Noci v úkrytoch medzi sirénami: raketové útoky menia každodenný život rodín v Izraeli
Nepokojné noci, deti na matracoch a susedia, z ktorých sa stáva komunita – hrozba raketových útokov mení každodenný život v Izraeli.
V noci z 10. na 11. marca prestal byť Meravin spánok časom skutočného odpočinku. Stal sa len krátkou prestávkou medzi sirénami. Tej noci sa päťkrát prebudila a v strachu zobudila svoje dve dcéry (8 a 11 rokov), zobrala ich polospiace a zišla s nimi šesť poschodí po schodoch do úkrytu v budove.
Tam v ostrom svetle neónov spolu s ospalými susedmi, deťmi zabalenými do prikrývok, s telefónmi v rukách a nepokojnými psami čakali, kým nebezpečenstvo pominie – aby sa vrátili do bytu, len nato, aby zistili, že sa to o chvíľu všetko zopakovalo.
„V momente, keď nám na telefónoch zaznie výstraha, ponáhľame sa, budíme dievčatá a ideme do úkrytu… V noci je to najťažšie,“ hovorí Merav.
Hrozba, ktorá posiela Izraelčanov do úkrytov, nezahŕňa len obyčajné balistické rakety s hlavicami vážiacimi stovky kilogramov. Podľa najnovších správ Irán odpálil aj rakety s oddeliteľnými hlavicami, ktoré rozptyľujú submuníciu po širokej ploche – v podstate ide o formu kazetovej bomby.
Zatiaľ čo Merav a jej dcéry sedia na matracoch v úkryte, nad nimi pracuje viacvrstvový izraelský systém protivzdušnej obrany. Arrow 3 je navrhnutý na zachytávanie balistických rakiet mimo atmosféry. Arrow 2 pôsobí vo vyšších vrstvách atmosféry. Systém Dávidov prak (David’s Sling) sa používa okrem iného proti balistickým hrozbám stredného doletu. Obranu proti balistickým raketám pomáha posilňovať aj americký systém THAAD nasadený v Izraeli.
Žiaden systém zachytávania však nedokáže vymazať pocit bezprostredného nebezpečenstva. Pred tromi dňami dopadla časť iránskej rakety len asi 30 metrov od Meravinho domu. Ona sama napätie nemeria len počtom sirén, ale aj postupným rozpadom bežného života.
„V priemere zaznie osem až desať sirén denne a zakaždým zostávame v úkryte takmer pol hodiny, niekedy aj dlhšie… Poplachy neustále narúšajú náš režim, ale v noci je to najhoršie,“ hovorí.
S manželom pracujú z domu a dcéry sú s nimi. Život sa teraz odohráva medzi otvorenými notebookmi, výstrahami v telefóne, batohom pripraveným pri dverách a spánkom, ktorý je opakovane prerušovaný.
Napriek vyčerpaniu hovorí o sile. „Cítime sa silní a konáme s vedomím, že nemáme inú možnosť,“ hovorí.
Pre ňu je odchod do úkrytu nielen reakciou na núdzovú situáciu, ale aj prejavom vytrvalosti. „Každý, kto pozná Izraelčanov, vie, že chcú žiť v mieri s každým, kto chce to isté… Nebojíme sa však ani boja proti tým, ktorí nám hrozia zničením. Sme silný národ, ktorý si počas desaťročí vojen vybudoval pevnú vôľu a odolnosť. Žiadna hrozba nás nezlomí.“
Spoločné zážitky
Príbeh Merav nie je len o dlhotrvajúcej hrozbe, ale aj o tom, čo sa deje s ľuďmi, ktorí sú donútení čakať spolu. Úkryt – v bežných časoch technický a nevýrazný priestor – sa stal nečakaným miestom ľudských vzťahov.
„Na osobnej úrovni je odchod do úkrytu skutočne vzácnou príležitosťou spoznať susedov… Stretávate sa tam s najrôznejšími ľuďmi – rodinami s deťmi, staršími obyvateľmi, slobodnými ľuďmi a aj so psami – a všetci spolu vychádzajú pozoruhodne harmonicky.“
Pre 42-ročnú Racheli sa prvá spomienka na súčasný konflikt začína ránom 28. februára. „Okolo 8.30 zaznel prvý poplach, ktorý signalizoval, že izraelsko-americká operácia v Iráne sa začala… Nedá sa povedať, že by to niekoho prekvapilo, pretože na možnosť útoku sme sa pripravovali už asi mesiac,“ spomína Racheli.
Včasné varovania, ktoré prichádzajú na mobilné telefóny niekoľko minút pred sirénami, zásadne menia prežívanie čakania. Dávajú ľuďom čas na prípravu, čas vziať deku a bez zbytočnej paniky odísť do úkrytu.
„Zdá sa, že sme si na situáciu už celkom zvykli; veci sa ustálili a sú jasné. V úkryte sme rozložili matrace na spanie a sedenie, deti sa spolu hrajú a niekedy tam dokonca aj spia. Vytvára to jedinečný pocit spolupatričnosti,“ hovorí Racheli.
Pre Racheli sa úkryt stal miestom, kde sa cíti doma. V budove bola relatívne nová, ale po stretnutiach v úkryte s ostatnými obyvateľmi prestala byť len „novou susedkou“.
„Vďaka tomuto spoločnému času som osobne spoznala susedov. Niekedy som sa dokonca pristihla pri tom, ako čakám na ďalšiu sirénu, aby som ich všetkých znova uvidela,“ priznáva Racheli.
Ukázalo sa, že cestu tam si našiel aj humor. Jedného večera, zabalená v deke na matraci v úkryte, otvorila oči a zistila, že na ňu z pár centimetrov hľadí pes.
„Zaklonila som hlavu a začala som sa smiať. Potom som si však uvedomila, že po ľavici mám ďalšieho psa – aj ten na mňa hľadel – a v tom momente som vybuchla od smiechu. Takéto situácie mi vždy dodávajú pocit šťastia a krátky okamih pokoja uprostred napätia,“ hovorí Racheli.
Miesto pokoja
Pre 46-ročného Eitana je úkryt predovšetkým o rodičovstve. S manželkou Sivan vychovávajú tri malé deti. „Najviac nás prekvapilo, ako ľahko deti dokážu premeniť úkryt na dobrodružstvo… Pre dospelých je to napätá a desivá skúsenosť; pre deti je to takmer ako dobrodružstvo. Hrajú sa tam s ostatnými deťmi z domu,“ hovorí Eitan.
Eitan môže pracovať na diaľku, ale v praxi sa mu sústreďuje len ťažko. „Môžem pracovať z domu, ale je takmer nemožné sústrediť sa… Mysľou som stále niekde inde.“
Jeho manželka mala tento týždeň nastúpiť do novej práce, ale aj tento plán sa narušil. Počas vojny po 7. októbri slúžil Eitan v zálohe a nebol doma. Teraz je presne tam, kde ho najviac potrebujú. „Tentoraz som tu – otec na plný úväzok v úkryte,“ konštatuje.
Uprostred toho všetkého si váži jeden malý okamih. „V noci, keď deti konečne zaspia na matracoch, po všetkom tom hluku a sirénach, nastane krátka chvíľa ticha. Vtedy si uvedomíte, že jediné, po čom skutočne túžite, je niečo veľmi jednoduché: aby vaše deti vyrastali vo svete, ktorý je pokojnejší a bezpečnejší ako ten, v ktorom žijeme teraz,“ uzatvára Eitan.
Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Zapojte sa do tvorby kvalitnejšieho obsahu! Aký je váš názor na tento článok?