Ako sa kriminalisti psychicky vyrovnávajú so svojou prácou. Skúsenosti vyšetrovateľa
Skúsený kriminalista z Olomouckého kraja, ktorý sa denne stretáva s najzávažnejšími trestnými činmi, v policajnom podcaste vysvetľuje, ako prebieha vyšetrovanie a aké finty kriminalisti používajú na vyrovnanie sa s dlhodobou psychickou záťažou.
Plukovník Ján Lisický, ktorý teraz vedie skupinu 30 kriminalistov, začínal v polícii pred dvadsiatimi rokmi. „Už vtedy som povedal, že budem robiť vraždy a všetci sa mi za to smiali, ale ani náhodou som si nemyslel, že by som mohol veliť krajskej kriminálke,“ povedal Lisický v policajnom podcaste a prezradil, že pôvodne vyštudoval matematiku a niekoľko rokov vyučoval matematiku a deskriptívnu geometriu.
K polícii sa dostal ako 33-ročný a začínal na úplne základnej pozícii „pochôdzkára“, ktorú opisuje ako „zbytočnú záťaž v aute“. Po troch rokoch sa stal kriminalistom – „vyšetrovateľom“ – ktorý pracoval na zanedbávaní povinného výživného. Nasledovalo vyšetrovanie drobných a ťažkých ublížení na zdraví v rámci okresu a nakoniec kraja, kde sa vyšetrujú vraždy.
Prvý prípad vyšetroval v Šumperku, kde bol zavraždený bezdomovec. Jedným z páchateľov bol podľa plukovníka Lisického jeho bývalý študent, ktorý ho po zadržaní oslovil „Dobrý deň, pán učiteľ,“ z čoho podľa neho vznikla fáma, že „prišiel na políciu napraviť to, čo ako učiteľ pokazil.“
„Stres je pri výjazde (pri vyšetrovaní vraždy) obrovský,“ hovorí plukovník a dodáva, že aj keď je miesto činu už zaistené, vyšetrovateľ musí metodicky a dôkladne obhliadať miesto činu „niekedy aj viac ako päť či šesť hodín“. A kým vyšetrovatelia zabezpečujú dôkazy, operatívci začínajú pátrať po páchateľovi.
„Oproti filmom je realita ohliadky miesta vraždy väčšinou „odporná, špinavá a, povedzme si úprimne, smradľavá,“ vraví Lisický a dodáva: „Vo väčšine prípadov tie telá už podliehajú hnilobným zmenám.“
„Záleží na konkrétnom človeku, ako to zvládne, a preto je dobré, keď si policajt prejde celou kariérou od obvodného oddelenia až potom na vyššie miesta, pretože sa na to v podstate neustále pripravuje,“ vysvetľuje.
Podľa plukovníka sa práve v praxi ukáže, ako to ktorý policajt dokáže zvládnuť a ako k práci pristupuje. „Atribúty, ktoré so sebou vraždy prinášajú, sú neromantické a nevábne,“ približuje Lisický, prečo sa mnohí policajti vyšetrovaniu vrážd radšej vyhýbajú.
Spomína, ako v „prekúrenom“ paneláku spolu s kolegom ohliadali dve mŕtvoly, ktoré tam ležali už šesť dní. Museli vybiehať von a vracať sa späť, aby zniesli zápach rozkladajúcich sa tiel.
Čo to robí s psychikou vyšetrovateľov
Najdôležitejšie na práci v službe kriminálnej polície a vyšetrovania je podľa neho to, akých má človek okolo seba ľudí. Pokiaľ ide o spôsoby, ako sa psychicky obrniť proti tomu, s čím sa človek v práci stretáva, sú podľa plukovníka dôležité vrodené vlastnosti.
„My si dokážeme nasadiť akýsi plášť, po ktorom to steká, pretože určite nie sme nejakí nadľudia, ktorí by boli úplne emocionálne plochí a do ktorých by to nezasahovalo,“ objasňuje Lisický. „V práci sme schopní prepnúť sa do pracovného módu.“
„Keď som pri pitve, musíte ju vnímať len ako zdroj informácií. Nesmiete nechať emócie pretiecť a rovnaké je to aj na tých miestach činu pri vyšetrovaní,“ dodáva s tým, že tento „ochranný plášť si dajú dole, keď odchádzajú z práce alebo niekedy až doma.“
Policajti žijú podľa Lisického v dvoch svetoch alebo v dvoch rodinách. „Máme rodiny a priateľov, ale o mnohých veciach s nimi určite nemôžeme hovoriť,“ vysvetľuje plukovník. „Potom máme druhú rodinu a s tými sa o týchto veciach, ktoré vás občas bolia, rozprávať môžete. Toto si domov vôbec nenosíte a je to zamknuté v nejakej trinástej komnate.“
„Naším cieľom je zbaviť spoločnosť ľudí, ktorí sú pre svoje okolie nebezpeční,“ uzatvára Lisický.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Bolo pre vás toto čítanie prínosné? Povedzte nám svoj názor alebo nechajte kontakt pre ďalšiu diskusiu.