(Nová) Európska bezpečnostná architektúra? Čo vlastne znamená a trochu histórie (Komentár)
Pojem „európska bezpečnostná architektúra“ označuje celkové usporiadanie toho, kto s kým a na základe akých pravidiel zabezpečuje (alebo bude zabezpečovať) bezpečnosť v Európe. Patria sem NATO, EÚ, Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), zmluvy o kontrole zbrojenia, rozmiestnenie vojsk a záruky pre jednotlivé štáty. Súčasná diskusia sa vedie o tom, či sa má tento systém meniť a kto o tom rozhoduje. Je navyše prepojená s mierovými rokovaniami o vojne na Ukrajine.
Kto čo chce?
Rusko pritlačilo na zmenu povojnového usporiadania. Podľa Bloombergu Kremeľ tento týždeň posilnil požiadavky na zmenu rámca vrátane rozsahu prítomnosti vojsk v štátoch NATO. Putinov poradca Jurij Ušakov uviedol, že Moskva je pripravená okamžite rokovať s Washingtonom o novej dlhodobej európskej bezpečnostnej architektúre.
USA podľa agentúry AFP pracujú na širšej európskej bezpečnostnej architektúre, ako to povedal Jared Kushner pred rozhovormi medzi Ukrajinou a Ruskom v Abú Zabí.
Európski lídri to však odmietajú. Viceprezidentka Európskej komisie Kaja Kallasová zopakovala, že Európa už bezpečnostnú architektúru má a že akákoľvek dohoda sa bez EÚ nedá realizovať.
Nemecký minister zahraničia Johann Wadephul tvrdí, že Európa nepotrebuje novú architektúru, ale obnovenie existujúcej. Francúzsky prezident Emmanuel Macron a litovský prezident Gitanas Nausėda zdôrazňujú, že o budúcnosti kontinentu nemožno rozhodovať bez Európanov za stolom a bez Ukrajincov.
Spor o poradie krokov
Európska komisia vyjadrila názor, že zmysluplná debata je možná až po dosiahnutí prímeria na Ukrajine. Kallasová pred neformálnym stretnutím lídrov uviedla, že rozhovor o ruských požiadavkách by znamenal vstup do pasce, ktorú Rusko nastavuje, pretože by odvrátil pozornosť od prímeria. Analytička Natia Seskuria z Royal United Services Institute (RUSI) to vysvetľuje tak, že Rusko má o túto tému záujem, lebo chce získať väčší vplyv na európske rozhodnutia o Ukrajine.
Rozdelená Európa
Bloomberg uvádza, že ruský tlak odhalil rozdiely medzi európskymi štátmi, keď o obrane rokovali lídri v Dubline.
A má už naozaj Európa svoju bezpečnostnú architektúru, tak ako to Kaja Kallasová tvrdí? Záleží na tom, čo sa pod „architektúrou“ rozumie. Inštitúcie existujú, avšak časť pravidiel a nástrojov, ktoré mali bezpečnosť v Európe zabezpečovať, je dnes oslabená alebo zanikla.
Čo existuje
Rakúsky inštitút Österreichisches Institut für Internationale Politik (OIIP) definuje európsku bezpečnostnú architektúru ako kombináciu inštitúcií (EÚ, NATO, OBSE), právnych rámcov, politických noriem a dvojstranných či regionálnych dohôd. V tomto zmysle má Európa architektúru, ktorú Kallasová, Wadephul a ďalší spomínajú, teda NATO s kolektívnou obranou, EÚ s obrannou spoluprácou a OBSE ako fórum dialógu. Tento argument je ten, ktorý európske vlády používajú.
Čo sa rozpadlo alebo oslabilo
Podľa správy z tohtoročnej bezpečnostnej konferencie OBSE vo Viedni išlo o najhlbšiu krízu európskej bezpečnostnej architektúry od konca studenej vojny. Zmluva o konvenčných ozbrojených silách v Európe (CFE) a Zmluva o otvorenom nebi de facto zanikli a americko-ruská zmluva o kontrole strategických jadrových zbraní New START vypršala začiatkom roka 2026.
OIIP uvádza, že NATO a OBSE sú pod tlakom. Viedenský dokument, ktorý má budovať dôveru medzi armádami, je podľa hodnotenia v správe od European Leadership Network čiastočne účinný a oslabený politickými rozpormi.
Analytici upozorňujú aj na nedostatky v samotnej Európe: obstarávanie je stále prevažne národné a pretrvávajú problémy s interoperabilitou. Aj tradičný pilier – spoliehanie sa na USA ako garanta bezpečnosti – je spochybňovaný. Jeden z analytických textov hovorí o napätých transatlantických vzťahoch a o prázdnote po vypršaní New START.
Existujú minimálne dva spôsoby, ako sa na to pozerať:
1. Architektúra existuje, problém je jej porušovanie. Podľa Wadephula je jediným, kto ju narúša, Rusko. Estónska analytička Liis Mure z International Centre for Defence and Security tvrdí, že mechanizmy, ktoré dnes USA navrhujú (dialógové formáty, opatrenia na budovanie dôvery, kontrola zbrojenia), existovali už v OBSE a v Rade NATO–Rusko, ale Rusko ich sabotovalo. Podľa tohto pohľadu nejde o chýbajúce pravidlá, ale o to, že ich nik nevynucuje.
2. Architektúra je zastaraná a treba ju prestavať. Rusko to tvrdí od čias svojho návrhu Európskej zmluvy o bezpečnosti okolo rokov 2008–2009. Aj niektorí nezávislí analytici sa však zhodujú na tom, že po vojne bude potrebná nová, „multidimenzionálna“ architektúra, ktorá bude zahŕňať bezpečnostné záruky založené na transparentnosti a kontrole zbrojenia, riešenie zamrznutých konfliktov a ďalšie prvky. Ich dôvody sú však iné ako ruské, nejde im o obmedzenie NATO, ale o obnovu dôvery a obmedzenie rizika eskalácie.
Ak by sme to zhrnuli, uvidíme, že je síce pravda, že inštitúcie existujú, avšak tvrdenie „už ju máme“ je len čiastočne presné.
NATO a EÚ fungujú, no kontrola zbrojenia, ktorá mala znižovať riziko vojny, je prakticky preč. Spor teda nie je len o tom, či architektúra existuje, ale aj o tom, čo by ju malo nahradiť a kto o tom rozhoduje.
Európske vlády namietajú, že Rusko tému používa ako nástroj na zlepšenie svojej pozície. Rusko tvrdí, že ide o oprávnenú požiadavku na vyvážené pravidlá. Faktom zostáva, že oba tábory majú čiastočne pravdu o stave systému a líšia sa v tom, kto za jeho krízu nesie zodpovednosť.
Obnovená diskusia o európskej bezpečnostnej architektúre mi pripomína diplomatické úsilie, ktoré som mal možnosť osobne a dosť zblízka sledovať počas mojej práce v Európskej komisii.
Môj vtedajší priamy nadriadený (riaditeľ a neskôr generálny riaditeľ) Christian Cleutinx, bol totiž približne desať rokov práve tou osobou, ktorá mala na starosti dialóg EÚ – Rusko v oblasti energetickej spolupráce a bezpečnosti.
A tipujem, že mnoho čitateľov si na to už asi nespomína, resp. niektorí o tom možno dokonca ani nemajú dostatočné informácie (veď je to dnes už história spred dvadsiatich rokov). V tejto súvislosti by som ale chcel zdôrazniť, že tento článok je nestranný a poukazuje iba na aspekty spojené s históriou a súčasnosťou.
Ako to teda bolo?
Európska zmluva o bezpečnosti (European Security Treaty) bol návrh právne záväznej zmluvy o bezpečnosti v Európe, s ktorým prišlo Rusko za prezidenta Dmitrija Medvedeva. Medvedev o ňom informoval v Berlíne 5. júna 2008.
Kremeľ potom 29. novembra 2009 zverejnil konkrétny návrh textu. Moskva chcela nahradiť európsku bezpečnostnú architektúru, ktorej dominuje NATO, inkluzívnejším systémom založeným na princípe „nedeliteľnej bezpečnosti“.
Znamenalo to, že bezpečnosť jedného štátu nemá byť na úkor bezpečnosti iného. Išlo o ruský tlak proti „NATO-centrizmu“ v európskej bezpečnostnej štruktúre. Rusko návrh predstavilo v OSN, v Organizácii zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (CSTO), v EÚ aj v NATO.
Západ ho prijal chladne. Kritici, napríklad analytici z Heritage Foundation, tvrdili, že by výrazne obmedzil schopnosť NATO konať a prijímať nových členov, a teda podkopal európsku bezpečnosť namiesto jej posilnenia. Ruská strana zasa zdôrazňovala, že za návrhom nie je žiadna skrytá agenda. Analytici tiež poukazovali na to, že po vojne v Gruzínsku v roku 2008 sa šance na podpis znížili.
Výsledkom bolo to, že zmluva napokon nikdy nevznikla. Návrh sa v praxi nepresadil a bol odsunutý do úzadia. Analytik Richard Weitz o ňom v roku 2012 písal ako o „vzostupe a páde“ Medvedevovho návrhu. Z pohľadu historického kontextu treba pripomenúť, že podobné myšlienky mali už vrcholoví predstavitelia Sovietskeho zväzu. Od roku 1954 presadzovali „Všeobecnú európsku zmluvu o kolektívnej bezpečnosti“ ako súčasť snahy oslabiť západoeurópske inštitúcie a najmä NATO.
Medvedev (z ktorého sa dnes stal silný provojensky orientovaný jastrab v pozícii podpredsedu ruskej Bezpečnostnej rady) navrhoval vtedy Zmluvu o európskej bezpečnosti založenú na suverenite, územnej celistvosti, nepoužití sily a nedeliteľnosti bezpečnosti. Vtedy tiež tvrdil, že žiadny štát ani vojenská aliancia by nemali posilňovať svoju bezpečnosť na úkor iných.
Táto iniciatíva prispela k tzv. Korfuskému procesu OBSE (2009), v rámci ktorého Európania, Rusko, Spojené štáty a Kanada diskutovali o spoločnom bezpečnostnom priestore od Vancouveru po Vladivostok.
Hlavný prístup tohto procesu vystihovali tri slová: potvrdiť, prehodnotiť, oživiť.
Zásadný rozpor sa týkal úlohy NATO a otázky, ako zosúladiť princíp nedeliteľnosti bezpečnosti so suverénnym právom každého štátu vybrať si svoje spojenectvá.
Diskusie pokračovali v Astane (2010) a tiež v rámci iniciatívy Helsinki+40, no základné rozpory zostali nevyriešené. Rusi potom predložili ďalšie požiadavky….
A súvis medzi Európskou zmluvou o bezpečnosti a ruskými požiadavkami z decembra 2021 je v tom, že obe iniciatívy stoja na rovnakej logike. Líšia sa však tónom a kontextom.
Čo Rusko predložilo v decembri 2021?
Vladimir Putin 15. decembra 2021 odovzdal USA „konkrétne návrhy“ a ruské ministerstvo zahraničných vecí 17. decembra zverejnilo texty dvoch návrhov dohôd: dvojstrannej zmluvy s USA a dohody s členskými štátmi NATO.
Zverejnenie prišlo v čase, keď Rusko sústredilo okolo 100 000 vojakov pri hraniciach Ukrajiny.
Návrh zmluvy s USA by od Washingtonu žiadal, aby zabránil ďalšiemu rozširovaniu NATO na východ a odoprel členstvo štátom bývalého ZSSR. Podľa agentúry AP návrhy požadovali aj stiahnutie vojenských nasadení aliancie v strednej a východnej Európe.
Think-tank Brookings Institution poukázal aj na ustanovenie, ktoré by prakticky zakázalo americké rakety stredného doletu v Európe.
Čo to má spoločné s Európskou zmluvou o bezpečnosti?
Obe iniciatívy sa odvolávajú na princíp nedeliteľnej a rovnakej bezpečnosti. Ruská strana to v roku 2021 sama zdôraznila – návrh podľa ruskej štátnej agentúry TASS vychádza z princípov nedeliteľnej a rovnakej bezpečnosti. A obe iniciatívy žiadajú právne záväzné dohody, ktoré by obmedzili rozširovanie a pôsobenie NATO.
V čom sa líšia?
Európska zmluva o bezpečnosti bola v roku 2009 formulovaná ako široký návrh pre celý euroatlantický priestor. Rusko ho predkladalo v OSN, EÚ aj v NATO. Návrhy z roku 2021 boli konkrétne, bilaterálne a zamerané na NATO a USA.
Ruský komentátor Fjodor Lukjanov napísal, že Rusko ich predložilo v podobe, ktorá pripomína ultimátum, a že pre USA a NATO by súhlas znamenal politicky neprijateľnú kapituláciu. Podobne, ruská platforma Russia in Global Affairs opísala text ako jazyk hraničiaci s ultimátom.
Reakcie a ďalší vývoj
Biely dom uviedol, že Moskve nedovolí zasahovať do zahraničnopolitických a bezpečnostných rozhodnutí suverénnych štátov. Brookings navyše položil otázku, či boli návrhy určené na odmietnutie, teda či Moskva rátala s ich nepriechodnosťou. Rusko potom na Ukrajinu zaútočilo vo februári 2022.
Aký je ruský pohľad
Ruská strana tvrdí, že išlo o legitímnu požiadavku na záruky vlastnej bezpečnosti a že NATO sa rozširovaním priblížilo k jej hraniciam. Západné štáty a väčšina analytikov namietajú, že každý štát má právo slobodne sa rozhodnúť o spojenectvách a že Rusko ignorovalo bezpečnostné obavy svojich susedov. Kritici Európskej zmluvy o bezpečnosti aj návrhov z roku 2021 sa zhodujú v tom, že dokumenty by obmedzili suverenitu iných štátov.
Možno čitateľom napadne triviálna otázka: Čo sú vlastne tie „princípy nedeliteľnej a rovnakej bezpečnosti“?
Je to koncept z diplomacie CSCE/OSBE. Základná myšlienka znie, že bezpečnosť štátov v Európe je prepojená, takže žiadny štát by nemal zvyšovať vlastnú bezpečnosť na úkor bezpečnosti iných.
Pojem sa objavuje v kľúčových dokumentoch, raz v Záverečnom akte CSCE z roku 1975 a raz v Parížskej charte z roku 1990. Dôležité sú však jednak jeho história, ale aj to, že každá strana ho vykladá inak.
Čo hovoria samotné dokumenty?
Istanbulská charta z roku 1999 hovorí, že každý zúčastnený štát má rovnaké právo na bezpečnosť. Cieľom bol priestor OBSE bez deliacich čiar a zón s rôznou úrovňou bezpečnosti.
Astanská deklarácia z roku 2010 tento koncept potvrdila a spojila mier s rešpektovaním ľudských práv a základných slobôd.
Dokumenty však nevysvetľujú, čo presne má „nedeliteľná bezpečnosť“ znamenať. Práve v tejto medzere vzniká spor.
Ruský výklad
Moskva princíp spája s povinnosťou nezvyšovať vlastnú bezpečnosť na úkor bezpečnosti iných štátov. Ruskí diplomati tvrdia, že princíp sa selektívne vykladá na ospravedlnenie rozširovania NATO. Ruský veľvyslanec v Írsku Jurij Filatov to v roku 2022 zhrnul tak, že bezpečnosť je buď jedna pre všetkých, alebo pre nikoho.
Západný výklad
Západ princíp nedeliteľnej bezpečnosti chápe predovšetkým ako právo slobodne si vybrať členstvo v spojenectve. Vychádza tiež z toho, že pôvodný koncept zahŕňal aj ľudské práva a nepoužívanie sily. Podľa autorov článku v online magazíne zameranom na zahraničnú politiku, bezpečnosť a vojenské záležitosti War on the Rocks Moskva tieto dve zložky vynecháva. Samotné NATO pojem tiež používa, napríklad v strategických koncepciách z rokov 1991 a 1999.
Prečo je to sporné?
Obe strany citujú tie isté dokumenty, avšak zdôrazňujú rôzne časti. Rusko vidí v rozširovaní NATO porušenie princípu, kým Západ tvrdí, že suverénny štát má právo sám sa rozhodnúť, do akých zoskupení vstúpi, a že bezpečnosť jedného štátu nemôže znamenať právo veta nad rozhodnutiami iných.
Napätie vlastne vzniká medzi dvoma cieľmi, a to bezpečnosťou veľkej mocnosti a slobodou menších susedov.
Rusko hovorí: „Žiadna krajina si nesmie zvyšovať bezpečnosť na úkor iných. Keď sa NATO rozširuje k našim hraniciam, my sa cítime ohrození. To je porušenie pravidiel.“
Západ hovorí: „Každá krajina má právo sama sa rozhodnúť, do akého spojenectva vstúpi. Nemôžeme jednej krajine zakazovať vstup do NATO len preto, že sa to nepáči jej susedovi.“
Dá sa to povedať aj tak, že samotný pojem “nedeliteľná bezpečnosť” ešte nehovorí, kto má pravdu. Rozhoduje, ktorú jeho zložku považujeme za dôležitejšiu, a práve na tom sa Rusko a Západ nezhodnú.
Samozrejme, že dnešná vojna Ruska proti Ukrajine situáciu zásadne zmenila. Napriek tomu zostáva mimoriadne dôležitá otázka:
Podporila by Moskva aj dnes tie isté princípy, ktoré presadzovala v roku 2008 – predovšetkým rešpektovanie suverenít, územnej celistvosti a zákaz použitia sily?
Takže je možno dobré zamyslieť sa nad tým, či by namiesto toho, že sa o európskej bezpečnosti rokuje bilaterálne medzi Washingtonom a Moskvou, nebolo vhodnejšie radšej nadviazať už na kedysi vykonanú rozsiahlu diplomatickú prácu, a to za plnej účasti Ukrajiny a všetkých európskych štátov?
Možno ani nie je potrebné znova „vymýšľať koleso“, ale skôr obnoviť rešpekt k zásadám, na ktorých sme sa kedysi dohodli.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶Diskusia
Komentáre sú verejné. Zverejňujeme príspevky, ktoré dodržiavajú pravidlá diskusie.
Na pridanie komentára sa alebo si .
