1672 a zdalo sa, že ju dobyjú. Iba 21-ročný Viliam však francúzsky postup dokázal zastaviť. Viliam sledoval s obavami, ako katolík Jakub v 80. rokoch 17. storočia smeroval k spojenectvu s Ľudovítom.
Hlavným Viliamovým cieľom však bolo prekaziť Jakubovo spojenectvo s vtedajším najväčším vojenským hegemónom, najmä potom, ako Jakubova druhá katolícka manželka porodila v júni 1688 syna. Toto dieťa by v nástupníckej línii nahradilo Máriu, jej sestru Annu aj Viliama, čím by hrozilo dlhodobé upevnenie katolíckej dynastie v prevažne protestantskom Anglicku. Najdlhšie žijúci potomok tohto narodeného dieťaťa zomrel až v roku 1807.
Aby tomuto scenáru zabránil, Viliam tajne zaplavil anglické kaviarne propagandistickými pamfletmi, zorganizoval armádu 25-tisíc mužov, preplavil sa s ňou cez Lamanšský prieliv v novembri – čo určite nebolo najlepšie obdobie pre plavbu – a vylodil sa v Anglicku. Stovky vecí sa mohli pokaziť. Keď však vojsko pochodovalo smerom k Londýnu, Jakub utiekol do Francúzska a parlament uznal Viliama a Máriu za kráľa a kráľovnú.
Viliamovým cieľom, ako sa môžete v mojej knihe dočítať, bolo presvedčiť Anglicko, Škótsko a Írsko, aby sa pripojili k Holandskej republike vo vojne proti Ľudovítovi XIV. Túto vojnu viedol dvadsať rokov Viliam a po jeho smrti sa do čela postavil člen kráľovského dvora Jakuba II., ktorý sa v roku 1688 pridal na Viliamovu stranu: John Churchill, vojvoda z Marlborough.
Táto oranžsko-churchillovská zahraničná politika, vedená spoza mora proti najväčším európskym despotom, sa odvtedy uplatňovala opakovane. V 19. storočí v nej pokračoval William Pitt mladší a jeho stúpenci proti revolučnému a napoleonskému Francúzsku. Pokračovala aj vo chvíli, keď sa Británia snažila udržať rovnováhu síl na kontinente a zároveň ako vládca morí podporovať slobodný obchod a likvidovať obchod s otrokmi.
Pokračovala aj v rokoch 1940 a 1941, keď Adolf Hitler dobyl Francúzsko a spolu so svojím vtedajším spojencom Josifom Stalinom hrozil ovládnutím väčšiny euroázijskej pevniny. Potomok vojvodu z Marlborough, Winston Churchill, sa vtedy ujal tejto veci s výraznou pomocou potomka holandských statkárov od rieky Hudson Franklina Roosevelta. A pokračovala aj počas studenej vojny proti Sovietskemu zväzu, keď sa vedenie presunulo na Spojené štáty a americkí prezidenti od Harryho Trumana po Georgea H. W. Busha postupovali s britskou a európskou podporou.
Vojny prinášajú masové vraždenie a obrovské škody, a preto neprekvapuje, že anglicky hovoriace národy a politici z času na čas stratili chuť pokračovať v tom, čo by sme mohli nazvať churchillovskou alebo oranžskou zahraničnou politikou. Marlboroughov nástupca Robert Walpole sa po väčšinu 18. storočia konfliktom vyhýbal. Keď však Británia v roku 1914 vstúpila do 1. svetovej vojny a po nej v roku 1917 aj Spojené štáty, hrôzy zákopovej vojny a zdanlivo nezmyselného krviprelievania zanechali Európu i Ameriku do značnej miery nepripravené na agresiu nacistického a komunistického hnutia, ktoré z tejto vojny vzišli. To trvalo až dovtedy, kým sa lídri a verejnosť v rokoch 1940 – 1941 znova nezjednotili na základe churchillovskej tradície.
V 70. rokoch a v prvom desaťročí 21. storočia sa verejná mienka aj mnohí politici nechali ovplyvniť únavou z vojen. Stalo sa tak v dôsledku sklamania z vojenských intervencií, ktoré si vo Vietname vyžiadali 58 000 a v Iraku a Afganistane 7 000 amerických životov. Americkí demokrati sú po zlyhaní svojej stratégie vo Vietname v 60. rokoch voči Churchillovej politike skeptickí a Trump v posledných rokoch nasmeroval k tomuto názoru aj republikánov.
V prípade Iránu sa však zdá, že sa k tejto ceste vrátil. Možno to odráža jeho dlhodobé presvedčenie. Rovnako ako si obľúbil protekcionistické clá z 80. rokov, zrejme aj útoky iránskeho režimu na Spojené štáty podnietili Trumpa ku krokom, ktoré môžu zvýšiť infláciu a minimálne v krátkodobom horizonte politicky ohroziť jeho vlastnú pozíciu a jeho stranu. Tieto útoky sa začali 444-dňovým porušením diplomatickej imunity v rokoch 1979 až 1981, čo je pritom základný princíp medzinárodného práva.
(Pozn. red.: V novembri 1979 iránski študenti (podporovaní režimom ajatolláha Chomejního) obsadili americkú ambasádu v Teheráne a 444 dní držali 52 amerických diplomatov ako rukojemníkov (až do januára 1981). Išlo o hrubé porušenie diplomatickej imunity – základného pravidla medzinárodného práva. Táto udalosť bola pre USA veľkou ponižujúcou ranou a výrazne oslabila pozíciu prezidenta Jimmyho Cartera.)
Trump zjavne dúfal v úspešnú vzburu proti mulláhom v Iráne, lenže načasovanie zmeny režimu je náročné predvídať. Rovnako to bolo v Anglicku v roku 1688 alebo v prípade Berlínskeho múru v roku 1989. Možno bolo jeho rozhodnutie príliš unáhlené. Podobne ako Británia v 19. a na začiatku 20. storočia, aj Spojené štáty mali na konci 20. storočia a majú aj dnes záujmy rozprestierajúce sa po celom svete a pociťovali pretrvávajúci odpor voči tyranii a netolerancii.
Nálada amerických voličov v posledných 20 rokoch vôbec nepriala tomu, aby krajina preberala zodpovednosť a riziká, ktoré so sebou prináša churchillovská zahraničná politika. Zdá sa však, že nevyhnutnosť zabrániť tomu, aby sa jadrové zbrane dostali do rúk režimu odhodlaného spôsobiť druhý holokaust, posúva zdráhajúceho sa amerického prezidenta práve týmto smerom.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia odrážať stanovisko The Epoch Times.
Komentár bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Zapojte sa do tvorby kvalitnejšieho obsahu! Aký je váš názor na tento článok?