Názory, Svet, Životné prostredie » EÚ

Plánované emisné povolenky nie sú jediným zdrojom rastu cien (Komentár)

Premýšľali ste niekedy nad tým, koľko nás bude stáť Zelená dohoda? Pravdepodobne ste už počuli o plánovaných emisných povolenkách pre fyzické osoby, ktoré majú byť zavedené od roku 2027. Nie sú to však jediné náklady ideológie dekarbonizácie.

Zatiaľ čo finančný rámec EÚ na roky 2007 až 2013 vyčlenil 6 až 8 % výdavkov EÚ na boj proti zmene klímy, finančný rámec na roky 2014 až 2020 už na tento boj vyčlenil 20 % výdavkov a finančný rámec na roky 2021 až 2027 predpokladá najmenej 30 % výdavkov z rozpočtu a fondu na obnovu. S jedlom rastie chuť, a tak ani 30 % rozpočtu EÚ ideológom nestačí. V programe Zelená dohoda pre Európu Komisia už jasne uviedla, že dosiahnutie ďalšieho zníženia emisií je náročné a bude si vyžadovať „masívne verejné investície a zvýšené úsilie o nasmerovanie súkromného kapitálu do opatrení v oblasti klímy a životného prostredia“.

Hoci Zelená dohoda naďalej výrazne zvyšuje rôzne formy zdanenia, ktoré už majú devastujúci vplyv na priemysel, v budúcnosti budú rásť požiadavky na ešte väčšie zapojenie súkromného sektora. Poslanci Európskeho parlamentu si zvykli na to, že dostávajú veľký kus koláča, a ignorujú skutočnosť, že v lese už nezostalo veľa silných medveďov. Väčšina z nich od hladu sotva stojí na nohách, ale teraz sa od nich bude vyžadovať nielen beh, ale aj žonglovanie s kužeľmi alebo hra na harmonike.

V decembri 2021 Komisia predložila návrh troch zdrojov príjmov rozpočtu EÚ:

1. 25 % z reformovaného systému EU ETS,
2. 75 % z opatrení na úpravu hraníc v súvislosti s emisiami uhlíka (CBAM),
3. 15 % zo zvyškových ziskov prerozdelených členským štátom EÚ na základe dohody OECD/G20 o medzinárodnom zdaňovaní národných spoločností.

V júni 2023 Komisia aktualizovala tento návrh, pričom najvýznamnejšou zmenou bolo zvýšenie príjmov z EU ETS z pôvodných 25 % na 30 %.

Plánovanie rozpočtu Zeleného dohovoru ukazuje, že poslanci EP a európski komisári majú tendenciu rozlišovať medzi peniazmi „vytvorenými nimi“ a súkromnými peniazmi. Treba zdôrazniť, že EÚ ako politická inštitúcia iba prerozdeľuje peniaze, ale sama nič nevytvára, a preto zo svojej podstaty nemôže generovať vlastné príjmy. Hoci jej zástupcovia na to radi zabúdajú, všetky „ich“ peniaze sú peniazmi daňovníkov.

Doterajšie skúsenosti na národnej aj európskej úrovni ukazujú, že čím viac vlády siahajú do našich vreciek, tým menej transparentne nakladajú s našimi peniazmi. Všetko je klasifikované ako štátne tajomstvo a transparentné zverejňovanie zmlúv často predstavuje akési „bezpečnostné riziko“ a podobne. Bežní daňoví poplatníci buď nemajú prístup k mnohým zmluvám vôbec, alebo sú vo veľkej miere začiernené.

V roku 2020 EÚ reagovala na koronavírusovú krízu stimulačným balíkom v hodnote 2,018 bilióna eur v súčasných cenách (1,8 bilióna eur v cenách z roku 2018). Oficiálne odôvodnenie uvádza, že „to umožní EÚ zabezpečiť zdroje na svoje politické priority, ako je digitalizácia a Zelená dohoda.“ Pandémia covidu-19 tak slúžila ako vynikajúca zámienka na masívnu podporu zelenej ideológie. Inflácia spôsobená týmto stimulačným balíkom na seba nenechala dlho čakať. Nakoniec za túto rozhadzovačnosť zaplatili občania EÚ znížením kúpnej sily svojich úspor.

Vo svojej výročnej správe za rok 2023 o pokroku EÚ v implementácii klimatických opatrení Komisia poukazuje na to, že podľa vtedajších odhadov bude cieľ dosiahnuť 30 % výdavkov súvisiacich s klímou prekročený.

JUDr. PhDr. Tomáš Břicháček, PhD., vo svojej knihe „Zelená dohoda: zelený údel“ uvádza, že Európsky dvor audítorov odhaduje prostriedky potrebné na dosiahnutie nulových emisií v EÚ do roku 2050 na 1 bilión eur ročne v rokoch 2021 až 2050, čo znamená, že zelená transformácia by stála viac ako päť ročných rozpočtov EÚ každý rok.

To zodpovedá tempu narastania dlhu EÚ. V 20. rokoch 21. storočia skutočne narastá dlh EÚ v priemere o jeden bilión eur ročne. Gigantické narastanie dlhu je živnou pôdou pre infláciu. Tá nás bude pravidelne navštevovať vo vlnách, pokiaľ bude narastanie dlhu pokračovať. Pojem udržateľnosť rozhodne nemožno chápať ako udržateľnosť verejných financií. Tie sú úplne neudržateľné.

Zelený osud nadmerne zadlženej Európy v budúcnosti predstavuje na jednej strane astronomický nárast výdavkov a na druhej strane pokles rozpočtových príjmov. Nikto nemôže očakávať, že menší motor potiahne ťažšie bremeno. Ak si niekto v Európe stále myslí, že tento smrteľný ekonomický koncept sa ho netýka, v priebehu nasledujúceho desaťročia zistí, aký veľký omyl to bol. Týka sa to nás všetkých.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nevyhnutne odzrkadľovať názory The Epoch Times.

O autorovi: Markéta Šichtařová je česká ekonómka, komentátorka, autorka a riaditeľka spoločnosti Next Finance. Od roku 2023 je členkou Slobodnej strany.

Článok bol preložený z českej edície Epoch Times.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK