
G. Stacherová: Vodný slalom je naším najúspešnejším olympijským športom, no jeho budúcnosť je ohrozená (Rozhovor)
Bývalá slovenská reprezentantka vo vodnom slalome Gabriela Stacherová patrí medzi najúspešnejšie športovkyne svojej generácie. Dvojnásobná olympionička, držiteľka striebornej tímovej medaily z majstrovstiev sveta a dvojnásobná európska šampiónka, dnes pôsobí ako športová manažérka a viceprezidentka Slovenskej asociácie olympionikov. V rozhovore pre Epoch Times Slovensko prezradila, ako si spomína na najväčšie momenty svojej kariéry, čo ju trápi na súčasnom stave slovenskej kanoistiky a prečo sa podľa nej mnohí mladí športovci strácajú po skončení aktívnej dráhy.
Epoch Times Slovensko: Čo vás priviedlo k vodnému slalomu a kedy ste si uvedomili, že sa z toho môže stať profesionálna dráha?
Gabriela Stacherová: Na začiatku mojej kariéry bol otec, ktorý sa v minulosti tiež veľmi úspešne venoval kanoistike na divokej vode a ako tréner ma viedol celú moju kariéru. Treba tiež povedať že vo Zvolene neboli a nie sú ideálne podmienky, takže práve jeho energia a “drive” boli na začiatku kariéry kľúčové. A že to bude profesionálna dráha bol môj sen odmala.
Ktoré víťazstvo alebo moment vo vašej kariére vám dodnes rezonuje ako najemotívnejší?
Určite víťazstvo v pretekoch svetového pohára v Čunove v roku 2003, keď za mnou na pódiu stáli 2 olympíjske víťazky Štěpánka Hilgertová a Elena Kaliská. A nikdy nezabudnem ani na olympiádu v Aténach, ktorá mi úplne športovo nevyšla, ale pocta niesť vlajku na záverečnom ceremoniáli hier je výnimočná a tá spomienka mi ostane naveky.
Aký je najväčší rozdiel medzi vodným slalomom, keď ste začínali vy, a dnešným mladými mladými vodákmi?
Veľmi sa zmenili pravidlá, viac menej v prospech zvýšenia konkurencie: máme kratšie a ľahšie ovládateľné lode, trate sa výrazne skrátili. Olympiáda v Sydney v roku 2000 tiež rozbehla trend stavby nových kanálov, dnes je ich neporovnateľne viac (na prírodnej vode sa už jazdí len výnimočne) a s tým samozrejme výrazne narástla konkurencia vo svete. Je ešte ťažšie presadiť sa ako bolo v minulosti.

Vaša generácia vodných slalomárok bola mimoriadne silná – spomeňme napríklad Elenu Kaliskú či Janu Dukátovú. Čím si vysvetľujete, že v tom období vyrástlo toľko úspešných pretekárok?
Áno, tá generácia bola výnimočná, možno to bolo dané aj dobou, videli sme veľkú šancu presadiť sa vo svete. Zároveň sme mali vynikajúce podmienky, často sme trénovali spolu na náročnom kanáli v Čunove a aj preto sme boli skvelo pripravené.
Vodný slalom je fyzicky aj psychicky náročný šport. Ako ste zvládali tlak počas majstrovstiev sveta či Európy? Mali ste počas kariéry nejaké rituály alebo talizmany pred pretekmi?
Zvládnuť tlak nie je ľahké, lepšie mi to šlo, keď som vedela že som dobre pripravená, sebadôvera pomáha. Zároveň sme tvorili dobrý tím a vedeli sme si pomôcť, poradiť a podporiť sa navzájom. Talizmany a rituály v mojom prípade odvádzali pozornosť, takže som sa vždy skôr koncentrovala na dôkladnú prípravu pred jazdami.
V akej kondícií je podľa Vás aktuálne slovenská kanoistika?
Situácia je veľmi komplikovaná, aktuálne vedenie Sekcie divokých vôd slovenskej kanoistiky bojuje proti najlepším pretekárom, namiesto toho aby ich podporovalo. Pripomínam že vodný slalom je najúspešnejší olympijský šport na Slovensku, na poslednej olympiáde v Paríži 2024 Matej Beňuš pre Slovensko získal jedinú medailu. Pre tých najkvalitnejších športovcov vytvárajú podmienky a zázemie na prípravu strediská vrcholového športu Dukla a Športové centrum polície. Ale mládež túto podporu napríklad aj v Dukle stráca. Vedenie juniorov a športovcov do 23 rokov v sekcii Divokých vôd je chaotické a nekoncepčné, a preto je budúcnosť podľa mňa ohrozená. Veľa mladých športovcov jednoducho skončí.
Ako hodnotíte stav a podporu športových talentov na Slovensku všeobecne?
Myslím že v organizáciách s jasným a transparentným využívaním finančných prostriedkov je aj podpora mládeže na lepšej úrovni. Zároveň nám ale chýba kvalitnejšia infraštruktúra, podmienky sú často až nedôstojné. Máme mechanizmy na zlepšenie, napríklad aj fond na podporu športu, často pomáha súkromný sektor, ale stále sme ďaleko od optimálneho stavu.
Je možné sa športom na Slovensku uživiť?
V prípade špičkových reprezentantov áno, ale ja si myslím, že nám chýba lepšia podpora a širšia diskusia o kariére po športovej kariére. Mnoho športovcov sa práve na konci svojej kariéry stráca, nevedia ako pokračovať, lebo sa na to nepripravili a zároveň ich k tomu nikto neviedol. A práve títo ľudia pri športe často chýbajú v úlohach trénerov, rozhodcov, manažérov či funkcionárov.
Kedy a prečo ste sa rozhodli ukončiť aktívnu športovú kariéru?
V roku 2011, keď som sa nedostala do reprezentačného výberu. Vtedy, vo veku 31 rokov, už nebolo ťažké pochopiť, že treba skončiť a začať niečo nové.
Čomu sa venujete momentálne a aké sú vaše plány do budúcnosti?
Stále som pri športe na rôznych pozíciách, či už ako viceprezidentka Slovenskej asociácie olympionikov alebo ako športová manažérka pri veľkých podujatiach ako Európsky olympijský festival mládeže (EYOF) alebo nedávno Majstrovstvá Európy vo futbale hráčov do 21 rokov.
Ďakujeme za rozhovor!
Gabriela Stacherová: Dnes 45-ročná bývalá olympionička sa počas svojej aktívnej športovej kariéry preslávila ako výborná vodná slalomárka v disciplíne K1. Medzi najpozoruhodnejšie momenty rodáčky zo Zvolena zaiste patria účasti na olympiádach v Sydney (2000) a v Aténach (2004), a tiež získanie striebornej tímovej medaily na majstrovstvách sveta v roku 2009 v La Seu d’Urgell. Okrem toho si vybojovala sedem medailí na majstrovstvách Európy v kategórii 3 x K1 ženy vrátane dvoch zlatých a stala sa víťazkou svetového pohára, ktorý sa konal priamo v bratislavskom areáli Čunovo v roku 2003. V roku 2004 hrdo niesla vlajku slovenskej výpravy na záverečnom ceremoniáli olympijských hier v Aténach.

Váš názor nás zaujíma! Pomôžte nám zlepšovať obsah hodnotením tohto článku.