Prečo sa spoločnosť nedokáže upokojiť: aby sme sa mohli navzájom počúvať, najskôr musíme upokojiť svoje telá (Komentár)
V období, keď sa všetko zdá byť hlučné, neisté a rozdelené, si mnoho ľudí prináša stres domov, bez toho aby si to uvedomovali.
Každé Vianoce sa rodiny po celom svete schádzajú, aby spoločne povečerali za jedným stolom. Mala by to byť chvíľka vďačnosti a oddychu od hluku každodenného života. Dnes však u mnohých spoločná večera za jedným stolom vyvoláva napätie ešte skôr, ako sa k nej posadia. Jedlo sa nezmenilo, ale svet okolo nás áno.
V prieskume Americkej psychologickej asociácie z roku 2024 s názvom Stres v Amerike takmer tretina dospelých uviedla, že politická atmosféra spôsobila napätie medzi nimi a členmi ich rodiny, pričom skonštatovali, že čas strávený s rodinou obmedzujú, pretože nevyznávajú rovnaké hodnoty.
V čase, keď sa všetko zdá byť hlučné, neisté a rozdelené, si mnoho ľudí prináša stres domov, bez toho aby si to uvedomovali. Ako sa ľudia v minulosti pripravovali na zlé počasie, tak sa dnes pripravujeme na konflikt. Zadržiavame dych, napíname ramená a dúfame, že vydržíme ešte jeden rozhovor bez toho, aby sa všetko rozpadlo.
Mohlo by sa zdať, že problém je v odlišných názoroch – na politiku, médiá alebo najnovšiu aféru – avšak to, čo skutočne prežívame, je oveľa hlbšie. Je to fyzické. Naše telá sú v stave najvyššej pohotovosti.
Vedci, ktorí skúmajú, ako mozog a telo reagujú na sociálny stres – tzv. sociálna neuroveda – zistili, že náš nervový systém sa môže zaseknúť v stave, ktorý nazývajú sociálna ostražitosť. Je to biologická verzia neustáleho „obzerania sa cez plece“.
Keď sa cítime neisto, nevypočutí alebo prehliadaní, telo sa pripravuje na sebaobranu. Zrýchľuje sa srdcový tep, stúpa hladina stresových hormónov a mozog prechádza z pokojného premýšľania do režimu ochrany. Nezáleží na tom, či čelíme fyzickej alebo emocionálnej hrozbe – aktivujú sa rovnaké systémy.
Preto sa niekto môže cítiť fyzicky vyčerpaný po hádke alebo dokonca po prečítaní znepokojujúcich správ. Telo nerozlišuje medzi psychickým a fyzickým stresom. Pre nervový systém je hrozba proste hrozbou.
Bohužiaľ, naša spoločnosť dodnes nazerá na duševné a telesné zdravie ako na dve oddelené veci, akoby hlava a telo fungovali podľa odlišných princípov. Máme jedného lekára na hlavu, druhého na srdce a takmer žiadne porozumenie toho, že fungujú na rovnakých biologických princípoch. Užívame lieky na úzkosť, avšak ignorujeme, ako málo spíme. Liečime vysoký krvný tlak, ale nie finančný stres alebo sociálne napätie, ktoré ho zvyšujú. Depresiu nazývame chemickou nerovnováhou, ale len málokedy sa pýtame na to, čo vlastne spôsobuje zmenu týchto chemických látok.
Moderná neuroveda hovorí niečo iné. Štúdie pod vedením Naomi Eisenbergerovej, Georgea Slavicha a Stevea Colea z Kalifornskej univerzity v Los Angeles ukazujú, že emocionálna bolesť, ako je odmietnutie, poníženie alebo vylúčenie, aktivuje rovnaké mozgové a hormonálne systémy ako fyzické zranenie. Ten istý kortizol, ktorý podporuje hnev, spôsobuje tiež zápal tepien. Ten istý zápal, ktorý spôsobuje srdcové ochorenia, rovnako zhoršuje úzkosť a depresiu.
V našom tele nie sú dva systémy. Je len jeden. A je preťažený.
Keď sa telo necíti v bezpečí, myseľ sa zužuje. Stresové hormóny potláčajú vyššie funkcie mozgu, ako je rozum, empatia a uvažovanie o dlhodobých cieľoch. Posilňujú sa časti mozgu zodpovedné za strach a reakcie. Čím viac sa cítime ohrození, tým menej sme schopní počúvať, tým menej sme schopní dôverovať a tým viac sme presvedčení, že máme pravdu a všetci ostatní sa mýlia.
Takto sa stáva, že slušní ľudia skončia hádaním a prekrikovaním sa počas spoločnej večere, v online diskusiách alebo na ulici. Nie je to preto, že sme stratili svoje hodnoty, ale preto, že sme stratili svoj pokoj.
Počas ľudskej histórie stres prichádzal zväčša vo vlnách. Búrka prešla, nebezpečenstvo pominulo a telo sa vrátilo do pokoja. Dnes však pokoj prichádza len zriedka. Každá obrazovka a reproduktor v našom živote funguje v urgentnom režime: mimoriadne správy, nekonečné debaty, upozornenia a notifikácie. Telo nikdy nedostane signál, že je opäť v bezpečí.
Iróniou však je, že vďačnosť – emócia, na ktorej sú založené Vianoce – v takomto stave nemôže existovať. Je nemožné cítiť vďačnosť a zároveň hrozbu, pretože fungujú ako biologické protiklady. Ako vysvetľuje neurovedec Stephen Porges vo svojej polyvagálnej teórii, systém pokoja a prepojenia tela zabezpečovaný blúdivým nervom sa vypne, ak mozog zaznamená nebezpečenstvo. Emócie ako sú vďačnosť a dôvera tento upokojujúci obvod aktivujú, spomaľujú srdcovú činnosť a znižujú hladinu kortizolu, zatiaľ čo hrozba vyvoláva opak – spúšťa reakciu bojuj alebo uteč zaplavujúcu telo adrenalínom. Jeden systém sa musí upokojiť, aby sa druhý mohol spustiť.
Preto jednoduchá aktivita ako napríklad pomalé dýchanie, spoločné jedenie bez rozptyľovania alebo modlitba pred jedlom môžu telo upokojiť rovnako účinne ako akékoľvek lieky. Vďačnosť nie je sentimentálna. Je fyziologická.
Problémom však je, že príliš veľa z nás zabudlo, ako vôbec svoje telo počúvať. Túto úlohu sme prenechali odborníkom, algoritmom a korporátnym riešeniam, ktoré profitujú z nášho odpojenia. Bolo nám povedané, že nie sme dostatočne kvalifikovaní na to, aby sme porozumeli sami sebe, pokiaľ nemáme titul alebo diagnózu. To nás drží v stave závislosti, nesústredenosti a rozpoltenosti.
Nemusíte byť vedec, aby ste vedeli, kedy je vaše telo preťažené. Dokážete pocítiť, keď sa vám zrýchľuje pulz. Dokážete si všimnúť, že sa vám skracuje dych. Dokážete rozpoznať, keď reagujete impulzívne namiesto toho, aby ste reagovali rozvážne. To sú prirodzené signály vášho tela. Naučiť sa ich vnímať je prvým krokom k slobode.
Dobrou správou je, že pokoj nie je niečo, čo by ste si museli kúpiť alebo zaslúžiť. Je súčasťou vašej biologickej výbavy. Keď spomalíte dýchanie, predĺžite výdych alebo si doprajete chvíľku ticha predtým, ako prehovoríte, blúdivý nerv vysiela vášmu mozgu signál bezpečia. Srdcový tep spomaľuje, hladina kortizolu klesá a prefrontálny kortex – centrum rozumu a súcitu – sa opäť aktivuje.
Ak chceme obnoviť vzájomnú dôveru v rodinách, komunitách a spoločnosti ako celku, musíme začínať fyziológiou a nie politikou. Aby sme sa mohli opäť navzájom počúvať, musíme najskôr upokojiť svoje telá. Začína to jednoduchými vecami: tichom pred rozprávaním, nádychom pred odpoveďou, plnou prítomnosťou pred presviedčaním.
Takže možno tento rok, skôr než sa rozhovor zameria na správy alebo iné starosti, venujte chvíľku pozornosti svojmu telu. Svojmu dychu. Svojmu srdcovému tepu. Váhe stoličky pod vami. Vďačnosti, že ste nažive. Všetci oproti vám fungujú na rovnako vybudovanom systéme prežitia. Keď to pochopíme, vráti sa súcit.
Pod všetkým tým hlukom, hádkami a búrkami sme všetci stvorení z rovnakej prapodstaty, nastavení na vzájomné prepojenie, stvorení pre pokoj a stále schopní vďačnosti.
Redakčne upravené. Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nevyhnutne odrážať názory The Epoch Times.
Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times
Povedzte nám svoj názor! Vaša spätná väzba nám pomáha prinášať témy, ktoré vás zaujímajú.