Piatok 21. júna, 2024
Pani Antónia Blažeková s manželom Ervínom Blažekom (Foto: Archív Blažekovcov)
,

„Ľudia si úprimne pomáhali, požičiavali si a darovávali, čo mali,“ spomína na predvojnové obdobie bývalá ekonómka A. Blažeková (rozhovor)

V našom predchádzajúcom článku sme vám priniesli rozhovor s folkloristom E. Blažekom, ktorý prežil druhú svetovú vojnu, zmenu režimu a spoločnosti. Na toto obdobie sa ešte mnohí starší ľudia pamätajú a dokážu podať autentické svedectvo o obraze a fungovaní vtedajšej spoločnosti.

O svoje spomienky na minulé časy sa s nami podelila aj 88 ročná manželka pána Blažeka, Antónia Blažeková.

Ako ste sa dostali k učiteľstvu?

Študovala som na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, smer financie. Prednášal nám aj Michal Kováč, prvý prezident Slovenskej republiky. Predtým, ako sa stal prezidentom, bol bankovým úradníkom.

20 rokov som pracovala na finančnom odbore Okresného národného výboru, kam som nastúpila v roku 1955. Potom som robila v Seredi a Trnave zástupkyňu vedúceho. Po revolúcii sa otvorili nové druhy škôl a v tom čase potrebovali učiteľov a hľadali ľudí s vysokoškolskou kvalifikáciou. Oslovili ma so žiadosťou vyučovať vybrané predmety ako účtovníctvo, ekonomiku a právo. Pedagógov s týmto zameraním bolo málo a trvalo by dlhú dobu, kým by školy vyškolili skúsených učiteľov s týmto zameraním, tak som sa dostala k učiteľstvu. V tomto období som už bola dôchodkyňa a na stredných školách som učila tri roky.

Ako vyzeralo vyučovanie v povojnovom období?

Pre finančné predmety ako účtovníctvo, právo a ekonomika neboli v tom čase žiadne učebnice. Keď som začínala vyučovať, musela som si sama tvoriť program, čo vôbec budem učiť. Tiež som musela predložiť rozsah štúdia a z čoho som čerpala. Právo je veľmi široké, vždy som vyberala veci, o ktorých som vedela, že ich študenti zužitkujú a využijú pri svojom pracovnom zaradení. Z účtovníctva som pripravovala predovšetkým ucelený priebeh príkladu zúčtovania ekonomických príjmov a výdavkov, majetku. Tiež aby vedeli vypracovať ročnú uzávierku a k tomu príslušnú teóriu.

Aký mala vojna vplyv na váš život?

Po vojne sme žili v iných podmienkach. Všetkého bolo nedostatok, všetko bolo na lístky. Začalo sa žiť šetrne, bolo veľa poničených vecí. Naša dedina Križovany nad Dudváhom (vtedy ešte Kerestúr) nebola tak zasiahnutá ako stred alebo východ Slovenska, kde pálili domy a celé dediny vystrieľali. Lepšie sme sa dostávali z toho úderu. Na dedinách sa začala socializácia, združstevňovanie, čo ovplyvnilo medziľudské vzťahy. Ľudia boli nútení odovzdať družstvu svoj majetok, pôdu, kravy a kone.

Mládež začala odchádzať do tovární do iných miest, ľudské kontakty sa začali strácať. Ale potom sa to upokojilo a boli tu mladí, ktorí prinášali z miest, kde pracovali, kultúru a športy, ktoré sme v obci nepoznali. Znova sa to tu začalo obnovovať – šport, súbory, divadlá, ožili hasiči a pokračovala dychová hudba.

Ako si spomínate na druhú svetovú vojnu? Čo vám utkvelo najviac v pamäti?

Počas druhej svetovej vojny sme mali veľkú pivnicu a počas bojov v dedine sme sa tam spolu s ďalšími rodinami schovávali. Každý doniesol do pivnice to, čo mal uvarené a čo doma našiel. O všetko sme sa delili, aby sme neboli hladní. Boli sme tam aj 4 rodiny a keď zaznela siréna, rýchlo sme sa poschovávali. Mali sme tam pripravené staré oblečenie a handry. Rozumní ruskí dôstojníci nám totiž hovorili, aby sme sa poobliekali do starších šiat a handier, aby sme neboli pekné a nedajbože sme sa nezapáčili ruským vojakom. Stalo sa totiž, že došlo aj k násiliu na ženách.

Lietadlá prišli niekedy, aj keď siréna nezaznela a v dedine zastrelili civilistov sediacich na lavičke. Nemali možnosť sa poschovávať. Keď boli sedliaci nútení viesť vojenskú muníciu k malým Karpatom, ženy plakali, že im berú mužov. Museli dať vojakom k dispozícii aj svoje kone a nevedeli, kam muníciu povezú a ako dlho budú ich manželia preč. Alebo či sa vôbec ešte vrátia živí. Roľníci museli dať vojakom bez rečí aj ošípané alebo teliatko, ktoré mali doma.

Viete si predstaviť, ako ťažko sa ľudia, ktorým i tak všetko chýbalo, lúčili s týmito vecami. Sú to jednoducho udalosti, na ktoré človek nezabudne.

Aké máte spomienky na starých rodičov?

Mám krásne spomienky na starú mamu, ktorá nám vyrábala hračky zo šúpolia alebo z nití. Vypárala pančuchy a spravila nám z nich bábiky či loptičky. Napriek tomu, že bola veľmi pracovne vyťažená, bola naozaj ochotná potešiť nás. Pre nás deti bolo veľmi milé, keď nám babička počas dozrievania ovocia schovala do svojich skriniek medzi šaty niektoré druhy. Neskôr nás nimi obdarovala. Treba poznamenať, že v tom období rodičia veľmi šetrne pristupovali k nakupovaniu maškŕt pre deti. Ovocie išlo obyčajne na trh na predaj. Pamätám si, ako mi babička schovala do skrine pod sukne hrušku. Pre nás deti to bolo v tom čase veľké potešenie, dostať sladké ovocie. Veľmi sme si to vážili.

Keď prichádzali vianočné sviatky, stará mama nás učila vyrábať ozdoby na stromček z prírodných materiálov, orechov, jabĺk, handričiek. Aj čokoládky sme vyrábali doma. Keď prišlo veľkonočné obdobie, dva týždne pred kvetnou nedeľou sme vyrábali ozdoby na máj z farebných stužiek, zo slamiek a lepili ich ako reťaze.

Čo ste ako deti robili? Ako ste trávili svoj čas?

Deti boli odmalička vedené k poľnohospodárskym prácam, aby si vedeli zabezpečiť živobytie.

Pred druhou svetovou vojnou aj po nej sme sa hrali na schovávačku, naháňačku. Deti nechodili do školy, keď mali povinnosti. Rodičia trvali na tom, že musia pomáhať na poli.

V lete boli všetky deti zamestnané pasením husí. Hrali sme sa celý deň, ráno sme si vzali meltu – kávu, čo nám mamička uvarila, chlebík, ktorý nám omastila a niekedy nám na cestu uvarila aj vajíčko natvrdo a celý deň sme boli s husičkami na lúke pri potoku a na strniskách. Tam sme sa naučili hrať rôzne hry. Vtedy aj tie vajíčka boli vzácne, pretože hospodárom z nich plynuli peniaze. Keď bolo aj masla, zanieslo sa na trh na predaj.

Dnes si vieme iba ťažko predstaviť, aká bola skutočná chudoba. Je však zrejmé, že ju poznali aj naši starí rodičia.

Niektoré rodiny boli tak chudobné, že deti nemohli chodiť do školy. Na sväté prijímanie mali mať dievčatá biele topánočky a tie si vypožičiavali, rovnako aj šaty. Vtedy ľudia nemali toľko vecí.

Stávalo sa, že do školy prišlo dieťa vo veľkých topánkach svojho staršieho súrodenca. Ledva v nich chodilo a vyšmykovali sa mu z nich chodidlá. Ak dieťa topánky nemalo, prišlo aj bosé. Oblečenie sa tiež dedilo zo staršieho súrodenca na mladšieho. Ľudia sa o svoje veci starali, nič sa nevyhadzovalo zbytočne.

Ako fungoval výmenný obchod medzi ľuďmi?

V tom čase mal každý 6 -7 detí a starostlivosť o ne bola iná. Nebolo žiadne sociálne zabezpečenie, matky nedostávali rodinné prídavky či nezamestnanecké. Muselo sa žiť z menšieho obnosu peňazí a vyžiť, ako sa dalo. Ľudia si úprimne pomáhali, požičiavali si a darovávali, čo mali. Stávalo sa často, že suseda niečo dobré napiekla a priniesla ochutnať. Keď sa gazdinky stretávali, jedna druhej vždy priniesla niečo zo svojej kuchyne. Ďalší raz jej to tá druhá vrátila.

Gazdinky medzi sebou vymieňali nielen hotové jedlo, ale aj potraviny. Rovnako si úprimne vymieňali to, čo si vypestovali v záhrade a na poliach. Jedna mala makovičky, druhá mala hrášok. Vymieňali si semienka, alebo si jedna druhej povarovali deti. Keď mali jedny nekvalitné sadbové zemiaky a sused mal lepšie, tak si ich vymenili, horšie sa dali prasiatkam a tie lepšie si suseda zasadila do záhrady.

Muži si vypomáhali v prácach na poli alebo pri stavbách rodinných domov. Medzi ľuďmi bola silnejšia medziľudská väzba. Vypomáhali si navzájom, ako si vedeli a nezištne sa obdarovávali.

Po prvej svetovej vojne, a keď došlo k neúrodnému roku, že príroda jednoducho nedopriala, aby sa na poliach urodila obživa, nielen tí, čo pracovali na poliach, museli viesť skromný život, ale aj samotní vlastníci pôdy. Niektorým ľuďom sa aj podarilo, že chodili robiť do fabrík cez zimu na krátkodobé práce do cukrovaru, kde sa spracovávala repa. Pomáhali si k živobytiu, ako sa dalo. To boli úplne iné časy.

Keďže viete porovnať mravné hodnoty terajšej spoločnosti s hodnotami v minulosti, myslíte si, že sa dnešný svet uberá správnym smerom?

V ľuďoch chýba niečo z toho, čo mali ľudia v minulosti, a to je srdečnosť a ľudský cit. Zameriavajú sa iba na seba, na vlastné potreby a nezaujímajú ich starosti susedov alebo priateľov.

Asi to priniesla aj doba, že sú ľudia viac zaťažení prácou, ako časovo, tak aj v inom rozsahu, než predtým. Tiež sa musia učiť stále novým veciam, pokiaľ chcú držať krok s vývojom spoločnosti. V minulosti sa ľudia veľa stretávali na poli aj uliciach, riešili si svoje problémy a radili si, ako sa vysporiadať so starosťami.

Aj deti si lepšie rozumeli za starých čias. Možno to bolo aj tým, že si museli sami pripravovať zábavu a trávenie času. Ich oblečenie bolo tiež rovnocenné, čo v dnešnej dobe povedať nemôžeme. Deti majú medzi sebou nezhody aj z toho dôvodu, že sa veľmi porovnávajú. Sú rodičia, ktorí majú viac zdrojov na to, aby deti mimoriadne obliekali a dali im hračky či učebné pomôcky, na ktoré jednoducho ostatní nemajú.

Príliš sa zameriavajú na veci. Spomínam si, že nás pán farár naučil krásnemu druhu obdarovávania.

Akému?

Keď mala mamička alebo súrodenec narodeniny, každý večer sme sa za nich mali modliť a na svätý obrázok sme im napísali, koľko zdravasov alebo otčenášov sme sa pre nich pomodlili.  

Keď som veľmi hnevala, mamička mi dala taký trest, že som sa musela v kúte pomodliť otčenáš. Povedala, aby som porozmýšľala nad tým, či to urobím znova a ako som niekoho zarmútila tým, čo som spravila.

Keď sme boli malí a chodili na náboženstvo, boli sme vyzvaní, aby sme sa zúčastňovali svätej spovede. Museli sme aj rodičov odprosiť, aby nám odpustili, že sme ich nahnevali a museli sme sľúbiť, že sa to nebude opakovať.

Ďakujeme za rozhovor.

Prečítajte si aj