Dostojevskij vyvrátil socializmus 50 rokov pred ruskou revolúciou
Veľký ruský spisovateľ si v románe „Zločin a trest“ z roku 1866 uctil dar života a zároveň poukázal na fatálny omyl socializmu.
Popravčia čata namierila zbrane na väzňov, ktorí nehybne stáli, ako zamrznutí, uprostred ruskej zimnej krajiny. Krátko predtým si museli obliecť biele košele odsúdencov a pobozkať kríž. Potom ich na jednom z petrohradských námestí po troch priviazali k stĺpu.
Bol to koniec. Aké myšlienky museli väzňom víriť hlavou v tom okamihu? Jeden z nich, Fjodor Dostojevskij, odhaľuje, čo mu preblesklo mysľou, keď veril, že jeho život je už na sklonku. V liste bratovi píše:
„Zostávala mi už len minúta života. Spomenul som si na teba, brat môj, a na všetko tvoje; v tej poslednej chvíli si bol v mojej mysli len ty, ty sám, a až vtedy som si uvedomil, ako veľmi ťa milujem, drahý brat môj!“
Tesne predtým, ako mali Dostojevského odviesť k stĺpu, stráže naraz oznámili, že Jeho cisárske veličenstvo, cár Mikuláš I., odsúdencom udeľuje milosť a ušetrí ich životy.
Možno to bol krutý žart, akási forma trestu, ktorá mala väzňov varovať, aby prehodnotili svoje životy, ktoré takmer stratili. Namiesto smrti ich poslali na štyri roky do vyhnanstva na Sibír.
Dostojevskij si toto varovanie vzal k srdcu – jeho život i presvedčenia sa po tejto skúsenosti nezvratne zmenili. V liste bratovi už badať začiatok tejto premeny: „Nikdy predtým vo mne nepracovala taká zdravá hojnosť duchovného života ako teraz.“
Dar života, ktorý si začal uvedomovať s ohromujúcou jasnosťou a intenzitou po tom, čo bol takmer popravený, z neho žiaril s takmer vizionárskym svetlom:
„Keď sa obzriem za minulosťou a pomyslím si, koľko času som premárnil nadarmo, koľko času som stratil v ilúziách, v omyloch, v lenivosti a nevedomosti o tom, ako žiť, ako som si nevážil čas, ako často som hrešil proti svojmu srdcu a duši – srdce mi krváca. Život je dar, život je šťastie, každá minúta mohla byť večnosťou šťastia… Teraz, keď mením svoj život, znovuzroďujem sa v novej podobe.“
Dostojevskij skutočne potreboval „novú podobu“. Dôvodom, prečo bol takmer popravený a následne odsúdený do vyhnanstva, bolo jeho členstvo v Petraševského krúžku – klube intelektuálov diskutujúcich o utopickom socializme. V rámci krúžku si zriadili tajnú revolučnú a teroristickú skupinu, ktorá bola odhodlaná túto „utópiu“ presadiť aj násilím.
Rusko bolo v Dostojevského časoch zrelé na radikálnu politiku, a ako mnoho mladých mužov v tej dobe, aj on podľahol opojeniu novými „pokrokovými“ myšlienkami, predovšetkým socializmom. Počas sibírskeho vyhnanstva však začal tieto myšlienky zo seba striasať ako strom suché lístie.
Deň, keď Dostojevskij hľadel do hlavní popravčej čaty a čelil smrti, preniká aj do jeho literatúry, vrátane románu „Zločin a trest“ z roku 1866.
V románe mladý študent Raskoľnikov, ktorý prijal pokrokové a nihilistické myšlienky, sa rozhodne zavraždiť starú úžerníčku. Ako kráča vykonať zločin, zaoberá sa všakovakými zdanlivo bezvýznamnými detailami:
„Keď išiel okolo Jusupovho sadu, až veľmi bol zaujatý myšlienkou zriadenia vysokých vodometov a o tom ako pekne osviežovali by vzduch na všetkých námestiach… Tu ho naraz zaujala otázka, prečo práve vo všetkých veľkých mestách človek nie azda z púhej nutnosti, ale akosi obzvlášte naklonený je bývať v takých častiach mesta, kde nieto ani sadov, ani vodometov, kde je špina a smrad a všelijaká ohavnosť.“
Raskoľnikovovo pozorovanie psychológie odsúdenca nepochybne odráža Dostojevského vlastnú skúsenosť. Môže sa zdať paradoxné, že človek, ktorý má byť zavraždený (alebo sám plánuje vraždu), myslí na čokoľvek iné, nie na vlastnú situáciu, no nie je ťažké si predstaviť, že v posledných sekundách života sa všetko stáva dôležitým, všetko je hodné povšimnutia. Myseľ sa upína na čokoľvek, odmietajúc prijať blížiacu sa realitu. Alebo náhle získa hlbší vhľad a vidí dôležitosť všetkého, čo za moment môže uniknúť.
Dostojevského zážitky z mladosti vplývajú na „Zločin a trest“ oveľa hlbšie než len zmienkou o epizóde z popraviska.
Po tom, čo sa zázrakom vyhol zastreleniu a prešiel si sibírskym vyhnanstvom sa Dostojevskij zásadne zmenil. Od muža ochotného použiť násilie na dosiahnutie socialistickej utópie, sa stal človekom, ktorý socializmus zásadne odmietal.
V „Zločine a treste“, napísanom pätnásť rokov po návrate zo Sibíri, viacerými spôsobmi vyvracal socialistické myšlienky. Román je filozofickým súbojom medzi novými ideológiami (nihilizmus, socializmus a utilitarizmus) a tradičným pohľadom na svet založeným na kresťanskej etike a túžbe zachovať tradície.
Jedna z najvýraznejších a najvýrečnejších kritík socialistického omylu pochádza od Raskoľnikovovho priateľa Razumichina, ktorého meno naznačuje „rozum“ alebo „inteligenciu“. Stojí za to citovať ho obšírnejšie:
„Známa je ich [socialistov] mienka: zločin je protest proti nenormálnosti sociálneho zriadenia, — a len to, a nič viac, a nijaké iné príčiny sa nepripúšťajú… Všetko je u nich ‚vplyv prostredia‘, a nič iné. Ich obľúbená fráza! Odtiaľ vychádza priamo, že ak sa spoločnosť normálne riadi, razom zmiznú tiež všetky zločiny, lebo nebude príčiny protestovať a všetci v okamihu stanú sa spravodlivými.
Na povahu sa zreteľ neberie, povaha sa vylučuje, povahy nie sú dovolené! U nich ľudstvo, ktoré vyvíjalo sa historickou, živou cestou, neobráti sa raz v normálnu spoločnosť, ale naopak, sociálny systém, vyjdúc z nejakej matematickej hlavy, hneď usporiada celé také ľudstvo a v okamihu učiní ho spravodlivým, a nevinným, usporiada ho lepšie než akýkoľvek živý proces, bez všetkej historickej a živej cesty!
Preto oni tak inštinktívne nemajú radi históriu: „sú, vraj v nej puhé ohavnosti a hlúposti!“ Preto tak nemajú radi živého procesu životného: netreba, vraj, živej duše! Živá duša potrebuje život, živá duša sa nepodrobuje mechanike, živá duša je podozrivá, živá duša je spiatočnícka! Ale oni chcú niečo, čo síce páchne umrlčinou — zato nebude živé, bude bez vôle, bude otrocké a nevzbúri sa.
A výsledkom toho je, že zredukovali všetko na stavanie ohromných budov – „falanstier“ [budovy pre utopickú komunitu], s rozložením v nich chodieb a izieb pre spoločné bývanie! Falanstéra je hotová, ale povaha pre falanstéru nie je ešte hotová, chce života, nedovršila ešte životného procesu, ešte jej privčas na cintorín!“
Razumichin rozbíja základný socialistický princíp: že ľudia sú v konečnom dôsledku len materiálne stroje, ktoré možno naprogramovať na usporiadané a prosperujúce správanie správnym systémom a vplyvmi prostredia.
Podľa socialistov spočíva koreň problémov vo svete v nespravodlivom spoločenskom systéme. Opravte systém, a opravíte problémy. Tento systém si však vyžaduje zbúranie starých štruktúr spoločnosti, ktoré sú vraj inherentne nespravodlivé a utláčajúce. S odstránenými starými spôsobmi a zavedením nových vedeckých sociálnych systémov sa život stane šťastným, spravodlivým a prosperujúcim.
Razumichin však poukazuje na jeden prehliadaný detail: ozubené koleso v tomto spoločenskom stroji, ktoré doň nezapadá. Je ním ľudská duša – niečo, čo nemožno naprogramovať ako stroj, niečo, čo zostáva slobodné, a preto nepredvídateľné. Táto sila, viac než prostredie, určuje výsledky našich životov a osud celých národov.
Alexander Solženicyn, ďalší veľký ruský spisovateľ, ktorý zažil realitu socialistických ideológií na vlastnej koži, napísal: „Čiara oddeľujúca dobro a zlo prechádza srdcom každého človeka.“
Sú teda ľudské činy výsledkom prostredia alebo slobodnej vôle? Vychádza nespravodlivosť z chyby vo vedeckom výpočte alebo z hriechu? Záleží na systéme, alebo na duši? Tak ako každé veľké literárne dielo, aj „Zločin a trest“ zápasí s týmito zásadnými otázkami.
Jeden z najsilnejších Dostojevského argumentov proti socialistickej doktríne nie je ani tak argument, ako skôr zážitok. Je ním Raskoľnikovova skúsenosť pred, počas a po vražde. Raskoľnikov vraždu ospravedlňuje ako odstránenie zbytočného jednotlivca, ktorý bráni vytvoreniu „správneho“ spoločenského systému.
V priebehu napätej psychologickej drámy a zároveň duchovného eposu Raskoľnikov čelí silám, ktoré nemožno vysvetliť materialistickým socialistickým pohľadom na svet – silám, ktoré žiadny systém ani ideológia nedokáže ovládnuť: vine, ľútosti, sebaobetovaniu, súdu, odpusteniu a láske. Nie je to tak, že by ho niekto intelektuálne presvedčil o existencii týchto vecí – ony jednoducho sú, v celej svojej tajuplnej sláve. „Život vstúpil na miesto teórie,“ píše Dostojevskij.
Keď dočítate „Zločin a trest“, v najhlbšom vnútri viete, že ľudia nie sú stroje, že existuje duša, slobodná vôľa, zodpovednosť a s ňou aj možnosť skutočného smútku a skutočnej radosti – radosti, ktorú žiadny “systém” nemôže umelo vytvoriť.
Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Aký dojem vo vás zanechal tento článok? Zdieľajte s nami vaše myšlienky.