Domov

Galierik: Temný turizmus je najkontroverznejší druh cestovného ruchu

Temný turizmus je najkontroverznejší druh cestovného ruchu, a aj najkomplikovanejší. V rozhovore pre agentúru SITA to skonštatoval spisovateľ a autor knihy Miesta zločinu a tragédií Tomáš Galierik. Dodal, že je to tak nielen na Slovensku, ale aj vo svete. „Keďže ho bežne verejnosť neprijíma ako štandardnú ponuku cestovného ruchu, alebo odmieta prijať jeho prítomnosť, nie vždy je chápaný správne. Cieľom turistického záujmu môže byť v takom prípade akékoľvek miesto spojené s tragédiami, popravami, zločinom alebo tragickými udalosťami,“ vysvetľuje.

Dodal, že nesprávne chápanie temného turizmu môže vzbudiť predstavu turistu s fotoaparátom a mapou, no táto predstava neberie ohľad na dôležitosť takýchto miest z pietnych či vzdelávacích dôvodov. Galierik tiež prízvukoval, že narábanie s temným turizmom si vyžaduje špeciálny prístup.

„Také miesta, kde sa popravovalo, násilne umierali ľudia, spadli vrtuľníky alebo upaľovali čarodejnice, nie vždy nesú pamätné tabule a kríže. Na iných dodnes horia sviečky a tie ďalšie sú pripomienkou dejín či nevyspytateľnosti všetkého okolo nás,“ uviedol.

Autor tiež ozrejmil, že každý z nás sa určitým spôsobom podieľa na temnom turizme. „Návšteva Mohyly M. R. Štefánika je cestou k miesta jeho posledného odpočinku. Rovnako návšteva miesta, kde havarovalo jeho lietadlo je miestom, ktoré patrí medzi turistické atrakcie. Toto pomenovanie pritom nedehonestuje význam a hodnotu miesta, hoci kritici z neodbornej verejnosti zvyknú namietať predstavu, že ide o turistiku,“ vraví Galierik.

Dodal, že i slovenské legendy o upíroch, ale aj skutočné príbehy upálených žien obvinených z čarodejníctva. Poznamenal, že je priam neuveriteľné, koľko miest na Slovensku sa s procesmi spája, zdôraznil ale, že vyčísliť ich počet, hoci len približne, nie je možné.

„Dokážeme spočítať, koľko nám zostalo klietok hanby, pranierov, alebo autentických hladomorní. Existujú policajné spisy dokumentujúce miesta závažných trestných činov. Pri archeologických nálezoch ale nie vždy poznáme okolnosti a pôvod pozostatkov,“ ozrejmil Galierik. Doplnil, že nejestvuje ani presná definícia toho, čo všetko do temného turizmu patrí tak, aby s tým súhlasili všetci pracovníci cestovného ruchu. On sám tam zahŕňa napríklad zatopené obce, ktoré zanikli v dôsledku výstavby vodných nádrží.

„Opäť som tak v strete názorov. Musím však argumentovať tým, že mnohé dediny boli zatopené násilne a bezohľadne voči zasiahnutým ľuďom. Náhrada za bývanie, v ktorom nesmeli niekoľko rokov robiť údržbové a rekonštrukčné práce, strata pôdy, vlastných rodičov a predkov na cintorínoch či strata kultúrnej identity,“ vyjadril sa. I toto považuje za tragédie, pričom niektoré dosiaľ pripomína len tabuľa alebo odľahlý cintorín.

Na Slovensku zatiaľ nezaregistroval skupiny, ktoré by sa vyslovene zameriavali na lokality temného turizmu. „Samozrejme, máme turistické kluby, organizované výlety a skupiny priateľov, ktoré položia veniec na miesto tragédie alebo na miesta, kde sa písali dejiny. Rôzne historické spolky si môžu pripomínať veľké bitky, rodáci vypálených obcí počas SNP si pripomínajú smutné výročie,“ vysvetľuje Galierik. Dodal však, že pokojne môžu jestvovať skupiny či osamelí nadšenci, ktorí sa zameriavajú na temný turizmus, poznamenal ale, že ani u jednotlivcov nevidí otvorený záujem prezentovať svoju „zbierku navštívených miest“.

Uviedol, že pozná človeka, ktorý navštívil viaceré lokality spájané s organizovaným zločinom veľkej časti Slovenska, rovnako pozná aj odborníkov, ktorí z akademických dôvodov dokumentujú miesta historických tragédií. „Myslím si, že ak sa pochválite tým, že navštevujete a dokumentujete miesta nacistických masakrov, masových hrobov, alebo nálezy kostier s protiupírskymi opatreniami, nebude sa na vás vždy nazerať s pochopením,“ poznamenáva.

Galieri ozrejmil, že na prvé počutie môže záujem o takéto miesta vyznieť rozpačito, osobne má tiež skúsenosť s tým, že sa pri výskume a hľadaní faktov stretol s odmietaním a nepochopením zo strany verejnosti. Zdôraznil ale, že v odbornej obci našiel mimoriadne pochopenie a záujem, keďže tejto téme nie je vždy venovaný dostatočný priestor.

„Ľudí na temnom turizme láka určitá jedinečnosť miesta, alebo záujem vidieť dané miesto, možno zažiť podobný výhľad. Pochopiť udalosť, vzdelávať, alebo, čo je dôležité, miesto navštíviť z pietnych dôvodov. Symbolické cintoríny alebo hroby neznámeho vojaka sú mimoriadne dôležitým miestom, ktoré v sebe ukrývajú o mnoho viac. Niekedy si tragické udalosti pripomína socha či pamätník. Ide o umelecké dielo a dôležitý symbol,“ vraví.

Spomenul napríklad pamätník v Nemeckej (pripomína obete masových popráv stoviek osôb počas druhej svetovej vojny – pozn. SITA) či pamätník v Kremničke pri Banskej Bystrici (taktiež miesto masakra z 2. svetovej vojny a najväčší masový hrob z tohto obdobia na území Slovenska, s viac ako 700 obeťami – pozn. SITA), ktoré nedovoľujú zabudnúť na to, čo sa tam odohralo. „Ak by boli zelenými lúkami, nebolo by ich možné spojiť ani len s nejakou predstavou,“ uzavrel Galierik.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK