Domov » ROZHOVORY

Analytik Ďurana: Už dnes odvádzame na dôchodky takmer 500 eur mesačne. Ani to nestačí (Rozhovor)

Radovan Ďurana je ekonomický analytik a jeden zo zakladajúcich členov Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz (INESS). Dlhodobo sa venuje verejným financiám, dôchodkovému systému, daňovej politike, zdravotníctvu a efektívnosti verejných výdavkov. Je autorom viacerých odborných analýz a pre slovenské médiá pravidelne komentuje ekonomické témy. Vo svojej práci sa zameriava na dopady hospodárskej politiky na občanov, podnikateľské prostredie a dlhodobú udržateľnosť verejných financií.

V rozhovore pre Epoch Times Slovensko vysvetľuje, aké zásadné výzvy čakajú slovenské dôchodky, prečo bude čoraz dôležitejšie vytvárať si vlastné úspory, ako hodnotí prognózy Sociálnej poisťovne a kedy budú dnešní mladí do dôchodku odchádzať. 

Epoch Times Slovensko: Je reálne, že dnešná mladá generácia bude odchádzať do dôchodku až po sedemdesiatke?

Radovan Ďurana: Nevieme úplne presne odhadnúť, ako sa bude vyvíjať stredná dĺžka života, ale dlhodobý trend je jednoznačný – ľudia žijú čoraz dlhšie.

Treba tiež povedať, že Slovensko v tejto oblasti dlhodobo zaostávalo. Vzhľadom na rastúcu dĺžku života by sme už dnes mali mať dôchodkový vek približne na úrovni 65 rokov. Súčasný systém bude tento rozdiel postupne dobiehať. Myslím si preto, že z hľadiska udržateľnosti dôchodkového systému bude vek odchodu do dôchodku rásť rýchlejšie.

Pre štát je to totiž jedno z najúčinnejších opatrení. Má dvojitý efekt – skracuje obdobie poberania dôchodku a zároveň predlžuje obdobie platenia odvodov. Preto očakávam, že vlády budú skôr zvyšovať dôchodkový vek, než výraznejšie znižovať samotné dôchodky.

Treba však povedať, že k určitému znižovaniu náhradového pomeru už došlo. V minulosti sa znížila hodnota aktuálnej dôchodkovej hodnoty pri priznávaní dôchodkov zo 100 % na 95 %. V budúcnosti sa môže znížiť napríklad na 90 %, čím sa opäť zníži výška novopriznávaných dôchodkov. Preto nepovažujem za nereálne, že sa dôchodkový vek bude postupne približovať hranici 70 rokov. V niektorých krajinách, napríklad v Dánsku, už tento vek platí pre ľudí narodených od roku 1971 a viaceré európske štáty smerujú k veku odchodu do dôchodku na úrovni 67 rokov.

Mal by štát zrušiť pevný vek odchodu do dôchodku? 

Áno. Dnes sa dá presne spočítať, koľko človek do systému zaplatil, z akého vymeriavacieho základu odvádzal peniaze a aká suma mu z toho prislúcha. Rovnako pri predčasnom dôchodku vieme vypočítať, o koľko sa penzia zníži. Celý systém sa dá nastaviť tak, aby bol finančne neutrálny. 

Stanovením pevného veku odchodu do dôchodku totiž štát vyvoláva pocit, že človek by už od určitého momentu nemal pracovať. Myslím si, že takúto hranicu nepotrebujeme. Ľudia, ktorí sa cítia výkonní a prínosní, by mali mať možnosť bez problémov pracovať ďalej. Pre mnohých táto stanovená hranica predstavuje alibi v zmysle: Prečo by som sa namáhal, keď mám k dispozícii dôchodok? Preto podľa mňa stojí za to uvažovať o tom, že by táto hranica nebola stanovená fixne.

Mali by sa dnešní dvadsiatnici, tridsiatnici a štyridsiatnici obávať, že ich životná úroveň po odchode do dôchodku výrazne klesne?

To bude závisieť najmä od ich investičného správania. Pokiaľ ide o dôchodky z prvého piliera, teda štátne dôchodky, myslím si, že je veľká pravdepodobnosť, že budú v budúcnosti predstavovať nižšiu mieru náhrady príjmu.

Deficit Sociálnej poisťovne spôsobuje najmä to, že slovenský dôchodkový systém je z pohľadu miery náhrady pomerne štedrý. Zároveň rastie počet poberateľov dôchodkov a klesá počet ľudí, ktorí do systému prispievajú. To vytvára čoraz väčší tlak na rozpočet Sociálnej poisťovne. Nie je vôbec isté, že štát dokáže ušetriť v iných oblastiach natoľko, aby mohol dotovať dôchodkový systém dvojnásobne alebo trojnásobne viac ako dnes.

Ak si dnešní mladí uvedomia toto riziko, ktoré považujem za pomerne významné a pravdepodobné, a budú si popri štátnom dôchodku sami sporiť, ich životná úroveň po odchode do dôchodku nemusí výrazne klesnúť.

Treba tiež povedať, že už dnes človek s priemernou mzdou dostane dôchodok približne vo výške 66 % svojho čistého príjmu, ak by odchádzal do dôchodku za súčasných podmienok a celý život zarábal priemernú mzdu. Určitý pokles životnej úrovne je teda prirodzený.

Na druhej strane dôchodca už zvyčajne neživí deti a nespláca hypotéku, takže nižší príjem nemusí automaticky znamenať nižšiu kvalitu života. Veľa závisí od individuálnych potrieb a životného štýlu.

Treba si tiež uvedomiť, že dôchodcovia nie sú homogénna skupina. Šesťdesiatpäťročný človek, ktorý chce cestovať a aktívne tráviť voľný čas, má úplne iné finančné potreby ako deväťdesiatnik, ktorého spotreba býva spravidla výrazne nižšia.

Akú sumu by si mal dnes 35-ročný sporiteľ mesačne odkladať, aby mal na dôchodku príjem zodpovedajúci dnešným 2 000 eurám?

Robil som si orientačné prepočty. Vychádzal som z predpokladu, že človek bude z prvého piliera dostávať približne 800 až 900 eur mesačne (pre väčšiu názornosť II. pilier prehliadam) a z vlastných úspor bude potrebovať ďalších približne 1 000 eur mesačne počas dvadsiatich rokov dôchodku. Zároveň som počítal s tým, že aj počas čerpania úspor budú tieto peniaze naďalej prinášať určitý výnos.

Veľmi závisí od predpokladaného zhodnotenia investícií. Ak budeme počas celej sporiacej fázy počítať s priemerným ročným výnosom 5 %, vychádza potrebné mesačné sporenie približne na 180 eur. Preto si myslím, že človek by si mal od približne 35 rokov odkladať okolo 200 eur mesačne a pravidelne ich investovať.

Samozrejme, výsledok výrazne ovplyvňuje inflácia. Iné čísla dostaneme pri dvojpercentnej inflácii a iné pri trojpercentnej. Napriek tomu považujem 200 eur mesačne za rozumnú orientačnú sumu.

Je však pravda, že pre človeka s priemerným čistým príjmom okolo 1 200 eur, ktorý zároveň živí malé deti, predstavuje 200 eur mesačne významnú položku rodinného rozpočtu.

Zaujímavé je porovnať túto sumu s tým, koľko dnes človek odvádza do prvého piliera. Na starobné poistenie a do rezervného fondu solidarity odvedie zamestnanec približne 364 eur mesačne. Tým sa však financovanie dôchodkov nekončí. Sociálna poisťovňa pravidelne presúva peniaze aj z iných fondov, čo v prepočte predstavuje približne ďalších 73 eur mesačne na jedného zamestnanca. Spolu je to približne 437 eur.

Ani to však nestačí na financovanie súčasných dôchodkov. Štát preto systém dotuje zo štátneho rozpočtu. Ak od tejto dotácie odpočítame financovanie výpadku príjmov spôsobeného druhým pilierom, zostáva približne 1,2 miliardy eur ročne, čo predstavuje ďalších asi 50 eur mesačne na jedného pracujúceho.

Inými slovami, už dnes smeruje do financovania dôchodkového systému približne 500 eur mesačne na jedného zamestnanca — na to, aby mohol jeden dôchodca poberať približne 800 eur mesačne.

Výhodou prvého piliera je, že dôchodok sa vypláca doživotne. Ak sa človek dožije aj sto rokov, bude ho poberať počas celého života a zároveň sa bude valorizovať. 

Na druhej strane je zrejmé, že systém je veľmi nákladný. A vzhľadom na rastúcu nerovnováhu medzi príjmami a výdavkami Sociálnej poisťovne nepovažujem za pravdepodobné, že budúce generácie budú dostávať dôchodky v rovnakej výške ako dnešní dôchodcovia.

Ak by dnes 25-ročný človek zarábal priemernú mzdu, aké konkrétne kroky by ste mu odporučili urobiť, aby mal vo veku 65 rokov dôstojný príjem?

Určite by som mu odporučil zostať v druhom pilieri a mať úspory investované v indexových fondoch. Treba však povedať, že nejde o dodatočné sporenie. Peniaze do druhého piliera totiž pochádzajú z rovnakých odvodov, ktoré by inak smerovali do prvého piliera.

Pokiaľ ide o tretí pilier, tam závisí najmä od toho, či naň prispieva zamestnávateľ. Ak áno, často ide o výhodnú formu sporenia. Popri tom si však človek môže vytvárať aj vlastné investície. Dnes si vie otvoriť investičný účet a pravidelne nakupovať nízkonákladové ETF fondy. Na to nepotrebuje špeciálne ekonomické vzdelanie.

Skoré sporenie má každopádne  aj psychologickú výhodu. Kto si už v mladosti vytvorí návyk pravidelne odkladať peniaze, hoci aj menšie sumy, tomu sa bude investovať oveľa jednoduchšie aj neskôr. Naučí sa totiž odkladať časť spotreby bez toho, aby to vnímal ako obmedzenie.

Otázka však nie je len o financiách. Záleží aj na životnej stratégii človeka. Pravdepodobnosť, že sa dožijeme dôchodku, síce je vysoká, ale nie je stopercentná. Život ponúka oveľa viac než len zabezpečený dôchodok. Založenie rodiny a výchova detí sú pre mnohých jednými z najväčších životných zážitkov. Ak človek v mladosti odloží investovanie preto, že financuje rodinu, nepovažujem to za chybu. Ak začne pravidelne investovať až okolo 35. roku života, keď sú deti väčšie a rodinné výdavky sa stabilizujú, stále má dostatok času vytvoriť si slušné úspory.

Rovnako je prirodzené, že dvadsaťpäťročný človek chce cestovať a zažívať veci, ktoré už v šesťdesiatke nebude prežívať rovnako intenzívne. Preto podľa mňa neexistuje jedna univerzálna rada pre každého. 

Môže byť kúpa investičného bytu lepšou prípravou na dôchodok ako druhý alebo tretí pilier?

Myslím si, že každý si musí urobiť vlastný prepočet a zvážiť svoju životnú situáciu. Každý má iné potreby. Niekto býva v podnájme, a preto bude potrebovať vyšší pravidelný príjem. Iný už vlastnú nehnuteľnosť má.

Byt na prenájom môže byť dobrá investícia, ale závisí aj od toho, kde sa nachádza. Demografická kríza, starnutie populácie a nižší počet mladých ľudí budú postupne znižovať dopyt po nájomnom bývaní.

To však neplatí všade rovnako. Silný dopyt bude aj naďalej v centrách ekonomickej aktivity, vo veľkých mestách a krajských mestách. Byt na prenájom v Bratislave, napríklad v Petržalke, je z tohto pohľadu podstatne bezpečnejšou investíciou ako byt v menšom meste.

Na druhej strane druhý pilier ponúka možnosti, ktoré investícia do nehnuteľnosti nemá. Sporiteľ môže využiť programový výber alebo jednorazovo vybrať nasporené prostriedky. To mu dáva veľkú slobodu pri rozhodovaní, ako peniaze použije. Môže nimi splatiť hypotéku, financovať náročnú operáciu alebo si splniť celoživotný sen, napríklad cestu okolo sveta. Pravidelný príjem z prenájmu takúto flexibilitu neposkytuje. Treba tiež myslieť na to, že výnos z prenájmu môže stagnovať alebo dokonca klesať, ak sa zníži dopyt po nájomnom bývaní.

Naopak, zhodnocovanie investícií na svetových finančných trhoch môže pokračovať aj napriek nepriaznivej demografii v Európe. Mnohé krajiny Ázie a Afriky budú v najbližších desaťročiach bohatnúť a ich rast bude vytvárať nový dopyt, ktorý môže kompenzovať slabší demografický vývoj v euroatlantickom priestore.

Vieme už dnes povedať, ktoré skupiny ľudí budú mať o 30 rokov na Slovensku najnižšie dôchodky?

Pred tridsiatimi rokmi sme mali úplne iný dôchodkový systém ako dnes. A je celkom možné, že o ďalších tridsať rokov bude opäť vyzerať inak. Preto sa takéto prognózy robia veľmi ťažko.

Vo všeobecnosti však platí, že sociálna politika väčšiny štátov zvýhodňuje ľudí s nižšími príjmami. Aj slovenský systém obsahuje prvky solidarity. To znamená, že ľudia s vyššími príjmami síce platia vyššie odvody, ale ich dôchodky nerastú priamo úmerne tomu, koľko do systému odviedli. Každý, kto zarába viac ako približne 1,25-násobok priemernej mzdy, sa prostredníctvom systému podieľa na financovaní dôchodkov ľudí s nižšími príjmami. 

Predpokladám, že tento princíp solidarity zostane zachovaný aj v budúcnosti. Ľudia s nižšou kvalifikáciou alebo pracujúci v profesiách s nízkou pridanou hodnotou preto pravdepodobne nezaznamenajú zásadnú zmenu oproti dnešnému stavu.

Iná situácia je pri ľuďoch, ktorí si optimalizujú odvody alebo pracujú napríklad ako živnostníci a platia minimálne odvody. Ak dnes na odvodoch ušetria, mali by tieto peniaze investovať a vytvárať si na dôchodok vlastné úspory. V opačnom prípade im budú príjmy v starobe chýbať.

Súčasný vzorec výpočtu dôchodku zohľadňuje počet odpracovaných rokov aj výšku vymeriavacieho základu. Kto počas života platí nízke odvody, dostane síce primeraný dôchodok vzhľadom na svoje odvody, ale v porovnaní s priemernou mzdou bude jeho dôchodok nízky.

Sociálna poisťovňa v máji rozoslala prognózy budúcich dôchodkov, v ktorých uvádza predpokladaný dôchodkový vek aj odhad výšky dôchodku. Sú tieto údaje relevantné a možno sa na ne spoľahnúť?

Myslím si, že vo všeobecnosti áno. Prognózy sa počítajú podľa vopred stanovených pravidiel a parametrov, ktoré sú verejne dostupné. Na odbornej úrovni sa samozrejme môžeme baviť o tom, či sú jednotlivé predpoklady nastavené dostatočne realisticky alebo či neobsahujú príliš optimistické scenáre. Napriek tomu poskytujú človeku dobrú predstavu o tom, aký dôchodok môže približne očakávať.

Treba si uvedomiť, že presnosť prognózy rastie s vekom poistenca. Ak už človek odpracoval tridsať rokov a poznáme jeho vymeriavacie základy, odhad je prirodzene oveľa presnejší ako pri mladom človeku na začiatku pracovnej kariéry.

Som veľmi rád, že sa tieto prognózy vôbec zaviedli. My sme ich vznik presadzovali viac ako desať rokov. Inšpirovali sme sa švédskym modelom takzvanej oranžovej obálky, ktorý funguje už dlhé roky a výrazne zvyšuje informovanosť občanov o ich budúcich dôchodkoch.

Ak by som však mal pomenovať najväčší nedostatok slovenských prognóz, je to absencia informácie o stave dôchodkového systému. Podľa mňa by mala každá prognóza obsahovať dva dôležité údaje – aktuálny deficit dôchodkového systému a odhad jeho vývoja v čase, keď bude konkrétny človek odchádzať do dôchodku. Len tak si občan dokáže uvedomiť, že odhadovaný dôchodok je založený na predpoklade, že štát bude schopný systém financovať. A to môže znamenať buď ďalšie zadlžovanie, alebo výrazné škrty v iných oblastiach verejných financií. Až potom si každý môže sám položiť otázku, aká je pravdepodobnosť, že skutočne dostane dôchodok v odhadovanej výške.

Ak by vláda opäť otvorila druhý pilier, odporučili by ste sporiteľom zostať v systéme alebo z neho vystúpiť?

V prvom rade si myslím, že vláda by druhý pilier už nemala opätovne otvárať. Každý občan mal počas uplynulých rokov niekoľko príležitostí rozhodnúť sa, či chce v druhom pilieri zostať alebo z neho vystúpiť. Druhý pilier bol otvorený opakovane, takže aj ľudia, ktorí doň vstúpili bez dostatočných informácií alebo omylom, mali možnosť svoje rozhodnutie zmeniť. Dôchodkový systém by mal niesť aj určitú mieru osobnej zodpovednosti. Štát by nemal vytvárať situáciu, keď si človek tesne pred dôchodkom prepočíta, čo je preňho výhodnejšie, a jednoducho si vyberie lepšiu možnosť.

Je to podobné ako pri poistení. Nemôžete sa rozhodnúť uzatvoriť poistku až vo chvíli, keď sa poistná udalosť už stala.

Ak sa však na to pozrieme čisto pragmaticky a takáto možnosť by existovala, potom je potrebné individuálne prepočítať, čo je pre konkrétneho človeka výhodnejšie. Pri niektorých skupinách ľudí môže byť vzhľadom na ich príjmy výhodnejší prvý pilier. Do rozhodovania však vstupujú aj ďalšie faktory, napríklad očakávaná dĺžka života.

Ak má človek vážne zdravotné problémy a predpokladá, že sa nedožije vysokého veku, druhý pilier mu poskytuje významnú výhodu – nasporené prostriedky sú predmetom dedenia. V prvom pilieri takáto možnosť neexistuje. Preto neexistuje univerzálna odpoveď. Správne rozhodnutie vždy závisí od individuálnej situácie konkrétneho človeka.

Ďakujeme za rozhovor!

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK