Zaujímavosti

Ako falšovanie meny formovalo americké dejiny a viedlo k vzniku tajnej služby

História falšovania je takmer rovnako dlhá ako história meny. Ešte dávno pred objavom Nového sveta právne systémy európskych národov horúčkovito pracovali na tom, aby boli o krok vpred pred falšovateľskými gangmi. Keď preto Európania prišli do Ameriky zakladať kolónie, problém falšovania sa čoskoro objavil aj tu.

Vzhľadom na nedostatok hotovosti kolónie povolili kolonistom používať tabak ako platidlo. V roku 1645 Virgínia prijala zákon, ktorým zaviedla mince v hodnote dva, tri, šesť a deväť pencí z 10 000 libier medi. Okrem toho falšovatelia tejto novej mince boli v prípade odhalenia trestaní smrťou. Takýto prísny trest nebol typický len pre Nový svet, ale bol bežnou praxou aj v Starom svete. V ére monarchie bolo falšovanie mincí kráľa alebo kráľovnej považované za vlastizradu.

Falšovanie kontinentálnych bankoviek

Aj Američania v trinástich kolóniách sa v 18. storočí riadili týmto chápaním. V roku 1775, ešte pred vyhlásením nezávislosti, začal Druhý kontinentálny kongres vydávať takzvanú kontinentálnu menu (nazývanú aj kontinentálne bankovky), ktorou sa mala financovať vojna za nezávislosť. Briti na to reagovali tým, že začiatkom roka 1776 začali tieto bankovky falšovať – dokonca ich propagovali v toryovských novinách v New Yorku. Vzápätí sa ujala fráza „nestojí to ani za kontinentálku“. Generál George Washington v liste napísal: „Za voz peňazí si človek sotva kúpi voz potravín.“

Člen kontinentálneho Kongresu Josiah Bartlett, ktorý neskôr podpísal Deklaráciu nezávislosti, označil britské falšovanie koloniálnej meny za „diabolský plán“. Napriek tomu Američania vojnu vyhrali – a vedomie, aké škodlivé je falšovanie pre národné hospodárstvo, medzi nimi pretrvalo. Trest za tento zločin zostal rovnaký.

Po prijatí ústavy Kongres na svojom prvom zasadaní označil vraždu na federálnom území, zradu, pirátstvo a falšovanie federálnych cenných papierov za trestné činy, za ktoré hrozí trest smrti. Tak ako však trest smrti neodradil falšovateľov v Európe, neodradil ich ani v Amerike.

Banky a Banková vojna

Dvaja z najznámejších otcov zakladateľov – Thomas Jefferson a Alexander Hamilton – sa zásadne rozchádzali v otázkach financií, úverov a bankovníctva. Okolo ich názorov sa vytvorili dve frakcie: Jeffersonovci a Hamiltonovci (neskôr známi ako demokratickí republikáni a federalisti). Jefferson presadzoval lokálne a štátne banky, ktoré by odrážali rôznorodosť obyvateľstva. Hamilton veril, že sila Ameriky spočíva v centralizovanom bankovom systéme a v národnom úvere.

Obe strany zažili v nasledujúcich desaťročiach víťazstvá aj porážky. V roku 1791 sa Kongres priklonil k Hamiltonovi a schválil zriadenie Prvej banky Spojených štátov na 20 rokov. Keď sa v roku 1811 hlasovalo o obnovení jej činnosti, návrh tesne neprešiel. Medzitým v krajine pribúdali lokálne a štátne banky.

Hamilton zomrel v roku 1804 a dožil sa len vzniku banky. Jefferson sa dožil aj jej zrušenia, aj opätovného zavedenia v roku 1816 pod názvom Druhá banka Spojených štátov. Zažil aj nástup neobyčajnej osobnosti – Andrewa Jacksona, siedmeho amerického prezidenta. Jackson napokon v roku 1828 vyhral voľby a prevzal Jeffersonovu protibankovú agendu.

Druhá banka mala byť znovu schválená v roku 1836, no Jackson ju považoval za protiústavnú, príliš silnú a ako nástroj elít na vlastné obohatenie. V roku 1832 prešiel zákon o obnovení banky Kongresom, no Jackson ho vetoval. Zastavil aj tok federálnych peňazí do banky. Tie presunul do štátnych bánk a banka nakoniec v roku 1836 zanikla. Jackson tak vyhral takzvanú Bankovú vojnu.

Raj pre falšovateľov

Po zániku Druhej banky začali po celej krajine vznikať stovky nových štátnych a miestnych bánk. Každá z nich si tlačila vlastné bankovky a vydávala vlastné dlhopisy – a tak sa Amerika stala rajom pre falšovateľov. V obehu boli tisíce rôznych typov papierovej aj kovovej meny.

S prijatím zákona o boji proti falšovaniu z roku 1806 sa chytanie falšovateľov stalo problémom, ktorým sa museli zaoberať miestne a štátne orgány s pomocou amerických maršalov. Zákony proti falšovaniu však tento problém ešte zhoršili. Zákony zakazovali iba výrobu falzifikátov alebo samotné uvádzanie falzifikátov do obehu. Justičný systém nezakazoval predaj falzifikátov ako falzifikátov ani ich samotné držanie, aj keď mal jednotlivec v úmysle ich použiť. Okrem toho bolo platenie detektívov a policajtov za vypátranie falzifikátorov nákladné. Náklady boli tak vysoké, že aj ministerstvo financií váhalo poskytnúť finančné prostriedky na takéto vyšetrovania.

„Zákon nepočíta s tým, že dôstojníkom preplatí náklady na vyšetrovanie,“ poznamenal americký maršal Daniel Roberston. „Aj preto mohli falšovatelia doteraz zákony vo veľkej miere beztrestne obchádzať.“

Problém pre ministerstvo financií

Dňa 25. októbra 1860 Kongres presunul zodpovednosť za vyšetrovanie falšovania z úradu maršala na ministerstvo financií a vyčlenil sumu 10 000 dolárov (v prepočte asi 387 miliónov dnešných dolárov) na „odhaľovanie, zadržiavanie a stíhanie falšovateľov amerických mincí“. Keďže suma bola malá, ministerstvo ju míňalo veľmi opatrne. Aj tak to nestačilo: v roku 1861 vydávalo vlastnú menu viac než 1 600 bánk a až tretina obeživa v krajine bola falošná. Historik David Johnson odhaduje, že „po vypuknutí občianskej vojny mohla byť až polovica papierových peňazí v obehu falošná“.

Od 30. rokov 19. storočia zostávalo bankovníctvo doménou štátov, no po prechode na vojnové hospodárstvo v roku 1861 bolo zrejmé, že sa musí zmeniť. Únia aj Konfederácia museli platiť vojakov a dodávateľov, a tak sa centralizácia bankovníctva a meny stala nevyhnutnou.

V roku 1861 sa stal ministrom financií Salmon P. Chase. Hľadal spôsoby, ako financovať vojnu – predával dlhopisy, získaval krátkodobé pôžičky od bánk a presadil prvú federálnu daň z príjmu. Koncom roka boli však financie vyčerpané. Chase pochopil, že je potrebná národná mena krytá nie zlatom, ale „plnou vierohodnosťou federálnej vlády“.

Zelené bankovky a národné bankovníctvo

V roku 1862 Kongres schválil zákon Legal Tender Act, ktorý umožnil ministerstvu vytlačiť 150 miliónov dolárov v novej federálnej mene, ľudovo nazývanej greenbacks (zelené bankovky). Nasledovala diskusia o návrhu ďalšieho zákona – National Currency Act, ďalšieho Chaseovho nápadu. Podľa amerického Senátu mal zákon tri ciele: vytvoriť trh pre vojnové dlhopisy, obnoviť centrálny bankový systém zničený za Jacksona a zaviesť stabilnú národnú menu.

Dňa 25. februára 1863 podpísal prezident Lincoln zákon o národnej mene. Krátko predtým do Washingtonu pricestoval Hugh McCulloch, prezident štátnej banky Indiany, aby proti zákonu loboval. Chase mu však návrh predstavil osobne a presvedčil ho. McCulloch napokon prijal novovytvorenú funkciu kontrolóra meny.

Za 22 mesiacov vo funkcii schválil 868 národných bánk, z ktorých ani jedna neskrachovala. Jeho návrhy na úpravu zákona boli prijaté a v roku 1864 vznikol Zákon o národnom bankovníctve. Ten umožnil najmenej piatim bankám s kapitálom nad 30 000 dolárov vytvoriť národné združenie, ktoré mohlo nakupovať dlhopisy a vydávať federálne bankovky spolu so zelenými bankovkami.

Zavedenie jednotnej meny výrazne obmedzilo problém falšovania – hoci ho neodstránilo. Konfederácia štátov zaviedla za falšovanie trest smrti.

Vznik Tajnej služby

V júni 1864 rezignoval Chase na post ministra financií. Lincoln ho následne nominoval na predsedu Najvyššieho súdu, kde ho potvrdil Senát. Na jeho miesto nastúpil William Fessenden, ktorého v marci 1865 vystriedal Hugh McCulloch. S blížiacim sa koncom vojny McCulloch navrhol prezidentovi Lincolnovi zriadiť nový útvar v rámci ministerstva financií, ktorý by vyšetroval falšovanie a chránil menu.

Lincoln súhlasil a 14. apríla 1865 podpísal výkonný príkaz na vytvorenie Tajnej služby Spojených štátov. Tá oficiálne začala fungovať 5. júla 1865 – ako prvá vyšetrovacia agentúra v krajine.

Hoci dnes je Tajná služba známa najmä ochranou prezidenta a spadá pod ministerstvo vnútornej bezpečnosti, stále sa venuje aj vyšetrovaniu falšovania. Je tragickou iróniou, že Lincoln podpísal príkaz na jej vznik práve v deň, keď bol zavraždený. Tajná služba sa ochrane prezidenta začala venovať až po vražde Williama McKinleyho v roku 1901 – tretieho zavraždeného prezidenta v dejinách USA.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK