Po odchode USA z WHO sa o vedúce slovo hlási EÚ. Má na to stať sa lídrom globálneho zdravia?
Európska únia sa v ostatných rokoch čoraz výraznejšie profiluje ako ambiciózny hráč v oblasti globálneho zdravia. Otázka, či dokáže nahradiť Spojené štáty, však nie je len o objeme financií či politických deklaráciách. Ide o komplexný súboj o vplyv, dôveryhodnosť a schopnosť nastavovať pravidlá v čase, keď sa globálny zdravotný systém mení pod tlakom geopolitiky aj nových rizík.
Zlomovým momentom bol začiatok roka 2026, keď Spojené štáty americké oficiálne oznámili odchod zo Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO). Tento krok nasledoval po dlhodobých sporoch o fungovanie organizácie a reakciu na pandémiu covid-19.
Keď WHO v máji 2025 oslavovala prijatie prelomovej pandemickej zmluvy, Spojené štáty zintenzívnili svoju kritiku tejto agentúry OSN, ktorá sa podľa nich stala skorumpovanou, podriadila sa záujmovým skupinám a odklonila sa od svojej hlavnej misie.
Americká delegácia na 78. zasadnutí Svetového zdravotníckeho zhromaždenia v Ženeve, kde členské štáty schválili prvú pandemickú zmluvu na svete, chýbala. Americký minister zdravotníctva Robert F. Kennedy jun. vystúpil prostredníctvom videopríhovoru.
„Vyzývam ministrov zdravotníctva jednotlivých krajín a WHO, aby náš odchod z organizácie vnímali ako budíček. Nie je to tak, že by som ja a prezident Trump stratili záujem o medzinárodnú spoluprácu – vôbec nie,“ uviedol Kennedy 20. mája 2025 a dodal, že Spojené štáty už rokujú s „rovnako zmýšľajúcimi“ krajinami.
WHO v reakcii na oficiálny odchod Spojených štátov upozornila, že ide o rozhodnutie, ktoré môže oslabiť globálnu pripravenosť na budúce zdravotné krízy. Podľa zverejneného stanoviska organizácie ide o krok, ktorý „robí svet menej bezpečným“.
„Hoci žiadna organizácia ani vláda neurobila všetko správne, WHO si stojí za svojou reakciou na túto bezprecedentnú globálnu zdravotnú krízu. Počas celej pandémie WHO konala rýchlo a transparentne zdieľala všetky informácie, ktoré mala, so svetom a radila členským štátom na základe najlepších dostupných dôkazov,“ ohradila sa WHO voči argumentom Bieleho domu.
Organizácia argumentovala tým, že síce odporučila používanie rúšok, vakcín a dodržiavania odstupov, no v žiadnom prípade neodporučila povinné nosenie rúšok, povinné očkovanie ani lockdowny.
„Podporovali sme suverénne vlády pri prijímaní rozhodnutí, o ktorých sa domnievali, že sú v najlepšom záujme ich obyvateľov, ale rozhodnutia boli ich rozhodnutiami,“ uviedla WHO.
Spojené štáty dlhodobo patrili medzi najväčších donorov globálneho zdravotného systému a mali významný vplyv na jeho smerovanie. Ich ústup vytvára mocenské vákuum, ktoré sa snažia zaplniť viacerí aktéri – od regionálnych blokov až po globálne veľmoci.
Stiahnutie sa Spojených štátov z WHO vyvoláva obavy, že vzniknutý priestor by mohli využiť autoritárske vlády, ako je Čína, a záujmové skupiny, ako sú farmaceutické spoločnosti. Podľa niektorých insiderov by však rozhodnutie Trumpovej administratívy mohlo konečne vyriešiť nedostatky zdravotníckeho systému, ktoré odhalila pandémia, a napraviť systém financovania, ktorý umožnil záujmovým skupinám diktovať smerovanie v oblasti globálneho zdravia.
Podľa webu thinkglobalhealth.org však rozsah a rýchlosť amerického ústupu „šokovali takmer všetkých aktérov v sektore“ a odhalili, do akej miery bol globálny zdravotný systém závislý od amerického financovania a líderskej úlohy.
O slovo sa hlási EÚ
Práve v tomto kontexte sa európske ambície javia nielen ako politická voľba, ale aj ako reakcia na meniacu sa realitu. EÚ sa postupne presúva z pozície doplnkového hráča k ambícii stať sa jedným z lídrov vo WHO. Tento posun je viditeľný nielen v politických vyhláseniach, ale aj v konkrétnych iniciatívach.
Jednou z nich je nová iniciatíva v oblasti „globálnej zdravotnej odolnosti“, ktorú EÚ predstavila na nedávnom samite Jedno zdravie vo francúzskom Lyone. Ako referuje web EU Perspectives, na spomenutom samite výkonný orgán EÚ oznámil tri konkrétne záväzky – záväzok vo výške 700 miliónov eur pre Globálny fond na boj proti AIDS, tuberkulóze a malárii, balík vo výške 46,5 milióna eur na posilnenie zdravotnej bezpečnosti a reakcie na antimikrobiálnu rezistenciu v Afrike, a 50 miliónov eur na výskum a vývoj nových antibiotík a liečebných postupov pre zanedbávané choroby.
Tieto kroky naznačujú snahu EÚ nielen financovať existujúce mechanizmy, ale aj aktívne formovať ich smerovanie.
Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová prvýkrát oznámila túto iniciatívu vo svojom prejave o stave Únie v roku 2025. Zdravotnú bezpečnosť vtedy označila za kľúčový pilier širšej hospodárskej a geopolitickej stratégie EÚ.
Hoci spomenutý samit nepriniesol zásadné prelomové dohody, potvrdil ambíciu EÚ určovať globálnu agendu – od boja proti antimikrobiálnej rezistencii až po prevenciu budúcich pandémií. Zároveň však odkryl aj slabiny.
Práve tento kontrast medzi ambíciou a realitou sa stáva jednou z hlavných línií súčasnej európskej zdravotnej politiky.
Ambície verzus realita – menej peňazí, viac konkurencie
Rozdiel medzi deklarovaným líderstvom a reálnou kapacitou sa pritom postupne prehlbuje. Kritici upozorňujú, že medzi politickými deklaráciami a reálnymi záväzkami stále existuje medzera. Krajiny EÚ síce deklarujú podporu globálnemu zdraviu, no v praxi niektoré z nich znižujú rozpočty na rozvojovú pomoc.
Podľa thinkglobalhealth.org začali škrty ešte počas pandémie covid-19 a po vypuknutí vojny na Ukrajine sa prehĺbili, pričom „globálne zdravotné programy sú zasiahnuté obzvlášť tvrdo“.
Situáciu navyše komplikuje rastúca konkurencia. „Noví hráči, ako Čína so svojou iniciatívou Hodvábna cesta pre zdravie či vakcínovou diplomaciou, aktívne vstupujú do globálneho zdravotného priestoru,“ upozorňuje thinkglobalhealth.org.
Zároveň silnie hlas krajín globálneho Juhu, ktoré čoraz dôraznejšie žiadajú spravodlivejšie nastavenie pravidiel a väčší podiel na rozhodovaní.
Tento tlak sa prejavuje aj v konkrétnych iniciatívach. „Rovnosť sa stala väčšou prioritou,“ konštatuje Think Global Health napríklad v súvislosti s pandemickou dohodou či Pandemickým fondom Svetovej banky, kde majú implementačné krajiny rovnaké zastúpenie v riadiacich štruktúrach. Tieto trendy zároveň nenaznačujú len oslabenie postavenia EÚ, ale aj hlbšiu premenu samotného globálneho systému.
Bude svet bez hegemóna v oblasti zdravia?
Diskusia sa posúva od otázky „kto bude lídrom“ k otázke „ako bude líderstvo vôbec vyzerať“. EÚ tak čelí dvojitému tlaku – na jednej strane má ambíciu prevziať väčšiu líderskú úlohu, na druhej strane má menej zdrojov než Spojené štáty a zároveň musí reagovať na rastúcu fragmentáciu globálneho systému.
„Európa prechádza z podpornej úlohy v tieni dominancie USA k politickému a normatívnemu vodcovstvu,“ uvádza thinkglobalhealth.org.
Kľúčovou otázkou preto nie je len to, či EÚ dokáže nahradiť Spojené štáty, ale aký typ líderstva vlastne ponúkne. Namiesto jedného dominantného hráča sa čoraz viac črtá model rozdeleného, viacpolárneho riadenia globálneho zdravia.
Súčasná kríza podľa thinkglobalhealth.org „otvára priestor pre rozptýlené líderstvo a väčšiu zodpovednosť jednotlivých krajín“.
Jedným z konkrétnych nástrojov, ktorými chce EÚ tieto ambície pretaviť do praxe, sú nové inštitucionálne kapacity. Kladie pritom dôraz na posilnenie vlastnej strategickej autonómie v oblasti zdravia. Napríklad prostredníctvom Úradu pre pripravenosť a reakciu na núdzové situácie v oblasti zdravia (HERA), ktorý sa zameriava na zdravotné krízy, budovanie zásob a vývoj medicínskych protiopatrení. Tento prístup zároveň umožňuje rámcovať investície do zdravotníctva ako súčasť bezpečnostnej politiky.
HERA bol zriadený v roku 2021 a počas svojej krátkej existencie sa snažil rozšíriť svoje medzinárodné zameranie a vytvoriť globálne partnerstvá a zároveň znížiť závislosť od Spojených štátov. HERA teraz čelí rozpočtovej konkurencii zo strany zvýšených výdavkov na obranu, no profituje z toho, že zdravotná bezpečnosť sa čoraz viac chápe ako súčasť národnej a európskej bezpečnosti.
Zároveň však platí, že vnútorné priority môžu mať prednosť pred globálnymi ambíciami. Obmedzené rozpočty, rastúce výdavky na obranu a tlak na posilnenie domácich zdravotných systémov môžu európske líderstvo brzdiť.
Ako prognózuje Think Global Health, budúcnosť globálneho zdravia tak pravdepodobne nebude patriť jednému hegemónovi, ale skôr sieti aktérov, v ktorej bude EÚ zohrávať významnú, no nie dominantnú úlohu. Kľúčové bude, či dokáže premeniť ambície na konkrétne a dlhodobo udržateľné kroky.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Páčil sa vám tento článok? Napíšte nám svoj názor a prípadne zanechajte kontakt, ak chcete odpoveď.