Názory

Spomienka na Solženicynovo „Varovanie Západu“ (Komentár)

V júni pred päťdesiatimi rokmi vystúpil sovietsky exilový spisovateľ a ruský nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Alexandr Solženicyn pred americkým a britským publikom s prvým z piatich prejavov, ktoré boli následne vydané ako kniha s názvom Varovanie Západu. Dnes, o pol storočia neskôr, je namieste pripomenúť si samotného Solženicyna, ako aj jeho varovanie.

V prvom rade je potrebné pripomenúť, že Solženicyn (1918 – 2008) bol ruský vlastenec. Po absolvovaní vysokej školy, kde študoval fyziku a matematiku, slúžil v Červenej armáde počas druhej svetovej vojny. Za statočnosť a vynikajúce zásluhy na bojisku bol vyznamenaný a povýšený až do hodnosti kapitána. Vo februári 1945, v čase, keď bol ešte na fronte, však napísal priateľovi list kritizujúci sovietskeho diktátora Josifa Stalina. Sovietska tajná polícia list zachytila a označila ho za vlastizradcu. Solženicyn bol odsúdený na osem rokov nútených prác v sovietskych koncentračných táboroch, po ktorých nasledovalo vyhnanstvo v odľahlej oblasti Sovietskeho zväzu.

V roku 1956 nový sovietsky vodca Nikita Chruščov čiastočne ustúpil od niektorých Stalinových excesov. Chruščov Solženicyna rehabilitoval a oslobodil ho z vyhnanstva. Ten mal však už za sebou osemročný trest v pracovných táboroch. V nasledujúcich rokoch Solženicyn cez deň učil v škole a v noci tajne písal knihy. Najvýznamnejším z týchto diel – to, ktoré viedlo k udeleniu Nobelovej ceny za literatúru v roku 1970 – bola kniha Jeden deň Ivana Denisoviča. Vyšla v roku 1962 so súhlasom Chruščova. Jeden deň bol mrazivo podrobným opisom života v sovietskom pracovnom tábore. Natoľko odhalil sadistickú brutalitu sovietskeho systému, že pre západných intelektuálov bolo prakticky nemožné pokračovať v bezmyšlienkovitej oslave a obhajobe sovietskeho režimu ako údajne morálne nadradeného západným demokraciám.

Keď bol Chruščov v roku 1964 počas prevratu zosadený a nahradený oveľa bezohľadnejším Leonidom Brežnevom, Solženicyn písal ďalej, stále však tajne. Jeho hlavné dielo, monumentálne trojzväzkové Súostrovie Gulag, bolo dokončené v roku 1968, pričom prvý zväzok vyšiel až v roku 1973 po prepašovaní rukopisu zo ZSSR k francúzskemu vydavateľovi. (Všetky tri zväzky vyšli do roku 1975.)

Súostrovie Gulag pochmúrne dokumentuje sieť tisícov pracovných táborov rozprestierajúcich sa po rozsiahlych územiach Sovietskeho zväzu. Bolo to drvivé a usvedčujúce majstrovské dielo. Brežnev a politbyro reagovali na knihu odobratím Solženicynovho občianstva a poslaním do exilu. Po niekoľkých mesiacoch v Európe sa Solženicyn presťahoval do Spojených štátov, kde zostal až do obdobia po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991, aby sa o niekoľko rokov neskôr nakoniec vrátil do svojej milovanej vlasti, kde prežil svoje posledné roky.

V roku 1975, len rok po príchode do Spojených štátov, Solženicyn vydal svoje Varovanie Západu. Hovoril ako priateľ Spojených štátov a zarytý nepriateľ utláčateľského socialistického systému ZSSR. Varoval Američanov nielen pred zlom sovietskeho systému, ale aj pred tým, čo považoval za nebezpečné nedostatky americkej spoločnosti: pred nedostatkom duchovných hodnôt, mdlými, pred-woke médiami, psychologickou neschopnosťou rázne čeliť neúprosnému zlu sovietskeho expanzionizmu a najmä pred dušu ničiacim kultom materializmu. Solženicyn sa obával, že Američania tak silno verili v prvoradosť materiálneho pohodlia a ľahkého života, že už neverili v žiadne vyššie morálne hodnoty, za ktoré by sa oplatilo bojovať alebo zomrieť, a že táto absencia morálnej jasnosti ohrozuje ich budúcnosť ako slobodného národa.

Solženicyn zdôrazňoval, že bez duchovných hodnôt Spojené štáty postrádali odvahu a vôľu čeliť skutočne zlej moci, akou bol Sovietsky zväz. Vo Varovaní Západu sa snažil čo najlepšie odhaliť podstatu komunistického režimu ZSSR. Rozprával, ako humanitárna pomoc Americkej pomocnej správy zachránila milióny ruských životov po hladomore na Volge v roku 1921. A ako sa režim ZSSR odvďačil za túto americkú dobročinnosť? „Nielenže sa snažili túto udalosť úplne vymazať z pamäti – dnes je takmer nemožné nájsť v sovietskej tlači akúkoľvek zmienku o Americkej pomocnej správe –, ale dokonca ju označili za dômyselnú špionážnu organizáciu, za prefíkaný plán amerického imperializmu, ako si v Rusku vybudovať špionážnu sieť,“ uviedol Solženicyn.

Potom, čo Sovietsky zväz zaviedol inováciu v podobe koncentračných táborov, vyhladil všetky opozičné strany, spáchal genocídu na roľníkoch a zorganizoval akciu zvanú Holodomor – úmyselné vyhladenie 6 až 10 miliónov Ukrajincov v rokoch 1932 – 33 – a dopustil sa ďalších hrôz, americký prezident Franklin Roosevelt a Kongres USA na Solženicynovo následné zdesenie a hrôzu oficiálne uznali sovietsku vládu.

Solženicyn nariekal nad americkou politikou ustupovania voči ZSSR, ktorá siahala až do druhej svetovej vojny. Vyjadril to slovami: „Vaši západní štátnici, počnúc Jaltou, z nejakého nepochopiteľného dôvodu podpisovali jednu kapituláciu za druhou. Západ ani váš prezident Roosevelt nikdy nežiadali od Sovietskeho zväzu splnenie nejakých podmienok na získanie pomoci. Poskytli ste neobmedzenú pomoc a následne ste neobmedzene ustupovali. Bez akýchkoľvek ústupkov bola v Jalte ticho uznaná okupácia Mongolska, Moldavska, Estónska, Lotyšska, Litvy. Neskôr sa neurobilo prakticky nič na ochranu východnej Európy a napospas bolo vydaných ďalších sedem či osem krajín.“

Od roku 1945, keď sa skončila druhá svetová vojna, až do roku 1975, keď Solženicyn vystúpil so svojím varovaním Západu, ruský autor odhalil to, čo nazval „veľmi nebezpečným stavom mysle… [na Západe]: čo najskôr sa vzdať, čo najskôr kapitulovať, mier a pokoj za každú cenu“. Vytrvalo sa snažil presviedčať Američanov, že Sovietom nemožno ustupovať, že politika vyčkávania, uzatvárania dohôd s nimi – dohôd, ktoré porušia, hneď ako sa im to bude hodiť – a robenia ústupkov v klamnej nádeji, že sa zrieknu ďalšej agresie, povedie k porážke. Dospel k záveru, že Amerika stratila schopnosť čeliť sovietskym metódam jediným spôsobom, ktorý mohol viesť k priaznivému výsledku: tým, že by bola pevná a neústupná.

Solženicynovo varovanie bolo plné pravdy a múdrosti, ale ani on nevidel všetko s dokonalou jasnosťou. V súlade so svojou kritikou západných sklonov ku kompromisom s neoblomne zlým protivníkom odsúdil americkú politiku détente (uvoľňovania) zo 70. rokov, ktorá sa vzťahovala na Sovietsky zväz. Tá znamenala vzájomné ústupky s cieľom zmierniť napätie. Iróniou osudu je, že práve détente bola pravdepodobne jediným dôvodom, prečo politbyro poslalo tohto svetoznámeho autora do exilu, kde odhalil toľko o skutočnej podstate sovietskeho systému, namiesto toho, aby ho vrátilo do gulagu alebo jednoducho zavraždilo.

Pri spätnom pohľade bol jedinou zjavnou chybou Varovania Západu nesprávny odhad amerického ducha. Len pol desaťročia po vydaní knihy si Američania zvolili za prezidenta Ronalda Reagana. Ten mal takú morálnu a duchovnú jasnosť (ako to zachytáva film Reagan z roku 2024 s Dennisom Quaidom v hlavnej úlohe), že videl zlomyseľnosť „ríše zla“ a dokázal jej čeliť s neústupnou rozhodnosťou, ktorú Solženicyn považoval za absolútne nevyhnutnú. Reaganovo neochvejné úsilie o víťazstvo nad zlom bolo odmenené víťazstvom v studenej vojne, keď sa ríša zla zrútila sama do seba.

Je pravda, že Solženicyn v roku 1975 podcenil duchovné rezervy Ameriky. Spojené štáty nakoniec nad Sovietskym zväzom zvíťazili. A aká je situácia dnes? Ponúka Varovanie Západu nejaké cenné postrehy a rady, ako by sme mali zaobchádzať s nástupcom Sovietskeho zväzu, stalinistickým režimom Vladimira Putina? Alebo s Čínskou komunistickou stranou? To sú otázky, nad ktorými určite stojí za to sa zamyslieť.

O autorovi: Mark Hendrickson je ekonóm, ktorý odišiel do dôchodku z fakulty Grove City College v Pensylvánii, kde naďalej pôsobí ako spolupracovník pre hospodársku a sociálnu politiku v Inštitúte pre vieru a slobodu. Je autorom viacerých kníh na rôzne témy, ako je napríklad americká hospodárska história, anonymné postavy v Biblii, problém nerovnosti bohatstva a klimatické zmeny.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názory autora a nemusia nutne odrážať stanoviská Epoch Times.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK