Veľké volebné víťazstvo ešte neznamená úspešné vládnutie. Americkí demokrati aj republikáni by sa mali poučiť z Británie (Komentár)
Demokrati zažívajú svoju modrú vlnu. Republikáni hľadajú ospravedlnenia. Veľká Británia už obom stranám ukázala, ako možno premrhať skutočný volebný mandát. História sa, ako hovorí výrok pripisovaný Markovi Twainovi, neopakuje, ale rýmuje.
V utorok 3. novembra bolo toto rýmovanie mimoriadne výrazné. Demokrati získali väčšinu v Snemovni reprezentantov aj v Senáte a uspeli aj v mnohých guvernérskych voľbách. Víťazili dokonca aj v štátoch a oblastiach, ktoré republikáni považovali za svoje isté bašty, napríklad v Texase, Kansase, Ohiu, Iowe či Južnej Karolíne. Prvé výsledky naznačovali skutočne výrazné víťazstvo medzi voličmi, nielen optický efekt spôsobený rozložením volebných obvodov.
Niektorí demokrati budú chcieť tento výsledok označiť za mandát na presadzovanie svojho programu. Niektorí republikáni sa ho, naopak, pokúsia vysvetliť vojnou, nepriaznivým obdobím alebo čímkoľvek iným, len nie tým, že podľa všeobecného názoru nedodržali svoje sľuby. Ani jeden z týchto prístupov však vládam nepomáha prežiť.
Zdá sa, že Washington sa chystá zopakovať nedávny britský scenár. A to nie je práve povzbudivá vyhliadka.
V decembri 2019 dosiahol Boris Johnson skutočný volebný úspech. Konzervatívci získali 365 kresiel v parlamente, 43,6 percenta hlasov a pohodlnú väčšinu 80 mandátov. Johnson pritom kandidoval s pomerne stručným zoznamom sľubov: dokončiť brexit, zvýšiť mzdy a získať späť kontrolu nad hranicami.
Brexit sa mu podarilo uskutočniť. Nepodarilo sa mu však vybudovať krajinu, ktorú mal tento politický úspech priniesť. Čistá migrácia, ktorú volebný program sľuboval znížiť z úrovne približne štvrť milióna ľudí, neskôr dosiahla takmer 900-tisíc.
Nové bývanie sa nestavalo. Daňové zaťaženie sa priblížilo k povojnovému maximu. Dlhodobé vysvetľovanie problémov pandémiou covidu už nedokázalo presvedčiť verejnosť. Aféra Partygate pripravila Johnsona o morálnu dôveryhodnosť a 49 dní vlády Liz Trussovej následne vyčerpalo aj zvyšný ekonomický kapitál konzervatívcov.
Do roku 2024 dospeli pravicoví voliči k záveru, že Konzervatívna strana síce hovorí ich jazykom, no v praxi vládne ako daňový úrad. Strana Reform UK získala 14,3 percenta hlasov a päť parlamentných kresiel. Konzervatívci sa prepadli na 121 mandátov.
Víťazstvo labouristov pripomínalo triumf Tonyho Blaira a jeho projektu New Labour z roku 1997, v skutočnosti však išlo o niečo iné. Keir Starmer získal 411 kresiel, teda približne 63 percent všetkých mandátov, no hlasovalo zaňho len 33,7 percenta voličov. Volebná účasť nedosiahla ani 60 percent. Labouristi pritom získali menej hlasov, než mal Jeremy Corbyn v roku 2019, keď voľby prehral. K ich drvivému víťazstvu prispel predovšetkým kolaps konzervatívcov a rozdelenie pravicových voličov. Išlo skôr o odmietnutie dovtedajšej vlády než o zásadnú zmenu politického zmýšľania krajiny.
Starmer tento výsledok následne premrhal, hoci jeho vláda sa ani nemusela uchýliť k radikálne ľavicovej politike. Hlavným prísľubom bola „zmena“. Už po niekoľkých týždňoch však vláda zaviedla príjmové limity na zimný príspevok na vykurovanie, čím oň pripravila milióny dôchodcov. Jesenný rozpočet zvýšil náklady zamestnávateľov na odvody do systému sociálneho zabezpečenia približne o 25 miliárd libier a sprísnil pravidlá dedičskej dane pre poľnohospodárske podniky. Hospodársky rast zostával slabý a prílev migrantov sa nezastavil. Labouristov navyše začali opúšťať voliči z oboch strán politického spektra: ľavicoví podporovatelia sa priklonili k zeleným a tradiční voliči zo severu Anglicka sa od nich tiež začali odvracať.
Koncom roka 2025 dosiahla Starmerova popularita najnižšiu úroveň, akú agentúra Ipsos zaznamenala u britského premiéra od 70. rokov. Rozhodujúcim úderom sa stalo jeho vlastné personálne rozhodnutie. Do Washingtonu vyslal Petra Mandelsona, hoci vedel o jeho priateľstve s Jeffreym Epsteinom. Keď sa zo zverejnených dokumentov ukázalo, že okolnosti boli ešte závažnejšie, než sa pôvodne uvádzalo, Starmerovo tvrdenie, že Mandelson klamal pri bezpečnostnej previerke, presvedčilo len málokoho.
V máji 2026 Starmer odstúpil. V júli si poslanci Labouristickej strany zvolili za predsedu Andyho Burnhama. Obyvatelia krajiny však o tejto zmene nerozhodovali.
Vráťme sa k utorňajšej volebnej vlne v Spojených štátoch. Prvé výsledky predstavujú jasný odkaz voličov: vysoké ceny, nespokojnosť s prezidentom a bilancia vlády, ktorá od ľudí žiadala trpezlivosť a tú aj vyčerpala. Rozhodujúce však bude, čo príde ďalej. Ak vláda nenaplní očakávania voličov, tí ju potrestajú. Ak strana, ktorá zdedí moc po porazených, pochopí svoje víťazstvo ako prejav dôvery v celý svoj program, môže padnúť ešte rýchlejšie než jej predchodcovia. Veľká Británia zažila oboje v priebehu jediného desaťročia, ktoré sa dnes označuje za „stratenú dekádu“.
Treba pritom pripomenúť, že Spojené kráľovstvo má parlamentný systém, v ktorom vláda vychádza z parlamentu a nie je od neho úplne oddelenou zložkou moci. Vládnuca strana alebo koalícia preto môže odvolať premiéra hlasovaním bez toho, aby sa automaticky museli konať všeobecné voľby. Voľby sa navyše nekonajú nevyhnutne v pravidelných štvorročných intervaloch. Premiér môže vyhlásiť predčasné voľby a existujú aj ďalšie mechanizmy, ktoré môžu viesť k zmene vlády.
Obe americké politické strany by si z britského vývoja mali vziať niekoľko jasných ponaučení.
Poučenie pre Ameriku
Veľké volebné víťazstvo je ako prenajatý mandát. Dáva strane príležitosť presadiť zmeny v obmedzenom okruhu oblastí, ktoré ľudia bezprostredne pociťujú: v cenách, mzdách, ochrane hraníc, energetike, dostupnosti bývania či boji proti kriminalite. Rovnako od nej očakávajú, že mocní a vplyvní ľudia nebudú stáť nad zákonom. Takéto víťazstvo však nie je bianko šekom na presadzovanie ideologického programu či politickú pomstu, po ktorých túžia stranícki aktivisti, no voliči to nechceli.
Voliči dokážu dlhšie tolerovať ideológiu, s ktorou nesúhlasia, než hospodárske ukazovatele, ktoré priamo ovplyvňujú ich životy. Najväčšie riziko vzniká vtedy, keď sa rozchádza program, vďaka ktorému strana vyhrala voľby, a skutočné výsledky jej vládnutia. Chyby, ktoré teraz hrozia obom stranám, však nie sú rovnaké.
V roku 2024 mali republikáni bližšie k pozícii Borisa Johnsona než Keira Starmera. Voliči im dali pomerne jasný mandát: riešiť vysoké ceny, kontrolu hraníc a kompetentnosť vlády. Išlo o voličov, ktorí už raz od moci odstavili opačnú stranu. Utorňajšie voľby boli v podstate hodnotením toho, ako republikáni tento mandát naplnili. Ako vysvetlenie porážky sa teraz bude ponúkať vojna či vysoké ceny benzínu. Aj tieto okolnosti patria do celkového hodnotenia, nemôžu však nahradiť výsledky vládnutia. Ak sa náklady na bývanie a potraviny neznížili tak, ako republikáni sľubovali, a jedinými viditeľnejšími výsledkami zostali kontrola hraníc a obmedzenie niektorých krokov imigračného úradu ICE, voliči už vystavili vláde jasné vysvedčenie.
Riešením nie je sťažovať sa na nevďačných voličov. Úlohou republikánov je preklenúť rozdiel medzi svojimi sľubmi a skutočnými výsledkami do roku 2028. Hovoriť správne veci, zatiaľ čo realita sa vyvíja opačným smerom, je horšie než otvorene priznať, že politika musí byť umiernenejšia. Takýto rozpor totiž vyprázdňuje samotné témy a pripravuje pôdu pre politických súperov, ktorí môžu prevziať moc bez toho, aby museli ponúknuť vlastný presvedčivý program.
Demokrati čelia opačnému riziku, no zároveň majú jednu výhodu, ktorú britskí labouristi nemali. Zdá sa, že ich víťazstvo skutočne odráža podporu voličov, a nie iba situáciu, keď sa tretina krajiny vďaka volebnému systému premení na dve tretiny parlamentných kresiel. Túto príležitosť by preto nemali bezhlavo premárniť. Volebná vlna je odmietnutím doterajšej vlády, nie automatickým súhlasom s celým demokratickým programom.
Nebezpečenstvo spočíva v tom, že novozískanú väčšinu budú demokrati považovať za súhlas s programom straníckej ľavice alebo že hneď na začiatku zaťažia domácnosti, ktoré im práve zverili moc. Starmer stratil podporu na oboch krídlach politického spektra, pretože nedokázal jasne ukázať, koho záujmy vlastne zastupuje. Namiesto toho sa sústredil predovšetkým na udržanie vlastnej politickej koalície. Slogan „Splníme to“ má zmysel iba vtedy, ak sa sľubované výsledky prejavia v každodennom živote ľudí a znížia ich náklady. Ak však v praxi slúžia skôr darcom, záujmovým skupinám a bývalým politickým spolupracovníkom, ktorí získavajú výhodné posty, história sa bude opakovať – a tentoraz môže byť politický pád ešte rýchlejší.
Britský príbeh mal jasnú postupnosť: veľké volebné víťazstvo, zlyhanie pri napĺňaní mandátu, následná porážka a napokon odvolanie premiéra vlastnou stranou, pretože nikto nechcel predstúpiť pred voličov s takouto bilanciou. Amerika sa v tomto slede udalostí zatiaľ nachádza len na začiatku. To však neznamená, že je pred podobným vývojom chránená. Strana, ktorá utorňajší výsledok pochopí ako výzvu uskutočniť niekoľko náročných, ale merateľných zmien, má šancu uspieť aj v roku 2028. Strana, ktorá ho bude vnímať ako príležitosť na pomstu alebo ako odpustenie vlastných chýb, sa môže čoskoro ocitnúť v podobnej situácii ako britské politické strany.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nevyhnutne odrážať názory denníka The Epoch Times.
Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶Diskusia
Komentáre sú verejné. Zverejňujeme príspevky, ktoré dodržiavajú pravidlá diskusie.
Na pridanie komentára sa alebo si .
