Turecko ako budúci vážny jadrový partner (Komentár)
„Semienko zasadené do nehostinnej pôdy, ktorému je súdené prerásť hory.“
Práve sme svedkami unikátnej situácie. Do rodiny globálnych “hráčov” v jadrovom priemysle sa práve začína vtláčať Turecko. A zrejme bude úspešné.
V rozhovore pre agentúru Anadolu (AA) na okraji výročného zasadnutia Svetového ekonomického fóra v Davose generálna riaditeľka Svetovej jadrovej asociácie WNA Sama Bilbao y Leon uviedla, že Akkuyu, prvý jadrový energetický projekt Turecka, bude hrať kľúčovú úlohu nielen vo výrobe elektriny, ale aj v posilňovaní pozície krajiny v globálnom jadrovom sektore. Projekt začlení Turecko do globálneho jadrového priemyslu, pretože nejde len o kúpu elektrárne, ale o skutočné pripojenie sa k “jadrovej rodine”. Turecko si takto vytvára vnútorné kapacity.
Je to však naozaj tak? Zdá sa, že áno….
Turecko je naozaj fascinujúca krajina s vysokými ambíciami.
Pokiaľ ide o jadrový program, logika – od učenia sa cez stavbu a prevádzku k vlastnej výrobe a potenciálnemu exportu – má oporu v oficiálnych plánoch a stratégiách.
Vzdelávanie: Počet univerzitných absolventov
Turecko produkuje veľký počet vysokoškolsky vzdelaných ľudí, čo podporuje jeho ambície v technológiách a priemysle.
Podľa najnovších štatistík z OECD a tureckých úradov za akademický rok 2023/2024 je v Turecku zapísaných približne 8,3 milióna študentov na vysokých školách vrátane bakalárskeho, magisterského a doktorandského stupňa – čo je zhruba jedenapolkrát viac, ako má celé Slovensko obyvateľov dokopy. Miera úspešného absolvovania je vysoká: 64 % bakalárov končí štúdium načas a 86 % do troch rokov po plánovanom termíne, čo je nad priemerom OECD.
V Turecku končí ročne okolo 1 – 1,5 milióna absolventov vysokých škôl, čo poháňa inovácie v sektoroch ako IT, inžinierstvo a obrana. Tento „ľudský kapitál“ je základom ambícií v jadrovej energii, kde Turecko dnes už školí tisíce inžinierov, napríklad v rámci spolupráce s Ruskom.
Turecká armáda (Türk Silahlı Kuvvetleri) je jedna z najsilnejších na svete. Podľa Global Firepower Index 2026 je Turecko na 9. mieste zo 145 krajín sveta, má druhú najväčšiu armádu v NATO po USA, s približne 355 000 aktívnymi vojakmi a veľkými rezervami.
Má silné nasadenie v medzinárodných misiách, druhé najväčšie po USA, a modernizuje sa rýchlo vďaka domácemu zbrojnému priemyslu. To zahŕňa pokročilé systémy ako tanky Altay, ponorky a hypersonické rakety, čo posilňuje jej regionálnu dominanciu.
A v zbrojnom priemysle je Turecko svetová špička. Turecký obranný priemysel je medzi globálnymi lídrami. V roku 2025 dosiahol export rekordných 8,5 – 10 miliárd dolárov, čo je nárast o 30 – 40 % oproti predchádzajúcemu roku.
Turecko je 11. najväčším exportérom zbraní na svete, s podielom 1,5 % globálneho trhu, a dominuje v dronoch, kde ovláda 65 % svetového trhu s UAV, ako je Bayraktar. Firmy ako Baykar (export 1,8 mld. dolárov) alebo TUSAŞ sú v top 100 svetových obranných spoločností. Tento úspech – z 1,8 mld. dolárov v 2014 na dnešné čísla – ukazuje, ako Turecko prešlo od dovozov k exportu, čo je model, ktorý by sa mohol aplikovať aj na jadrové technológie.
Turecký jadrový program: od učenia k výrobe a exportu?
Turecko sa učí na projekte Akkuyu, ktorý realizuje Rosatom. Podiel miestnych dodávateľov ku koncu roka 2025 v ňom dosiahol 56 %, pričom krajina tu školí svojich inžinierov a buduje potrebné know-how. Oficiálna stratégia počíta s rozšírením na 7,2 GW do roku 2035 a 20 GW do eoku 2050 vrátane ďalších elektrární (Sinop, Trákia) s diverzifikovanými partnermi, napríklad Japonskom, Francúzskom či USA pre SMR.
Dlhodobý plán zahŕňa nielen vlastnú výrobu komponentov, ale aj export jadrových technológií – Turecko sa v budúcnosti vidí ako “regionálny hub” pre Blízky východ, Afriku a Áziu, kde by mohlo ponúkať stavbu, prevádzku a technológie podobne ako v zbrojárstve. To je explicitne uvedené v národných plánoch: získať technológie, lokalizovať výrobu a exportovať.
Prvý reaktor Akkuyu by mal byť online v roku 2026, čo urýchli tento prechod. Turecko napríklad disponuje aj zásobami uránu, hoci sa neradí medzi popredných svetových producentov. Ložiská uránu sa v krajine nachádzajú spolu s ďalšími nerastnými surovinami, ako sú bór, zlato a uhlie. Tieto zdroje sú súčasťou pestrej geologickej základne Turecka, ktorá zahŕňa viac ako 60 rôznych minerálov.
Z pohľadu jadrovej energie je Turecko zaujímavé aj tým, že má obrovské nerastné zásoby bóru, ktoré predstavujú až 72 % svetových zásob.
Turecko si systematicky buduje kapacity, aby prešlo od závislosti k samostatnosti a exportu, podobne ako v zbrojárstve. Samozrejme, že sú aj riziká, napríklad geopolitické (závislosť od Ruska) alebo regulačné, ale ambície sú jasné.
Ambiciózny civilný jadrový program, vysoký počet vzdelaných mladých ľudí, silný zbrojný priemysel a exportné úspechy – rozvoju jadrovej energie v Turecku to naozaj veľmi už teraz pomohlo na viacerých úrovniach. Ide o nový high-tech priemysel, ktorý priniesol ekonomický rast, nové fabriky, tisíce pracovných miest vrátane vysoko kvalifikovaných a v konečnom dôsledku aj zlepšenie životnej úrovne obyvateľov, pretože sa to pretavuje do vyšších príjmov, lepšej infraštruktúry a sociálnych benefitov.
Turecký civilný jadrový program sa zameriava výlučne na výrobu elektriny, nie na jadrové zbrane: Turecko je signatárom Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT). Program je súčasťou širšej stratégie na diverzifikáciu energie, zníženie závislosti od dovozov a dosiahnutie uhlíkovej neutrality do roku 2053. Podľa aktuálnych odhadov z januára 2026 sa program rozvíja rýchlo, hoci naráža na výzvy, akými sú geopolitické napätie a regulačné schválenia.
Hlavný projekt je Jadrová elektráreň Akkuyu nachádzajúca sa v provincii Mersin na stredomorskom pobreží. Ide o prvú jadrovú elektráreň v Turecku s plánovanými 4 reaktormi typu VVER-1200 (každý s výkonom 1,2 GW), čo celkovo predstavuje 4,8 GW. To by malo pokryť približne 10 % tureckej spotreby elektriny po úplnom spustení.
Výstavba sa začala v roku 2018, v spolupráci s ruskou spoločnosťou Rosatom (na základe modelu BOO – build-own-operate). V decembri 2025 prebiehali pokročilé testy, inštalácia hlavného vybavenia a príprava na pripojenie k sieti. Prvý reaktor by mal byť spustený v 2026, s postupným zapojením ďalších do roku 2028. Celková cena projektu je okolo 20 miliárd dolárov. Prispieva k energetickej bezpečnosti, znižuje emisie a vytvára pracovné miesta: aktuálne zamestnáva tisíce ľudí vrátane tureckých inžinierov vyškolených v Rusku.
Turecká vláda plánuje rozšíriť jadrovú kapacitu na celkovo 20 GW do roku 2050, čo by malo prispieť k cieľu 1 000 TWh ročnej produkcie elektriny do roku 2053. Konkrétnym novým projektom je JE Sinop. Tá je plánovaná v čiernomorskej provincii Sinop s potenciálnou kapacitou 4,8 GW. V novembri 2022 sa začali štúdie, v roku 2026 sa očakáva pokrok v tendroch a spolupráci – azda s Japonskom alebo Francúzskom.
Mali by ju spustiť do roku 2030. Potom JE Trákia (Thrace). To je tretí projekt, zatiaľ v ranej fáze štúdií. Cieľom je diverzifikovať dodávateľov a technológie, aby sa znížila závislosť od Ruska. No a ešte plánujú rozpracovanie aj malých modulárnych reaktorov (SMR). Skúmajú SMR pre flexibilnejšiu výrobu s možnými partnermi z USA alebo Južnej Kórey. V roku 2026 sa plánujú pilotné štúdie.
Na program dohliada Turecká jadrová regulačná agentúra (NDK) v súlade s normami IAEA. Turecko spolupracuje s medzinárodnými organizáciami na bezpečnosti, hoci geopolitické napätie (napr. s Ruskom pre vojnu na Ukrajine) môže spôsobiť oneskorenia.
Mimochodom, efektívne vybudovať turecký jadrový dozor (NDK) pomáhal môj bývalý múdry kolega Ing. Dalibor Matějů. Išlo o pomoc ČEZ-u vo funkcii zástupcu ÚJV Řež v Ankare v rámci projektu technickej podpory štátnemu dozoru nad jadrovou bezpečnosťou. Dalibor je dnes viceprezident českých jadrových veteránov.
Ekonomické prínosy tureckého jadrového programu
Turecká vláda, odborníci z medzinárodnej agentúry IAEA aj analytici Rosatomu či samotných tureckých ministerstiev vidia v jadrovej energii strategický pilier ekonomického rastu, zníženia závislosti od dovozov energie (najmä plynu) a dosiahnutia uhlíkovej neutrality do roku 2053. Napríklad konkrétne v príspevku k HDP sa Projekt Akkuyu s výkonom 4,8 GW odhaduje na 50 miliárd dolárov počas svojej životnosti (vrátane multiplikátorových efektov, keď každá investovaná lira generuje ďalšie v dodávateľskom reťazci). To je obrovský impulz pre ekonomiku, ktorá má ambície stať sa jednou z top 10 svetových ekonomík.
Ďalej v znížení dovozov energie. Plne spustená Akkuyu bude pokrývať 10 % tureckej spotreby elektriny, čím plánujú ušetriť miliardy dolárov ročne na dovoze plynu. Turecko dováža 90 % svojej energie. To by stabilizovalo ceny elektriny a pomohlo bojovať s infláciou.
Potom lokálny dosah na priemysel. Už teraz dosahuje Akkuyu 56 % lokálneho obsahu, kde turecké firmy dodávajú komponenty a služby, s cieľom zvýšiť mieru lokalizácie na viac ako 80 % pri ďalších projektoch, ako sú Sinop, Trákia, SMR. To podporuje rozvoj nových fabrík v dodávateľskom reťazci – od výroby častí reaktorov po softvér a bezpečnostné systémy. Turecko sa tak už teraz začína stávať súčasťou globálneho jadrového priemyslu.
No a samozrejme: pracovné miesta a sociálne efekty. Jadrový program vytvára tisíce priamych a nepriamych pracovných miest, najmä pre mladých vzdelaných ľudí, ktorých Turecko produkuje v obrovských množstvách – okolo 1 až 1,5 milióna absolventov ročne.
Možno to čitateľov prekvapí, ale štatistiky ukazujú, že každé priame pracovné miesto v jadre generuje až 10 ďalších v logistike, výrobe, službách a výskume. To sa pochopiteľne pretavuje do vyšších miezd (jadrový sektor platí nadpriemerne), lepšej infraštruktúry v regiónoch, napríklad v Mersine pri Akkuyu, a sociálnych benefitov – menej nezamestnanosti medzi mladými, lepšie vzdelávanie a vyššia životná úroveň.
Vplyv na ceny elektriny v Turecku
Turecko má dlhodobo vysoké ceny elektriny z dôvodu závislosti od dovozu plynu, ktorý tvorí 30 až 40 % výroby elektriny, a volatilite cien na globálnych trhoch. Aktuálne koncom roka 2025 sa priemerné veľkoobchodné ceny pohybujú okolo 8 až 12 amerických centov za kilowatthodinu v závislosti od obdobia, ale domácnosti a firmy platia viac v dôsledku daní a distribučných poplatkov.
V krátkodobom horizonte v rokoch 2026 až 2030 má Turecko má uzavretú tzv. PPA, teda Power Purchase Agreement s Rosatomom. Tu sa polovica vyrobenej elektriny odoberá za fixnú cenu 12,35 amerického centu za kWh až na 15 rokov. To je vyššie ako aktuálne trhové ceny, niekedy aj nad 10 centov, takže v prvých rokoch to ceny elektriny výrazne nezníži – skôr to bude stabilizujúci faktor.
No keďže Akkuyu pokryje 10 % spotreby, pomôže to znížiť dovoz plynu o miliardy dolárov ročne, čo sa pretaví do nižších celkových nákladov na energiu v ekonomike.
V dlhodobom horizonte po roku 2030 a po skončení PPA okolo roku 2040 bude elektrina z Akkuyu a ďalších elektrární predávaná na voľnom trhu. Výrobné náklady, tzv. LCOE (Levelized Cost of Electricity), dosahujú pri moderných jadrových blokoch typu VVER-1200 zvyčajne (po amortizácii investície) 4 až 7 amerických centov za kWh, čo je menej, ako stoja zdroje z plynu alebo uhlia v Turecku.
S plánom na 20 GW jadra do roku 2050 (10 – 15 % výroby elektriny) by to malo viesť k výraznému poklesu cien – odhady hovoria o stabilizácii a znížení o 20 až 30 % v porovnaní s dneškom, najmä ak sa k tomu prípadne pridajú ešte malé modulárne reaktory SMR s ešte nižšími nákladmi.
Celkovo to bude v rokoch 2026 až 2028 skôr stabilizácia a mierne zníženie volatility, ale od roku 2030 to bude lacnejšia a spoľahlivejšia elektrina pre domácnosti aj priemysel, teda následne aj lacnejšie tovary, nižšie účty za energie a celkovo lepšia konkurencieschopnosť tureckej ekonomiky.
Možno by sme sa mali pýtať aj na oceľ…
Veď oceľ je absolútne nevyhnutná pre zbrojársky priemysel, napríklad pre tanky, delostrelectvo a rakety, ale aj pre jadrový program – špeciálne vysokokvalitné ocele pre tlakové nádoby reaktorov, potrubia a bezpečnostné komponenty. Výroba ocele v EÚ síce stále existuje, v roku 2025 vyrobila Únia okolo 130 až 140 miliónov ton, ale je pod obrovským tlakom pre zelené regulácie, konkurenciu z Číny a rastúce náklady na energiu, čo viedlo k uzatváraniu niektorých závodov (napr. v Nemecku alebo Taliansku).
V kontraste s tým je Turecko na tom výborne – je jedným z najväčších svetových producentov a exportérov ocele, čo perfektne zapadá do jeho ambícií v obrane a energetike. Turecko je 7. najväčším producentom surovej ocele na svete a 1. v Európe (vrátane krajín EÚ aj mimo nich), s dominantným podielom na elektrooblúkových peciach (EAF), ktoré sú ekologickejšie a využívajú recyklovanú oceľ.
V roku 2025 dosiahla produkcia rekordné úrovne vďaka rastúcemu dopytu z exportu a domáceho priemyslu (vrátane zbrojárstva a stavby jadrových elektrární ako Akkuyu). Celková produkcia v roku 2025 bola 38,1 milióna ton surovej ocele, nárast o 3,3 % oproti roku 2024 (z 36,9 mil. ton). To je viac ako produkuje celá EÚ dohromady v niektorých mesiacoch – Turecko prekonalo očakávania vďaka stabilizácii ekonomiky a exportu.
Priemerne napríklad v decembri 2025 dosiahla produkcia 3,5 milióna ton, čo je nárast o 18,5 % oproti decembru 2024. Podobne je to v exporte. Od januára do septembra 2025 nastal nárast o 12,1 % na približne 12 až 13 miliónov ton (v samotnom septembri 1,4 mil. ton, čo je o 7,6 % viac). Hlavné destinácie boli EÚ, USA, Blízky východ.
Export priniesol Turecku miliardy dolárov, čo podporuje ekonomiku. Z pohľadu kapacity a priemyslu bolo teraz v januári 2026 využitie kapacity na úrovni 75,6 % (mierny pokles z decembra 2025 pre sezónne faktory), ale celkovo je priemysel robustný so 4 635 firmami, ktoré rastú o 8,8 % CAGR od roku 2020.
Turecko sa špecializuje na vysokokvalitnú oceľ (napríklad legovanú či nerezovú), čo je ideálne pre zbrojárstvo. Firmy ako Baykar alebo TUSAŞ ju používajú na drony a tanky. Potrebuje ju aj jadrový sektor (dodávky pre Akkuyu, kde je 56 % lokálneho obsahu vrátane ocele).
Prečo je to pre turecké ambície výhoda? V zbrojárstve je turecká oceľ (napríklad z firiem ako Erdemir alebo İsdemir) kľúčová pre export zbraní (8,5 až 10 mld. dolárov v roku 2025). Poskytuje lacnú, vysokokvalitnú surovinu pre tanky Altay, drony Bayraktar alebo rakety – nezávisle od dovozu.
Pre jadrový program je oceľ je absolútne priam nevyhnutná, najmä pri výrobe reaktorov (napríklad VVER-1200 v Akkuyu vyžaduje špeciálne ocele odolné proti korózii a tlaku). Turecko už lokálne produkuje komponenty, čo znižuje náklady a zvyšuje nezávislosť – v budúcnosti to pomôže pri exporte jadrových technológií.
Pri porovnaní s EÚ musíme zosmutnieť. Zatiaľ čo EÚ bojuje s dekarbonizáciou a prechodom na zelenú oceľ, čo zvyšuje ceny, Turecko investuje do modernizácie (EAF technológie sú čistejšie) a rastie. To robí Turecko atraktívnym dodávateľom pre EÚ, kde sa výroba síce nestráca úplne, ale presúva sa (do Ázie alebo Turecka).
Výhľad Turecka v tejto oblasti je pozitívny. Očakáva sa ďalší rast o 3 až 5 % vďaka oživeniu stavebníctva a exportu (odhady z Research&Markets predpovedajú +4,2 % v stavebníctve, čo potiahne oceľ). Celkovo je turecká oceliarska sila jedným z pilierov ich vplyvu v high-tech sektoroch. Turecko oceľ najvyššej triedy (nuclear-grade RPV steel) úplne samostatne – najmä veľké komponenty ako tlakové nádoby zatiaľ nevyrába.
Jadrové reaktory pre Akkuyu sú dodávané z Ruska (Atommaš/Rosatom). Tlakové nádoby reaktorov pre bloky Akkuyu boli vyrobené v Rusku (Volgodonsk/Atommaš). Turecké firmy sa však intenzívne zapájajú do lokálnych dodávok – podľa aktuálnych dát z roku 2025 dosahuje Akkuyu 56 % lokálneho obsahu (vrátane ocele, betónu, výstuže, potrubí atď.).
Najväčší producenti (turecké firmy) v oblasti ocele sú (ako súčasť OYAK Group) Erdemir a İsdemir (ploché výrobky, valcované plechy, legované ocele). Dodávajú oceľ pre sekundárne komponenty (výstužné tyče, potrubia, štrukturálne časti) a pre výstavbu jadrových elektrární – napríklad 140 000 ton výstuže pre Akkuyu. Majú kapacity na výrobu vysokokvalitných legovaných ocelí (Cr-Mo, Ni-Mo), ktoré sa používajú v jadrovom priemysle. A v roku 2025 už investovali do zelených technológií (solárna energia na zníženie emisií) a rozširovania kapacít.
Turecko chce dosiahnuť svoje ambície, teda až 80 % lokálny obsah v ďalších jadrových projektoch (Sinop, Trákia). To pre nich znamená rozvoj výroby jadrovej ocele doma (školenia, technológie od Rosatomu, možná spolupráca s Európou/USA). Dokazuje to aj spoločnosť Bayramoğlu Industrial Steel, kde už tiež vyrábajú jadrové komponenty. Celkovo je Turecko na dobrej ceste – zatiaľ síce závisí od dovozov kritických častí, ale lokálny priemysel už výrazne prispieva a ambície sú jasné: stať sa samostatným výrobcom špecializovanej ocele pre jadrový sektor.
Samozrejme, Turecko to vôbec nebude mať ľahké. Konkurencia je nesmierne tvrdá (a v skutočnosti sú Rusko a Čína momentálne nedosiahnuteľné), ale Turecko má potenciál stať sa regionálnym hráčom (podobne ako Južná Kórea).
Ak úspešne zvládne projekt JE Akkuyu a ďalšie projekty, možno by mohlo v časových horizontoch po roku 2030 exportovať aj jadrové technológie a služby do krajín, kde sa Rusko a Čína stretávajú s geopolitickými prekážkami.
Ako Sama Bilbao y León zdôraznila, projekt JE Akkuyu je aj hnacou silou významného procesu lokalizácie v Turecku, čo umožňuje domácim priemyselným hráčom, výrobným spoločnostiam a kvalifikovanej pracovnej sile prevziať dôležité úlohy v globálnom dodávateľskom reťazci jadrovej energie. Akkuyu bude mať určite pozitívne ekonomické vplyvy, ktoré sa počnúc lokálnou a národnou úrovňou rozšíria do Európy, na Blízky východ a do severnej Afriky. Dodala, že Turecko sa nachádza na križovatke niekoľkých kontinentov a myslím si, že bude veľmi pozitívnym spojením vo všetkých týchto regiónoch.
Čo na záver?
Áno, sme práve svedkami “zrodenia hviezdy”, ale veď kedysi v jadre malo aj Československo takmer všetko (okrem jadrových zbraní).
Nebolo by múdre sa nad tým zamyslieť?
Veď aj Česi, Slováci, Maďarsko, Rumunsko a Ukrajina idú opať jadrovou cestou. Poliaci to už naštartovali a dokonca to plánujú aj baltické štáty. Estónsko je najďalej a jednoznačne ide cestou jadrovej energie. Plánujú postaviť malé modulárne reaktory (SMR) od GE Hitachi (BWRX-300), pravdepodobne 2 až 4 jednotky s celkovým výkonom okolo 600 až 1200 MW. Plánovanie už beží, prvé reaktory by mohli byť v prevádzke v prvej polovici 30. rokov.
Lotyšsko má k jadrovej energii veľmi pozitívny postoj a v roku 2025 sa o nej intenzívne diskutuje (napríklad na konferencii „Nuclear Energy for Latvia 2025“). Zatiaľ však nemá konkrétny vlastný projekt, skôr podporuje rozvoj jadra v regióne a spoluprácu s Estónskom.
Litva má dlhodobú históriu s jadrom (Ignalina bola odstavená pre podmienky EÚ podobne ako naša JE V1), ale projekt Visaginas (spoločný s Lotyšskom, Estónskom a Poľskom) sa v podstate zastavil po referende v roku 2012. V súčasnosti sa Litva zameriava hlavne na dekomisionovanie Ignaliny a transformáciu areálu. Objavujú sa však aj nové iniciatívy (v otázke SMR napríklad spolupráca s Newcleo).
Nebolo by dobré spojiť sily?
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶
Aký dojem vo vás zanechal tento článok? Zdieľajte s nami vaše myšlienky.