Špeciál, Svet, Životné prostredie

Atómové pytačky v Arménsku: novú jadrovú elektráreň sa núka postaviť 5 štátov, favoritmi sú USA a Rusko (Špeciál)

Rusko ponúklo, že uspokojí energetické potreby Arménska na „celé storočie“. Takto to prezentoval pre agentúru TASS Michail Kalugin, riaditeľ štvrtého oddelenia krajín SNŠ z ruského ministerstva zahraničných vecí. 

Rusko najprv ponúklo moderný (už odskúšaný a bezpečný) blok 1200 MWe, ktorý je ale asi pre energetickú sieť takej malej krajiny ako je Arménsko nevyhovujúci. Veď tam (v energetike) platí tzv. pravidlo „mínus jeden“ odborne nazývané „kritérium N-1“. Čo znamená, že elektrizačná sústava musí byť navrhnutá a prevádzkovaná tak, aby výpadok ktoréhokoľvek jedného prvku (elektrárne, transformátora alebo prenosového vedenia) nespôsobil kolaps siete ani prerušenie dodávok pre odberateľov. Zjednodušene, laicky povedané, pre sieť musí byť rezerva rovnajúca sa najväčšiemu bloku.

Ale v podstate mal pravdu – dnešné projekty reaktorových blokov sú projektované so životnosťou reaktora na cca 60 – 80 rokov. A keď vezmeme do úvahy projektovanie, výrobu, výstavbu, spúšťanie, samotnú prevádzku, potom odstavenie a likvidáciu, tak sa skutočne dostávame cez hranicu jedného storočia! 

Akurát „zabudol“ povedať aj druhú, s tým bezprostredne súvisiacu skutočnosť – a to, že počas toho storočia sa krajina s tou, ktorá jadrovú elektráreň dodá, navzájom (cez garancie, servis, technickú podporu, náhradné diely, dodávku a odoberanie jadrového paliva) hospodársko-ekonomicko-politicky zviaže tiež minimálne na ďalšie storočie. A to je už iný faktor, nie iba čistá energetika!

Čo dnes Arménsko má?

Prevádzkujú jeden reaktorový blok VVER-440 typu V-230 (ako boli reaktory v Jaslovských Bohuniciach na JE V-1), ale so zvýšenou seizmickou modifikáciou – tzv. typ V-270. Historicky ešte v Sovietskom zväze (ZSSR), v arménskej lokalite Metsamor, čo je iba 30 km od hlavného mesta Jerevanu, boli pôvodne postavené a spustené (1976, 1980) dva bloky. Každý blok mal čistý výkon 376 MWe. Plánovali tam postaviť aj ďalšie dva bloky, ale po havárii v Černobyle (1986) boli tieto plány zrušené.

Na jadrovej elektrárni Metsamor došlo k dvom veľkým haváriám 

Prvým bol požiar v roku 1982. Paradoxne od 5. do 15. októbra 1982 vykonala inšpekčná komisia z oddelenia bezpečnosti jadrových elektrární Hlavného požiarneho zboru Ministerstva vnútra Sovietskeho zväzu pod vedením plukovníka Michajlova inšpekciu jadrovej elektrárne (JE) Metsamor. 

Výsledkom inšpekcie bola 20-stranová správa, ktorá neobsahovala prakticky žiadne pozitívne hodnotenia. 15. októbra, teda v deň odchodu komisie, o 9:58, vypukol požiar v šachte č. 16 druhého bloku JE a na čerpacej stanici automatického hasiaceho systému. Snahy personálu o aktiváciu hasiaceho systému boli neúspešné. Požiar sa enormne rozšíril. O 12:45 stratili dokonca kontrolu aj nad reaktorom. Ovládanie ovládacieho panela reaktora bolo možné iba s plynovou maskou. A JE úplne stratila vnútorné aj vonkajšie zdroje napájania. 

Chladiaci systém zlyhal a zistilo sa nebezpečné hromadenie vodíka. Teplota v reaktore začala stúpať, čo mohlo viesť k výbuchu. Zlyhali generátory, turbíny, transformátor, čerpadlá a početné káblové vedenia. Na miesto dorazili hasiči z Jerevanu a okolia. Hasenie trvalo sedem hodín. Celkové úsilie, ktoré viedlo k úplnému uhaseniu požiaru a odstaveniu reaktora, trvalo tri dni. Na prácach sa podieľalo 110 hasičov. Celkové škody dosiahli približne 1 milión rubľov. 

Niektorí hlavne neoperační pracovníci zo strachu z areálu JE doslova ušli (po strate napájania, objavení sa dymu a vypuknutí chaosu), čo potvrdzujú aj očití svedkovia. Kľúčoví operátori však zostali pri pultoch (pracovali v maskách) a udržiavali kontrolu, ako sa dalo. Na pomoc im museli nakoniec prísť Rusi, ktorí priviezli lietadlom špecializovanú operačnú skupinu z vyše 3000 km vzdialenej Kolskej jadrovej elektrárne (JE Kola prevádzkuje reaktorové bloky V-230 a tiež V-213). 

Táto skupina následne pomohla zostávajúcim operátorom stabilizovať situáciu a zabrániť havárii. Ruskí špecialisti pomohli tiež s vyšetrovaním príčin, analýzou a spustením bloku po opravách. Incident bol v ZSSR utajený, takže oficiálne detaily boli obmedzené a neskôr sa stali predmetom etnického „prerozprávania“ histórie na úrovni: „všetci Arméni utiekli, zachránili ich len Rusi„. 

Dôsledky požiaru boli predovšetkým technické, personálne a organizačné. Reaktor sa podarilo zachrániť pred vážnou haváriou, ale incident mal vážne dôsledky. Bola vážne poškodená strojovňa, generátory, turbíny, transformátor, čerpadlá a dôležité káblové vedenia. Požiar zničil veľkú časť káblov v tuneloch. 

Celková škoda bola odhadnutá na približne 1 milión rubľov (v cenách roku 1982). Znamenalo to výpadok reaktorového bloku, nad reaktorom stratili kontrolu (o 12:45), zlyhalo chladenie, hromadil sa vodík a teplota stúpala. Blok bol odstavený a uviesť ho späť do prevádzky trvalo niekoľko dní (celková likvidácia požiaru a stabilizácia trvala asi 3 dni). 

Samotný hasiaci zásah trval asi 7 hodín, museli rozbíjať steny, aby sa dostali k ohňu. Automatický hasiaci systém zlyhal. Boli aj ľudské obete a poškodenie zdravia. Vilen Arzumanjan (vedúci jednej z laboratórií) zomrel o niekoľko mesiacov neskôr na následky ožiarenia. Viacerí hasiči (podľa niektorých zdrojov až 7) zomreli neskôr na následky ožiarenia alebo vystavenia toxickým látkam. Presný počet nie je vždy jednotne udávaný, ale ide o niekoľko obetí s oneskoreným efektom. Samozrejme, že mnoho účastníkov likvidácie (personál JE aj hasiči) utrpelo akútne vystavenie dymu, ožiareniu a toxickým látkam. Pracovali v protiplynových maskách. 

Až v roku 1983 (po smrti Brežneva) dostalo 14 hasičov medailu „Za odvahu“, ďalší rôzne vyznamenania. Plánované tituly Hrdina ZSSR pre niektorých ďalších (po Černobyle) už nebolo možné udeliť, lebo dotyční už zomreli. Požiar ukázal vážne nedostatky v požiarnej bezpečnosti (káblová izolácia, hasiace systémy, organizácia), čo viedlo všeobecne k zlepšeniam na sovietskych JE. Incident nevyústil do úniku rádioaktivity do okolia ani do „černobyľského“ scenára vďaka heroickému úsiliu zostávajúceho personálu a hasičov. Celkovo išlo o jednu z najvážnejších udalostí v histórii Metsamoru pred odstavením JE po Spitačskom zemetrasení v Arménsku na prelome rokov 1988/89.

A to bola druhá vážna havária na JE Metsamor. V decembri 1988 došlo v severozápadnom Arménsku k silnému zemetraseniu, ktoré si vyžiadalo smrť najmenej 25 000 ľudí. JE Metsamor, ktorá bola od epicentra (Spitak) vzdialená 75 km, pokračovala v normálnej prevádzke bez poškodenia, ale oba bloky boli následne v roku 1989 odstavené (blok č. 1 vo februári a č. 2 v marci) z dôvodu bezpečnostných obáv týkajúcich sa seizmicity. 

Samotná JE fakticky neutrpela poškodenie – bola navrhnutá na seizmické zaťaženie (s hydroamortizérmi) a prežila bez problémov. Odstavenie bolo skôr preventívne – politické. Ale následné „preventívne“ opatrenia sa ukázali zbytočné a pre JE extrémne škodlivé. O čo išlo? 

Na prvom bloku vykonali výrezy (po 2 výrezy o priemere cca 1 m) v telách všetkých šiestich parogenerátorov na odobratie vzoriek materiálu na metalurgické testy (skúmanie stavu materiálu po prevádzke a zemetrasení). Výsledky testov ukázali, že tam neboli žiadne problémy, ale takto vyrezané parogenerátory sa už nedali opraviť späť do prevádzkyschopného stavu. 

Výmena celého súboru parogenerátorov (a súvisiacich systémov) bola vtedy príliš drahá pre práve novovzniknutú, ekonomicky zničenú Arménsku republiku (90. roky – energetická kríza, blokáda atď.). Preto sa nakoniec rozhodli reštartovať iba druhý blok (v roku 1995), ktorý nebol takto poškodený. Prvý blok zostal „de facto“ trvalo odstavený a neskôr ho používali ako zdroj náhradných dielov alebo na testovanie odstavovacích prác JE.

Prečo parogenerátory nevymenili?

Arménsko čelilo v 90. rokoch extrémnej energetickej kríze (tzv. temné roky), takže priorita bola rýchlo spustiť aspoň jeden blok, nie investovať do úplnej výmeny na prvom. Na druhom bloku neskôr prebehla celá séria rôznych modernizácií (vrátane parogenerátorov, bezpečnostných systémov atď.), a životnosť bloku bola predĺžená (aktuálne plány približne do roku 2036 s ruskou pomocou Rosatomu). 

Výmena parogenerátorov na VVER-440 nie je technicky nemožná, ale v tomto špecifickom prípade ju rezanie urobilo neekonomickou pre blok č.1. Toto je klasický príklad, ako politicko-ekonomické okolnosti a prílišné podlizovanie sa odporcom jadra, teda „dobrovoľné“ testovanie materiálu po havárii/zemetrasení definitívne vyradili jeden blok. Podobné vyrezávanie na testy (ale v omnoho menšej miere) sa robilo aj inde v ZSSR, ale tu to malo fatálne následky kvôli času a financiám. Prvý blok Metsamoru už nikdy neobnovil svoju prevádzku

Po ničivom zemetrasení v roku 1988 zostali bloky v elektrárni Metsamor odstavené takmer 7 rokov.  Pre Arménsko to boli tzv. temné roky (arménsky Mut u tsurt tariner – „tmavé a studené roky“), čo je pomenovanie pre obdobie približne 1991–1995 (najhoršie roky 1992–1994), keď novovzniknuté nezávislé Arménsko čelilo extrémnej energetickej a hospodárskej kríze. Ľudia si ho pamätajú ako jedno z najťažších období v modernej histórii krajiny. 

Hlavné príčiny krízy boli rozpad ZSSR (1991), keď Arménsko stratilo integrovaný energetický systém a dodávky palív a plynu sa prerušili, alebo sa stali nespoľahlivé. Ďalej to bola blokáda Turecka a Azerbajdžanu. V súvislosti s vojnou o Náhorný Karabach (1991–1994) susedia zablokovali hlavné plynovody a cesty. Arménsko zostalo takmer úplne odrezané od dovozu zemného plynu a mazutu pre tepelné elektrárne. A samozrejme prispelo aj samotné odstavenie Metsamorskej JE (1989). Metsamor vtedy pokrýval asi 30 – 40 % spotreby elektriny v krajine. A tiež problémy s vodnými elektrárňami – sucho a zamrznutie riek v zime výrazne znížili výrobu z hydroelektrární. Arménsko muselo intenzívne čerpať z jazera Sevan, čo ohrozilo ekosystém.

V praxi to vyzeralo tak, že v Jerevane bola elektrina bežne len 1–2 hodiny denne (niekedy aj menej alebo vôbec). V iných mestách a dedinách aj týždne bez prúdu. V zime 1992–1993 si ľudia nosili vodu do bytov (výťahy nefungovali, potrubia zamŕzali), kúrenie takmer žiadne (betónové paneláky vymŕzali), bežne sa varilo na uliciach na ohňoch. Nemocnice, školy, priemysel fungovali s obrovskými problémami, mnohé boli zatvorené. Existovali riziká podchladenia, hladu a chorôb. HDP Arménska klesol o odhadovaných 50–80 %. Šetrili chlebom, bol nedostatok základných tovarov (cukor, vajcia atď.). Nastala masová emigrácia (odhadom 600 – 800-tisíc ľudí). Toto obdobie sa prirovnáva k humanitárnej katastrofe počas mieru – ľudia hovoria o „prežití“ namiesto normálneho života.

Práve preto vtedy (v roku 1993) arménska vláda rozhodla o reštarte druhého bloku Metsamoru. S ruskou technickou a finančnou pomocou sa blok podarilo spustiť 5. novembra 1995. Elektrina sa takmer cez noc vrátila, priemysel sa rozbehol a kríza sa skončila. Bol to jediný prípad v histórii, keď bol jadrový reaktor po takých dramatických okolnostiach a rokoch odstávky opäť spustený. Práve preto sa v kontexte parogenerátorov na prvom bloku hovorí o ekonomickej nemožnosti ich výmeny – krajina v tej chvíli bojovala o holé prežitie a nemala prostriedky ani čas na drahú výmenu celého súboru parogenerátorov na prvom bloku (ktorý bol už „rozrezaný“ na testy).

Jadrové palivo Arménsku dodáva Rusko, čo však v sovietskej ére spôsobilo značný zahraničný dlh – približne 40 miliónov dolárov. V dôsledku toho elektráreň v rokoch 2003 až 2012 prevádzkovala dcérska spoločnosť RAO UES a Rosenergoatomu ako súčasť dohody o pomoci splatiť tieto dlhy voči spoločnosti TVEL.

Pri nábehu bloku a prakticky až dodnes sa na zlepšení bezpečnosti JE, ktorej odstavenie bolo pôvodne naplánované na rok 2016, podieľa Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE), v spolupráci s ďalšími krajinami. Tento proces (opravy a bezpečnostné kontroly) a prevádzka bloku v Metsamore bude teraz zrejme takto pokračovať až do uvedenia do prevádzky nového reaktorového bloku.

Mimochodom, na modernizácii JE Metsamor sa veľmi aktívne podieľalo aj Slovensko. Hlavne cez Výskumný ústav jadrových elektrární (VÚJE) v Trnave. Veľmi významnú pozitívnu rolu tam zohral (dnes, žiaľ, už nebohý) vynikajúci odborník a veľmi schopný manažér Ing. Štefan Mikula.

Aj v roku 2021 bol v Metsamore opäť požiar. V októbri vypukol požiar v káblovom priestore elektrárne, ktorý viedol k núdzovému odpojeniu od rozvodnej siete. Požiar zničil niektoré elektrické systémy a riadiace panely. Oprava a bezpečnostné previerky si vyžiadali viac ako 100 dní. Následne v decembri 2021 bol reaktor opäť úspešne naštartovaný a dodával elektrinu do arménskej siete. Rusko vtedy (a nielen vtedy) skutočne Arménsku pomohlo.

Rusko poskytlo Arménsku kľúčovú pomoc pri reštarte 2. bloku Metsamorskej JE v roku 1995. Bez tejto podpory by reštart v tak krátkom čase nebol možný. Štátny úver z júna 1994 – Rusko a Arménsko podpísali dohodu o pôžičke 110 miliárd rubľov (vtedajšia hodnota zodpovedala približne desiatkam miliónov dolárov). Z toho 60 % išlo priamo na reštart a modernizáciu Metsamoru. Zabezpečené to bolo cez akcie Metsamorskej JE + podiely v niektorých arménskych podnikoch (napríklad vrátane Jerevanskej Brandy Company na známy arménsky koňak). 

V rámci technickej a materiálovej pomoci bolo dodané jadrové palivo – Rusko dodalo obohatený urán potrebný na reštart. Odhaduje sa, že na celý reštart bolo potrebných okolo 70 miliónov dolárov. Taktiež poskytli veľkú pomoc v technickej expertíze a modernizácii, kde robili spoločné práce na bezpečnostných opatreniach, najmä v súvislosti so seizmickou odolnosťou (po zemetrasení v Spitaku v roku 1988). Ruskí špecialisti fakticky pomohli s riešeniami, ktoré umožnili reštart.

Fyzikálne spúšťanie začalo zavážkou jadrového paliva (18. júna 1995), spustenie (27. júna 1995) za prítomnosti arménskeho prezidenta Ter-Petrosjana a ďalších predstaviteľov. Opätovná elektrická výroba začala na jeseň 1995 (5. novembra 1995 bol blok plne prifázovaný do siete).

Urobili aj ďalšie dohody. V marci 1994 podpísali Dohodu o spolupráci v jadrovej energetike, v ktorej sa Arménsko zaviazalo nepoužívať jadrovú energiu na vojenské účely a neexportovať vyhoreté palivo bez súhlasu Ruska. Rusko na oplátku prevzalo zodpovednosť za transport a likvidáciu vyhoretého paliva. Reštart bol unikátny — ide o jediný prípad v histórii, keď sa jadrový blok po toľkých rokoch odstávky (takmer 6,5 roka) a po takých súvislostiach opäť uviedol do prevádzky.

Kontext a motivácia Ruska nebola samozrejme iba čisto humanitárna a politický rozmer (podpora spojenca v ťažkej situácii), ale aj ekonomická — objednávky pre ruské podniky a udržanie vplyvu v regióne. Ako uviedol vtedajší predseda Rady federácie Vladimír Šumejko – „pomáhame Arménsku, ale zároveň pomáhame vlastným firmám a technológiám“. 

Rusko-Arménska pôžička bola určená hlavne na nákup ruského tovaru, materiálov a služieb (peniaze prakticky nikdy neopustili Rusko, ale išli ruským dodávateľom). Ruská Štátna duma ju po živých debatách ratifikovala v januári 1995.

Reštart 2. bloku Metsamorskej JE v novembri 1995 mal dramatický a rozhodujúci vplyv na arménsku ekonomiku. Nielen že ukončil tzv. temné roky, ale aj  položil základ pre následný hospodársky rast.

Krátkodobý vplyv (1995–1997): umožnil koniec energetickej krízy. Elektrina sa z 1–2 hodín denne (alebo menej) zvýšila na 10–12 hodín a postupne na 24 hodín denne, 7 dní v týždni. To umožnilo normálne fungovanie domácností, nemocníc, škôl a firiem. Bolo možné obnovenie priemyslu – fabriky a podniky mohli opäť pracovať na plný výkon. Voda sa dala čerpať do výškových budov, prestali zamŕzať potrubia a výrazne kleslo riziko podchladenia a chorôb v zime. A stabilizoval spoločnosť. Znížila sa masová emigrácia, zlepšila sa humanitárna situácia a prestali extrémne núdzové opatrenia (napr. varenie na uliciach, masívne odlesňovanie na kúrenie).

Strednodobý a dlhodobý vplyv (1996–2010): prišiel hospodársky rast. V nasledujúcich 13 rokoch (do cca 2008) arménska ekonomika vzrástla o približne 700 %. Reštart Metsamoru sa považuje za kľúčový faktor, ktorý „zachránil“ krajinu a naštartoval rozvoj. Zvýšila sa energetická bezpečnosť krajiny. JE poskytuje stabilnú bazovú záťaž (base load) – cca 30 – 40 % všetkej vyrobenej elektriny v krajine (blok s výkonom okolo 375 – 407 MW). To výrazne znížilo závislosť od dovozu plynu a mazutu, ktoré boli blokádou obmedzené, a umožnilo Arménsku stať sa čistým exportérom elektriny. 

Prinieslo to aj zníženie nákladov. Lacná jadrová elektrina (v porovnaní s dovoznými fosílnymi palivami) pomohla udržať nižšie ceny energie pre priemysel a domácnosti, čo podporilo konkurencieschopnosť ekonomiky. Celkovo nastala makroekonomická stabilizácia. Pomohla zastaviť kolaps HDP (ktorý v rokoch 1990–1993 klesol o 50 – 80 %) a umožnila obnovu iných sektorov.

V dlhodobom štrukturálnom význame zostal Metsamor chrbtovou kosťou arménskej energetiky a ekonomiky až dodnes. Bez neho by bola krajina oveľa viac závislá od dovozu plynu (z Ruska cez Gruzínsko) a zraniteľnejšia voči geopolitickým šokom. Práve vďaka stabilnej elektrine sa mohli rozvíjať IT sektor, priemysel a služby v prvom desaťročí 21. storočia.

Keby sme sa na to pozreli bližšie – uvidíme zaujímavé cifry. Porovnanie HDP Arménska pred a po reštarte 2. bloku Metsamoru (november 1995) ukazuje dramatický zvrat z kolapsu k stabilnému rastu. Obdobie pred reštartom (1990–1995) ukazuje jasný hlboký hospodársko-ekonomický kolaps.

1990 – 1993: HDP kleslo kumulatívne o 50 – 80 % (niektoré odhady až o 60 % v rokoch 1992 – 1993). Najhorší rok bol 1992 s poklesom 41,8 %. V roku 1993 prišiel ďalší pokles o 8,8 %. V roku 1994 nastal prvý mierny rast o 5,4 %. V roku 1995 (rok reštartu) prišiel rast o 6,9 %, ale stále na extrémne nízkej úrovni po predchádzajúcom kolapse. Nominálne HDP v tomto období bolo okolo 1,2 – 1,5 miliardy dolárov (najnižšie hodnoty okolo roku 1993). Krajina bola v stave ekonomickej a energetickej katastrofy – hyperinflácia, masová nezamestnanosť, zatvorené fabriky a temné roky.

A obdobie po reštarte (1996 a ďalej) ukazuje presne naopak rýchly rast. 1996–2000: stabilný rast 3 – 7 % ročne (priemerne okolo 5–6 %). 2001–2008: Obdobie silného rastu, často dvojciferného (vrcholy 13 – 14 % v rokoch 2002–2003 a 13,9 % v roku 2005). V tomto období ekonomika výrazne profitovala zo stabilnej elektriny, ktorá umožnila obnovu priemyslu. 

Celkový efekt: v priebehu približne 13 rokov po reštarte (do cca 2008) ekonomika vzrástla o približne 700 % (z extrémne nízkej bázy). Nominálne HDP Arménska v miliardách dolárov (orientačné hodnoty podľa dostupných zdrojov) sú nasledovné: 

1990: približne 2,26 mld., 1993: približne 1,20 mld. (dno), 1995: približne 1,47 mld., 2000: približne 1,91 mld., 2005 – 2010: rýchly nárast (desiatky percent ročne počas niektorých rokov), 2023: približne 24 mld. dolárov. 

Reálny rast (očistený o infláciu) bol ešte výraznejší vďaka nízkej báze po kríze. Keby sme to teda zhrnuli, vplyv reštartu Metsamoru bol kľúčovým katalyzátorom. Samozrejme, že nebol jediným faktorom – pomohli aj reformy, zahraničná pomoc, diaspóra a neskôr rastúce remitencie. Reštart Metsamoru poskytol stabilnú bázovú elektrinu (približne 30 – 40 % výroby), umožnil fungovanie priemyslu, ukončil energetickú krízu a vytvoril podmienky pre dlhodobý rast. Bez neho by obnova trvala oveľa dlhšie a bola by oveľa bolestivejšia.

Blok č. 1 sa po 13 rokoch prevádzky až teraz nakoniec vyraďuje z prevádzky.

Blok č. 2, v súčasnosti jediný funkčný reaktor v Metsamore, je najviac známy tým, že slúži vďaka rozsiahlym modernizáciám, pričom prebiehajú práce na predĺžení jeho životnosti až do roku 2036. Samozrejme, že existujú aj odporcovia. Niektorí ho dokonca označujú ako “najnebezpečnejší reaktor na svete” (aj keď takéto globálne hodnotenie v skutočnosti oficiálne neexistuje).

Medzi hlavných odporcov prevádzky arménskej JE Metsamor patria Turecko a Azerbajdžan. Obe krajiny dlhodobo a opakovane požadujú jej zatvorenie. Medzi ich hlavné výhrady patria vek a bezpečnosť, kde poukazujú na to, že JE bola spustená v 70. rokoch 20. storočia a reaktor typu VVER-440 (model V-230) neobsahuje modernú ochrannú obálku (containment), ktorá by zabránila úniku radiácie v prípade havárie. Taktiež je kontroverzná otázka seizmicity, pretože JE sa nachádza vo vysoko seizmicky aktívnej oblasti, čo vyvoláva obavy z poškodenia pri zemetrasení. Okrem týchto susedných štátov vyjadrila v minulosti bezpečnostné obavy voči elektrárni aj Európska únia, ktorá ju označila za jeden z najstarších a najmenej bezpečných typov reaktorov na svete. 

Naopak, pre Arménsko je Metsamor kľúčovým energetickým zdrojom a udržanie jeho prevádzky obhajuje ako nevyhnutnosť pre svoju energetickú sebestačnosť. Z bezpečnostných dôvodov však, ako sme už spomenuli, prebiehajú aktívna spolupráca a aj ekonomická podpora na modernizáciu a predlžovanie životnosti s Medzinárodnou agentúrou pre atómovú energiu (MAAE).

Prečo je to tak?

Veď napríklad slovenská JE V-1 v Jaslovských Bohuniciach (VVER 440 – typ V-230) bola bezpochyby v čase odstavenia blokov najlepšie zmodernizovaná JE na svete a pre politický nátlak pri vstupe do EÚ museli byť tieto bloky (plus bloky v Bulharsku, NDR, atď.) odstavené. Ironicky, napríklad ruská JE Kola získala plnohodnotný trenažér na výcvik svojho personálu až v termíne, keď končila plánovaná životnosť jej prvého reaktora a predĺženie životnosti pre JE a ruský jadrový dozor nebol problém.  

Je to preto, že na celosvetovej medzinárodnej úrovni fakticky neexistuje prinútenie k aplikovaniu jadrových noriem.

Dokumenty Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE), predovšetkým jej Bezpečnostné štandardy, nemajú právne záväzný charakter na medzinárodnej úrovni pre samotné členské štáty. Z právneho hľadiska platí, že súbor odporúčaní, ktoré MAAE vydáva za štandardy založené na medzinárodnom konsenze, (ktoré slúžia ako globálny referenčný rámec) nie sú priamo medzinárodným právom, ktoré by štáty museli povinne ratifikovať. 

Je to postavené na dobrovoľnom aplikovaní a pre členské štáty majú odporúčací charakter. Tie ich využívajú ako základ pre tvorbu svojej vlastnej národnej legislatívy (napríklad Úrad jadrového dozoru SR ich bežne preberá do slovenských predpisov). Kedy sú dokumenty MAAE záväzné? Sú záväzné pre samotnú MAAE pri jej vlastných operáciách a taktiež pre štáty, ktorým MAAE poskytuje priamu asistenciu alebo projekty. No a MAAE okrem nezáväzných štandardov spravuje alebo podporuje aj medzinárodné zmluvy a dohovory (napr. Dohovor o jadrovej bezpečnosti), ktoré sú už pre signatárske štáty právne záväzné.

Teda stručne povedané – primárna úloha MAAE je kontrola, že jadrové materiály nebudú zneužité na jadrové zbrane (na to bola pôvodne aj zriadená) – a jadrová a radiačná bezpečnosť sú až sekundárne!

Samozrejme že v rámci Euratomu je to inak.

EÚ (tak ako v mnohých iných oblastiach) chce byť najlepšia a ísť vzorom. Tak aj tu – EÚ (Euratom) však ich princípy pretavila do záväzného európskeho práva prostredníctvom dvoch kľúčových smerníc, ktoré členské štáty museli povinne implementovať do svojich národných zákonov. V prvom rade je to Smernica o jadrovej bezpečnosti (2009/71/Euratom).

Tento zásadný dokument dal záväznú právnu silu hlavnému medzinárodnému štandardu jadrovej bezpečnosti. Konkrétne legislatívne uzákonil a prevzal Základné bezpečnostné zásady (Fundamental Safety Principles) vydané MAAE. Smernica bola neskôr sprísnená Smernicou Rady 2014/87/Euratom v reakcii na haváriu vo Fukušime. 

A potom je to Smernica o základných bezpečnostných štandardoch (2013/59/Euratom). Táto smernica, známa pod skratkou BSSD (Basic Safety Standards Directive), zjednotila a modernizovala európsku legislatívu v oblasti rádionuklidovej ochrany. Pri jej tvorbe Euratom priamo prebral, harmonizoval a záväzne ukotvil číselné hodnoty, limity a odporúčania z medzinárodných noriem MAAE (konkrétne z ich dokumentu International Basic Safety Standards).

Vráťme sa k JE Metsamor a do Arménska

V októbri 2012 arménska vláda potvrdila schválenie desaťročného predĺženia prevádzkovej životnosti a zopakovala ho v marci 2014 a júli 2015, keď hľadala finančné prostriedky na výstavbu nového bloku. V septembri 2013 Rusko oznámilo dohodu o vykonaní prác na predĺžení prevádzkovej životnosti elektrárne o desať rokov a v máji 2014 Rusko súhlasilo s poskytnutím 300 miliónov dolárov na modernizáciu elektrárne, aby sa umožnilo predĺženie životnosti do roku 2026. 

Medzivládna dohoda bola podpísaná v decembri 2014. V máji 2015 parlament súhlasil s prijatím grantu od Ruska vo výške 30 miliónov dolárov a schválil pôžičku vo výške 270 miliónov dolárov na 15 rokov s úrokovou sadzbou 3 %. Do júna 2020 bolo poskytnutých 200 miliónov dolárov z pôžičky. Posledná tranža ale nebude poskytnutá z dôvodu nezhody o podmienkach.

V júli 2018 arménsky premiér vyhlásil, že krajina pracuje na predĺžení prevádzkovej životnosti elektrárne až do roku 2040. V decembri MAAE dokončila preskúmanie bezpečnostných aspektov dlhodobej prevádzky (tzv. SALTO) elektrárne, po ktorom nasledovalo ďalšie preskúmanie SALTO v októbri 2021. Tretie preskúmanie SALTO bolo dokončené v októbri 2025. Tím MAAE dospel k záveru, že „elektráreň od predchádzajúcich misií jednoznačne dosiahla pokrok“ a odporučil aktualizácie programov riadenia starnutia pre druhé obdobie predĺženia prevádzkovej životnosti.

Pomoc Ruska

Dcérska spoločnosť Rosatomu, Atomenergoremont, vykonávala od roku 2018 práce na modernizácii turbíny zvýšením výkonu o 15 – 18 %. V roku 2021 bola elektráreň počas 140-dňovej odstávky odstavená z dôvodu rozsiahlych prác spoločnosťou Rusatom Service, aby sa umožnilo ďalšie predĺženie jej prevádzkovej životnosti, spočiatku do roku 2026 a teraz nakoniec až do roku 2036. Práce zahŕňali žíhanie tlakovej nádoby (obnovili ju na 85 % pôvodného stavu), a to jej zahrievaním na 475 °C počas 150 hodín a postupným vychladzovaním. Modernizované boli aj systémy núdzového chladenia aktívnej zóny a napájania. Elektráreň sa v októbri 2021 znovu pripojila k sieti.

Jediné ďalšie dva reaktory tohto typu, ktoré sú stále v prevádzke, sú Kola 1 a 2 v Rusku a na nich sa vykonali podobné práce so zvýšením výkonu a predĺžením prevádzkovej životnosti na 60 rokov.

V októbri 2021 arménsky jadrový dozor ANRA predĺžil prevádzkovú licenciu do septembra 2026 a vláda uviedla, že niekoľko plánovaných investícií spolu s už realizovanými modernizáciami by mohlo predĺžiť prevádzkovú životnosť reaktora do roku 2036. V decembri 2024 bola podpísaná modernizačná zmluva s dcérskou spoločnosťou Rosatom, Rusatom Service, v hodnote 65 miliónov dolárov na modernizačné práce na podporu predĺženia prevádzky, financované z arménskej vládnej pôžičky pre vedenie elektrárne. V apríli 2026 bol blok JE odstavený, aby mohli tieto práce vykonávať podľa päťmesačného harmonogramu.

Nový arménsky jadrový blok

Už v roku 2007 Arménsko prijalo novú energetickú stratégiu zameranú na bezpečnosť dodávok prostredníctvom diverzifikácie a využívania jadrovej energie ako aj obnoviteľných zdrojov energie. Neskôr arménsky minister energetiky oznámil štúdiu uskutočniteľnosti nového bloku v Metsamore, pričom skúmanie sa vykonávalo s pomocou Ruska, USA a MAAE. V tom čase očakávali, že nová elektráreň bude uvedená do prevádzky už okolo roku 2016. 

Vo februári 2009 vláda vyhlásila tender na nový blok s výkonom 1000 MWe – „Arménsky nový jadrový blok (ANNU)“. V máji 2009 bola na správu projektu vybraná austrálska spoločnosť WorleyParsons a v júni podpísala zmluvu o správe v hodnote 460 miliónov dolárov. V júni 2009 prijali legislatívne kroky, aby umožnili výstavbu nových jadrových kapacít s výkonom až 1200 MWe v Metsamore z jedného alebo viacerých reaktorov. V decembri 2009 vláda schválila založenie spoločnosti Metzamorenergoatom, rusko-arménskej akciovej spoločnosti s podielom 50/50, ktorú založilo arménske ministerstvo energetiky a prírodných zdrojov spolu so spoločnosťou Atomstroyexport, pričom akcie boli ponúknuté aj iným investorom. 

Ako cieľ mali vybudovať v Metsamore blok AES-92 s výkonom 1060 MWe (s reaktorom VVER-1000 typu V-392) a so životnosťou 60 rokov. Mal by mať dve chladiace veže s prirodzeným ťahom. V marci 2010 podpísali dohodu so spoločnosťou Rosatom o dodávke zariadenia pre reaktor. O rok nato (v marci 2011) bola arménskemu ministerstvu ochrany prírody predložená správa o environmentálnom posúdení.

Začiatkom augusta 2010 bola podpísaná medzivládna dohoda, ktorá stanovila, že ruská strana postaví aspoň jeden reaktor VVER-1000, dodá preň jadrové palivo a po ukončení životnosti ho tiež vyradí aj z prevádzky. Výstavbu mali začať už v roku 2013 a očakávalo sa, že bude stáť 5 miliárd dolárov. Zákazníkom a vlastníkom nových reaktorov, ako aj vyrobenej elektriny, mal byť Metzamorenergoatom a hlavným dodávateľom mal byť Atomstroyexport. 

Arménsko sa zaviazalo nakupovať všetku vyrobenú elektrinu za komerčné ceny, ktoré by počas 20 rokov investorom umožnilo návratnosť kapitálu. Spoločnosť CJSC Metzamorenergoatom mala financovať najmenej 40 % výstavby a začiatkom roka 2012 Rusko súhlasilo s financovaním 50 % (hoci koncom roka 2013 sa uvádzalo, že ide iba o 35 %). V júli 2014 arménsky minister energetiky uviedol, že očakávajú, že Rusko poskytne elektráreň v hodnote 4,5 miliardy dolárov z celkových 5 miliárd dolárov.

V máji 2014 výstavbu nového reaktora arménska vláda schválila. V októbri 2015 arménsky minister energetiky však uviedol, že Arménsko stále „zvažuje výstavbu nového bloku, ale zatiaľ sa k nej nezaviazalo“. V decembri 2015 vláda schválila tzv. „dlhodobé (do roku 2036) rozvojové cesty arménskeho energetického sektora“. Bola tam opätovne zdôraznená aj potreba rozvoja jadrovej energie s cieľom zabezpečiť energetickú bezpečnosť a nezávislosť do roku 2027.

Zmena arménskeho postoja?

V máji 2023 premiér Nikol Pašinjan už uviedol, že o výstavbe novej jadrovej elektrárne prebiehajú rokovania s „Ruskom, USA a tretími krajinami„. Pašinjan považuje za priority upevňovanie vzťahov s Európskou úniou a bezvízový režim so štátmi EÚ. Ale na blízkych vzťahoch s Ruskom nič nechcel meniť a prehlásil, že „vojenské partnerstvo s Ruskom považujeme za dôležitý faktor zaisťujúci bezpečnosť„. 

V januári 2024 vládni predstavitelia uviedli, že Arménsko plánuje postaviť novú jadrovú elektráreň do 8 – 10 rokov, pričom sa vyhodnocujú technologické možnosti z Ruska, USA a Južnej Kórey. V auguste 2024 sa vláda rozhodla založiť uzavretú akciovú spoločnosť na vypracovanie návrhov na novú JE a formálne to ustanovila začiatkom roka 2025. V auguste 2025 bolo s USA podpísané memorandum o porozumení v oblasti partnerstva v oblasti energetickej bezpečnosti a vo februári 2026, počas prvej návštevy úradujúceho viceprezidenta USA v Arménsku, bola podpísaná tzv. „Dohoda 123 o mierovej jadrovej spolupráci“, ktorá umožňuje americkým spoločnostiam vyvážať do Arménska jadrové technológie, palivo a služby. 

Zmena pozície Arménska môže súvisieť aj s tým, že niektorí tvrdia, že Rusko vlastne neskôr (cez privatizáciu) Arménsko ekonomicky zdecimovalo a že Arménsko je hospodársko-ekonomicky (hlavne cez transport a energetiku) vlastne v područí Ruska. Ako to teda je? 

Áno, existujú reálne dôvody aj na takéto kritické názory, ale situácia nie je čiernobiela. Rusko skutočne získalo významný ekonomický vplyv v Arménsku najmä v prvých rokoch 21. storočia cez dlhovo-majetkové swap-y (tzv. debt-for-equity), privatizáciu a strategické investície. Zároveň však ruská prítomnosť pomohla stabilizovať krajinu po kríze 90. rokov. 

V rokoch 2002–2008 Arménsko (kvôli dlhom voči Rusku z 90. rokov) odovzdalo alebo predalo ruskému kapitálu kľúčové aktíva. Napríklad v energetike ovláda ruský Gazprom distribúciu a dovoz plynu (má monopol až do 2043). Ruské entity kontrolujú veľkú časť tepelných elektrární (Hrazdan), hydroelektrárne (Sevan-Hrazdan kaskáda) a distribúciu elektriny (cez firmy spojené s ruskými oligarchami, napr. Samvel Karapetjan). 

V železničnej doprave má Južno-Kavkazská železnica (dcéra Ruských železníc RŽD) 30-ročnú koncesiu od roku 2008. Ruské firmy majú podiely aj v mobilných operátoroch, bankách atď. Kritici (vrátane arménskych opozičníkov a západných analytikov) to označujú za „energetickú kolonizáciu“ — Arménsko stratilo kontrolu nad strategickou infraštruktúrou výmenou za lacný plyn a krátkodobú stabilitu. Veď niektoré podniky (napr. elektronický závod Mars) po prevode fungovali podkapacitne. Nie je to však totálna decimácia ekonomiky – práve reštart Metsamoru v 1995 a následná ruská podpora (palivo, modernizácie) boli kľúčové pre ukončenie temných rokov a štart rastu (HDP +700 % do 2008). Arménska ekonomika odvtedy výrazne rástla (aj keď z nízkej bázy), diverzifikovala sa (IT sektor, remitencie, ťažba nerastov, turizmus) a v posledných rokoch profitovala z re-exportu do Ruska kvôli sankciám (obchodný obrat s Ruskom dosiahol v 2024 rekord približne 12 mld. dolárov).

Aktuálny stav závislosti Arménska od Ruska (2024–2026)

V energetike: Metsamor (30 – 40 % výroby elektriny v krajine) je plne závislý na ruskom palive a technológiách (Rosatom modernizuje do 2036). Plyn – približne 85 % pochádza z Ruska cez Gazprom. Celkovo je veľká časť energetiky pod ruským vplyvom. V obchode je Rusko najväčší partner Arménska (okolo 35 % zahraničného obchodu), ale podiel klesá (z vyšších hodnôt). Arménsko sa snaží diverzifikovať (EÚ, USA, Irán, UAE). Remitencie – veľká časť (historicky 60 – 70 %) prichádza z Ruska (pracovníci v Rusku). V transporte ruská kontrola železníc limituje možnosti nových koridorov (napr. TRIPP).

Arménsko však pod premiérom Pašinjanom aktívne znižuje závislosť – rokuje s USA o malých modulárnych reaktoroch (SMR) namiesto ruského nového veľkého bloku. Objavujú sa snahy o nacionalizáciu niektorých sietí a o diverzifikáciu obchodu. Rusko na to reaguje tlakom (varovania, obmedzenia).

Ako to bolo?

Dlhovo-majetkové swapy (debt-for-equity swaps) medzi Arménskom a Ruskom boli hlavným mechanizmom, ktorým Rusko v rokoch 2002–2008 získalo kontrolu nad strategickými arménskymi aktívami. Išlo o výmenu dlhu za podiely v štátnych podnikoch, typickú pre post-sovietsky priestor. 

Hlavný swap z roku 2002 bol v tom, že Rusko odpustilo Arménsku dlh približne 97 – 100 miliónov dolárov (nahromadený v 90. rokoch z úverov na palivo a iné potreby). Navrhol to ruský prezident Vladimir Putin v roku 2000, dohodnutý bol v rokoch 2001–2002, podpísaný v júli 2002 a ratifikovaný v Rusku v roku 2003. 

Prenesené aktíva (hlavné) boli na Hrazdanskej tepelnej elektrárni (najväčšia v Arménsku, vrátane 4. bloku) – najcennejšie aktívum. Potom v Marse (elektronická továreň na výrobu robotov a elektroniky, moderná z konca ZSSR). A taktiež tri výskumné a výrobné ústavy (matematické stroje, materiály, automatizované systémy) – bývalý sovietsky vojensko-priemyselný komplex. Boli aj ďalšie dohody v tom istom období – prenos manažmentu/distribúcie elektriny a plynu, hydroelektrární a podielov v Metsamore. 

Tieto swapy boli súčasťou širšieho balíka, ktorý Rusku umožnil ovládnuť veľkú časť energetického sektora. Pre Arménsko to malo výhodu uľahčenia v obrovskej dlhovej záťaži v čase, keď krajina nemala prostriedky na splácanie (po temných rokoch). Arménsku to zabezpečilo pokračovanie dodávok ruského plynu a jadrového paliva. A niektoré ruské firmy investovali aj do obnovy (napr. modernizácia Hrazdanu). 

Ale ukázali sa aj nevýhody, mínusy a kritika – tvrdí sa, že aktíva boli podhodnotené. Opozícia a analytici tvrdili, že hodnota prenášaných podnikov (najmä Hrazdan) bola vyššia ako odpustený dlh. Nezávislé ocenenie však bolo sporné. Samozrejme, určite došlo k strate strategickej kontroly. Arménsko prišlo o vplyv v kľúčových sektoroch (energetika, transport, neskôr cez železnice). A v niektorých prípadoch nastala stagnácia (slabý výkon prevzatých firiem). Napríklad Mars fungoval na nízkej kapacite (dokonca až pod 10 %). Niektoré podniky taktiež nepriniesli očakávané pracovné miesta ani technologický transfer. Je jasné, že došlo k dlhodobej závislosti na Rusku. Rusko si v krajine posilnilo monopol v energetike (Gazprom neskôr zvýšil podiel na plynárenskej distribúcii na približne 80 %). 

Celkovo tieto swapy neboli jednorazovou udalosťou, ale súčasťou systematického ruského prístupu v post-sovietskom priestore (podobne ako v Bielorusku, Moldavsku či Ukrajine pred 2014). Arménsko však dohody uzavrelo z núdze — nemalo alternatívnych investorov ani schopnosť splácať dlh v hotovosti.

Takže áno, Rusko má stále v krajine silný vplyv v kľúčových sektoroch (energetika, transport), ktorý obmedzuje suverenitu a komplikuje prozápadný obrat. Privatizácia v prvom desaťročí 21. storočia bola často nevýhodná pre Arménsko. Ale Rusko arménsku ekonomiku „nezdecimovalo“ – naopak, v 90. rokoch a po reštarte pomohlo zabrániť totálnemu kolapsu. 

Súčasný rast (7,2 % v roku 2025) ukazuje, že ekonomika nie je v ruinách, aj keď je zraniteľná. Ide tu o klasickú asymetrickú závislosť malého štátu od veľmoci, kde existujú výhody (lacná energia, trh, remitencie), ale aj riziká (politický vplyv, korupcia, strata kontroly). Arménsko sa dnes nachádza v prechodnom období — snaží sa diverzifikovať, ale úplné „odstrihnutie“ od Ruska by bolo ekonomicky bolestivé (vyššie ceny energie, strata trhu). Dlhodobé riešenie je postupná diverzifikácia a reformy.

Čo je v ponuke?

Malé modulárne reaktory (SMR – Small Modular Reactors) v Arménsku predstavujú strategickú voľbu pre náhradu starnúceho Metsamoru (blok 2). Arménsko sa rozhodlo pre tento typ technológie namiesto klasického veľkého reaktora.

Strategické rozhodnutie bolo spravené v októbri 2024, keď premiér Pašinjan oznámil, že vláda sa strategicky rozhodla pre SMR. V roku 2026 to potvrdili viacerí arménski ministri. Finálne rozhodnutie o konkrétnom modeli a dodávateľovi by malo padnúť v rozmedzí rokov 2026 – 2027. Nová elektráreň by mala nahradiť Metsamor okolo roku 2036 (po ukončení predĺženej životnosti súčasného bloku).

Potenciálni dodávatelia

Arménsko aktívne posudzuje ponuky od viacerých krajín (diverzifikácia od Ruska):

USA — najväčší favorit v posledných mesiacoch. Vo februári 2026 podpísalo Arménsko s USA tzv. 123 Agreement (rámcovú dohodu o mierovom využití jadrovej energie). USA ponúkajú investíciu až 9 miliárd dolárov (5 mld. na vybavenie + 4 mld. na palivo a údržbu). Viceprezident JD Vance osobne podporil SMR technológiu.

Rusko (Rosatom) — tradičný partner, ponúka svoje SMR riešenia (napr. RITM-200 alebo iné). Má skúsenosti s Metsamorom, ale Arménsko sa snaží znížiť závislosť.

Ďalší: Čína, Južná Kórea, Francúzsko.

Rozhodnutie má byť údajne primárne ekonomické (cena, spoľahlivosť, termíny) a nie čisto politické, hoci geopolitika tu určite hrá svoju veľkú rolu.

SMR by pre Arménsko mohli priniesť viacero výhod:

– Nižšie investičné náklady a riziko oproti veľkým reaktorom (stavebná doba 3–5 rokov namiesto 7–10+). 

– Modulárnosť — je možné stavať postupne podľa rastu spotreby.

– Vyššia flexibilita a bezpečnosť (pasívne bezpečnostné systémy). 

– Lepšie prispôsobenie malej arménskej sieti (spotreba elektriny je relatívne nízka). A tiež rýchlejšie nasadenie a možnosť továrenskej výroby modulov.

Samozrejme, že existujú aj riziká. SMR technológia je ešte komerčne nedostatočne overená (väčšina projektov je v štádiu vývoja alebo prvých pilotov). Navyše, seizmická oblasť bude stále vyžadovať dodatočné bezpečnostné opatrenia. Opäť tu bude závislosť od dodávateľa (palivo, údržba, odpad). Čo aj starý osvedčený partner – Rusko – už kritizuje. Varuje pred vysokými nákladmi, neoverenou technológiou a seizmickými rizikami amerických SMR.

Čo štáty konkrétne Arménsku ponúkajú

Ponuka Ruska

Rusko (Rosatom) Arménsku ponúka širokú škálu možností – od veľkokapacitných klasických blokov až po modulárne riešenia, aby sa návrh prispôsobil arménskej preferencii pre SMR. Ponuky sú súčasťou komplexnej spolupráce vrátane modernizácie Metsamoru do roku 2036 a výstavby nových kapacít.

Hlavné ponuky Rosatomu (stav k máju 2026):

– Veľkokapacitná klasická JE (hlavná ponuka v 2025 – 2026) – vysokovýkonná elektráreň (pravdepodobne na báze VVER-1200 alebo podobného Gen III+ reaktora, kapacita stovky až 1000+ MW). Rosatom tvrdí, že by dokázala pokryť energetické potreby Arménska na desiatky až 100 rokov („na storočie dopredu“). Podľa Ruska to prinesie výhody ako nízke tarify na elektrinu, podporu priemyselného rastu, overenú technológiu, dlhú životnosť (60+ rokov). V decembri 2025 Rosatom odovzdal podrobný balík návrhov vrátane technicko-ekonomického zdôvodnenia.

– Modulárne / SMR riešenia – Rosatom explicitne ponúka aj malé a stredné kapacity vrátane modulárnych reaktorov. Pravdepodobne ide o skupinu RITM (RITM-200 / RITM-400 alebo pozemné verzie RITM-200N) — tu ide vlastne o už overenú technológiu z ruských jadrových ľadoborcov. Tieto reaktory majú výkon desiatky až 200 MW na modul, sú kompaktné, s vysokou bezpečnosťou a možnosťou továrenskej výroby modulov.

– V ponuke je tiež komplex – kombinácia veľkých a malých blokov. Samozrejme súčasťou toho je aj dodávka jadrového paliva, údržba, výcvik personálu, nakladanie s odpadom. Núkajú lukratívne finančné podmienky – výhodné úvery a spoluprácu v rámci Eurázijskej ekonomickej únie (EAEU).

Rosatom zdôrazňuje svoje dlhoročné skúsenosti s Metsamorom, seizmickú odolnosť svojej technológie a okamžitú realizovateľnosť. Ruskí predstavitelia varujú pred americkými SMR ako „neoverenými“ a rizikovými v seizmickej oblasti, pričom svoju ponuku prezentujú ako spoľahlivejšiu a lacnejšiu alternatívu. Arménsko potvrdilo, že dostalo tieto návrhy, avšak strategicky sa rozhodlo pre SMR, pričom hodnotí ponuky z viacerých krajín (USA, Rusko, Francúzsko, Južná Kórea, Čína).

Ponuka USA

Hoci oficiálne komuniké niekedy hovoria len o „amerických SMR“ bez explicitného mena dodávateľa, NuScale je jasne hlavným (a prakticky jediným veľkým) americkým kandidátom na arménsky projekt.

USA ponúka Arménsku predovšetkým technológiu spoločnosti NuScale Power – konkrétne NuScale Power Module (NPM), resp. konfiguráciu VOYGR – integrovaný tlakovodný reaktor (PWR) s pasívnymi bezpečnostnými systémami. Výkon na modul je 77 MWe (novší dizajn). Široká škálovateľnosť – typicky 6–12 modulov v jednej elektrárni (celkový výkon od cca 462 MW až po vyše 900 MW podľa potreby). Z pohľadu certifikácie ide o jediný SMR plne schválený americkým jadrovým dozorom (NRC) – s najvyšším bezpečnostným a regulačným štandardom na Západe. 

Má aj ďalšie vlastnosti, a to možnosť kogenerácie (teplo + elektrina), flexibilnú prevádzku (load-following) a je veľmi vhodný pre menšie energetické sústavy, ako napríklad práve arménska. 

V oblasti finančnej a politickej  podpory, keď bola počas návštevy viceprezidenta JD Vancea vo februári 2026 podpísaná Dohoda 123, USA už celkovo sľubujú až 9 miliárd dolárov, z toho 5 miliárd dolárov na počiatočné dodávky a výstavbu SMR a 4 miliardy dolárov na dlhodobé dodávky paliva a údržbu. Ide tu o jeden z najvýraznejších finančných stimulov spomedzi všetkých ponúk, ktoré Arménsko dostalo. 

Pre Arménsko by to bola výhoda v silnej finančnej podpore, v diverzifikácii (menej závislosti od Ruska), zabezpečení vysokých bezpečnostných štandardov, modernej technológie, ale aj politickej podpory USA! 

Kritika (najmä z ruskej strany) zase vyčíta to, že NuScale ešte nemá komerčnú referenčnú elektráreň v prevádzke (projekt v Utahu bol zrušený kvôli nárastu nákladov). Rusko to označuje za „neoverenú“ technológiu.

Ponuka Francúzska

Francúzska ponuka NUWARD je jednou z viacerých serióznych ponúk, ktoré arménska vláda aktívne hodnotí. NUWARD SAS je 100-percentná dcérska spoločnosť francúzskej EDF (Électricité de France). V rámci konfigurácie ponúkajú dva integrované tlakovodné reaktory (PWR) po 170 MWe každý – celkový výkon 340 MWe. 

Aj tu sú ďalšie možnosti – kogenerácia tepla až do približne 100 MWt (pre priemysel, vykurovanie, desalinizáciu alebo výrobu vodíka). Je to typ reaktora Gen III+ s pasívnymi bezpečnostnými systémami, založený na overených francúzskych PWR technológiách (viac ako 50 rokov skúseností a vyše 2000 reaktor-rokov prevádzky). 

Podľa EDF predstavuje výhody ako vysoký podiel továrenskej výroby modulov (až 60 %), krátku dobu výstavby (cieľ 3–4 roky), flexibilnú prevádzku (load-following), vysokú dostupnosť (vyše 90 %) a dobrú adaptabilitu na seizmické podmienky, čo je pre Arménsko dôležité. 

Aktuálny stav vývoja (máj 2026) – dizajn bol optimalizovaný v rokoch 2024 – 2025 – EDF sa vrátil k overeným technológiám, aby znížil riziko oneskorenia a prekročenia rozpočtu. Konceptuálny dizajn má byť hotový v polovici roka 2026. 

Arménsko oficiálne potvrdilo, že dostalo a hodnotí aj francúzsku ponuku. Francúzsko aktívne propaguje NUWARD na medzinárodných fórach (napr. jadrový summit v Paríži). Táto ponuka je vnímaná ako európska alternatíva — politicky menej viazaná ako ruská, s európskymi bezpečnostnými štandardmi a potenciálnou podporou EÚ — nie je však hlavným favoritom.

Kórejská ponuka

Južná Kórea ponúka dve hlavné SMR platformy:

– SMART / SMART100 (najrelevantnejšia pre export). Tu je vývojár KAERI (Korea Atomic Energy Research Institute) v spolupráci s KHNP (Korea Hydro & Nuclear Power) a Doosan Enerbility. Ide o výkon cca 100–110 MWe na modul (integrovaný PWR). SMART je prvý SMR na svete, ktorý už získal štandardné schválenie dizajnu od jadrového dozoru (2012). SMART100 je vylepšená verzia s pasívnymi bezpečnostnými systémami, ktorá získala ďalšie schválenie v roku 2024. Jeho výhody sú kompaktný dizajn, taktiež aj tu je možnosť kogenerácie (elektrina + teplo, desalinizácia), dobrá seizmická odolnosť, overená technológia.

– i-SMR (Innovative SMR) – Tu je výkon okolo 170 MWe na modul. Ide o pokročilejší dizajn s inovatívnymi prvkami, aktuálne v procese licencie, ktorý je zameraný na vyššiu ekonomickú efektivitu a flexibilitu.

Kórea sa stavia do pozície spoľahlivého dodávateľa s bohatými skúsenosťami s výstavbou veľkých reaktorov (APR-1400) a rastúcimi ambíciami v SMR. Ponuka zahŕňa komplexný balík: technológiu, financovanie, výcvik personálu a servis. Kórea vidí Arménsko ako príležitosť na vstup do európskeho/kaukazského regiónu („K-nuclear export“). 

Kórejská ponuka je technicky veľmi konkurencieschopná vďaka overenému dizajnu SMART, skúsenostiam s jadrovou výstavbou a pragmatickému prístupu (cena + financovanie), ale nie je favoritom. 

Čínska ponuka

Hlavná technológia je reaktor ACP100 – Linglong One (CNNC). Vývojárom je China National Nuclear Corporation (CNNC). Ide o integrovaný tlakovodný reaktor (PWR), Gen III+ s pasívnymi bezpečnostnými systémami. Výkon má 125 MWe (elektrický) / 385 MWt (tepelný) na modul. 

Aj tu existuje škálovateľnosť – teda možnosť viacerých modulov – a multifunkčnosť – okrem elektriny podporuje kogeneráciu – mestské vykurovanie/chladenie, priemyselnú paru, desalinizáciu morskej vody. 

Životnosť má 60 rokov. Palivový cyklus je postavený na prečerpávaní paliva každé 2 roky. Jeho kľúčové technické výhody spočívajú v integrovanom dizajne (tlakový reaktor, parogenerátory a hlavné čerpadlá v jednej nádobe), vysokej úrovni pasívnej bezpečnosti („inherent safety + passive safety“), dobrej seizmickej odolnosti (dôležitá pre Arménsko) a v možnosti modulárnej výstavby (vysoký podiel továrenskej prefabrikácie) – kratší čas výstavby. 

Aktuálny stav projektu v Číne – demonštračný blok v Changjiang (provincia Hainan) je najpokročilejším onshore SMR na svete. Začali ho stavať v roku 2021, studené testy ukončili v októbri 2025. Horúce (turbínové) testy s cudzou parou ukončili v januári 2026. Komerčné spustenie plánujú v prvej polovici 2026 (prvý komerčný pozemný SMR na svete). 

Arménsko potvrdilo, že dostalo a hodnotí čínsku ponuku (návštevy delegácií CNNC v Metsamore v 2025). Čína ponúka komplexný balík: technológiu, financovanie (často cez iniciatívu Jeden pás, jedna cesta), výcvik, servis a dlhodobú spoluprácu. Vnímaná je ako pragmatická a cenovo konkurencieschopná možnosť. Čínska ponuka je technicky veľmi pokročilá (najďalej v reálnej implementácii spomedzi všetkých SMR) a pravdepodobne najvýhodnejšia cenovo s možnosťou lacného financovania. Pre Arménsko predstavuje dobrú strednú cestu – diverzifikáciu od Ruska bez extrémnej viazanosti na USA. Avšak geopolitické riziká (vzťahy Číny s Azerbajdžanom a Tureckom) môžu zohrať vážnu úlohu.

Arménska orientácia v oblasti jadrovej energie odráža krehkú rovnováhu medzi geopolitickou rovnováhou a energetickou bezpečnosťou. Zatiaľ čo modernizácia jadrovej elektrárne Metsamor umožňuje Rusku udržať si ekonomický a strategický vplyv na Arménsko, rokovania so západnými krajinami o malých modulárnych reaktoroch možno považovať za pokus Jerevanu o dosiahnutie energetickej nezávislosti. 

Proces dodávok jadrového paliva a dlhodobé investície potrebné na technologický prechod však predstavujú značné prekážky rýchlej realizácie tejto transformácie. 

Hoci Arménsko vníma svoju strategickú spoluprácu s USA ako príležitosť pre bezpečnosť dodávok energie, protiopatrenia Moskvy by mohli tento proces skomplikovať. V tejto súvislosti je spôsob, akým sa bude formovať energetická stratégia Arménska, priamo spojený s regionálnym politickým vývojom aj s globálnymi energetickými trendmi. Vo všeobecnosti diskusia o novom jadrovom reaktore, ktorý nahradí starý blok v Metsamore, odráža konkurenciu medzi Ruskom a Západom na južnom Kaukaze. 

Vzhľadom na to, že Metsamor ukončí prevádzku v roku 2036, Arménsko by malo čo najskôr začať s výstavbou alternatívneho reaktora, no napriek tomu naďalej osciluje medzi Západom a Ruskom. Regionálna izolácia Arménska je navyše jednou z hlavných prekážok zvyšovania diverzifikácie jeho zdrojov pre energetickú bezpečnosť. V tomto ohľade musí Arménsko čo najskôr podniknúť konkrétne kroky na podpísanie mierovej dohody s Azerbajdžanom a následne zlepšiť svoje vzťahy s Tureckom.

Ako to teda skončí a koho si vyberú?

No, to zatiaľ nevieme (môžeme tušiť, že najväčší favoriti sú USA, Rusko a asi Čína). Ale ako sú Arméni historicky známi – nielen ako múdri, ale aj prefíkaní, a super kvalitní obchodníci – osobne tipujem že sa rozhodnú dať príležitosť viacerým. To by im prinieslo nielen diverzifikáciu technológie, ale aj diverzifikáciu politickej podpory v dnešnom rozkolísanom búrlivom svete. Či to tak bude, uvidíme to spoločne s Vami…

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK