Názory

Po odchode Starmera sa Briti musia vyrovnať s príčinami svojej nestability (Komentár)

Keir Starmer, dočasný britský premiér, podal demisiu v atmosfére plnej výsmechu a ostrej kritiky. Za posledné desaťročie bol už šiestym človekom v premiérskom úrade. Odchádza za pobúrenia nad všadeprítomnou kriminalitou, celoplošnou cenzúrou, autoritárskym zatýkaním za príspevky na sociálnych sieťach, zlyhaním pri riešení imigračnej krízy a bez schopného plánu na zvládnutie klesajúcej životnej úrovne.

Vo funkcii tak nasleduje osud Rishiho Sunaka (október 2022 – október 2024), Liz Trussovej (september 2022 – október 2022), Borisa Johnsona (júl 2019 – september 2022), Theresy Mayovej (júl 2016 – júl 2019) a Davida Camerona (máj 2010 – júl 2016). Jediná spomedzi nich, ktorá mala jasný a životaschopný plán na obnovu britského života, mala paradoxne najkratšie funkčné obdobie. Bola to Trussová, ktorú z úradu vyhnala vzbura trhov proti rozpočtovým škrtom.

Uvedený neutíchajúci chaos ukazuje, ako Británia čelí hlbokej kríze západného sveta. Tou je priepastný rozdiel medzi parazitujúcou vládnucou triedou štátneho a korporátneho aparátu a túžbou občanov vymaniť sa z područia zlyhávajúcej vlády.

Pôrodné bolesti veľkej transformácie

Vitajte v dozvukoch miazmy neskorého impéria, v temnom období britskej histórie, ktoré odštartovala vzbura proti centralizácii sna o Európskej únii. Brexit – odtrhnutie Spojeného kráľovstva od európskeho etatizmu – ponúkol skutočnú nádej, no celý britský korporátny, politický a administratívny establišment sa mu postavil na odpor. Nakoniec sa tam dostaneme, teraz hovorme len o pôrodných bolestiach veľkej transformácie.

Problémy tejto krajiny a bývalého impéria nie sú neprekonateľné, no budú si vyžadovať presne to, čomu sa v našich časoch tak veľmi bráni: znovavobjavenie toho, čo znamená byť Britom, návrat k princípom minulosti a novú hrdosť na jedinečné hodnoty kultivované po stáročia. Hodnoty, proti ktorým sa prevzdelaná elita celé desaťročia stavala, zanechajúc za sebou len bahno multikultúrneho progresivizmu (wokeness), ktoré neposkytuje žiadne vedenie.

Keď to raz pochopíte, všetko ostatné sú už len dáta dopĺňajúce hlavnú tému. Tá spočíva v tom, že tento úžasný národ sa obrátil chrbtom k ideálom Magny Charty, ktorá odštartovala moderný záväzok k slobode ako ambícii ľudu. V historickom kontexte to bola aristokracia, ktorá sa postavila kráľovi s jasným odkazom: „Nie si všemocný a našou úlohou je ťa obmedziť.“ Pozemková aristokracia si vtedy vynútila jej podpis.

Tento hlbší odkaz spochybnil samotnú všemocnosť vlády. Šíril sa naprieč storočiami, prenikol do celého sveta a vyústil do veľkých liberálnych revolúcií 18. storočia, ktoré zabezpečili to, čo je dnes na Západe konsenzom. Myšlienkou je, že ľud by mal mať veľkú mieru kontroly nad režimom, v ktorom žije, a že mocná elita nemôže očakávať, že bude navždy vládnuť podľa vlastného uváženia na úkor ľudu.

Zmanipulovaný naratív a pád Borisa Johnsona

Britskí voliči dali v roku 2016 v referende jasne najavo, že chcú, aby Spojené kráľovstvo opustilo veľký európsky projekt a vzalo si tak späť svoju tradičnú suverenitu. Hlasovanie za odchod dosiahlo 52 percent, čo stačilo na spustenie zmeny. Mainstreamové médiá boli jednohlasne proti. Iba opakovali názory elít, ktoré desaťročia plánovali zjednotenú Európu a nedokázali zniesť predstavu, že by sa celá ich práca rozpadla.

Vtedajší naratív tvrdil, že brexit presadzuje revanšistická menšina voličov, plná rasovo podfarbenej zúrivosti voči imigrácii, a že ide v podstate o neosvietených nativistov obracajúcich sa chrbtom k modernite. Pri sledovaní situácie spoza oceánu som mal pochopenie pre argument o suverenite, no propaganda bola taká zdrvujúca, že som voči brexitu začal mať pochybnosti aj ja. Moje poznatky o tom, ako fungujú masmédiá, sa však od tých čias zlepšili, takže si nemyslím, že by som na túto rétoriku skočil znova.

V každom prípade, hlavnou úlohou Borisa Johnsona bolo previesť krajinu od európskych väzieb k znovuzískaniu nezávislosti. Termín bol január 2020. Tento mesiac si možno pamätáte ako obdobie, keď začali prenikať správy o víruse z Číny, ktorý by sa mohol šíriť do Európy a Ameriky. Približne v čase termínu brexitu už začínala byť panika hmatateľná.

To nie je náhoda. Johnsonovo funkčné obdobie na poste premiéra sa namiesto práce, na ktorú bol zvolený, naplnilo snahami o zmiernenie šírenia vírusu. Z pohľadu americkej politiky išlo o posledný rok prvého funkčného obdobia prezidenta Donalda Trumpa. Trump aj Johnson mali na koronavírus rovnaký názor: pristupovať k nemu normálne ako k otázke verejného zdravia, no nepanikáriť a už vôbec nezatvárať krajinu. Obaja si dokázali udržať túto pozíciu dva mesiace, kým obaja súčasne neustúpili. Na radu odborníkov svoje krajiny uzavreli, čo bolo v rozpore s ich voličským mandátom a ich dlhou históriou stráženia slobody nadovšetko.

Najmä Johnson sa scvrkol na úroveň pedantnej vychovávateľky, ktorá verejnosť neustále varuje, aby si umývala ruky, nosila rúško a udržiavala odstup. Tieto povýšenecké kázne dopĺňala grafika vhodná do materských škôl, kde ruky, rúška a odstupy znázorňovali kreslené obrázky, ktoré akoby predpokladali, že obyvateľstvo je negramotné. Nasledovala cenzúra odlišných názorov, ako aj ekonomická spúšť v podobe tlačenia peňazí, obrovských výdavkov a krachov firiem v gigantických vlnách komerčnej pohromy.

Práve obdobie pandémie COVID-19 Johnsona zničilo, rovnako ako umožnilo korešpondenčné hlasovanie, ktoré osem mesiacov po zavedení lockdownov zmietlo z úradu Trumpa. V oboch krajinách sa utrhol z reťaze Leviatan tak, ako to ešte nikto živý nezažil. Johnsonovou nástupkyňou bola nanajvýš rozumná Trussová, ktorá čelila zdrvujúcej paľbe pre svoje thatcherovské plány na obnovu britskej slobody. Sotva si stihla sadnúť do premiérskeho kresla a už bola donútená odísť.

Woke elity a nevyhnutné zúčtovanie

Po Sunakovom katastrofálnom dvojročnom vládnutí stratila Konzervatívna strana dôveru verejnosti a s Keirom Starmerom prišli na rad labouristi. Starmer nebol v pozícii, aby dokázal riešiť následný ekonomický, kultúrny, demografický a sociálny chaos. Namiesto toho predsedal obdobiu, v ktorom v krajine vládli woke elity. Tie nastavili fungovanie polície tak, že bola zaujatá proti skutočným Britom a zvýhodňovala prisťahovalcov. Znamenalo to zatváranie očí pred skutočnou kriminalitou, zatiaľ čo sa kriminalizovala sloboda slova, ktorá bola v Spojenom kráľovstve chránená stáročia.

Starmerove prepojenia na Petra Mandelsona, architekta hnutia New Labour, ktorý získal post veľvyslanca v Spojených štátoch, len zdôrazňujú, ako táto temná sieť funguje mimo dohľadu verejnosti. Mandelson bol blízkym priateľom Jeffreyho Epsteina a Starmer bol pred jeho vymenovaním na tento vzťah upozornený. Keď sa Mandelson stal politickou príťažou, Starmer ho odvolal a odsúdil sériou vyhlásení, ktoré boli zjavne len snahou o minimalizáciu škôd a ničím iným. Nasledovali ďalšie rezignácie a ďalšie sú ešte stále možné.

Súčasné poníženie krajiny spôsobené Starmerovými zlyhaniami si vyžaduje národné zúčtovanie a hľadanie pravdy. To sa však pravdepodobne nestane. Keďže Labouristická strana má teraz moc vo svojich rukách, pravdepodobným Starmerovým nástupcom je poslanec Andy Burnham. Pôvodne katolík z robotníckej triedy, ktorý prešiel známou cestou cez Cambridgeskú univerzitu, aby ho tam vyškolili vo všetkých módnych frázach o výhodách „jemného socializmu“. Je to prerozdeľovač, kolektivista a internacionalista.

Vôbec nič v Burnhamových názoroch ani v jeho životopise nenaznačuje, že by bol tým správnym človekom na túto prácu. Nič. Jeho funkčné obdobie môže byť dlhé alebo krátke, no bol by som šokovaný, keby bolo úspešné.

Keď hovorím, že krajina potrebuje zásadné zúčtovanie s filozofickými základmi britskej myšlienky, nevravím nič šokujúce. Dokonca aj priemyselné a politické elity to vedia, len ho jednoducho nechcú. Nechcú hovoriť pravdu o kriminalite, korupcii a období pandémie COVID-19, a už vôbec sa nechcú vyrovnať s demografickou a ekonomickou krízou, ktorej Spojené kráľovstvo v súčasnosti čelí.

Napokon k tomu zaiste dôjde, ale nateraz nie.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK