Domov » ROZHOVORY

Analytik Ďurana: Dekarbonizácia ani výdavky na obranu nie sú príčinou slovenského deficitu (Rozhovor)

Európska únia tlačí na rýchlu dekarbonizáciu a ambiciózne klimatické ciele. Zároveň však čelí pomalému hospodárskemu rastu, vysokým deficitom a rastúcim cenám energií. Je takáto transformácia ekonomicky udržateľná? A nehrozí, že kvôli nej bude európsky priemysel odchádzať do iných častí sveta? 

Ekonóm Radovan Ďurana (INESS) v rozhovore pre Epoch Times Slovensko vysvetľuje, prečo je najväčším problémom Európy cena energie, čo môže zmeniť systém emisných povoleniek a prečo podľa neho Únia nepotrebuje viac peňazí, ale efektívnejšie využívať tie existujúce.

V rozhovore sa dozviete:

• prečo je podľa ekonóma najväčším problémom európskej ekonomiky drahá energia a ako to ovplyvňuje priemysel,
• koľko peňazí prinášajú emisné povolenky a či dokážu financovať zelenú transformáciu,
• či klimatické politiky urýchľujú odchod priemyslu z Európy,
• prečo by mala mať klimatická politika menej regulácií a viac trhových nástrojov.

Epoch Times Slovensko: Sú podľa vás klimatické ciele Európskej únie ekonomicky udržateľné v aktuálnom makroekonomickom kontexte, čiže vysoké deficity, pomalý rast, tlak na sociálne výdavky? 

Radovan Ďurana: Myslím si, že aktuálna situácia v Európe vytvára nejaké prekážky dekarbonizácii, pretože ak Nemecko tri roky po sebe ekonomicky nerastie, tak potom tie dodatočné zdroje, ktoré potrebujeme, aby vznikali na dekarbonizáciu, chýbajú. Samotné výnosy z emisných povoleniek však dosahujú 40 miliárd eur, tie tu budú aj budúci rok, tie zdroje na to budú. Otázkou je tempo dekarbonizácie. V Nemecku ho napríklad vidíme na veľkom poklese výroby v chemickom priemysle. Celkovo tam priemysel za minulý rok stratil 125-tisíc miest alebo zavrel fabriky s takýmto objemom.

Myslím si, že už teraz v lete sa dozvieme o úpravách emisných povoleniek reflektujúcich na žiadosti veľkých firiem, ktoré sa stretli v Antverpách a ktoré apelujú na Európsku komisiu, aby niečo robila s vysokou cenou energie. Pretože to je v zásade najväčší problém európskej ekonomiky, kde je cena elektriny 2,5-krát vyššia ako v Spojených štátoch amerických, plyn je možno trikrát drahší, a potom chýba tá konkurenčná výhoda v celosvetovom súperení. 

Aké sú podľa vás reálne náklady zelenej transformácie pre Slovensko a Európsku úniu? Máme ich presne vyčíslené, alebo sa pohybujeme v politických odhadoch? 

Obyčajne sa tie náklady počítajú do budúcna a nám doteraz chýbajú precízne pohľady do minulosti. Tie sa robia pomerne zložito, pretože sa musíte rozhodnúť, že či tá investícia podniku vyplývala z potreby zefektívniť výrobu – napríklad elektrifikácia znamená celkovú nižšiu spotrebu energie a častokrát jednoduchšie ovládanie – alebo bola robená z dôvodu nutného zníženia emisií.

To vieme povedať v energetike celkom dobre, ale v priemysle je to pomerne náročné a takisto u domácnosti – zatepľuje alebo kupuje si tepelné čerpadlo preto, aby znížila výdavky na energie, alebo preto, že považuje za dôležité takýmto spôsobom znížiť svoju emisnú stopu. Ťažko sa to spočítava, ale počuli sme, že ÚHP teraz pracuje na takejto analýze, tak som zvedavý, čo v nej bude a akým spôsobom k tomu pristúpili. 

Kritici tvrdia, že Európska únia nakupuje zariadenia na výrobu čistej energie od Číny. Tá ich sama používa oveľa menej. Čína ľahko zarába na Únii, ktorá sa stáva na Číne závislou, pričom Európska únia vďaka tomu navyše zaostáva v konkurencieschopnosti, keďže podporuje čínske firmy. Aká je vaša reakcia na tento problém? 

Ja nemám problém s tým, ak jedna ekonomika dováža tovary z inej ekonomiky, to je podľa mňa benefit globalizácie a medzinárodného obchodu a ak to niekto vie vyrábať lacno, tak nech to vyrába. Otázka je, či sa Európa presunula z tejto oblasti vo vývoji a vo vede do nejakých iných oblastí, kde by našla nejakú príležitosť, kde by mohla zase dominovať ona. Toto je dlhodobý problém Európskej únie – kapitálové prostredie, daňové prostredie, dovedna 27 rozdielnych zákonníkov práce komplikujú rozvoj nových veľkých firiem… Únia potrebuje odstrániť tieto prekážky. Pokiaľ bude mať Európa dlhodobo vysoké ceny energií, tak obzvlášť tá priemyselná výroba tu bude ďalej upadať.

Ďalšie obavy vychádzajú z toho, že dovážané zariadenia môžu byť z Číny na diaľku ovládané a v prípade čínskeho záujmu vypnuté. Predstavujú podľa vás čínske zariadenia pre Európsku úniu bezpečnostné riziko? 

Neviem to ohodnotiť. Čítal som tiež takéto informácie a je to vec európskych dovozcov, že takéto niečo by mali mať overené a zistené, či to vôbec je alebo nie je možné.

Je realistické financovať klimatické ciele z budúceho rozpočtu Európskej únie bez zvýšenia daní alebo zadlženia? Nehrozí, že kombinácia klimatických regulácií a vysokých cien energií urýchli presun priemyslu mimo Európskej únie? 

Ja som veľmi zvedavý, akým spôsobom sa nakoniec skončia rokovania o budúcom rozpočte. Myslím si, že Únia nepotrebuje viac zdrojov, ale naopak, tie súčasné zdroje potrebuje efektívnejšie využívať. Dochádza tam častokrát k neefektívnemu používaniu, preto si myslím, že by ani Únia nemala zavádzať nové daňové príjmy do svojho rozpočtu.

A čo sa týka samotnej dekarbonizácie, množstvo ľudí a firiem má prirodzenú motiváciu dekarbonizovať už len kvôli tomu, že za ten uhlík sa musí platiť a ten uhlík nie je lacný. A druhá vec, že z aukcií povoleniek štát získava 200 – 300 miliónov eur, čo sú dodatočné zdroje, ktoré na to môže použiť. Je paradox, že práve samotná vysoká cena elektriny pôsobí ako motivátor pre mnohé domácnosti, ale aj firmy k investíciám do obnoviteľných zdrojov, aby ušetrili týmto spôsobom, pretože tam jednoducho nie sú variabilné náklady. 

Ak by ste mali navrhnúť realistickejší model klimatickej politiky, ako by podľa vás vyzeral? Bolo by to menej regulácií, viac trhových nástrojov?

Určite by tam bolo menej regulácií, pretože celý ten komplex smerníc alebo delegovaných predpisov je pomerne komplikovaný. Našťastie, v poslednej dobe došlo k výraznému zníženiu nákladov zo smernice, ktorá predpisuje ESG postupy, takže výrazne menej podnikov bude podliehať tejto regulácii. A myslím si, že trhové nástroje, ktoré sú predvídateľné, a to je jednoznačná cena uhlíka, ktorá je aplikovaná plošne, je efektívnejší nástroj ako zložitý komplex mnohých cieľov a konkrétnych špecifických požiadaviek na jednotlivé sektory. 

Je podľa vás správne, aby klimatické výdavky mali prednosť pred investíciami do obrany alebo znižovania dlhu? Ako by ste nastavili priority vy?

To je politická otázka, ja som ekonóm a ja sa k tomuto nemôžem vyjadriť, pretože je to vec politickej preferencie. To, že Slovensko má teraz obrovský deficit, nie je spôsobené dekarbonizáciou ani vysokými výdavkami do obrany, ale je to spôsobené neefektívnou politikou v oblasti sociálnych transferov a manažmentu verejnej správy, ktorá má príliš veľký počet zamestnancov, a neefektívneho manažmentu zdravotníckeho sektora alebo financovania zdravotníckej starostlivosti. Ešte raz zopakujem, ani dekarbonizácia, ani investície do obrany nie sú príčinou nášho deficitu. 

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK