Kto ovláda verejnú mienku? (Komentár)
Niektoré z najvýznamnejších politických diel 20. storočia vznikli v obdobiach násilia, vojen a spoločenských otrasov, konkrétne v rokoch 1934 až 1946. V takýchto časoch svet ideí opúšťa akademické salóny a začína ovplyvňovať osudy miliónov ľudí. V týchto momentoch sa seriózni myslitelia oddeľujú od povrchných pozérov.
Počas krízy je z profesionálneho hľadiska vždy bezpečnejšie mlčať. Vyjadriť názor znamená riskovať všetko. Vyžaduje si to viac než len odvahu – vyžaduje si to odhodlanie úplne sa obetovať pre presadenie vlastných myšlienok v realite. Práve v takýchto chvíľach môžu intelektuáli najvýraznejšie ovplyvniť svet. A predsa to urobí málokto. Málokto sa postaví, keď je to najviac potrebné.
Jedným z mojich obľúbených mysliteľov z prvej polovice 20. storočia je Friedrich A. Hayek, monetárny ekonóm z Viedenskej univerzity, ktorý odišiel do Londýna, kde pôsobil na London School of Economics. Tam sa rýchlo etabloval ako alternatíva k Johnovi Maynardovi Keynesovi, ktorého nové teórie odporovali základom klasickej ekonómie.
Keynes bol v tom čase na vrchole popularity: bol to guru prebiehajúcich fašistických experimentov po celom svete. Dokonca až do takej miery, že v roku 1936 napísal predslov k nemeckému vydaniu svojej knihy, keď boli v krajine pri moci nacisti. Oslavoval miestny režim a jeho potenciál.
Hayek v porovnaní s tým zastupoval starosvetský liberalizmus. Pred odchodom do Londýna sa venoval teoretickým problémom, ako sú štruktúry kapitálu, úrokové sadzby, cenotvorba ako informačný nástroj či nefunkčnosť socializmu. Jeho práca v tejto oblasti mu v roku 1974 vyniesla Nobelovu cenu.
Uprostred druhej svetovej vojny Hayek s obavami sledoval, ako sa Anglicko vydáva cestou centrálneho ekonomického plánovania, ktoré sa síce líšilo v miere, no nie v podstate od toho, čo sa dialo v Európe a Spojených štátoch. Nový systém, ktorý vznikol po veľkej hospodárskej kríze, spájal vládu a najväčšie korporácie do jedného celku riadeného zhora.
Jeho hlavná kritika spočívala v tom, že žiadni plánovači nemôžu disponovať všetkými vedomosťami potrebnými na to, aby tieto systémy fungovali v prospech celku. Riešením spoločenských problémov nie je zveriť plánovanie intelektuálom s mocou a zdrojmi, ako sa to dialo po celom svete. Ich plány budú nevyhnutne potláčať plánovanie jednotlivcov a rodín.
Táto myšlienka ho priviedla k širšiemu zamysleniu nad problémami poznania. Kto v zdravej, fungujúcej a prosperujúcej spoločnosti skutočne disponuje vedomosťami o zdrojoch, rizikách, technológiách a meniacich sa podmienkach? Nie sú to štátnici a byrokrati, tvrdil Hayek, ale jednotlivci a komunity čerpajúci z bohatstva ľudských skúseností, ktorí lepšie poznajú jedinečné podmienky v danom priestore a čase.
Do roku 1944 Hayeka poznali najmä akademici a ekonómovia. V tom roku však vydal knihu, ktorá sa stala svetovým bestsellerom. Volala sa „Cesta do nevoľníctva“ (The Road to Serfdom).
Každá kniha má svoju stručnú úvodnú charakteristiku. V úvode Hayekovej knihy bolo napísané: Ak budú západné kapitalistické štáty pokračovať vo vytváraní a rozširovaní sociálnych štátov, premenia sa na akýsi socializmus, ktorý zničí politickú demokraciu a slobodu celkovo.
Tento opis však nezachytáva podstatu knihy, ktorá je omnoho sofistikovanejšia. Hayek dokonca tvrdil, že obmedzené a univerzálne sociálne zabezpečenie môže zmierniť revolučné nálady a stabilizovať spoločnosť. S týmto názorom osobne nesúhlasím, ale je to určite téma hodná diskusie.
Skutočným posolstvom Hayekovej knihy je idea o tom, že útoky na ekonomickú slobodu nevyhnutne oslabujú politické slobody a občianske práva. Aj keď sú plánovači dobre motivovaní a patria k tým najschopnejším, ich zásahy do trhu a vlastníckych práv budú viesť k tomu, že niektorí občania získajú moc nad ostatnými. Nevoľníctvo nemusí byť cieľom, no môže byť výsledkom.
Kniha venuje značnú pozornosť vzťahu medzi slobodou a informačnými tokmi potrebnými pre spoločenský pokrok. Najlepšie poznanie pochádza z konkrétnej skúsenosti s konkrétnym problémom. Kto vie viac o poľnohospodárstve: Svetová zdravotnícka organizácia alebo farmár? Kto navrhne najlepšiu budovu odolnú voči pobrežnému počasiu na juhu USA: harvardský profesor alebo miestny staviteľ?
Hayek poukazoval na to, že vlády v tom čase podľahli presvedčeniu, že kvalitne vzdelaní experti dokážu lepšie riadiť spoločnosť a ekonomiku než konkrétni ľudia na danom mieste. To bolo hlavným terčom jeho kritiky.
Kniha je brilantná v mnohých ohľadoch, no jedna kapitola vyvoláva zvlášť mrazivý dojem – kapitola o pravde. Hayek varuje pred „koncom pravdy“. Tvrdí, že každý totalitný systém musí ovládnuť verejnú mienku.
„Na to, aby totalitný systém fungoval efektívne,“ píše, „nestačí, aby boli všetci donútení pracovať na rovnakých cieľoch. Je nevyhnutné, aby ich ľudia považovali za svoje vlastné.“
To si vyžaduje niekoľko krokov: 1. ideológiu, ktorá definuje nový raj, možné peklo a cestu k jednému či druhému; 2. propagandu šírenú všetkými kanálmi; 3. cenzúru konkurenčných názorov. Tieto tri prvky – ideológia, propaganda a cenzúra – sú nevyhnutné na to, aby došlo k totalitnému ovládnutiu verejnej mienky.
Hayek konštatuje, že všetky tri útočia na pravdu a morálku. „Sú deštruktívne pre morálku, pretože podkopávajú jeden z jej základov: zmysel pre pravdu a úctu k nej.“ Totalitný systém nahrádza staré alebo konkurenčné pravdy jedinou pravdou, ktorá je definovaná vládnucou stranou.
„Samo slovo ‘pravda’ stráca svoj pôvodný význam. Už neoznačuje niečo, čo treba objaviť, pričom jediným sudcom, či v konkrétnom prípade dôkazy (alebo postavenie tých, ktorí ich predkladajú) oprávňujú vieru, je individuálne svedomie; stáva sa niečím, čo určuje autorita, niečím, čomu sa musí veriť v záujme jednoty organizovaného úsilia a čo sa môže meniť podľa jeho potrieb,“ píše Hayek.
Na záver poznamenáva, že akýkoľvek kolektivistický systém sa „končí zničením rozumu, pretože nesprávne chápe proces, od ktorého závisí rozvoj rozumu“.
Rozum je možný len prostredníctvom individuálnej mysle – jedinec je ten, kto dokáže posúdiť situáciu. Zverenie tejto úlohy úradom, médiám alebo vláde znemožňuje pravde a rozumu vzísť zo slobodnej interakcie a myslenia.
Hayek písal v čase veľkej cenzúry vo všetkých krajinách. Jeho terčom neboli len nacistický či sovietsky systém, ale aj narastajúce problémy v Británii a USA. Jeho knihy boli varovaním: Týmto smerom kráčame k nevoľníctvu.
Pri čítaní tejto ohnivej kapitoly mi napadajú príklady z našich čias. Mnohí dnes považujú vieru v to, že človekom spôsobenú klimatickú zmenu možno vyriešiť len deindustrializáciou, za jedinú pravdu a všetkých skeptikov označujú za šialencov.
Dnes existuje veľa takých postulátov, ktorým by ste mali veriť, aj keď by ste mohli mať pochybnosti o dôkazoch. Verejné zdravotníctvo je ďalším príkladom – spory o vakcíny už nie sú o zdraví, sú o dodržiavaní predpisov a hanbe pre tých, ktorí majú pochybnosti.
Hrozba totalitarizmu nikdy úplne nevymizne. Vidíme ju v mnohých krajinách a cítime ju aj doma.
Indikátorom nebezpečenstva je požiadavka veriť v určité pravdy, aby ste boli považovaní za dobrého občana. Hayekove tri prvky – ideológia, propaganda a cenzúra – signalizujú pokusy o ovládnutie verejnej mienky totalitným spôsobom.
Totalitný štát netoleruje nesúhlas. Pokiaľ môžeme slobodne nesúhlasiť – a slobodní ľudia to musia robiť –, ešte sme neupadli do totalitarizmu. Ak to však nastane, bude už neskoro.
Hayek patril k vzácnej generácii intelektuálov, ktorí vedeli, že boj o myšlienky nie je len hrou. Postavil sa proti mocným a za veľkú osobnú cenu dosiahol obrovský vplyv. Tak musíme konať aj my.
Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Aký dojem vo vás zanechal tento článok? Zdieľajte s nami vaše myšlienky.