Streda 24. apríla, 2024
Kandidáti v druhom kole prezidentských volieb: (zľava) Ivan Korčok (nezávislý) a Peter Pellegrini (Hlas-SD) (Foto: FB / Ivan Korčok, FB / Peter Pellegrini)

Náš prezident je hlavným veliteľom vojenských síl, ale o vyslaní vojakov nerozhoduje (Analýza)

V súvislosti s prezidentskými voľbami, ale aj počas funkčného obdobia prezidenta je často rozoberaná otázka, aké silné je postavenie prezidenta Slovenskej republiky. Má vôbec nejaké podstatné právomoci alebo kompetencie? Alebo ide skôr o formálnu, tzv. ceremoniálnu hlavu štátu? 

V príhovore pred prezidentskými voľbami sa prezidentka SR Zuzana Čaputová prihovárala občanom, keď im okrem iného odkázala: „Žiaden kandidát na prezidenta nezvýši dôchodky, nezlacní potraviny, nepostaví nemocnicu, ani nezaručí svetový mier, pretože na to právomoci jednoducho nemá. Hoci práve to môžu byť oblasti, ktoré považujete pre svoj život za najdôležitejšie. Môže ale garantovať ústavnosť, dôstojnú reprezentáciu krajiny, záujem o najdôležitejšie témy spoločnosti a vyvíjať legitímny tlak na zmenu. A to vôbec nie je málo.”

Profesor Marián Giba, poradca prezidentky a vedúci katedry ústavného práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave nepovažuje funkciu prezidenta SR za formálnu. Podľa neho prezident neplní len notariálnu úlohu a v parlamentnej demokracii nemá len „strihať pásky a klásť vence”, ale zohráva podstatnú úlohu. 

„Ústavný súd konštantne judikuje, že prezident je súčasťou systému bŕzd a protiváh v systéme a že má byť okrem iného aj určitou poistkou voči tomu, aby povedzme konkrétna parlamentná väčšina nepodľahla tendencii obsadiť si svojím spriazneným človekom – politickým nominantom – funkciu, ktorá má byť apolitická. To sa prejavuje napr. pri právomoci pri menovaní generálneho prokurátora,” uviedol.

Stelesnenie Slovenskej republiky

Podľa M. Gibu prezident tiež zastupuje Slovenskú republiku navonok. Buď v právnej rovine dojednáva, podpisuje a ratifikuje medzinárodné zmluvy alebo v politickej rovine, keď príde na návštevu nejakého štátu a urobí vyhlásenia. Avšak nevyplývajú z toho priamo medzinárodné záväzky. „Obrazne povedané, keď príde prezident SR niekam na návštevu, je to, ako keby na návštevu prišla Slovenská republika,” objasnil.

Podľa neho zahraničná politika sa má robiť vo vzájomnej súčinnosti, koordinácii prezidenta, predsedu vlády a ministra zahraničných vecí. Nevie si predstaviť, že by prezident SR mohol mať úplne iné chápanie zahraničnopolitických otázok ako vláda.

M. Giba tvrdí, že ak je prezident v otázkach zahraničnej politiky v zásadnom rozpore s postojom vlády alebo parlamentnej väčšiny, je to rozpor sám osebe. Vraví, že štát nemôže byť s niekým priateľ a zároveň nepriateľ. „Naša zahraničná politika je daná aj civilizačným rámcom a aj členstvom v zoskupeniach nejakými záväzkami, ktoré sa musia dobromyseľne plniť,” dodal poradca prezidentky.

O vyslaní vojakov nerozhoduje

Počas predvolebnej kampane sa niektorí kandidáti jasne vyjadrovali, či by poslali vojakov, zbrane alebo finančnú pomoc na Ukrajinu. Ústavný právnik Vincent Bujňák uviedol, že prezident je síce hlavný veliteľ ozbrojených síl, ale o vyslaní vojakov do zahraničia nerozhoduje.

„O vyslaní našich vojakov do zahraničia na účel humanitárnej pomoci, vojenských cvičení alebo mierových pozorovateľských misií rozhoduje podľa ústavy vláda, ktorá má právomoc rozhodnúť o ich vyslaní do zahraničia aj vtedy, ak ide o plnenie záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu, najdlhšie však na 60 dní. Inak sa vyžaduje súhlas parlamentu,” povedal ústavný právnik.

Podľa V. Bujňáka prezident je formálne hlavným veliteľom ozbrojených síl, ale taktéto rozhodnutia prezidenta podliehajú kontrasignácií predsedu vlády alebo ministra obrany. „Znamená to, že jeho rozhodnutie ako hlavného veliteľa je platné, ak ho podpíše predseda vlády alebo ním poverený minister. Bez nich sa tak hlavný veliteľ ozbrojených síl nepohne,” doplnil.

V. Bujňák ďalej uviedol, že ak by sa Slovenská republika rozhodla vyslať vojakov do zahraničia, musí o tom najskôr rozhodnúť vláda a záleží od účelu vyslania, či je potrebný súhlas parlamentu. Prezident tieto rozhodnutia môže ovplyvniť len verbálnou váhou. Rozhodnutiu nijako zabrániť nevie.

Naša ústava sa dá najľahšie meniť

Podľa ústavného právnika prezident na základe práva veta môže Národnej rade (NR) SR vrátiť zákon s pripomienkami a NR SR sa bude zaoberať len nimi, alebo vráti celý zákon a poslanci môžu následne schváliť alebo neschváliť len celý zákon, pričom na prelomenie veta je potrebná absolútna väčšina, teda súhlas 76 poslancov. Prezident však nemá oprávnenie vetovať ústavné zákony.

Podľa neho to napríklad znamená, že keď parlament v skrátenom legislatívnom konaní zmení Ústavu za niekoľko hodín, v ústavnom systéme chýba „ručná brzda“, ktorá by umožnila, aby prezident zmenu vetoval a upozornil na prípadné nedostatky. 

„Naša ústava je najmenej rigidná v celej Európskej únii alebo, inými slovami, dá sa najľahšie zmeniť a po zavedení priamej voľby prezidenta sme tento proces ešte viac oslabili,” uviedol V. Bujňák. Zastáva názor, že prezident by mal disponovať oprávnením vetovať aj ústavné zákony, aby sa tak zvýšila ochrana Ústavy.

Zdržanlivý neznamená neprítomný

To, či je prezident povinný vyhovieť personálnym návrhom predsedu vlády na vymenovanie návrhu ministrov, je odbornou verejnosťou často diskutované. Profesor Giba tvrdí, že prezident nemá široké možnosti odmietať nominantov na ministra, avšak je to možné. 

„Odmietnutie je ťažké, výnimočné, ale neznamená, že sa nemôže stať,“ povedal a vysvetlil logiku tohto nastavenia: keďže NR SR má vysloviť vláde dôveru, preto tam majú byť ľudia, ktorých navrhuje vládna koalícia.

V. Bujňák problematiku dopĺňa kontextom: „Pri menovaní členov vlády bolo napríklad pôvodne navrhované, že prezident je návrhom predsedu vlády viazaný, čo bol jednoznačný príkaz. V ďalšej fáze legislatívneho procesu však táto formulácia vypadla a výsledné znenie je predmetom už desaťročia trvajúcich polemík, ktoré sa rozširujú aj na menovanie, či odvolávanie ďalších funkcionárov.”

V prípade menovania do ústavných funkcií M. Giba uviedol, že prezident nemá len notariálnu úlohu menovať do ústavných funkcií (skúmať len formálnu platnosť). Zároveň ale pripomína, že samotná Ústava nerieši vopred všetky situácie, ktoré politická realita prinesie a pri jej tvorbe bola predpokladaná potrebná miera politickej kultúry a nemyslelo sa na zlomyseľnosti a politické hry. 

Prejavovať zdržanlivosť podľa jeho slov však nie je to isté ako byť úplne neprítomný. Ak by prezident mal vážne dôvody, vie zakročiť. A potom tu máme ešte ústavné zvyklosti – nepísané pravidlo, ktoré kultivuje systém. Takým je napríklad tradícia, že zatiaľ každý prezident, skôr než pristúpil k vymenovaniu predsedu vlády, poveril zostavením predstaviteľa najsilnejšej strany.

Nový prezident môže vziať späť podanie svojho predchodcu na Ústavný súd

Medzi silné právomoci prezidenta môžeme podľa M. Gibu zaradiť menovanie sudcov Ústavného súdu (ÚS), následne už ÚS rozhoduje autonómne. Profesor Giba tiež potvrdil, že prezident nemá dosah na to, ako ÚS v nejakej veci rozhodne.

Prezident však podľa neho môže ovplyvniť to, o čom bude ÚS rozhodovať, nakoľko môže podať návrh na posúdenie súladu zákona s Ústavou. V samotnom podaní prezident zdôvodní protiústavnosť. M. Giba však upozorňuje na situáciu, keď nástupca (nový prezident)  návrh/podanie na ÚS svojho predchodcu vezme späť. ÚS nemusí ale za každých okolností späťvzatie návrhu pripustiť. (V prípade súčasnej novely Trestného zákona podali okrem prezidentky návrh aj opoziční poslanci, teda späťvzatie novým prezidentom v tomto prípade nie je možné, pozn. red.)

Politológ Erik Láštic z UK v Bratislave ocenil využívanie prezidentských právomocí aktuálnej prezidentky Čaputovej vo vzťahu k Ústavnému súdu: „Prezidentkine podania vo veci referendových petícií v roku 2021 a 2022 umožnili Ústavnému súdu po takmer 30 rokoch redefinovať miesto referenda v ústavnom systéme a urobiť z neho do budúcnosti zmysluplnejší nástroj. Podobne prezidentkine podanie ohľadom tzv. rodinného balíka vlády umožnilo Ústavnému súdu nastaviť obmedzenia pre vlády, snažiace sa obchádzať legislatívne pravidlá spôsobom, ktorý narušuje princípy právneho štátu.“

Prečítajte si aj