Streda 29. novembra, 2023
17-ročný Dorji je jedným z hŕstky mníchov, ktorí žijú v jednom z najposvätnejších kláštorov v Bhutáne - Taktshang - vo výške asi 3000 metrov nad morom. (Foto: Paula Bronstein/Getty Images)

Je HDP ukazovateľom štastia?

Robert Fico tesne pred nástupom na premiérsky post označil Slovensko za krajinu plnú paradoxov s nelichotivými prvenstvami. „Sme krajina, ktorá má najhoršie verejné financie v Európskej únii a sme krajina, ktorá sa považuje za druhú najchudobnejšiu v Európskej únii,” skonštatoval na tlačovke po podpise Memoranda o porozumení s koaličnými partnermi. „Ako tu stojím, chcem vyhlásiť, že vynaložím všetky sily, aby Slovenská republika išla so životnou úrovňou hore.”

Podľa prepočtov ekonómov Medzinárodného menového fondu je najchudobnejšou krajinou v EÚ dlhodobo Bulharsko. V roku 2022 mu sekundovalo finančnými problémami sužované Grécko. Pod Slovenskom sa v rebríčku nachádzali aj Lotyšsko, Rumunsko a Chorvátsko. 

V štatistikách za rovnaký rok nás podľa Eurostatu takmer všetky spomínané krajiny predbehli a Slovensko spadlo v rebríčku životnej úrovne v EÚ na predposledné miesto. Najhoršie ostáva Bulharsko. Štatistiky sú vytvárané na základe prepočtu Hrubého domáceho produktu (HDP) na jedného obyvateľa v parite kúpnej sily.

Ďalším problémom je, že Slovensko má najvyšší dlh v histórii krajiny a požičiava si ďalej a za drahšie – keďže patrí medzi rizikové krajiny. Na stav životnej úrovne majú dopad aj vysoká inflácia, úrokové sadzby a najnižšie reálne mzdy.

Už mnoho rokov rebríčku životnej úrovne suverénne dominuje Luxembursko, nasleduje Írsko a krajiny, ktoré nie sú členskými štátmi EÚ – Nórsko a Švajčiarsko. Jedným z tajomstiev úspechu luxemburského hospodárstva je fakt, že v krajine žije a pracuje početná skupina zahraničných rezidentov, ktorí vytvárajú HDP Luxemburska, avšak nie sú v štatistikách zahrnutí do počtu obyvateľov.

Ostrov Ikaria v Grécku – jeden z 5 regiónov sveta, kde sa ľudia dožívajú výrazne vyššieho veku (Foto: Matías Callone), CC BY-NC-SA 2.0)

Diskutabilný indikátor kvality života

Meranie kvality životnej úrovne obyvateľov pomocou HDP navrhol v 30. rokoch minulého storočia americký ekonóm s ruskými koreňmi Simon Kuznets.

HDP je definované ako hodnota všetkých tovarov a služieb, ktoré boli vyrobené na určitom území (napríklad na Slovensku). Hlavný zmysel je v tom, aby sme mohli na základe pravidelných výpočtov porovnávať, ako sa ekonomikám v jednotlivých oblastiach za určité obdobie darí. 

Výkonnosť a úroveň jednotlivých krajín sa dnes štandardne vyjadruje prostredníctvom (cez) tzv. HDP pripadajúceho na jedného obyvateľa. Čím vyššie je HDP na obyvateľa, tým je vyššia národohospodárska produktivita jedného obyvateľa daného štátu, čím sa muprisudzuje vyššia životná úroveň.

Meranie životnej úrovne cez HDP na obyvateľa má samozrejme svoje výhody. Ekonómovia majú k dispozícii konkrétne čísla, na základe ktorých môžu dospieť ku konkrétnym výsledkom. Väčšina krajín používa rovnaké metódy a zbierajú rovnaké dáta v rámci jednotného systému, preto je ľahké sa medzi sebou porovnávať a dospieť k záverom.

Má však aj nevýhody. Neexistuje vzorec, ktorý by mohol presne zachytiť a vysvetliť celú hospodársku produkciu všetkých obyvateľov a všetkých firiem nachádzajúcich sa na určitom mieste. Niektoré údaje ostávajú skryté, ako napríklad aktivity na čiernom trhu a do systému sa vkladajú iba odhadované dáta, čo výsledok ovplyvňuje. Rovnako je náročné vyhodnotiť, či by určitá forma práce mala byť považovaná pre spoločnosť za produktívnu.

Pozerá sa iba na počet vyprodukovaných kusov niečoho, avšak nezohľadňuje sa, či daný produkt miestna spoločnosť skutočne potrebuje alebo ho dokáže predať do zahraničia. Za čias socializmu sa síce vo veľkom vyrábal určitý typ výrobkov, ale nikto si ich nekupoval, pretože to už doma mal v dostatočnom množstve. Avšak produkty, ktoré naozaj potreboval, v obchode často nenašiel. Výroba teda bola často neefektívna a iba umelo nadhodnocovala HDP.

Taktiež z dát nie je jasné, ako je hodnota vyprodukovaného HDP rozdistribuovaná medzi všetkých členov spoločnosti. Spravidla väčšinu bohatstva vlastní malé percento obyvateľov daného štátu. Priemerné číslo HDP na jedného obyvateľa teda nezodpovedá realite. Kvôli tomu sú napríklad pozície bohatých arabských štátov v rebríčku dodatočne znižované, keďže spriemerované číslo HDP na obyvateľa vôbec nevyjadruje tamojšiu realitu.

Ďalšia dôležitá skutočnosť (možno najdôležitejšia) je nedorozumenie ohľadom zámeny pojmov, kedy sa hospodárskoekonomickou produktivitou snažíme nahradiť spokojnosť občana s jeho životom. Ťažko si pojem „životná úroveň” môžeme ohraničiť výlučne len ekonomickými faktormi. Človek nie je tým šťastnejší, čím viac vecí vlastní alebo vyrobí. S určitou nadsádzkou to vysvetlil americký režisér Orson Welles, keď povedal: „Vysoká životná úroveň spočíva v tom, že používame peniaze, ktoré ešte nemáme, na veci, ktoré nepotrebujeme, aby sme imponovali ľuďom, ktorých neznášame.“

Región Ogliastra na Sardínii – jeden z 5 regiónov sveta, kde sa ľudia dožívajú výrazne vyššieho veku (Foto: Alessandro Pili, CC BY-NC-SA 2.0)

Rôzne merania šťastia

Dnes poznáme množstvo ďalších typov meraní, ktoré zohľadňujú iné faktory ako ekonomické a snažia sa merať kvalitu ľudského života zohľadnením aj sociálnych, enviromentálnych či emocionálnych ukazovateľov. Najšťastnejší, najlepší alebo najspokojnejší život hľadajú cez iné prizmy.

Jedným z nich je HDI (Human development index), ktorý vypracováva OSN. Do výpočtu zahŕňa priemernú dĺžku života, dostupnosť vzdelania a zdravotnej starostlivosti, sociálnu sieť a iné faktory.

Index šťastnej planéty (Happy Planet Index) vyhotovuje rebríček na základe metrík ako pohoda obyvateľa, dĺžka dožitého života, rovnosť medzi obyvateľmi alebo ekologickej stopy, ktorú obyvatelia po sebe zanechávajú.

Správa o svetovom šťastí (The World Happiness Report) zostavuje štatistiky na základe HDP, ale aj sociálnej podpory na obyvateľa, slobody robiť životné rozhodnutia, štedrosti, miery korupcie, dĺžky života v zdraví a podobne.

Kritici považujú podobné hodnotenia za príliš subjektívne a neprikladajú im skutočnú výpovednú hodnotu. V týchto rebríčkoch sa na najvyšších priečkach objavujú rôzne krajiny z celého sveta. Pravidelne sa však v horných poschodiach umiestňujú škandinávske krajiny. Dánsky pojem „hygge” (pohoda, cítiť sa dobre) sa stal už svetoznámym. 

Avšak aj v „najšťastnejšej” krajine podľa všakovakých rebríčkov čelia svojim vlastným problémom. Tlak na to, aby všetci členovia spoločnosti boli iba pozitívni a iba šťastní za akýchkoľvek okolností, vyvoláva u viac a viac ľudí pocit osamelosti až depresiu. Nastupuje celospoločenský diktát šťastia a niektorí členovia spoločnosti nevedia nájsť spôsob, ako sa danej situácii prispôsobiť.

Krajina neumiestňujúca sa v žiadnych rebríčkoch, avšak považovaná za jednu z najšťastnejších na svete, je málo známy Bhután. Drobné územie medzi Tibetom a Indiou žije tradičným spôsobom života už stáročia. Tvrdohlavo odmieta prijímať moderné spoločenské trendy a naďalej uprednostňuje budhistické chrámové komplexy a každodenný život poľnohospodárov. Fajčenie miestni považujú za neslušnosť. Nenájdete tu bilbordy alebo fastfoody. Plastové vrecká sú tu zakázané. Podľa HDP je Bhután jednou z najchudobnejších krajín sveta a predsa sú miestni ľudia považovaní za jedných z najšťastnejších. Nejde totiž o bohatstvo na povrchu, ale o to ukryté vo vnútri.

Známy slovenský dobrodruh a režisér Pavol Barabáš popisuje svoje cesty Bhutánom nasledovne: „Putovanie zabudnutou krajinou, v ktorej ľudia uctievajú všetko živé, je rozprávaním o šťastí. Vnútorný pokoj tu je cennejší, než zhon za matériou sveta a harmónia s prírodou sú všetkému nadradené princípy. Dobrý kráľ sa stará o blaho poddaných. Namiesto hrubého domáceho produktu presadzuje hrubé domáce šťastie. Je to akoby rozprávkový svet. Malé himalájske kráľovstvo si totiž v krehkom ponímaní šťastia zvolilo zvláštnu cestu. Možno, že správnu. Zatiaľ…”

Ostrov Okinawa v Japonsku – jeden z 5 regiónov sveta, kde sa ľudia dožívajú výrazne vyššieho veku (Foto: OIST from Onna Village, Japan – Okinawa Landscape, CC BY 2.0)

Modré zóny

K téme kvalitnej životnej úrovne patrí aj pojem „modrá zóna”. Označuje oblasť, kde sa miestni obyvatelia dožívajú výrazne dlhšieho veku, ako obyvatelia v iných (aj okolitých) oblastiach – pravidelne nad 100 rokov.

Modré zóny sa nachádzajú v ekonomicky vyspelých krajinách, ale v rámci daných krajín patria k odľahlým a skôr chudobnejším regiónom. Na celom svete ich je celkovo päť:
Ostrov Ikaria patriaci Grécku
Ostrov Okinawa patriaci Japonsku
Región Ogliastra na Sardínii patriaci Taliansku
Komunita Loma Linda v Kalifornii, USA
Polostrov Nicoya v Kostarike

Vo všetkých týchto regiónoch sa zachoval tradičný spôsob života s častou fyzickou aktivitou, vysokou religiozitou s dôrazom na rodinu a spoločenské väzby. Jedálniček obyvateľov sa vyznačuje prevahou rastlinnej stravy (najmä strukoviny a orechy) a nefajčiarstvom. Dostupná je kvalitná lekárska starostlivosť.

Prečítajte si aj