Motyčky: dedinka v tieni Donovál, kde sme našli starú chatu, voňavú pekáreň a trochu pokoja
Motyčkami väčšina motoristov len prechádza cestou na Donovaly. My sme sa v tejto malej obci na strednom Slovensku rozhodli stráviť dušičkový víkend. V historickej chate pri vodnej nádrži sme oslávili synove narodeniny, stretli sa s rodinou a objavili pekáreň, v ktorej sa zastavujú aj okoloidúci. Nechýbala ani návšteva dedinskej krčmy či štvornohý sprievodca, ktorého sme si pomenovali Klobáska.
Na konci októbra sme hľadali miesto, kde by sa mohla stretnúť naša rodina zo západného a východného Slovenska. Keďže bývame neďaleko Bratislavy, chceli sme nájsť niečo približne na polceste, ideálne s dostatkom priestoru pre deti aj dospelých.
Mali sme na to hneď dva dôvody. Okrem spoločného dušičkového víkendu sme chceli osláviť deviate narodeniny nášho syna, ktorý sa narodil na Halloween. Tento dátum tak u nás každoročne patrí nielen strašidlám a vyrezávaným tekviciam, ale predovšetkým rodinnej oslave.
Voľba napokon padla na Chatu Motyčky v rovnomennej obci medzi Starými Horami a Donovalmi.
Po väčšom nákupe v Banskej Bystrici sme sa v piatok 30. októbra podvečer ubytovali. Čakala nás stará, zrekonštruovaná chata na brehu vodnej nádrže, ktorá na prvý pohľad sľubovala presne to, čo sme potrebovali: dostatok miesta, pokoj a možnosť stráviť niekoľko dní spolu.
Chata, ktorú vraj radili zbúrať
História Chaty Motyčky podľa jej majiteľa siaha do polovice 19. storočia. Počas telefonického rozhovoru mi prezradil, že ju mal postaviť muž menom Motyčka.
Keď sa súčasný majiteľ pred rokmi pustil do rekonštrukcie, nečakalo ho nič jednoduché. Viacerí remeselníci mu údajne radili, aby starú stavbu radšej zbúral a na jej mieste postavil niečo nové.
On sa však nevzdal. Rozhodol sa budovu zachovať a postupne ju obnovil do podoby, v akej dnes slúži návštevníkom. A pri pohľade na jej priestranný interiér sme boli radi, že sa nenechal odradiť.
K dispozícii sme mali štrnásť lôžok v štyroch spálňach, dve kúpeľne a veľkú kuchyňu prepojenú s obývacou časťou. Srdcom celého priestoru bola pec, v ktorej sme si počas chladného jesenného víkendu prikurovali drevom.
Práve tu sa odohrávala veľká časť nášho rodinného života. Dievčatá si obľúbili teplé miesto na peci, kde posedávali a debatovali. Chlapci sa zase presunuli na poschodie, kde skladali lego a stavali dráhy z Gravitraxu, ktoré si priniesli z domu.
Na poschodí sme objavili aj stolný futbal, takzvané kalčeto, pri ktorom sme si s deťmi zahrali niekoľko zápasov.
Ja som si však najviac obľúbil lavicu vedľa kuchynského stola. Stačilo si na ňu ľahnúť a pozorovať oheň v peci. Vonku sa končil október, ale vnútri bolo príjemne teplo.
Chata ponúkala aj ďalšie možnosti. Vonku bol gril, ktorý by sme zrejme ocenili najmä počas teplejších mesiacov. Po predchádzajúcej dohode sa dala využiť aj sauna, tú sme však tentoraz nechali bez povšimnutia.
Hoci budova stojí pod hlavnou cestou spájajúcou Staré Hory s Donovalmi, premávka nás výraznejšie nerušila. Dokonca ani v noci.
Klobáska a dve mačiatka
Jednou z predností chaty je jej poloha priamo pri vodnej nádrži. Okolo vody sa dá príjemne poprechádzať, vyvetrať si hlavu alebo vyvenčiť psa. A jeden malý psík s nami skutočne prišiel. Priviezla si ho rodina, s ktorou sme sa počas víkendu stretli. Čoskoro sme však spoznali aj ďalšieho štvornohého obyvateľa dediny.
Počas pobytu nám robil spoločnosť miestny psík, ktorého sme si pre jeho postavu pomenovali Klobáska. Vyzeral, akoby poznal každého človeka v dedine a presne vedel, kde sa oplatí zastaviť.
Neskôr sme ho stretli dokonca aj v pekárni. Podľa toho, s akou samozrejmosťou sa tam pohyboval, sme nadobudli dojem, že je vítaným hosťom na viacerých miestach. A možno práve preto nám jeho postava tak pripomínala klobásku.
K štvornohému sprievodcovi sa pridali aj dve roztomilé mačiatka. Deti z nich mali veľkú radosť a pri prechádzkach po okolí tak o zábavu rozhodne nebola núdza.
Samotná nádrž síce láka na pohľad, na rekreačné kúpanie však neslúži. Je totiž súčasťou sústavy vodných elektrární na Starohorskom potoku. Vybudovali ju v rokoch 1923 až 1925 spolu s ďalšími vodnými dielami v Dolnom Jelenci a Starých Horách. Rybolov je tu podľa informácií obce možný s príslušným povolením.
Kedysi tu žili uhliari
Pri prechádzke okolo nádrže nám ani nenapadlo, akú dlhú históriu má táto nenápadná dedina.
Motyčky vyrástli z niekdajších drevorubačských a uhliarskych osád. Ich obyvatelia zásobovali drevným uhlím huty, v ktorých sa spracúvala ruda z baní v okolí Starých Hôr a Španej Doliny. Drevo sa ťažilo v okolitých lesoch a uhlie sa pálilo v milieroch.
Podľa historických prameňov sa uhliar s priezviskom Motyčka spomína už v roku 1618. Zaujímavý je aj pôvodný názov osady – Pri Rybníku. Súpis z roku 1652 tu zachytáva uhliarsku rodinu Motyčkovcov, od ktorej sa pravdepodobne odvodilo dnešné pomenovanie obce.
V druhej polovici 19. storočia sa Motyčky stali centrom obce vytvorenej spojením šiestich pôvodných osád – Motyčky, Bukovec, Dúvodné, Jergaly, Môce a Štubne.
Okolie Motyčiek sa však zapísalo aj do novodobých dejín Slovenska. Koncom októbra 1944, počas potláčania Slovenského národného povstania, ustúpili generáli Ján Golian a Rudolf Viest so štábom povstaleckej armády z Banskej Bystrice na neďaleké Donovaly. Práve tam padol rozkaz pokračovať v boji partizánskym spôsobom. O niekoľko dní, 3. novembra, oboch generálov zajali nacisti v Pohronskom Bukovci. Vojna sa pritom nevyhla ani samotným Motyčkám, v ktorých okolí pôsobili partizánske oddiely.
Nás však pri pátraní po histórii Motyčiek zaujala aj jedna oveľa staršia súvislosť. Kedysi osada Pri Rybníku, dnes obec s vodnou nádržou. A priamo pri nej stojí chata, ktorej pôvodný staviteľ sa podľa súčasného majiteľa tiež volal Motyčka.
Či bol príbuzným niekdajších uhliarov, nevieme. Samotné meno však do príbehu tohto miesta pekne zapadá.
Donovaly nás rýchlo poslali späť do tepla
Motyčky ležia v tieni dvoch známejších susedov – Starých Hôr a Donovál. Práve tadiaľto prechádza množstvo ľudí smerujúcich za turistikou, lyžovaním či horským oddychom. Aj my sme sa počas víkendu vybrali za hranice dediny, hoci náš program nebol nijako náročný.
Po spoločnom jedle v reštaurácii v Starých Horách sa časť rodiny rozhodla pokračovať na Donovaly a trochu sa poprechádzať. Ja so synom sme zostali v Motyčkách.
Výletníkom však počasie veľmi neprialo. Na hrebeni sa akoby všetci čerti ženili a plánovaná prechádzka sa rýchlo skončila. Približne do pol hodiny boli späť v teple našej chaty.
Napokon sa ukázalo, že ani netreba mať na každý deň pripravený bohatý program. Niekedy úplne stačí byť spolu, zahrať si stolný futbal, rozložiť stavebnice a nechať čas plynúť trochu pomalšie.
Pekáreň, ktorá vonia až k susedom
Jedným z najpríjemnejších prekvapení Motyčiek bola miestna pekáreň.
Stojí priamo pri hlavnej ceste a na prvý pohľad pôsobí ako moderná prevádzka, ktorú by človek očakával skôr vo väčšom meste. V ponuke má chlieb, sladké aj slané pečivo, obložené bagety, zákusky, koláče či bezlepkové potraviny.
Súčasťou je aj menší kaviarenský kútik, kde si návštevníci môžu posedieť pri káve, čaji alebo čerstvej ovocnej šťave.
Počas víkendu sme sa tu zastavili dvakrát a v oboch prípadoch sa v predajni vystriedalo pomerne veľa zákazníkov. Niektorí si len rýchlo nakúpili, ďalší sa zdržali pri nápoji.
Zaujímavé je, že pečivo nevzniká priamo v predajni, ale v ďalšej budove v obci. A kde presne sa pečie, som zistil celkom náhodou. V sobotu ráno som sa prechádzal v okolí chaty, keď ma upútala príjemná vôňa čerstvého pečiva. Šírila sa od susedného domu.
O chvíľu pri ňom zastavilo auto. Mladík z kufra vyložil prázdne žlté prepravky a zamieril dovnútra. Netrvalo dlho a vracal sa s plnými debničkami, ktoré naložil do auta. Potom sa vydal smerom k pekárni.
A samozrejme, ani Klobáska nevynechal príležitosť zastaviť sa v pekárni. Vyzeralo to, že presne vie, kam ísť.
Pekáreň a Chata Motyčky majú spoločného majiteľa. Počas telefonátu mi naznačil, že podobne ako pri chate pristupoval aj k obnove budovy pekárne – namiesto zbúrania starej stavby dal prednosť jej rekonštrukcii.
Je to sympatická myšlienka. V čase, keď sa často oplatí postaviť všetko nanovo, tu dostali staršie budovy ďalšiu šancu.
„Bol som prezradený, musím ísť“
Ak pekáreň predstavuje modernejšiu tvár Motyčiek, miestna krčma nám ukázala ich celkom inú podobu. Zastavili sme sa v nej v sobotu popoludní.
Žiadny veľký podnik ani hlučná spoločnosť. Miestnosť bola približne taká veľká ako kuchyňa v našej chate. Tri stoly, gauč, televízor a výčapný pult, za ktorým obsluhovala mladá žena.
Pri jednom zo stolov sedel jediný hosť – starší miestny štamgast s pivom pred sebou. Pokojné popoludnie prerušilo zazvonenie telefónu.
Podľa tónu rozhovoru sme usudzovali, že na druhej strane môže byť jeho manželka. Istotu sme, samozrejme, nemali.
Muž však zjavne pochopil, že jeho posedenie sa končí. Dopil pivo, vypýtal si ešte jeden pohárik ostrého a pri odchode nás pobavil rozlúčkou: „No nič, bol som prezradený. Musím ísť, mám ešte nejakú robotu.“
A bolo po posedení. Celá scéna trvala len chvíľu, ale do atmosféry malej dedinskej krčmy dokonale zapadla.
Miesto, kde sa oplatí zastaviť
Motyčky sa zrejme nikdy nebudú môcť porovnávať s Donovalmi počtom hotelov, lanoviek či turistických atrakcií. A možno to ani nepotrebujú.
Majú vlastnú históriu, okolité hory, vodnú nádrž, možnosti prechádzok a niekoľko ubytovacích zariadení. K tomu pekáreň, ktorá dokáže pritiahnuť aj ľudí prechádzajúcich po hlavnej ceste, a malú krčmu, v ktorej sa človek môže na chvíľu dotknúť bežného dedinského života.
Náš víkend nebol plný veľkých výletov. Väčšinu času sme strávili v chate, pri spoločnom stole, detských hrách a ohni v peci. Oslávili sme synove deviate narodeniny, poprechádzali sa okolo nádrže, stretli sa s miestnymi zvieracími obyvateľmi a ochutnali dobroty z pekárne.
Do Motyčiek sme prišli predovšetkým preto, aby sme sa stretli s rodinou niekde na polceste medzi západom a východom Slovenska.
Odchádzali sme však aj s pocitom, že sme objavili miesto, ktoré si zaslúži viac než len letmý pohľad z okna auta. Pretože niekedy sa najpríjemnejší víkend neodohrá tam, kam smerujú všetci ostatní, ale v malej dedine, ktorou väčšina ľudí iba prechádza.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶Diskusia
Komentáre sú verejné. Zverejňujeme príspevky, ktoré dodržiavajú pravidlá diskusie.
Na pridanie komentára sa alebo si .
