Sú naše myšlienky naozaj naše?
Súčasná spoločnosť nám neustále pripomína, aby sme „počúvali svoje pocity“. Keď sa nahneváme, mali by sme svoj hnev dať najavo. Ak sme smutní, mali by sme si dovoliť smútok prežívať. A ak máme pocit, že je niečo správne, možno by sme sa podľa toho mali aj zariadiť.
Túto predstavu posilňujú aj televízne seriály, ktoré často vykresľujú emócie ako náš vnútorný kompas. Naznačujú, že k autentickému životu vedie cesta cez nasledovanie vlastných pocitov. Podobne aj v kariérnom poradenstve často počúvame radu, aby sme „nasledovali svoje srdce“.
Náš život však neovplyvňujú len emócie. Rovnako významnú úlohu zohrávajú aj myšlienky. Žijeme v dobe, keď nápady a názory nadobúdajú čoraz väčší význam. Sociálne siete zaplavujú príspevky, podcasty ponúkajú nekonečné analýzy a našimi obrazovkami neustále prúdia duchaplné postrehy a komentáre. Spoločnosť nás povzbudzuje, aby sme „premýšľali nahlas“, dokázali svoje myšlienky pohotovo a presne formulovať a neustále vyjadrovali názory na osobné i spoločenské témy.
Do akej miery však tieto myšlienky a pocity skutočne patria nám?
Psychológ Jordan Peterson v jednej zo svojich prednášok pripomenul výrok známeho švajčiarskeho psychiatra Carla Junga: „Ľudia nemajú myšlienky. To myšlienky majú ľudí.“
Podľa Petersona viac ako 90 percent toho, čo si myslíme, v skutočnosti nepochádza od nás samotných. Naše myšlienky formujú rodičia, učitelia, priatelia aj kultúrne prostredie, v ktorom vyrastáme a žijeme. Keď premýšľame alebo hovoríme, často tak podľa neho nevyjadrujeme vlastné myšlienky, ale nevedomky opakujeme názory a presvedčenia, ktoré sme prevzali od iných.
„Je veľmi dôležité zamyslieť sa nad tým, pretože nám to pomáha uvedomovať si, aké myšlienky sa nám odohrávajú v hlave, a skúmať, odkiaľ pochádzajú. Pravdepodobne zistíme, že nás ovládajú podobne, ako bábkoherec ovláda svoju marionetu,“ uviedol kanadský psychológ počas prednášky.
Ak sú však myšlienky skutočne naše, prečo sa nám tak často vynárajú samy od seba, bez nášho vedomého rozhodnutia, a niekedy dokonca proti našej vôli? A prečo je také ťažké utíšiť ich, keď si to želáme?
Jedno z možných vysvetlení ponúka neuroveda. Súvisí s fungovaním takzvanej siete predvoleného režimu mozgu (Default Mode Network, DMN).
Začiatkom 21. storočia si vedci z Washingtonovej univerzity v St. Louis pri skúmaní mozgu pomocou funkčnej magnetickej rezonancie (fMRI) všimli zaujímavý jav. Aj keď sa človek práve nevenuje žiadnej konkrétnej úlohe, určité oblasti jeho mozgu zostávajú naďalej aktívne.
Tento systém vzájomne prepojených oblastí mozgu dostal názov sieť predvoleného režimu (DMN). K jej objaveniu a pochopeniu fungovania významne prispel neurológ Marcus E. Raichle, jeden z popredných výskumníkov v tejto oblasti.
Výskumy spájajú túto sieť najmä s tromi dôležitými procesmi: spontánnym vznikom myšlienok a asociácií, premýšľaním o sebe samom a vybavovaním spomienok.
Jednoducho povedané, táto sieť sa podieľa na našom premýšľaní o minulosti či budúcnosti a umožňuje mysli voľne prechádzať od jednej myšlienky k druhej. Stále však zostáva nezodpovedaná základná otázka: Odkiaľ sa vlastne naše myšlienky berú?
Sieť predvoleného režimu mozgu nevytvára myšlienky z ničoho. Skôr ich usporadúva, prepája a skladá z predstáv, spomienok a skúseností, ktoré sa počas života ukladajú hlboko v našej psychike.
Keď sa slová druhých stanú našimi vlastnými
Ruský psychológ Lev Vygotskij vo svojej knihe Myslenie a reč vysvetľuje, že náš vnútorný hlas nevzniká sám od seba. Formuje sa pod vplyvom slov, ktoré počúvame od druhých už od útleho detstva.
Spočiatku dieťa používa reč na komunikáciu s ostatnými – rodičmi, ľuďmi, ktorí sa oň starajú, či kamarátmi. Približne vo veku od troch do siedmich rokov sa však deti začínajú nahlas rozprávať samy so sebou, napríklad pri hre alebo riešení nejakého problému. Vygotskij tento jav nazval „egocentrická reč“. Reč už neslúži iba na dorozumievanie sa s okolím, ale pomáha dieťaťu aj usmerňovať vlastné konanie. Napríklad: „Teraz si vezmem túto kocku… a potom z nej postavím vežu…“
Postupne však dieťa prestáva svoje myšlienky vyslovovať nahlas a reč sa presúva do jeho vnútra. Už nepotrebuje hovoriť samo so sebou, pretože dokáže viesť rozhovor vo vlastnej mysli. Takto vzniká vnútorný hlas, ktorý poznáme ako myslenie.
Vygotskij však zdôrazňoval, že táto vnútorná reč má svoje osobitosti. Je skrátená, zhustená a často v nej chýbajú celé časti viet. Namiesto toho, aby sme si v duchu povedali: „Musím si vziať zo stola ceruzku, aby som mohol písať,“ nám hlavou prebehne iba: „ceruzka… písať“.
Podstatné je, že jazyk si nevytvárame sami. Deti si nevymýšľajú vlastné slová ani pravidlá skladania viet. Osvojujú si ich prostredníctvom kontaktu s druhými ľuďmi. Dokonca aj vtedy, keď sa nahlas rozprávajú samy so sebou, používajú jazykové vzorce, ktoré predtým počuli vo svojom okolí. Slová, vety aj samotný zvyk nahlas komentovať vlastné činnosti majú korene v predchádzajúcich skúsenostiach s ľuďmi.
Inými slovami, hlas, ktorý počujeme vo svojej hlave, bol pôvodne hlasom druhých, ktorý sme si postupne osvojili.
Popri tomto procese sa v nás formuje aj vnútorný „hlas“, ktorý odráža spoločenské a morálne očakávania. Sigmund Freud ho označil pojmom „superego“ – časť osobnosti, ktorá sa formuje v detstve, keď dieťa preberá postoje a hodnoty rodičov a neskôr aj učiteľov či ďalších ľudí, ktorí sú preň vzorom. Nie je preto prekvapujúce, že mnohí ľudia niekedy vo svojom vnútornom hlase rozpoznávajú hlas rodičov alebo iných autorít, ktoré ich v minulosti výrazne ovplyvnili.
Hoci máme pocit, že vnútorný hlas patrí nám a je súčasťou našej mysle, nedokážeme ho úplne ovládať. Psychoanalýza poukázala na to, že značná časť našich duševných procesov prebieha mimo nášho vedomia. Freud túto myšlienku vyjadril známym výrokom: „Ja nie je pánom vo vlastnom dome.“
Inými slovami, nad svojou mysľou nemáme úplnú kontrolu. Naše myšlienky totiž ovplyvňujú aj nevedomé psychické procesy, ktoré pôsobia nezávisle od našej vôle a vedomého rozhodovania.
Máme slobodnú vôľu?
Skutočnosť, že si nevyberáme každú jednu myšlienku, ktorá nám prebehne hlavou, priviedla vedcov k otázke, nakoľko je naše myslenie nezávislé a či vôbec máme slobodnú vôľu.
Psychológ Daniel Wegner napríklad tvrdil, že pocit, že vedome riadime svoje konanie, je často iba ilúziou. Mozog vytvára myšlienky a podnecuje nás ku konaniu prostredníctvom nevedomých procesov. Až potom nadobúdame pocit, že sme sa pre danú myšlienku alebo čin vedome rozhodli a že sme ich sami vyvolali. Tento pohľad nadväzuje na spomínanú Freudovu myšlienku, podľa ktorej naše nevedomie do určitej miery „hovorí“ a „myslí“ za nás.
Wegner však nevychádzal z Freudovej teórie. Svoje tvrdenia opieral o sériu experimentov a vedecké poznatky z viacerých oblastí. Jedným zo známych výskumov, ktoré pomohli objasniť túto problematiku, boli pokusy kanadského neurochirurga Wildera Penfielda, uskutočňované od 30. do 50. rokov 20. storočia.
Počas operácií mozgu pacientov s epilepsiou, ktorí boli pri vedomí (samotné mozgové tkanivo totiž necíti bolesť), Penfield jemne elektricky stimuloval rôzne oblasti mozgovej kôry a pýtal sa pacientov, čo pritom pociťujú. Keď stimuloval motorickú kôru, ktorá riadi pohyby tela, pacientom sa pohybovali ruky, nohy alebo svaly tváre. Niekedy išlo dokonca o zložité, koordinované pohyby, ktoré navonok vyzerali ako úplne vedomé a úmyselné.
Samotní pacienti však uvádzali, že tieto pohyby nevykonali z vlastnej vôle. Ich reakcie sa dali zhrnúť slovami: „To vy ste pohli mojou rukou. Ja som to nechcel urobiť.“
Experimenty tak ukázali, že aj zložité pohyby možno vyvolať bez toho, aby ich človek vnímal ako výsledok vlastného rozhodnutia.
Inými slovami, pocit, že konáme z vlastnej vôle, môže prichádzať až dodatočne – po tom, ako mozog danú činnosť spustil. Nemusí byť teda príčinou nášho konania, ale skôr spôsobom, akým si ho následne vedome vysvetľujeme.
K podobným zisteniam dospel v 80. rokoch 20. storočia aj neurovedec Benjamin Libet vo svojom známom experimente. Účastníkov požiadal, aby vo chvíli, ktorú si sami zvolia, pohli prstom a zároveň si všimli presný okamih, keď pocítia úmysel tento pohyb vykonať.
Merania elektrickej aktivity mozgu ukázali, že mozog sa začal na pohyb pripravovať približne pol sekundy predtým, ako si človek uvedomil, že ho chce vykonať. Inými slovami, subjektívny pocit „práve som sa rozhodol“ sa objavil až po tom, čo sa príslušné nervové procesy už začali.
Libet však existenciu slobodnej vôle nepopieral. Poukázal na to, že hoci mozog začína pripravovať pohyb skôr, než si človek uvedomí svoj úmysel, toto vedomé uvedomenie prichádza približne 200 milisekúnd pred samotným pohybom. Vzniká tak krátky časový priestor, počas ktorého ešte môžeme svoje konanie zastaviť. Libet túto schopnosť nazval „právom veta“.
Aj keď nie všetky naše myšlienky a činy vznikajú na základe vedomého rozhodnutia, stále máme možnosť zabrániť tomu, aby sme podľa nich konali.
„O existencii možnosti veta niet pochýb,“ napísal Libet. Poukázal pritom na to, že mnohí účastníci experimentu síce pocítili nutkanie vykonať pohyb, no vedome sa rozhodli ho potlačiť.
Z filozofického hľadiska tieto zistenia naznačujú, že naša zodpovednosť nemusí spočívať v tom, aké myšlienky sa nám v mysli objavia, ale skôr v tom, či ich dokážeme zastaviť, usmerniť a rozhodnúť sa, ktoré z nich premeníme na skutky.
Táto myšlienka je blízka aj mnohým morálnym a náboženským tradíciám, ktoré kladú väčší dôraz na sebaovládanie než na samotnú schopnosť kontrolovať vlastné myšlienky.
Boh, múzy a diabli
Niekedy môžu byť hlasy či myšlienky v našej hlave také intenzívne, až máme pocit, akoby ani neboli naše vlastné. V psychopatológii sú dobre zdokumentované javy, ako je počutie hlasov (sluchové halucinácie) či tzv. vkladanie myšlienok, pri ktorom má človek pocit, že mu myšlienky do hlavy vkladá nejaká vonkajšia sila.
Tieto prejavy sú obzvlášť časté pri schizofrénii. Predstava, že naše myšlienky alebo vnútorný hlas môžu pochádzať z vonkajšieho zdroja, sa však neobmedzuje len na duševné poruchy. Opakovane sa objavuje aj vo filozofii, antickej literatúre a náboženských textoch. Myslitelia sa po celé generácie zaoberali otázkou, či rozum, inšpirácia a intuícia vychádzajú z nás samotných, alebo nám ich poskytujú vonkajšie sily – Boh, múzy či iné bytosti.
Jeden z najznámejších príkladov pochádza od Sokrata.
Ako uvádza Platón vo svojich dialógoch, Sokrates tvrdil, že ho po celý život sprevádzal vnútorný hlas, ktorý nazýval daimonion. Tento hlas ho vždy pred niečím varoval a odrádzal od určitých činov, nikdy mu však neprikazoval, čo má robiť.
Platón vo svojej správe o slávnej Sokratovej obhajobe pred súdom zaznamenal jeho slová:
„Už neraz a na rôznych miestach ste ma počuli hovoriť o akomsi božskom znamení či hlase, ktorý sa mi ozýva. Práve toto božské znamenie Meletos zosmiešňuje vo svojej žalobe. Sprevádza ma už od detstva a vždy, keď sa ozve, odrádza ma od toho, čo sa chystám urobiť, nikdy ma však k ničomu nenabáda. Práve ono mi bráni venovať sa politike. A myslím si, že právom. Som totiž presvedčený, Aténčania, že keby som sa pustil do politiky, už dávno by som zahynul a nepriniesol by som nijaký úžitok ani vám, ani sebe.“
V priebehu stáročí sa objavili rôzne výklady Sokratovho daimonia. Platónski filozofi ho považovali za božského ochranného ducha. Ranokresťanskí autori v ňom videli anjela strážneho, no niekedy ho, naopak, vysvetľovali ako démona, ktorý človeka zvádza na scestie. Podľa iných išlo iba o poetické pomenovanie Sokratovho svedomia alebo hlbokej morálnej intuície. Platón však ponechal otázku jeho skutočnej povahy otvorenú.
Isté však je, že samotná skúsenosť s vnútorným hlasom je skutočná. V našom vnútri sa ozýva hlas, ktorý nás usmerňuje alebo varuje, bez ohľadu na to, či ho vnímame ako hlas svedomia a morálneho úsudku, alebo ako prejav božskej sily.
Samotný Sokrates sa prikláňal k nadprirodzenému vysvetleniu. Veril, že hlas, ktorý počuje, nepochádza iba z neho samého, ale je prejavom božskej prítomnosti v jeho vnútri.
Už v staroveku ľudia verili, že básnici a umelci nemajú svoje tvorivé nápady úplne pod kontrolou. Podľa vtedajších predstáv ich inšpirovali a viedli múzy či božské bytosti.
Napríklad Homérova Odysea sa začína priamym oslovením múzy, ktorú básnik žiada, aby prostredníctvom neho vyrozprávala príbeh. Platón túto myšlienku ďalej rozvíja vo svojom dialógu Ión, kde Sokrates opisuje básnika ako článok v reťazci božskej inšpirácie. Múza sa „dotkne“ básnikovej duše, ten sa naplní nadšením, začne spievať a odovzdáva jej posolstvo poslucháčom.
Podľa tejto predstavy teda báseň ani samotná myšlienka nie sú výlučne dielom básnika, ale vznikajú pôsobením božskej sily, ktorá sa prejavuje skrze neho.
Podobnú predstavu nachádzame aj v biblickej tradícii. Proroci často uvádzali svoje proroctvá slovami: „A Boh ku mne prehovoril týmito slovami: …“
Proroci nevnímali svoje posolstvá ako výsledok vlastného uvažovania, ale ako Božie slovo, ktoré im bolo zjavené. Niekedy ho počuli ako skutočný hlas, podobne ako Mojžiš pri horiacom kríku, inokedy ho prijímali prostredníctvom videní alebo jemných vnútorných vnuknutí.
O stáročia neskôr sa touto témou zaoberal aj ruský spisovateľ Fiodor Dostojevskij, ktorý ju však vykreslil v oveľa temnejšom svetle.
V románe Bratia Karamazovovci opisuje dlhý rozhovor medzi Ivanom Karamazovom, intelektuálom zmietaným vnútornými pochybnosťami, a diablom. Nie je pritom jasné, či ide o skutočného démona, halucináciu alebo prejav duševnej choroby.
Diabol vystupuje ako Ivanovo druhé ja. Jeho ústami zaznievajú Ivanove vlastné pochybnosti, zúfalstvo a posmešné myšlienky, akoby jeho vnútorný hlas zrazu nadobudol samostatnú podobu.
Ivan naňho vykríkne:
„Ty si moja halucinácia. Si stelesnením mňa samého, ale len jednej mojej stránky… mojich myšlienok a pocitov, no iba tých najodpornejších a najhlúpejších. Z tohto hľadiska by si ma možno aj zaujímal, keby som mal čas sa tebou zaoberať.“
Rozhovor však postupne naberá ešte znepokojivejší smer. Diabol, ktorý predstavuje Ivanov vnútorný hlas, mu prezrádza veci, o ktorých Ivan sám vedome nevie.
Ivan je otrasený: „Toto predsa nemôže pochádzať odo mňa!“
Diabol mu odpovedá prenikavým psychologickým postrehom: Niekedy nám vo sne náš vlastný vnútorný hlas dokáže povedať niečo úplne nové, o čom sme dovtedy vôbec nevedeli. A predsa je diabol, ktorý sa nám vo sne prihovára, len odrazom nás samých.
V románe Besy Dostojevskij rozvíja podobnú myšlienku v symbolickej rovine. Revolučné a bezbožné myšlienky prirovnáva k démonom, ktorí prenikajú do myslí mladých ľudí a postupne nad nimi získavajú kontrolu.
Z jeho pohľadu sa tak kolektívne ideológie podobajú cudzím bytostiam – temným duchovným silám, ktoré na seba berú podobu myšlienok, usádzajú sa v ľudskom vedomí a postupne ho ovládajú.
Vytiahnuť šíp z vlastného vnútra
Počas jednej z prednášok Eckharta Tolleho, známeho duchovného učiteľa a autora kníh o osobnom rozvoji, sa ho istá žena opýtala, prečo prežíva myšlienky a pocity, ako sú žiarlivosť, súťaživosť či strach, ktoré akoby ani neboli jej vlastné. Zaujímalo ju, odkiaľ pochádzajú a či sú neoddeliteľnou súčasťou života.
Tolle jej odpovedal príbehom z budhistického učenia: „Podobnú otázku kedysi položili aj Budhovi. Ten na ňu odpovedal poučným príbehom. Predstavte si, že vás niekto zasiahne šípom, ktorý vám zostane zabodnutý v tele. Namiesto toho, aby ste ho vytiahli, začnete zisťovať, kto ho vystrelil, prečo to urobil a odkiaľ šíp priletel. Poučenie z tohto príbehu je jednoduché: najdôležitejšie je vytiahnuť šíp, nie pátrať po jeho pôvode.“
Budhizmus skutočne zdôrazňuje pominuteľnosť myšlienok a učí, že nie sú prejavom nejakého stáleho, nemenného „ja“. Prostredníctvom meditácie sa človek učí pozorovať svoje myšlienky bez toho, aby sa s nimi stotožňoval. Všíma si, ako sa objavujú a následne miznú, rovnako prirodzene, ako prišli.
Z tohto pohľadu ponúka budhizmus tretie vysvetlenie: myšlienky nepochádzajú ani z nášho vnútra, ani zvonka. Jednoducho vznikajú a zanikajú bez toho, aby patrili nejakému trvalému „ja“.
Tolle však ponúkol aj modernejšie, metafyzické vysvetlenie.
„Mnohé z vašich myšlienok v skutočnosti nie sú vaše. Pochádzajú z kolektívnej mysle – z energetických polí alebo entít, ktoré si môžeme predstaviť ako myšlienkové formy voľne sa pohybujúce okolo nás. Ak niektorá z nich nájde odozvu vo vašom vnútri, napríklad v negatívnom pocite, napojí sa naň a zosilní ho. Tak sa môže aj drobné podráždenie veľmi rýchlo zmeniť na veľký hnev,“ odpovedal žene.
Podľa Tolleho je naša myseľ v skutočnosti súčasťou niečoho oveľa rozsiahlejšieho, čo presahuje hranice nášho vedomia a zároveň nás ovplyvňuje. Mnohé myšlienky podľa neho nepochádzajú priamo od nás. To isté platí aj o pocitoch, ktoré ich sprevádzajú, hoci ich vnímame ako svoje vlastné.
„Môžeme vidieť, ako kolektívne myšlienkové vzorce ovládli celé národy. Príkladom je sovietsky komunizmus či maoizmus v Číne, keď milióny ľudí uvažovali podľa rovnakých vzorcov. Aj v dnešnej spoločnosti sa kolektívne predstavy šíria prostredníctvom médií a postupne sa z nich stávajú takmer nespochybniteľné pravdy. Neuvedomovať si tento vplyv môže mať ničivé následky,“ povedal.
Možno sa nikdy nedozvieme, odkiaľ v skutočnosti pochádzajú myšlienky, ktoré sa nám vynárajú v mysli. Sú skutočne naše? Prevzali sme ich od druhých? Pochádzajú z nášho nevedomia alebo z kolektívnej mysle? Keď sa však dokážeme na chvíľu zastaviť, pozorovať svoje myšlienky a položiť si otázku, odkiaľ pochádza hlas, ktorý práve počujeme vo svojej hlave, už tým získavame určitý odstup a slobodu od jeho vplyvu.
Skutočná sloboda tak možno nespočíva v úplnej kontrole nad vlastnými myšlienkami, ale v schopnosti uvedomovať si ich a rozhodovať sa, či sa nimi necháme viesť. Spočíva aj v tom, že ich dokážeme nechať voľne plynúť, prestať sa nimi neustále zaoberať a vytvoriť tak priestor pre vnútorný pokoj a ticho.
Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶Diskusia
Komentáre sú verejné. Zverejňujeme príspevky, ktoré dodržiavajú pravidlá diskusie.
Na pridanie komentára sa alebo si .
