Inšpirácie

Prečo objaviť Lipsko? Mesto, kde sviečkové protesty o 6 rokov predbehli Bratislavu a prispeli k pádu železnej opony

Lipsko, kedysi uväznené za železnou oponou vo východnom Nemecku, je dnes pulzujúcim centrom obchodu a kultúry s bohatou históriou. Pôsobili tu velikáni ako Martin Luther, Goethe, Johann Sebastian Bach či Richard Wagner.

Pre návštevníkov ponúka Lipsko množstvo lákadiel. Milovníci hudby môžu navštíviť kostol sv. Tomáša, kde Bach pôsobil ako zbormajster, a tiež pozoruhodné múzeum venované jeho osobnosti. Milovníci výtvarného umenia ocenia miestnu galériu, nadšenci histórie môžu preskúmať miesto napoleonskej bitky na okraji mesta. Tí, ktorí hľadajú moderné a živé štvrte, zamieria do štvrte „Karli“ južne od centra, známej svojimi kaviarňami, alternatívnou kultúrou a pouličným umením.

No najvýznamnejším dedičstvom mesta je jeho úloha v nedávnej histórii. Ľudia z Lipska stáli na čele takzvanej „pokojnej revolúcie“, ktorá prispela k pádu komunistickej vlády vo východnom Nemecku. Zatiaľ čo slávne zábery Berlínčanov oslavujúcich na vrchole Berlínskeho múru pozná celý svet, menej známe sú protesty, ktoré začali práve v Lipsku už v roku 1982. Tieto protesty postupne naberali na sile a vyvrcholili sériou akcií občianskej neposlušnosti, ktoré v roku 1989 režim úplne zaskočili. Komunistickí predstavitelia očakávali ozbrojené povstanie, ale mierumilovný charakter protestov ich natoľko zmiatol, že ich jednoducho nechali pokračovať.

Centrom týchto udalostí bol kostol sv. Mikuláša – najstarší v Lipsku (postavený v roku 1165) – nachádzajúci sa v kompaktnom historickom centre nazývanom Mitte. V 80. rokoch sa tu konali modlitebné stretnutia, ktoré sa postupne stali fórom pre ľudí hlboko nespokojných s komunizmom. S nárastom protikomunistických nálad sa kostol stal hlavným dejiskom pokojnej revolúcie. Počas protestov ľudia odvážne vstupovali do kostola, bez toho, aby vedeli, čo ich čaká, keď vyjdú von. Na pamiatku týchto udalostí dnes pred kostolom stojí monumentálny stĺp, inšpirovaný neoklasicistickým interiérom stavby. V jeho okolí sa po zotmení rozsvietia farebné panely, symbolizujúce rôznorodé názory na komunizmus.

Zaujímavou historickou paralelou je, že podobný prejav odporu proti komunistickému režimu sa objavil aj u nás na Slovensku. Známa je najmä Sviečková manifestácia v Bratislave z 25. marca 1988, keď sa občania so sviečkami v rukách pokojne zhromaždili na Hviezdoslavovom námestí, aby požadovali náboženskú slobodu a dodržiavanie ľudských práv. Symbolika svetla sviečok ako prejavu nádeje a nenásilného odporu spojila tieto dve udalosti, hoci lipské protesty začali už v roku 1982 – celých šesť rokov pred bratislavskou manifestáciou.

V uliciach štvrte Mitte nájdete farebné nástenné maľby pripomínajúce tieto protikomunistické udalosti. V centre mesta sa nachádzajú aj dve múzeá dokumentujúce život za železnou oponou. Prvým je Múzeum Stasi v budove nazývanej „Runde Ecke“ (Zaoblený roh) – neslávne známom sídle východonemeckej tajnej polície Stasi, kde sa konali výsluchy a zadržiavanie predpokladaných zradcov. Dnes tu nájdete pôsobivú výstavu venovanú týmto temným časom. Múzeum založil občiansky výbor v roku 1990 ako dočasná výstava dokumentujúca zločiny Stasi, aby sa podobné veci už nikdy nezopakovali. Niekoľko desaťročí po svojom vzniku múzeum aj výbor stále fungujú.

Druhým múzeom bývalého východného Nemecka je Fórum súčasných dejín, ktoré financuje nemecká vláda. Centrum sa zameriava na život v rozdelenom Nemecku (1945–1990), predovšetkým na život vo východnej časti, ale pre porovnanie približuje aj život na Západe. Výstava je moderná a dobre spracovaná, ale skutočný zmysel jej dodáva audio sprievodca.

Aj po desaťročiach od pádu železnej opony, hoci to múzeá príliš nespomínajú, medzi myslením ľudí z Východu a Západu stále existujú výrazné rozdiely. Mojím sprievodcom po Lipsku bol západný Nemec, ktorý teraz žije vo východnej časti krajiny. Jedného večera sme sedeli pri večeri s jeho manželkou, ktorá vyrastala v komunistickej NDR.

Môj sprievodca uviedol, že len asi jedno percento Nemcov žije v „zmiešaných manželstvách“, kde jeden partner je z Východu a druhý zo Západu. A hoci od zjednotenia uplynuli desaťročia, polovica všetkých západných Nemcov nikdy nenavštívila východnú časť krajiny. Jeho manželka k tomu výstižne dodala: „Ľudia sa psychologicky nechcú postaviť proti svojim predsudkom.“

Hovorili sme o tom, ako sa ľudia z Lipska postavili proti komunistom. Vláda vedela, že bezpečnostné zložky budú pravdepodobne sympatizovať s občanmi. Bežnou praxou bolo, že hraničná stráž aj policajti pracovali vo dvojiciach – ak by jeden vojak stratil odvahu a nevystrelil, druhý to urobil namiesto neho – alebo ho nahlásil.

Poznamenal som, akú odvahu museli mať demonštranti, keď sa solidárne zhromaždili v kostole sv. Mikuláša, nevediac, ako budú reagovať vojaci a polícia, keď vyjdú von. Manželka sprievodcu, ktorá sa vtedy tichej vzbury zúčastnila, sa s nami podelila o dojímavý detail – rozprávala, ako ľudia pri odchode z kostola chránili plamienky sviečok dlaňami, aby vojakom dali najavo, že sú neozbrojení. Spomínala, ako ľudia nosili so sebou svoje deti a držali ich v náručí ako živé štíty. Prekvapilo ma, keď sa jej manžel na ňu prekvapene pozrel – nikdy predtým ju o tom nepočul hovoriť.

Lipsko, ktoré leží medzi bývalým Východom (Berlín a Drážďany) a bývalým Západom (Frankfurt a Norimberk), je dnes mostom medzi týmito dvoma svetmi. Hoci tu možno nenájdete čaro hrazdených domov s typickými drevenými trámami a bavorskými krojmi s koženými nohavicami, unikátna a fascinujúca história Lipska mu právom zabezpečuje miesto na vašom zozname európskych cestovateľských destinácií.

Mesto, ktoré zohralo kľúčovú úlohu pri páde železnej opony, dnes spája nielen dve časti Nemecka, ale aj minulosť s budúcnosťou modernej Európy.

Pôvodný článok

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK