Inšpirácie

Prežila bolesť, dnes o nej hovorí nahlas – Janka Kajánková, autorka knihy „Ako prekonať stavy utrpenia“ (Rozhovor)

V rozhovore s autorkou knihy „Ako prekonať stavy utrpenia“ Jankou Kajánkovou vám prinášame úprimné rozprávanie o prekonávaní utrpenia v živote. Rozhovor sa dotýka tém, o ktorých sa často hovorí len potichu – bolesti, beznádeje, strachu, ale aj nádeje, odpustenia a vnútorného rastu. Janka otvorene hovorí o svojej minulosti, o momentoch, ktoré ju priviedli k písaniu, aj o tom, prečo považuje za dôležité tieto témy zdieľať verejne.

Epoch Times Slovensko: Čo vás viedlo k napísaniu knihy „Ako prekonať stavy utrpenia“? Bol za tým osobný príbeh?

Jana Kajánková: Viedlo ma k tomu viacero situácií, niektoré spomínam aj v knihe. Aj s odstupom času je pre mňa najdôležitejší fakt, že som kedysi videla svoj život ako miesto plné bolesti a strachu. Ocitla som sa v bezvýchodiskovom kruhu, z ktorého som nevedela nájsť cestu von.

Moja cesta mi však – hoci nie vždy príjemnými spôsobmi – ukázala, že možnosť zmeny existuje, aj keď to navonok vyzerá akokoľvek katastrofálne. Práve preto som presvedčená, že je dôležité o tom hovoriť. Aby si čoraz viac ľudí uvedomovalo, že majú na výber, že môžu žiť naplnený a krásny život. Samozrejme, cesta k naplnenému životu býva niekedy tŕnistá.

Pamätáte si moment, keď ste si povedali, že túto tému chcete spracovať verejne?

Áno, v rámci svojho „sebaliečenia“ som si znovu prečítala staré denníky. Bol to deň, keď jeden chlapec v dôsledku šikany ukončil svoj život. V tom mesiaci sa v mojom okolí viaceré deti pokúsili ukončiť svoj život – a niektorým sa to, žiaľ, aj podarilo.

Videla som plačúce mamy, otcov, kamarátov. Stále dookola tie isté vety: „Nerozumiem, ako nám to mohol urobiť. Prečo?“ A vtedy mi došlo niečo znepokojujúce: keď som sa to dozvedela ja, otázky „prečo“ a „ako“ som si vlastne nepoložila. Ako človek, ktorý si prešiel niečím podobným, som tomu možno až príliš dobre rozumela.

Keď som čítala svoju minulosť, uvedomila som si, že príbehy sú rôzne – rovnako ako bolesti. No všetci sme ľudské bytosti, ktoré cítia. A keď niekto v mojich slovách spozná kúsok seba, môže sa cítiť menej sám a viac pochopený. Niekedy totiž stačí, že človeka naozaj pochopíte, aby v sebe následne našiel silu postaviť sa a pokračovať.

Čo pre vás osobne znamená „utrpenie“? Je to skôr psychický stav, životná situácia alebo niečo hlbšie? 

Je to pre mňa kombinácia všetkého. Je to psychický stav, ktorý vzniká z rôznych životných situácií, no zároveň má aj hlbší rozmer. Často súvisí s tým, ako veci prežívame, aké máme presvedčenia o sebe a o svete, a niekedy je signálom, že niekde potrebujeme zmenu.

Bolo pre vás náročné otvárať v knihe aj vlastné zraniteľné miesta?

Áno, otvárať svoje zranenia niekedy znamená ukázať aj svoju slabosť. Povedať nahlas: „Aha, pozrite sa… toto som celé pekne pokašľala.“ Lenže práve o tom je cesta k sebe: prestať sa tváriť, že je všetko v poriadku, a postaviť sa čelom aj k vlastným „prúserom“ – aj keď to bolí, je to trápne a občas by sa človek najradšej schoval pod deku.

V čom je vaša kniha iná oproti iným motivačným titulom?

Ja nevidím svoju knihu ako motivačnú, ale skôr ako knihu, ktorá hovorí: „Toto som ja,“ a zároveň sa ťa pýta: „Kto si vlastne ty?“ 

Ak by ste mali z knihy vybrať jednu kľúčovú myšlienku, ktorá môže ľuďom okamžite pomôcť, aká by to bola?

Z hnoja vyrastie najkrajšia kvetinka. Či účinkuje okamžite, povedať nedokážem. 

Ako veľkú úlohu zohráva podľa vás v procese uzdravovania odpustenie – sebe aj druhým?

Obrovskú. Odpustenie neznamená, že schvaľujeme, čo sa stalo, ani že to zľahčujeme. Znamená to, že sa rozhodneme neživiť v sebe minulosť ako svoje vlastné väzenie. Keď odpustíme, uvoľní sa v nás množstvo energie. Zrazu má kam prúdiť – a my už nie sme takí zaťažení tým, čo bolo.

A úprimne: neodpúšťame kvôli druhým, aby sme vyzerali ako Matky Terezy na ružovom obláčiku plnom mieru a jednorožcov. Odpúšťame preto, aby sme mohli znova voľne dýchať.

Existuje jednoduché cvičenie alebo technika z knihy, ktorú by ste odporučili vyskúšať?

Jasné, povedať si: „Mám sa rád.“ To človeka následne navedie, ako pokračovať ďalej.

Ako rozlíšiť, kedy si vieme pomôcť sami a kedy už treba vyhľadať odbornú pomoc?

To je veľmi tenká a krehká hranica. Každý to má individuálne. Ja som extrémista v rôznych ohľadoch a netvrdím, že je to správne. Je to však spôsob života, s ktorým som spokojná. Takže asi je to o tom, kto sa v čom ešte cíti komfortne. 

Niekedy je lepšie požiadať o pomoc, nech vás to nezvalcuje. Nie je to slabosť, je to proste druh riešenia. Čiže áno, niektoré príbehy vyzerajú tak, že to ľudia zvládli sami, ale ono je jedno ako, ak je výsledok rovnaký či lepší a nikomu sme neublížili. Pokojne požiadajme o pomoc, ak je to príjemnejšie.

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí majú pocit, že ich situácia je bezvýchodisková?

Otvoriť si myseľ a východisko príde. Len to niekedy trvá. 

Máte pocit, že dnešná doba produkuje viac utrpenia než kedysi? 

Neviem, či viac alebo menej, nemám to spočítané. Systém produkuje určité utrpenie, avšak aj pohodu. Je len na človeku, čo z toho podporí a akou cestou pôjde. 

Ako môžu rodina a blízki pomôcť človeku, ktorý prechádza náročným obdobím?

Záleží od toho, akou situáciou si človek prechádza. Každopádne, vypočutím a snahou pochopiť určite nie je čo pokaziť. 

Zmenilo písanie knihy vás samotnú?

Mení ma to stále. Všímam si tak rôzne svoje programy, na ktorých môžem „pracovať“ ďalej, alebo nanovo. 

Čo vám dnes prináša vnútorný pokoj?

Silu žiť s radosťou, aj keď sa to niekedy zdá ťažké či nemožné.  

Na čom aktuálne pracujete – chystáte ďalšiu knihu?

Pracujem na rôznych projektoch. Najviac času mi zaberá pripravovaný hudobný album a áno, ďalšia kniha je tesne pred vydaním. 

Ďakujeme za rozhovor.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK