Názory

Slobodný národ z vlastnej voľby (Komentár)

Švajčiarsko je podľa Human Freedom Index najslobodnejšou krajinou na svete. Malé rozlohou, ale obrovské svojou inštitucionálnou autonómiou, vybudovalo decentralizovanú, menovo stabilnú a hlboko participatívnu demokraciu – a to všetko mimo Európskej únie.

Zatiaľ čo členské krajiny nemajú inú možnosť než prijímať jednotné smernice navrhnuté v Bruseli, Švajčiarsko vyjednáva sektorové dohody podľa svojho národného záujmu a s demokratickým súhlasom svojich občanov. Nový balík dohôd medzi Švajčiarskom a EÚ Bilaterals III, ktorého začiatok platnosti závisí od schválenia švajčiarskym parlamentom a prípadne aj od referenda, pripomína, že existuje alternatíva k európskemu integračnému modelu založenému na jednotnom prístupe pre všetkých.

Inštitucionálna architektúra Švajčiarska obmedzuje centrálnu moc. Výkonná moc nie je sústredená v rukách jednej osoby, ale vykonáva ju kolektívne sedemčlenná Spolková rada. Prezident konfederácie, volený iba na jeden rok, plní v zásade reprezentatívne funkcie. Systém bol navrhnutý tak, aby zabránil personalizácii moci a zamedzil dlhodobej koncentrácii právomocí.

Kantóny – federálne štáty s takmer úplnou fiškálnou a správnou autonómiou – medzi sebou súťažia v oblasti daní, regulácie i verejnej politiky. Táto inštitucionálna konkurencia vytvára trvalé stimuly pre efektivitu a zároveň usmerňuje politickú moc: zlé rozhodnutia môžu viesť k odlivu kapitálu aj obyvateľov do atraktívnejších jurisdikcií.

Švajčiarsky systém vychádza z hlboko zakorenenej kultúry priamej demokracie. Prostredníctvom fakultatívneho referenda môže 50 000 občanov požadovať, aby bol zákon schválený parlamentom predložený na ľudové hlasovanie. So 100 000 podpismi môžu občania navrhnúť zmeny ústavy. O štrukturálnych otázkach sa pravidelne rozhoduje v referendách. Politická moc tak zostáva pod neustálou kontrolou obyvateľstva.

Je preto prirodzené, že vzťah Švajčiarska k Európskej únii nikdy nenadobudol podobu inštitucionálnej podriadenosti, ale skôr zmluvnej a dobrovoľnej spolupráce.

V roku 1992 Švajčiari odmietli vstup do Európskeho hospodárskeho priestoru. V roku 2001 jasne odmietli – 76,8 percentami hlasov – začatie rokovaní o plnom vstupe do Európskej únie. Švajčiarsko si ponechalo švajčiarsky frank, zachovalo vojenskú neutralitu a odmietlo princíp automatickej nadradenosti európskeho práva.

Švajčiarske odmietnutie nasledovalo po neustále silnejúcich centralizačných tendenciách Európskej únie počas posledných troch desaťročí. Jednotný európsky akt obmedzil právo veta členských štátov; Maastrichtská zmluva odštartovala menovú úniu a politickú integráciu; zmluvy z Amsterdamu a Nice rozšírili právomoci v oblasti justície a správy a Lisabonská zmluva upevnila Úniu ako politického aktéra s vlastnou právnou subjektivitou a rozšírila hlasovanie kvalifikovanou väčšinou. Zatiaľ čo EÚ smerovala k automatickej harmonizácii, Švajčiarsko trvalo na rokovaniach v jednotlivých prípadoch.

Tento rozdiel sa jasne prejavil v roku 2021, keď sa Brusel pokúsil presadiť začlenenie bilaterálnych dohôd do inštitucionálneho rámca, ktorý by znamenal zosúladenie s právom EÚ a posilnenie mechanizmov riešenia sporov. V praxi by to Švajčiarsko priblížilo k trvalej právnej integrácii. Bern z týchto rokovaní odstúpil.

V decembri 2024 obe strany uzatvorili balík dohôd Bilaterals III, ktorého cieľom je aktualizovať a stabilizovať vzťahy v oblastiach, ako sú energetika, mobilita, výskum, vzájomné uznávanie štandardov a voľný pohyb osôb. Balík obsahuje posilnenú ochrannú doložku, umožňujúcu dočasné obmedzenia imigrácie v prípade nadmerného tlaku, ako aj väčšie zapojenie kantónov.

Strana SVP – v súčasnosti najsilnejšia politická sila v krajine – zhromaždila podpisy pod iniciatívu Nie desaťmiliónovému Švajčiarsku, o ktorej sa má hlasovať v júni 2026. Návrh sa snaží ústavne zaviesť limit 10 miliónov stálych obyvateľov. Ak ho schvália, mohol by od vlády vyžadovať, aby drasticky obmedzila imigráciu a v konečnom dôsledku ukončila dohody o voľnom pohybe s Európskou úniou.

Tým, že európska integrácia vybudovala architektúru založenú na nadradenosti európskeho práva, rozšírení hlasovania kvalifikovanou väčšinou a neustálom prenose právomocí, prezentuje sa ako pokrokový a v mnohých ohľadoch nezvratný proces. Švajčiarsko však ukazuje, že takáto nevyhnutnosť je politickým mýtom.

Krajina si udržiava voľný prístup na európsky trh, zachováva svoju menovú suverenitu, má pod kontrolou fiškálnu politiku a podporuje mechanizmy priamej demokracie schopné blokovať zásadné štrukturálne rozhodnutia. Prosperita sa nezrútila. Stabilita nezmizla. Spolupráca pokračuje aj dnes.

Švajčiarsky príklad ukazuje, že európska centralizácia nie je ani nevyhnutná, ani nepostrádateľná, ani nepredstavuje jedinú cestu k prosperite. Práve naopak. Spoločnosti sú slobodnejšie a prosperujúcejšie, keď prostredníctvom dohody uzatvárajú zmluvy, ktoré kladú na prvé miesto ich vlastné záujmy.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia odrážať stanovisko The Epoch Times.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.

Zahrajte si hru — Nájdi všetky rozdiely! Porovnajte dva obrázky a otestujte svoj postreh HRAŤ ▶

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK