Inšpirácie

Soňa Rebrová pokorila ľadové vody Arktídy. Ako prvá Slovenka preplávala 1 km v mínusových teplotách (Rozhovor)

Slovenská diaľková plavkyňa Soňa Rebrová si na svoje konto pripísala ďalší významný úspech. Po preplávaní kanálu La Manche v roku 2023, keď za 14 hodín a 43 minút preplávala 44 km dlhý úsek, sa jej tento rok v apríli po náročných prípravách podarilo zaplávať 1 km v Arktíde vo vode s teplotou -0,8 °C iba v plavkách, bez neoprénu. Stala sa tak prvou ženou na Slovensku a jedenástou ženou na svete, ktorej sa podarilo zaplávať ľadový kilometer, pričom v mínusovej teplote to okrem nej zvládli iba tri ženy. 

Soňa začala plávať ako 46-ročná. Preplávala nielen Oravskú priehradu, ale aj Dunaj, vďaka čomu ju neskôr vybrali do ženskej štafety cez La Manche v roku 2020. Neskôr slávny kanál La Manche zdolala aj počas sólo plavby v septembri 2023. 

O svojom odhodlaní vyskúšať si ľadové vody Arktídy nechcela vopred nikomu povedať. Nebola si istá, či sa jej podarí úspešne naplniť svoj zámer. „Tréningy kolísali od „dá sa to” po „neviem, ako to zvládnem,” prezradila plavkyňa na svojom facebookovom účte. 

Počas poslednej skúšky za silného vetra a veľkých vĺn sa jej však nepodarilo preplávať toľko, koľko si predstavovala. „Do rúk mi ktosi pichal klince a stehná som mala ako ťažké betónové bloky,” spomína S. Rebrová. 

Všetky prekonané ťažkosti, studené tréningy a pobyt v mrazničke priniesli nakoniec svoje ovocie. Plavkyňa si vďaka nezlomnej vôli, disciplíne a odhodlaniu splnila svoj sen a úspešne preplávala svoj vysnívaný mrazivý kilometer. Počas príprav naň preplávala skoro 20 km týždenne.

A keďže si človek nevie príliš predstaviť, čo všetko obnáša podobné veľké a nebezpečné dobrodružstvo, Epoch Times Slovensko požiadal Soňu Rebrovú o krátky rozhovor o tom, ako sa pripravovala, na čo počas plávania myslela a aký to bol pocit plávať v ľadovej vode.

Čo vás motivovalo k niečomu takému výnimočnému, ako je plávanie v Arktíde? 

Plávaniu v studenej vode sa venujem už takmer sedem rokov, hoci je pravda, že kilometer vo vode pod päť stupňov som zaplávala až tento rok. Dokonca sa mi podaril aj jeden v dvojstupňovej vode. Potom, čo som však zvládla i ľadovú míľu, teda 1,65 km v štvorstupňovej vode, bolo plávanie v Arktíde akoby vrcholom toho, čo sa dá v zimnom plávaní dosiahnuť. Vždy som závidela tým, čo plávali medzi ľadovými kryhami, obklopení snehom – to sa u nás v Bratislave už zažiť nedá. A tak som sa rozhodla tento divoký sen si splniť.

Aký je to pocit vyjsť z ľadovej vody?

Problém bol, že u nás, keď vyjdem zo studenej vody, tak je vonku jeden alebo päť stupňov, kým tam bolo mínus jedenásť. Zistila som to hneď v prvý deň, keď som bola na skúšku zaplávať 4 minúty a potom som sa prechádzala na brehu ako doma – a zrazu som namiesto rúk mala dva ľadové konáre, ktoré som si vôbec necítila. Kamarátka mi chcela navliecť rukavice, ale ja som necítila, či mám prsty roztiahnuté alebo spolu, necítila som ani otvory na prsty v rukaviciach. Preto sme sa zhodli na tom, že musíme kúpiť palčiaky a musím sa hneď obliecť, žiadne presúšanie sa v mrazoch.

Na čo ste mysleli počas plávania?

Pri druhej skúške som zvládla 10 minút a bolo to super a pri tretej som zvládla len šesť a pol minúty a bolo to hrozné. Do prstov mi niekto zapichával nože a namiesto stehien som mala dva betónové nepohyblivé bloky. Vtedy sme si ešte mysleli, že voda má mínus 1,5 stupňa, toľko nám ukazoval teplomer pri brehu. Zdalo sa mi nereálne zaplávať jeden kilometer, tak som všetkým vravela, že zaplávam päťsto metrov, že aj pol kilometra je niečo.

Keď som začala plávať, tak sme ju merali viac od brehu a tam už mala mínus 0,8 stupňa, čo sa mi zrazu zdalo oveľa lepšie. 

Prvých 500 metrov som zvládla bez problémov, pri 750 metroch som začala pregĺgať veľa vody. Zľakla som sa, že mi zmrzol sluchový aparát ako vlani francúzskej plavkyni a že teda telo nevie, či som nad vodou či pod ňou. Napokon som si povedala, že sa upokojím a budem plávať posledných 250 metrov. Nemyslela som na nič dôležité, len prejsť ďalšie metre, ísť ďalej a neprestať a veľmi sa nesledovať. Keď som videla cieľovú bójku, už som vedela, že to zvládnem.

Ako ste sa pripravovali na toto veľké dobrodružstvo?

Plávala som približne 70 km mesačne a do toho ešte kilometre v ľadovej vode, myslím, že ich bolo aspoň päť. Ako tretia Slovenka som zaplávala ľadovú míľu. A mesiac pred odchodom som sa každý deň nakladala do mrazáku, v ktorom bola voda s teplotou 0,5 stupňa, aby som vedela, do čoho idem. Niekedy ma po vyjdení tak boleli prsty, že sa mi chcelo kričať. Ale v Arktíde telo akoby už vedelo, čo robiť. Ako vravím, bolo dôležité, aby mi odumreli nervové zakončenia, lebo potom už tú bolesť tak necítite. A asi sa tak stalo, lebo týždeň ma boleli končeky prstov a doma sa mi z nich doslova zošúpala koža.

Financovali ste si celú akciu od príprav až po koniec sama alebo ste dostali grant/pomoc?

Veľmi mi pomohol Slovák Robert Vrabel, ktorý v Arktíde dlho žil, pretože sa mi rozhodol pomôcť s inštaláciou trate a ukázaním života v Arktíde. Daroval mi také zážitky, na aké sa nezabúda – videla som ľadového medveďa s malým medvieďaťom, mroža s bábätkom, jazdila na snežných skútroch, vliezla do ľadovej jaskyne, vyšla na vrchol hory a zažila polárny deň. Videla som snežné pláne, ľadovce, vyskúšala si jazdu na snežných psoch. Táto akcia splnila mnoho mojich snov. 

Na plávanie v Arktíde sa mi podarilo získať grant z nadácie Niké, z čoho mám veľkú radosť, pretože tieto plávania, ako je La Manche a podobne, sú finančne veľmi náročné. Samozrejme, výlety som si hradila zo svojho.

Nebála sa o vás rodina?

Spočiatku, keď som išla plávať La Manche, sa bála. Manžel ma nútil napísať pred plávaním inštrukcie, čo majú robiť, keď ostanem vo vodách medzi Francúzskom a Anglickom. Keď som išla do Arktídy, už sa hrdil, že studená voda pre mňa nebude problém a že sa nič nestane. A nestalo sa. Ale samozrejme, že som sa dala predtým otestovať u lekárov. No výsledky neboli také, ako som si predstavovala, a odporučili mi neplávať. Ale ak by som mala dať na všetky takéto odporúčania, tak by som neplávala vôbec. A tak som si dala lieky, ktoré mohli znížiť riziko zrazenín, a išla som do toho. A všetko prebehlo v poriadku, za čo ďakujem.

Plánujete ďalšie dobrodružstvo? 

Veľmi by som chcela zaplávať kilometer (alebo možno aj viac) v Antarktíde. Tá je veľmi ďaleko a finančne veľmi náročná. Ale verím, že sa stane zázrak a niekto ma podporí. A v septembri mám jedno diaľkové plávanie, aj na to sa pripravujem. Je ešte veľa vôd, ktoré človek môže okúsiť a preplávať na svete.

Ďakujeme za rozhovor a želáme veľa ďalších úspešne preplávaných kilometrov! 

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK