Domov

V. Ledecký: Veľké veci sa dajú robiť aj z malej dediny. Obec však nepotrebuje balíček pred voľbami, ale istotu do budúcnosti (Rozhovor)

Vladimír Ledecký (SaS) patrí medzi najvýraznejšie osobnosti slovenskej komunálnej politiky posledných desaťročí. Ako dlhoročný starosta Spišského Hrhova ukázal, že aj malá obec sa môže stať symbolom pozitívnych zmien, ak sa do nich zapoja obyvatelia a vedenie ťahá s nimi za jeden povraz. Pod jeho vedením sa dedina stala známou nielen doma, ale aj v zahraničí – ako príklad úspešnej integrácie rómskej komunity, fungovania sociálnych podnikov a participatívneho plánovania. Ledeckého skúsenosti a prístup k rozvoju obcí si postupne osvojili aj ďalší starostovia po celom Slovensku, čím jeho práca presiahla hranice jedného regiónu. Skúsenosti zo svojej praxe zhrnul aj v knihách Počúvajte, páni z Bratislavy a Horší, ako sa zdá. V rozhovore pre Epoch Times Slovensko sa vyjadril k súčasným vládnym iniciatívam, ktoré podľa neho vracajú krajinu k nefunkčným riešeniam, a zdôraznil, že skutočný rozvoj stojí na spolupráci, stabilite a konkrétnych ľuďoch v regiónoch.

Epoch Times Slovensko: Ako vidieť z vašich Facebookových príspevkov, tešia vás pokroky niektorých slovenských obcí, ktoré ste v nedávnom čase navštívili. Viete uviesť konkrétne príklady, čomu za to vďačia? Vnímate, že sa niektorí starostovia inšpirovali aj vašimi riešeniami v Spišskom Hrhove? Ak áno, kde a v čom konkrétne?

Vladimír Ledecký: Vždy hovorím, že veľké veci sa dajú robiť aj z malej dediny – a to je možno dôvod, prečo sa o Spišskom Hrhove začalo hovoriť ako o akomsi laboratóriu pre celé Slovensko. Mám veľkú radosť, keď vidím, že sa dnes mnoho obcí púšťa do vecí, ktoré sme kedysi začínali ako prví. Už pred rokmi sme boli prvá obec na Slovensku, ktorá si vypracovala (nie dala vypracovať) plán rozvoja. Ale nebol to dokument do „šuplíka“ – robili sme ho spolu s ľuďmi v dedine. Práve participácia, teda to, že sa o budúcnosti obce nerozhoduje v kancelárii starostu, ale spoločne, je podľa mňa kľúč k rozvoju. Tento prístup sme potom šírili ďalej, pomáhali s procesom a dnes ho využívajú viaceré samosprávy. 

Podobne to bolo s obecnými podnikmi – boli sme medzi prvými, čo ich spustili s cieľom zamestnať ľudí, ktorých nikto inde nechcel. Dnes to voláme sociálne podniky, my sme ich mali ešte skôr, než sa stali „oficiálnou agendou“. Niekoľko rokov sme dokonca trénovali starostov a obecných pracovníkov, ako to celé nastaviť, aby to fungovalo.

Tieto aktivity úzko súviseli aj s prácou s rómskou komunitou. V Hrhove sme verili – a stále verím –, že najlepšia sociálna politika je pracovná zmluva. Keď má človek prácu, získava aj dôstojnosť, sebavedomie a miesto v spoločnosti.

Keď teraz chodím po slovenských dedinách a mestách, veľmi ma teší, že starostovia oceňujú tieto iniciatívy a chcú pokračovať ďalej. Niekde už fungujú stavebné čaty, inde obecné dielne či služby, a všetko to prináša presne to, čo má – prácu, lepšie vzťahy v obci a pocit spolupatričnosti. Slovensko je v Európe jedinečné práve množstvom obecných sociálnych podnikov. Aj celá iniciatíva prišla z tohto prostredia.

Iniciatívu ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny na zastavenie sociálnych dávok a podporu aktivačných prác (tzv. práca namiesto dávok), ktorá by mala vstúpiť do platnosti už v septembri, ste hlasno kritizovali. V čom podľa vás spočívajú jej najväčšie problémy?

Aktivačné práce sú na Slovensku staré viac než štvrťstoročie. Zavádzali sa s veľkými očakávaniami – mali nezamestnaným pomôcť získať pracovné návyky a otvoriť dvere k riadnemu zamestnaniu. Realita? Už 25 rokov tie isté tváre zametajú ulice, zatiaľ čo štát do tohto experimentu nalial stovky miliónov eur. Výsledok: žiadna cesta k stabilným pracovným miestam, iba najdrahšie upratovanie ulíc v histórii.

Napriek tomu minister Erik Tomáš oprášil dávno prekonaný nápad. S logikou „práca namiesto dávok“ pritvrdil – ak nezamestnaný nepracuje, príde o dávku v hmotnej núdzi. Keďže však dobre vie, že v regiónoch s vysokou nezamestnanosťou voľné pracovné miesta neexistujú, ponúka im jediné riešenie: návrat k aktivačným prácam.

Otázka znie – kde sa majú títo ľudia zamestnať, keď často nemajú viac než základné vzdelanie a žiadny zamestnávateľ nemá pre nich pracovné miesta v regióne, kde žijú? A čo sa naučia zametaním ulíc? Samosprávy sa potešia lacnej pomoci, no daňových poplatníkov to vyjde draho.

Na slabiny návrhu upozornilo aj ministerstvo financií, Národná banka Slovenska, odborári a množstvo odborníkov. Štúdie Inštitútu zamestnanosti pritom už dávno ukázali, že aktivačné práce nefungujú.  

V skutočnosti teda nepôjde o „prácu namiesto dávok“, ale o zvýšené výdavky namiesto práce. Minister sa síce bude môcť pochváliť papierovým znížením nezamestnanosti, no realita na uliciach sa nezmení. Po 25 rokoch slepá ulička opäť láka politikov – ale Slovensko si ďalšie drahé pokusy už nemôže dovoliť.

Kritizovali ste tiež rozhodnutie vlády zmraziť 200 miliónov eur, ktoré mali ísť samosprávam. Aký účinok bude mať podľa vás toto rozhodnutie v praxi?

Vláda rozbíja roky práce v regiónoch. Samosprávy a regióny dostali od štátu jasnú úlohu: sadnúť si za jeden stôl, dohodnúť sa a pripraviť spoločnú stratégiu rozvoja. To sa aj stalo. Po rokoch diskusií vznikli projekty, ktoré mali rešpektovať potreby ľudí priamo v teréne. Žiadne súperenie medzi žiadateľmi, žiadne zbytočné projekty – iba dohoda, ktorú mal štát podporiť pevne stanoveným balíkom peňazí.

A teraz? Ministerstvo zrazu z tohto balíka odseklo 200 miliónov. Bez vysvetlenia, bez logiky, bez rešpektu k práci, ktorá sa v regiónoch robila celé roky. Ako má systém fungovať, keď sa pravidlá menia uprostred hry? Kto rozhodne, ktoré projekty sa zrušia a komu sa povie „nemáme na vás“?

Dôsledok bude jednoduchý – nižšia kvalita života v mestách a obciach. Každý rozvoj sa totiž začína stratégiou. Tá vychádza z potrieb konkrétneho regiónu a od nej sa odvíjajú aj investície. Najkompetentnejší na to, aby rozhodli, čo región potrebuje, sú ľudia, ktorí tam žijú – cez svojich volených zástupcov. A tí svoju prácu urobili. Lenže vláda teraz celú dohodu hodila do koša.

Regionálnemu rozvoju sa venujem desaťročia a vôbec nerozumiem, čo chce týmto prístupom ministerstvo docieliť. Minister Migaľ by mal brať samosprávy ako partnerov, nie ako nepriateľov. Namiesto spolupráce útočí na ZMOS, Úniu miest či SK8. S kým teda chce ministerstvo robiť regionálny rozvoj, ak sústavne podkopáva dôveru samospráv a ničí dohody, ktoré roky vznikali?

Rozvoj regiónov je o súdržnosti a spolupráci. Dnešný postup vlády je pravý opak – a je to nepochopiteľné.

Ako vnímate dosahy rôznych ďalších iniciatív súčasnej vlády (pozitívne aj negatívne) na naše obce? Čo považujete za najviac a najmenej prospešnú vládnu iniciatívu zameranú na slovenské samosprávy? 

No, vlády sa striedajú, ale dediny zostávajú. Obce sú ako záhrada – keď sa o ňu staráte, prinesie úrodu, keď ju zanedbáte, zarastie burinou. Najviac pozitívne vnímam, že sa stále darí čerpať eurofondy – hoci je to komplikované, tie peniaze priniesli vodu, cesty, školy či komunitné centrá, bez ktorých by mnohé regióny len ťažko napredovali.

Naopak, najmenej prospešné je, keď sa vlády sústreďujú na krátkodobé balíčky a politické hry. Obec nepotrebuje balíček pred voľbami, ale istotu, že aj o tri roky bude môcť pokračovať v tom, čo si naplánovala. Je to, ako keď postavíte dom – nemôžete ho každý rok prerábať podľa toho, kto vyhrá voľby.

Ale našťastie, na Slovensku veľa vecí nestojí a nepadá len na vláde. Stojí to na konkrétnych ľuďoch – starostoch, učiteľoch, farároch, podnikateľoch, ktorí sa rozhodnú, že nebudú čakať na zázraky, ale urobia ich sami.

A pointa? Keď sme v Hrhove začínali s obecným podnikom, prvý rok sme mali na úrade viac sťažností na to, že sa strácajú klince zo skladu, ako na to, že sa nestíhajú projekty. Ale presne vtedy som vedel, že to má zmysel – lebo ak sa ľudia hádajú o klince, znamená to, že už pracujú, nie že sedia doma. A tak je to aj s dedinami na Slovensku – keď sa niečo deje, budú aj chyby, aj stratené klince. Ale je to lepšie, ako keď sa nedeje nič.

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK