Turecko ako budúci vážny jadrový partner (Komentár)
„Semienko zasadené do nehostinnej pôdy, ktorému je súdené prerásť hory.“
Práve sme svedkami unikátnej situácie. Do rodiny globálnych “hráčov” v jadrovom priemysle sa práve začína vtĺáčať Turecko. A zrejme bude úspešné.
V rozhovore pre agentúru Anadolu (AA) na okraji výročného zasadnutia Svetového ekonomického fóra v Davose generálna riaditeľka Svetovej jadrovej asociácie WNA Sama Bilbao y Leon uviedla, že Akkuyu, prvý jadrový energetický projekt Turecka, bude hrať kľúčovú úlohu nielen vo výrobe elektriny, ale aj v posilňovaní pozície krajiny v globálnom jadrovom sektore. Projekt začlení Turecko do globálneho jadrového priemyslu, pretože nejde len o kúpu elektrárne, ale o skutočné pripojenie sa k “jadrovej rodine”. Turecko si takto vytvára vnútorné kapacity.
Je to ale naozaj tak? Zdá sa že áno….
Turecko je naozaj fascinujúca krajina s vysokými ambíciami.
Pokiaľ ide o jadrový program, logika, od učenia sa cez stavbu a prevádzku k vlastnej výrobe a potenciálnemu exportu, má oporu v oficiálnych plánoch a stratégiách.
Vzdelávanie: Počet univerzitných absolventov
Turecko produkuje veľký počet vysokoškolsky vzdelaných ľudí, čo podporuje jeho ambície v technológiách a priemysle.
Podľa najnovších štatistík z OECD a tureckých úradov (za akademický rok 2023/2024) je v Turecku zapísaných približne 8,3 milióna študentov na vysokých školách (vrátane bakalárskeho, magisterského a doktorandského stupňa) – čo je zdruba jeden a pol krát ako má celé Slovensko obyvateľov dokopy. Miera úspešného absolvovania je vysoká: 64 % bakalárov graduuje načas, 86 % do troch rokov po plánovanom termíne (čo je nad priemerom OECD).
V Turecku končí ročne okolo 1 – 1,5 milióna absolventov vysokých škôl, čo poháňa inovácie v sektoroch ako IT, inžinierstvo a obrana. Tento „ľudský kapitál“ je kľúčový pre ambície v jadrovej energii, kde Turecko dnes už školí tisíce inžinierov (napr. cez spoluprácu s Ruskom).
Ďalej turecká armáda (Türk Silahlı Kuvvetleri) je jedna z najsilnejších na svete. Podľa Global Firepower Index 2026 je Turecko na 9. mieste globálne (z 145 krajín), s druhou najväčšou armádou v NATO (po USA), s približne 355 000 aktívnymi vojakmi a veľkými rezervami.
Má silné nasadenie v medzinárodných misiách (druhá najväčšia po USA) a modernizuje sa rýchlo vďaka domácemu zbrojnému priemyslu. To zahŕňa pokročilé systémy ako tanky Altay, ponorky a hypersonické rakety, čo posilňuje jej regionálnu dominanciu.
A v zbrojnom priemysle je Turecko svetová špička. Turecký obranný priemysel je medzi globálnymi lídrami. V roku 2025 dosiahol export rekordných 8,5 – 10 miliárd USD (podľa rôznych zdrojov, vrátane decembrových dát), čo je nárast o 30 – 40 % oproti predchádzajúcemu roku.
Turecko je 11. najväčším exportérom zbraní na svete, s podielom 1,5 % globálneho trhu, a dominuje v dronoch (65 % svetového trhu s UAV, ako Bayraktar). Firmy ako Baykar (1,8 mld. USD export) alebo TUSAŞ sú v top 100 svetových obranných spoločností. Tento úspech (z $1,8 mld. v 2014 na dnešné čísla) ukazuje, ako Turecko prešlo od dovozov k exportu, čo je model, ktorý by sa mohol aplikovať aj na jadrové technológie.
Turecký Jadrový program: Od učenia k výrobe a exportu?
Turecko sa učí na projekte Akkuyu (stavanom Rosatomom, s 56 % lokálnym obsahom ku koncu 2025), kde školí tureckých inžinierov a buduje know-how. Oficiálna stratégia počíta s rozšírením na 7,2 GW do 2035 a 20 GW do 2050, vrátane ďalších elektrární (Sinop, Trákia) s diverzifikovanými partnermi (napr. Japonsko, Francúzsko, USA pre SMR).
Dlhodobý plán zahŕňa nielen vlastnú výrobu komponentov, ale aj export jadrových technológií – Turecko sa v budúcnosti vidí ako “regionálny hub” pre Blízky východ, Afriku a Áziu, kde by mohlo ponúkať stavbu, prevádzku a technológie (podobne ako v zbrojárstve). To je explicitne uvedené v národných plánoch: získať technológie, lokalizovať výrobu a exportovať.
Prvý reaktor Akkuyu by mal byť online v 2026, čo urýchli tento prechod. Turecko napríklad disponuje aj zásobami uránu, hoci sa neradí medzi popredných svetových producentov. Ložiská uránu sa v krajine nachádzajú spolu s ďalšími nerastnými surovinami, ako sú bór, zlato a uhlie. Tieto zdroje sú súčasťou pestrej geologickej základne Turecka, ktorá zahŕňa viac ako 60 rôznych minerálov.
Z pohľadu jadrovej energie je Turecko zaujímavé aj tým, že má obrovské nerastné zásoby bóru (až 72 % svetových zásob).
Turecko si systematicky buduje kapacity, aby prešlo od závislosti k samostatnosti a exportu, podobne ako v zbrojárstve. Samozrejme, že sú aj riziká, napríklad geopolitické (závislosť od Ruska) alebo regulačné, ale ambície sú jasné.
Ambiciózny civilný jadrový program, vysoký počet vzdelaných mladých ľudí, silný zbrojný priemysel a exportné úspechy, rozvoju jadrovej energie naozaj Turecku veľmi už teraz pomohol na viacerých úrovniach. Ide o nový high-tech priemysel, ktorý priniesol ekonomický rast, nové fabriky, tisíce pracovných miest (vrátane vysoko kvalifikovaných) a v konečnom dôsledku aj zlepšenie životnej úrovne obyvateľov, pretože sa to pretavuje do vyšších príjmov, lepšej infraštruktúry a sociálnych benefitov.
Turecký civilný jadrový program sa zameriava výlučne na výrobu elektriny, nie na jadrové zbrane (Turecko je signatárom Zmluvy o nešírení jadrových zbraní – NPT). Program je súčasťou širšej stratégie na diverzifikáciu energie, zníženie závislosti od dovozov a dosiahnutie uhlíkovej neutrality do 2053. Podľa aktuálnych odhadov z januára 2026 sa program rozvíja rýchlo, hoci čelí výzvam ako geopolitické napätie a regulačné schválenia.
Hlavný projekt je Jadrová elektráreň Akkuyu nachádzajúci sa v provincii Mersin na stredomorskom pobreží. Ide o prvú jadrovú elektráreň v Turecku, s plánovanými 4 reaktormi typu VVER-1200 (každý s výkonom 1,2 GW), čo celkovo predstavuje 4,8 GW. To by malo pokryť približne 10 % tureckej spotreby elektriny po úplnom spustení.
Výstavba sa začala v 2018, v spolupráci s ruskou spoločnosťou Rosatom (na základe modelu BOO – build-own-operate). V decembri 2025 prebiehali pokročilé testy, inštalácia hlavného vybavenia a príprava na pripojenie k sieti. Prvý reaktor by mal byť spustený v 2026, s postupným zapojením ďalších do 2028. Celková cena projektu je okolo 20 miliárd USD. Prispieva k energetickej bezpečnosti, znižuje emisie a vytvára pracovné miesta (aktuálne zamestnáva tisíce ľudí, vrátane tureckých inžinierov vyškolených v Rusku).
Turecká vláda plánuje rozšíriť jadrovú kapacitu na celkovo 20 GW do 2050, čo by malo prispieť k cieľu 1 000 TWh ročnej produkcie elektriny do 2053. Konkrétne nové projekty sú JE Sinop. Tá je plánovaná v čiernomorskej provincii Sinop, s potenciálnou kapacitou 4,8 GW. V novembri 2022 sa začali štúdie, v 2026 sa očakáva pokrok v tendroch a spolupráci (možná s Japonskom alebo Francúzskom).
Spustenie by mohlo byť do 2030. Potom JE Trákia (Thrace). To je tretí projekt, zatiaľ v rannej fáze štúdií. Cieľom je diverzifikovať dodávateľov a technológie, aby sa znížila závislosť od Ruska. No a ešte plánujú rozpracovanie aj malých modulárnych reaktorov (SMR). Skúmajú SMR pre flexibilnejšiu výrobu, s možnými partnermi z USA alebo Južnej Kórey. V 2026 sa plánujú pilotné štúdie.
Na program dohliada Turecká jadrová regulačná agentúra (NDK) v súlade s normami IAEA. Turecko spolupracuje s medzinárodnými organizáciami na bezpečnosti, hoci geopolitické napätie (napr. s Ruskom kvôli Ukrajine) môže spôsobiť oneskorenia.
Mimochodom, efektívne vybudovať turecký jadrový dozor (NDK) pomáhal môj bývalý múdry kolega Ing. Dalibor Matějů (pomoc ČEZu vo funkcii zástupcu ÚJV Řež v Ankare) v rámci projektu technickej podpory štátnemu dozoru nad jadrovou bezpečnosťou. Dalibor je teraz tiež viceprezident českých jadrvých veteránov.
Ekonomické prínosy tureckého jadrového programu
Turecká vláda a medzinárodné analýzy (vrátane IAEA, Rosatom a tureckých ministerstiev) vidia v jadrovej energii strategický pilier pre ekonomický rast, zníženie závislosti od dovozov energie (najmä plynu) a dosiahnutie uhlíkovej neutrality do 2053. Napríklad konkrétne v príspevku HDP sa Projekt Akkuyu (4,8 GW) odhaduje na 50 miliárd USD k tureckému HDP počas svojej životnosti (vrátane multiplikátorových efektov – každá investovaná lira generuje ďalšie v dodávateľskom reťazci). To je obrovský impulz pre ekonomiku, ktorá má ambície stať sa jednou z top 10 svetových ekonomík.
Ďalej v znížení dovozov energie. Plne spustená Akkuyu bude pokrývať ~10 % tureckej spotreby elektriny, čím plánujú ušetriť miliardy dolárov ročne na dovoze plynu (Turecko dováža ~90 % svojej energie). To by stabilizovalo ceny elektriny a pomohlo bojovať s infláciou.
Potom lokálny dosah na priemysel. Už teraz dosahuje Akkuyu 56 % lokálneho obsahu (turecké firmy dodávajú komponenty, služby), s cieľom na 80 %+ v ďalších projektoch (Sinop, Trákia, SMR). To podporuje rozvoj nových fabrík v dodávateľskom reťazci – od výroby častí reaktorov po softvér a bezpečnostné systémy. Turecko sa tak už teraz začína stávať súčasťou globálneho jadrového priemyslu.
No a samozrejme pracovné miesta a sociálne efekty. Jadrový program vytvára tisíce priamych a nepriamych pracovných miest, najmä pre mladých vzdelaných ľudí, ktorých Turecko produkuje v obrovských množstvách (ako sme už hovorili, okolo 1 – 1,5 mil. absolventov ročne).
Možno to čitateľov prekvapí, ale štatistiky ukazujú, že každé priame pracovné miesto v jadre generuje až 10 ďalších v logistike, výrobe, službách a výskume. To sa pochopiteľne pretavuje do vyšších miezd (jadrový sektor platí nadpriemerne), lepšej infraštruktúry v regiónoch (napr. Mersin pri Akkuyu) a sociálnych benefitov – menej nezamestnanosti medzi mladými, lepšie vzdelávanie a vyššia životná úroveň.
Vplyv na ceny elektriny v Turecku
Turecko má dlhodobo vysoké ceny elektriny kvôli závislosti od dovozov plynu (ktorý tvorí ~30–40 % výroby elektriny) a volatilite cien na globálnych trhoch. Aktuálne (koniec 2025) sa priemerné veľkoobchodné ceny pohybujú okolo 8–12 centov USD/kWh (v závislosti od obdobia), ale domácnosti a firmy platia viac kvôli daniam a distribučným poplatkom.
V krátkodobom efekte (2026-30 (prvý reaktor Akkuyu by mal ísť do siete v 2026 a postupne ďalšie do 2028) má Turecko má uzavretú tzv PPA , teda Power Purchase Agreement s Rosatomom. Tu sa polovica vyrobenej elektriny sa odoberá za fixnú cenu 12.35 US centov/kWh 12.35 až na 15 rokov. To je vyššie ako aktuálne trhové ceny (niekedy aj nad 10 centov), takže v prvých rokoch to ceny elektriny výrazne nezníži – skôr to bude stabilizujúci faktor (predvídateľná cena oproti kolísajúcemu plynu).
Avšak, keďže Akkuyu pokryje ~10 % spotreby, pomôže to znížiť dovoz plynu o miliardy dolárov ročne → to sa pretaví do nižších celkových nákladov na energiu v ekonomike.
V dlhodobom efekte (po roku 2030) a po skončení PPA (okolo 2040) bude elektrina z Akkuyu (a ďalších elektrární) predávaná na voľnom trhu. Tzv. LCOE – Levelized Cost of Electricity je pre moderné jadrové bloky typu VVER-1200 typicky (po amortizácii investície) 4–7 centov/kWh, čo je lacnejšie ako plyn alebo uhlie v Turecku.
S plánom na 20 GW jadra do 2050 (10–15 % výroby elektriny) by to malo viesť k výraznému poklesu cien – odhady hovoria o stabilizácii a znížení o 20–30 % v porovnaní s dneškom, najmä ak sa k tomu prípadne pridajú ešte (tiež zamýšľané) malé modulárne reaktory (SMR) s ešte nižšími nákladmi.
Celkovo to bude (v 2026–2028) skôr stabilizácia a mierne zníženie volatility, ale od 2030+ to bude lacnejšia a spoľahlivejšia elektrina pre domácnosti aj priemysel, teda následne aj lacnejšie tovary, nižšie účty za energie a celkovo lepšia konkurencieschopnosť tureckej ekonomiky.
Možno by sme sa malí pýtať aj na oceľ…
Veď oceľ je absolútne nevyhnutná pre zbrojársky priemysel (napr. pre tanky, delostrelectvo, rakety) ale aj pre jadrový program (špeciálne vysokokvalitné ocele pre tlakové nádoby reaktorov, potrubia a bezpečnostné komponenty, ktoré musia odolávať extrémnym podmienkam). Výroba ocele v EÚ síce stále existuje (EÚ vyrobila v 2025 okolo 130–140 miliónov ton, podľa odhadov World Steel Association), ale je pod obrovským tlakom kvôli zeleným reguláciám (ETS, uhlíková daň), konkurencii z Číny a rastúcim nákladom na energiu, čo viedlo k uzatváraniu niektorých závodov (napr. v Nemecku alebo Taliansku).
V kontraste s tým je Turecko na tom výborne – je jedným z najväčších svetových producentov a exportérov ocele, čo perfektne zapadá do ich ambícií v obrane a energetike. Turecko je 7. najväčším producentom surovej ocele na svete a 1. v Európe (vrátane EÚ a mimo nej), s dominantným podielom na elektrooblúkových peciach (EAF), ktoré sú ekologickejšie a využívajú recyklovanú oceľ.
V roku 2025 dosiahla produkcia rekordných úrovní vďaka rastúcemu dopytu z exportu a domáceho priemyslu (vrátane zbrojárstva a stavby jadrových elektrární ako Akkuyu). Celková produkcia v 2025 bola 38,1 miliónov ton surovej ocele, nárast o 3,3 % oproti 2024 (z 36,9 mil. ton). To je viac ako produkuje celá EÚ dohromady v niektorých mesiacoch – Turecko prekonalo očakávania vďaka stabilizácii ekonomiky a exportu.
Priemerne napríklad v decembri 2025 dosiahli 3,5 milióna ton, nárast o 18,5 % oproti decembru 2024. Podobne je to v exporte. V januári–septembri 2025 nárast o 12,1 % na približne 12–13 miliónov ton (v septembri samotnom 1,4 mil. ton, +7,6 %). Hlavné destinácie boli EÚ, USA, Blízky východ.
Export priniesol Turecku miliardy dolárov, čo podporuje ekonomiku. Z pohľadu kapacity a priemyslu bolo teraz v januári 2026 využitie kapacity na 75,6 % (mierny pokles z decembra 2025 kvôli sezónnym faktorom), ale celkovo je priemysel robustný s 4 635 firmami, ktoré rastú o 8,8 % CAGR od 2020.
Turecko sa špecializuje na vysokokvalitnú oceľ (napr. legovanú, nerezovú), čo je ideálne pre zbrojárstvo (firmy ako Baykar alebo TUSAŞ ju používajú pre drony a tanky) a jadrový sektor (dodávky pre Akkuyu, kde je 56 % lokálneho obsahu vrátane ocele).
Prečo je to pre turecké ambície výhoda? V zbrojárstve je turecká oceľ (napr. z firiem ako Erdemir alebo İsdemir) kľúčová pre export zbraní (8,5–10 mld. USD v 2025). Poskytuje lacnú, vysokokvalitnú surovinu pre tanky Altay, drony Bayraktar alebo rakety – bez závislosti od dovozov.
Pre jadrový program je oceľ je absolútne kľúčová pre reaktory (napr. VVER-1200 v Akkuyu vyžaduje špeciálne ocele odolné korózii a tlaku). Turecko už lokálne produkuje komponenty, čo znižuje náklady a zvyšuje nezávislosť – v budúcnosti to pomôže pri exporte jadrových technológií.
Pri porovnaní s EÚ musíme zosmutnieť. Zatiaľ čo EÚ bojuje s dekarbonizáciou (prechod na zelenú oceľ, čo zvyšuje ceny), Turecko investuje do modernizácie (EAF technológie sú čistejšie) a rastie. To robí Turecko atraktívnym dodávateľom pre EÚ, kde sa výroba síce nestráca úplne, ale presúva sa (napr. do Ázie alebo Turecka).
Výhľad Turecka v tejto oblasti je pozitívny. Očakáva sa ďalší rast o 3–5 % vďaka oživeniu stavebníctva a exportu (odhady z Research&Markets predpovedajú +4,2 % v stavebníctve, čo potiahne oceľ). Celkovo je turecká oceliarska sila jedným z pilierov ich vplyvu v high-tech sektoroch. Turecko oceľ najvyššej triedy (nuclear-grade RPV steel) úplne samostatne – najmä veľké komponenty ako tlakové nádoby zatiaľ nevyrába.
Jadrovú reaktory pre Akkuyu sú dodávané z Ruska (Atommash / Rosatom). Tlakové nádoby reaktorov pre bloky Akkuyu boli vyrobené v Rusku (Volgodonsk / Atommash). Ale turecké firmy sa však intenzívne zapájajú do lokálnych dodávok – podľa aktuálnych dát z 2025 dosahuje Akkuyu 56 % lokálneho obsahu (vrátane ocele, betónu, výstuže, potrubí atď.).
Najväčší producenti (turecké firmy) v oblasti ocele sú (ako súčasť OYAK Group) Erdemir a İsdemir (ploché výrobky, valcované plechy, legované ocele). Dodávajú oceľ pre sekundárne komponenty (napr. výstužné tyče, potrubia, štrukturálne časti) a pre výstavbu jadrových elektrární – napr. 140 000 ton výstuže pre Akkuyu. Majú kapacity na výrobu vysokokvalitných legovaných ocelí (Cr-Mo, Ni-Mo), ktoré sa používajú v jadrovom priemysle. A v roku 2025 už investovali do zelených technológií (solárna energia pre zníženie emisií) a rozširovania kapacít.
Turecko chce dosiahnuť svoje ambície, teda až 80 %+ lokálny obsah v ďalších jadrových projektoch (Sinop, Trákia). To pre nich znamená rozvoj výroby jadrovej ocele doma (školenia, technológie od Rosatomu, možno spolupráca s Európou/USA). Dokazuje to aj spoločnosť Bayramoğlu Industrial Steel, kde už tiež vyrábajú jadrové komponenty. Celkovo je Turecko na dobrej ceste – zatiaľ síce závisí od dovozov kritických častí, ale lokálny priemysel už výrazne prispieva a ambície sú jasné: stať sa samostatným výrobcom špecializovanej ocele pre jadrový sektor.
Samozrejme, Turecko to vôbec nebude mať ľahké. Konkurencia je nesmierne tvrdá (a v skutočnosti sú Rusko a Čína momentálne nedosiahnuteľné), ale Turecko má potenciál stať sa regionálnym hráčom (podobne ako Južná Kórea).
Ak úspešne zvládne JE Akkuyu a ďalšie projekty, možno by mohlo v časových horizontoch 2030+ snáď exportovať aj jadrové technológie a služby do krajín, kde Rusko/Čína čelia geopolitickým prekážkam.
Ako Bilbao y Leon zdôraznila, projekt JE Akkuyu je tiež hnacou silou významného procesu lokalizácie v Turecku, čo umožňuje domácim priemyselným hráčom, výrobným spoločnostiam a kvalifikovanej pracovnej sile prevziať dôležité úlohy v globálnom dodávateľskom reťazci jadrovej energie. Akkuyu bude mať určite pozitívne ekonomické vplyvy, ktoré sa počnúc lokálne a národne rozšíria do Európy, Blízkeho východu a severnej Afriky. A dodala že „Turecko sa nachádza na križovatke niekoľkých kontinentov a myslím si, že bude veľmi pozitívnym spojením vo všetkých týchto regiónoch“.
Čo na záver?
Áno sme práve svedkami “zrodenia hviezdy”, ale veď kedysi v jadre malo aj Československo skoro všetko (okrem jadrových zbraní).
Nebolo by múdre sa nad tým zamyslieť?
Veď aj Češi, Slováci, Maďarsko, Rumunsko a aj Ukrajina idú opať jadrovou cestou. Poliaci to už naštartovali a dokonca to plánujú aj Baltické štáty. Estónsko je najďalej a jednoznačne ide cestou jadrovej energie. Plánujú postaviť malé modulárne reaktory (SMR) od GE Hitachi (BWRX-300), pravdepodobne 2 až 4 jednotky s celkovým výkonom okolo 600–1200 MW. Plánovanie už beží, prvé reaktory by mohli byť v prevádzke v prvej polovici 30. rokov.
Lotyšsko má k jadrovej energii veľmi pozitívny postoj a v roku 2025 sa o nej intenzívne diskutuje (konferencia „Nuclear Energy for Latvia 2025“ atď.). Zatiaľ však nemá konkrétny vlastný projekt, skôr podporuje rozvoj jadra v regióne a spoluprácu s Estónskom.
A Litva má dlhodobú históriu s jadrom (Ignalina bola odstavená kvôli EÚ podobne ako JE V1), ale Visaginas projekt (spoločný s Lotyšskom, Estónskom a Poľskom) sa v podstate zastavil po referende v 2012. V súčasnosti sa Litva zameriava hlavne na dekomisionovanie Ignaliny a transformáciu areálu. Sú tu aj niektoré nové iniciatívy (ohľadom SMR napr. spolupráca s Newcleo).
Nebolo by dobré spojiť sily?
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.
Váš názor nám pomôže tvoriť lepší obsah. Ako sa vám páčil tento článok?