Domov, Video » ROZHOVORY

Analytik Ďurana: Dekarbonizácia ani výdavky na obranu nie sú príčinou slovenského deficitu (Rozhovor)

Európska únia tlačí na rýchlu dekarbonizáciu a ambiciózne klimatické ciele. Zároveň však zápasí s pomalým hospodárskym rastom, vysokými deficitmi a rastúcimi cenami energií. Je takáto transformácia ekonomicky udržateľná? A nehrozí, že v jej dôsledku bude európsky priemysel odchádzať do iných častí sveta? 

Ekonóm Radovan Ďurana (INESS) v rozhovore pre Epoch Times Slovensko vysvetľuje, prečo je najväčším problémom Európy cena energie, čo môže zmeniť systém emisných povoleniek a prečo podľa neho Únia nepotrebuje viac peňazí, ale efektívnejšie využívanie tých existujúcich.

V rozhovore sa dozviete:

• prečo je podľa ekonóma najväčším problémom európskej ekonomiky drahá energia a ako to ovplyvňuje priemysel,
• koľko peňazí prinášajú emisné povolenky a či dokážu financovať zelenú transformáciu,
• či klimatické politiky urýchľujú odchod priemyslu z Európy,
• prečo by mala mať klimatická politika menej regulácií a viac trhových nástrojov.

Epoch Times Slovensko: Sú podľa vás klimatické ciele Európskej únie ekonomicky udržateľné v aktuálnom makroekonomickom kontexte, teda pri vysokých deficitoch, pomalom raste a tlaku na sociálne výdavky? 

Radovan Ďurana: Myslím si, že aktuálna situácia v Európe vytvára určité prekážky v dekarbonizácii. Ak Nemecko tri roky po sebe ekonomicky nerastie, potom tie dodatočné zdroje, ktoré potrebujeme na dekarbonizáciu, chýbajú. Samotné výnosy z emisných povoleniek však dosahujú 40 miliárd eur: tie tu budú aj budúci rok, takže zdroje na to sú. Otázkou je tempo dekarbonizácie. V Nemecku ho napríklad vidíme na veľkom poklese výroby v chemickom priemysle. Celkovo tam priemysel za minulý rok stratil 125-tisíc miest v prevádzkach, ktoré museli ukončiť činnosť.

Predpokladám, že už teraz v lete sa dozvieme o úpravách emisných povoleniek, ktoré budú reflektovať na žiadosti veľkých firiem, ktoré sa stretli v Antverpách a apelujú na Európsku komisiu, aby robila niečo s vysokou cenou energie. To je totiž v zásade najväčší problém európskej ekonomiky. Cena elektriny je u nás 2,5-krát vyššia ako v Spojených štátoch amerických a plyn je možno trikrát drahší. Takže nám chýba konkurenčná výhoda v celosvetovom súperení. 

Aké sú podľa vás reálne náklady zelenej transformácie pre Slovensko a Európsku úniu? Máme ich presne vyčíslené alebo sa pohybujeme v politických odhadoch? 

Obyčajne sa tie náklady počítajú do budúcna, no nám doteraz chýbajú precízne pohľady do minulosti. Tie sa vypracúvajú pomerne zložito, pretože sa musíte rozhodnúť, či investícia podniku vyplývala z potreby zefektívniť výrobu – napríklad elektrifikácia znamená celkovú nižšiu spotrebu energie a často aj jednoduchšie ovládanie -, alebo bola realizovaná z dôvodu nutného zníženia emisií.

V energetike to vieme určiť celkom presne, ale v priemysle je to pomerne náročné. Podobné je to aj pri domácnostiach – zatepľuje niekto alebo kupuje si tepelné čerpadlo preto, aby znížil výdavky na energie, alebo preto, že považuje za dôležité takýmto spôsobom znížiť svoju emisnú stopu? Ťažko sa to spočítava, ale počuli sme, že ÚHP teraz pracuje na takejto analýze, tak som zvedavý, čo v nej bude a akým spôsobom k tomu pristúpili. 

Kritici tvrdia, že Európska únia nakupuje zariadenia na výrobu čistej energie od Číny. Tá ich sama používa oveľa menej. Čína na Únii, ktorá sa od nej stáva závislou, ľahko zarába. Európska únia navyše stráca konkurencieschopnosť, pretože svojimi nákupmi fakticky podporuje čínske firmy. Aká je vaša reakcia na tento problém? 

Nemám problém s tým, ak jedna ekonomika dováža tovary z inej ekonomiky. To je podľa mňa benefit globalizácie a medzinárodného obchodu – ak to niekto vie vyrábať lacno, tak nech to vyrába. Otázka je, či sa Európa dokázala v rámci vývoja a vedy presunúť od samotnej výroby týchto zariadení k iným oblastiam, kde by našla príležitosť a mohla v nich opäť dominovať. Toto je dlhodobý problém Európskej únie – kapitálové prostredie, daňové nastavenie a dovedna 27 rozdielnych zákonníkov práce komplikujú rozvoj nových veľkých firiem. Únia potrebuje tieto prekážky odstrániť. Pokiaľ bude mať Európa dlhodobo vysoké ceny energií, tak obzvlášť priemyselná výroba tu bude ďalej upadať.

Ďalšie obavy vychádzajú z toho, že dovážané čínske zariadenia môžu byť ovládané na diaľku a v prípade záujmu dokonca vypnuté. Predstavujú podľa vás tieto zariadenia pre Európsku úniu bezpečnostné riziko? 

Neviem to ohodnotiť. Čítal som podobné informácie a je vecou európskych dovozcov, aby mali overené a zistené, či je niečo také vôbec možné.

Je realistické financovať klimatické ciele z budúceho rozpočtu Európskej únie bez zvýšenia daní alebo zadlženia? Nehrozí, že kombinácia klimatických regulácií a vysokých cien energií urýchli presun priemyslu mimo Európskej únie? 

Som veľmi zvedavý, akým spôsobom sa nakoniec skončia rokovania o budúcom rozpočte. Myslím si, že Únia nepotrebuje viac zdrojov, ale naopak: súčasné zdroje potrebuje využívať efektívnejšie. Často tam dochádza k neefektívnemu používaniu, preto si myslím, že by Únia nemala zavádzať nové daňové príjmy do svojho rozpočtu.

A čo sa týka samotnej dekarbonizácie, množstvo ľudí a firiem má prirodzenú motiváciu dekarbonizovať už len preto, že za uhlík sa musí platiť a ten nie je lacný. Druhá vec je, že z aukcií povoleniek štát získava 200 až 300 miliónov eur, čo sú dodatočné zdroje, ktoré na tento účel môže použiť. Je paradoxné, že práve samotná vysoká cena elektriny pôsobí na mnohé domácnosti aj firmy ako motivátor na investovanie do obnoviteľných zdrojov. Chcú takto ušetriť, pretože tam jednoducho nie sú variabilné náklady. 

Ak by ste mali navrhnúť realistickejší model klimatickej politiky, ako by podľa vás vyzeral? Išlo by o menej regulácií a viac trhových nástrojov?

Určite by tam bolo menej regulácií, pretože celý ten komplex smerníc alebo delegovaných predpisov je pomerne komplikovaný. Našťastie v poslednom čase došlo k výraznému zníženiu nákladov vyplývajúcich zo smernice, ktorá predpisuje ESG postupy, takže tejto regulácii bude podliehať podstatne menej podnikov. Myslím si, že trhové nástroje, ktoré sú predvídateľné – a to je jednoznačná cena uhlíka aplikovaná plošne -, sú efektívnejším nástrojom ako zložitý komplex mnohých cieľov a špecifických požiadaviek na jednotlivé sektory. 

Je podľa vás správne, aby klimatické výdavky mali prednosť pred investíciami do obrany alebo znižovania dlhu? Ako by ste nastavili priority vy?

To je politická otázka. Ja som ekonóm a k tomuto sa nemôžem vyjadriť, pretože ide o vec politickej preferencie. Skutočnosť, že Slovensko má teraz obrovský deficit, nespôsobila dekarbonizácia ani vysoké výdavky na obranu. Spôsobila ho neefektívna politika v oblasti sociálnych transferov a manažmentu verejnej správy, ktorá má príliš vysoký počet zamestnancov, ako aj neefektívny manažment zdravotníckeho sektora či financovania zdravotnej starostlivosti. Ešte raz zopakujem: ani dekarbonizácia, ani investície do obrany nie sú príčinou nášho deficitu. 

Ďakujeme za rozhovor!

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK