Slovenka sa rozhodla pre život za polárnym kruhom: Dnes Emília preteká so 16 psami a hrdo reprezentuje Slovensko (Rozhovor)
Nitrianka Emília Dudášová žije už vyše päť rokov za polárnym kruhom, v odľahlom údolí Dividalen na severe Nórska. Stará sa o šestnásť psov, s ktorými sa zúčastňuje náročných pretekov psích záprahov. Okrem toho organizuje zimné výlety so psími záprahmi pre turistov a prevádzkuje vlastný manikérsky salón. V rozhovore prezradila, ako vyzerá jej každodenný život, čo všetko si starostlivosť o záprahové psy vyžaduje a akým nebezpečenstvám musí v drsnej severskej prírode čeliť.
Epoch Times Slovensko: Dnes žijete za polárnym kruhom. Kde presne pôsobíte a čím je táto časť Nórska výnimočná?
Emília Dudášová: Žijem v odľahlom údolí Dividalen, dve hodiny cesty od mesta Tromsø, obklopenom horami a riekou, ďaleko nad polárnym kruhom. Toto miesto je výnimočné nedotknutou prírodou, nekonečnými priestormi, ale aj extrémnymi rozdielmi medzi ročnými obdobiami. V lete tu slnko vôbec nezapadá, zatiaľ čo v zime prichádza polárna noc, počas ktorej môžeme na oblohe pozorovať tancujúcu polárnu žiaru.
Ako dlho vám trvalo zvyknúť si na úplne iný spôsob života – na dlhé zimy, polárnu noc, počasie či celkovú mentalitu miestnych?
Zvyknúť si na život za polárnym kruhom chvíľu trvá. Najväčšou zmenou bola zima a tma. Keď však človek pracuje vonku a jeho práca ho napĺňa a prináša mu radosť, aj polárna noc zrazu získava svoje čaro. Miestni ľudia sú pokojní, rešpektujú prírodu a žijú bez zbytočného stresu, čo je veľmi nákazlivé. Taktiež nemám rada stereotyp, takže pre mňa je tá zmena z polárnej noci na polárny deň a naopak veľmi upokojujúca. Človek si potom váži viac aj maličkosti, ako napríklad vidieť po dlhom čase slnko.
Ako ste sa dostali k práci musherky?
Láska k zvieratám a prírode ma prirodzene priviedla na sever a k severským psom. Práca sprievodkyne pri jazdách so psími záprahmi postupne prerástla do záľuby, vášne a napokon sa stala mojím životným štýlom. Dnes sa starám o svorku 15 psov husky a adoptovanú borderku, s ktorými trénujem aj na náročné diaľkové preteky.
Málokto si vie predstaviť, ako vyzerá bežný pracovný deň musherky. Kedy sa vám deň začína a čo všetko máte na starosti?
Deň sa začína zavčas ráno nakŕmením a napojením svorky. Potom vyčistím koterce, skontrolujem zdravotný stav psov a venujeme sa tréningu. Na jeseň trénujeme so štvorkolkou, v zime so saňami. Po tréningu sa starám o výstroj. Počas sezóny do toho pribúdajú aj turisti a večer ďalší tréning a opäť kŕmenie, čistenie kotercov a príprava na ďalší deň. Každý deň je však úplne iný, keďže to časovo musím skĺbiť so zákazníčkami v salóne.
Priblížite nám, ako vyzerá každodenná starostlivosť o záprahové psy?
Sú to špičkoví športovci. Starostlivosť zahŕňa kvalitnú stravu a hydratáciu, starostlivosť o labky a svaly na celom tele (masáže, mastičky, botičky), fyzickú regeneráciu a neustálu pozornosť venovanú ich psychickej pohode.
Turisti vidia najmä samotnú jazdu so záprahom. Čo všetko však musí musherka ovládať?
Musíte byť tak trochu veterinárom, meteorológom, mechanikom aj psychológom. Vedieť čítať terén, vyhodnotiť lavínové nebezpečenstvo, opraviť výstroj v mraze a predovšetkým dokonale poznať každého psa. Teraz si tak spätne uvedomujem, že keď som pracovala ako sprievodkyňa na tých niekoľkokilometrových tratiach, vôbec som sa nemusela báť. Moje tréningy, expedície a niekedy aj počasie na pretekoch bývajú dosť kruté až nebezpečné.
Za čo všetko nesiete počas jazdy zodpovednosť?
Zodpovedám za zdravie psov a v prípade turistického výletu aj za bezpečnosť klientov. Pred jazdou sa vždy kontrolujú postroje, psy – zahriatie a kontrola, či nie je niektorý pes stuhnutý alebo nekríva, potom kontrola lán, bŕzd na saniach, núdzového vybavenia, ako aj oblečenia a zabaleného jedla v prípade núdze (keby sme ostali niekde zaseknutí v zlom počasí). Ďalej kontrolujem aj GPS, satelitný telefón, meteorologickú predpoveď a celkovú kondíciu psov.
Ocitli ste sa už v situácii, keď vám išlo o bezpečnosť?
Arktída neodpúšťa chyby. Najnebezpečnejšie sú náhle snehové búrky, počas ktorých nevidíte ani na krok, extrémny mráz či silný vietor na horských hrebeňoch. V takých chvíľach sa musíte spoľahnúť na svoje skúsenosti, kvalitné oblečenie a orientačný zmysel vodiacich psov. Tunajšie prostredie už dobre poznáme, a preto sa v ňom dokážeme pohybovať aj za nepriaznivého počasia. Tým najhorším podmienkam sa však snažím vyhýbať.
Napriek riziku ma veľmi baví objavovať nové miesta mimo vyznačených trás. Pomocou máp hľadám jazerá, chaty či zaujímavé zákutia, kam by som sa chcela dostať. Nie je to však bez nebezpečenstva. Človek musí vedieť správne odhadnúť terén a rozpoznať napríklad miesta, kde sa nachádzajú strmé zrázy. Ten pocit slobody, keď som uprostred divočiny úplne sama, len so svojimi psami, je však neopísateľný.
Okrem toho má aj každý pes inú povahu. Ako sa učíte „čítať“ ich správanie?
Trávim s nimi prakticky všetok čas, takže ich dokonale poznám. Všímam si, ako držia chvost, ako behajú a reagujú pri nasadzovaní postrojov, pri voľnom pohybe či spoločnom kŕmení. Skrátka, dokonale poznám povahu aj nálady každého z nich. Hneď zbadám, keď je niektorý unavený, bez nálady alebo plný energie. Taktiež poznám presne ich štýl behania a vidím, keď niečo nie je v poriadku.
Ako sa snažíte so svojimi psami komunikovať, či už pred jazdou, alebo počas nej?
Používame hlasové povely pre smer (doprava, doľava, rovno), tempo a aj zastavenie a státie, ale hlavná komunikácia je o dôvere a energii. Psy veľmi rýchlo zacítia, či ste v pohode, alebo v strese.
Práca so zvieratami býva fyzicky aj psychicky náročná. Čo vás osobne vyčerpáva najviac?
Najnáročnejšie sú obdobia extrémnej únavy počas pretekov alebo dlhých zimných dní bez dostatku spánku, kedy musíte dať potreby psov vždy na prvé miesto pred svoje vlastné. Časom som si na to zvykla a dnes to už beriem ako samozrejmosť. Počas prvej sezóny, keď som sa pripravovala na preteky, to však bolo o niečo ťažšie. Momentálne je pre mňa paradoxne náročnejšie leto. Keďže slnko vôbec nezapadá, mám problémy so spánkom a moje telo akoby bolo neustále v pracovnom režime. To ma vyčerpáva oveľa viac než samotná fyzická práca. No potom mám ten párhodinový kvalitný spánok v tme.
Z čoho naopak dokážete načerpať energiu?
Z ich radosti. Keď vidím, ako psy šťastne bežia, ako spolu fungujeme ako jeden tím a keď vidím ticho a krásu severnej prírody. To sa nedá opísať. Áno, je to nádherné z fotiek a videí, no ten pocit je naozaj neopísateľný. Keď tam v tom momente naozaj stojíte a všetko to vidíte a cítite.
V konečnom dôsledku táto práca asi nebude pre každého. Aké povahové vlastnosti by mal mať človek, aby zvládol to, čo zvládate vy?
Určite obrovskú trpezlivosť, fyzickú aj psychickú odolnosť, disciplínu, no aj bezhraničnú lásku k zvieratám. Niekedy musíte fungovať cez bolesť aj únavu. No taktiež nestačí len to, musíte zniesť toho veľmi veľa, nestačí len láska k psom. Dôležité sú aj okamžité reakcie a nebyť úplne jemný. Pri takých svorkách máte byť vodcom vy a ony musia mať pred vami rešpekt, inak si začnú hierarchiu budovať sami a tým pádom bude viac a viac bitiek.
Pre niekoho by mohlo ísť len o akýsi koníček, ale pre vás je to práca v pravom zmysle slova. Dá sa tým uživiť?
Je to plnohodnotná práca na plný úväzok. Aby to však fungovalo celoročne a udržateľne, človek často kombinuje viacero aktivít a prác – turistické jazdy v zime, sponzorstvá či vlastné podnikanie popri tom a ďalšie iné flexibilné práce počas roka, hlavne počas leta.
Nórsko patrí medzi najdrahšie krajiny Európy. Ako sa vám tam darí zvládať vysoké životné náklady? Zmenil sa aj váš pohľad na každodenný život?
Jednoznačne. Životné náklady sú tu výrazne vyššie než na Slovensku. Drahšie sú potraviny, služby, údržba techniky aj krmivo pre psy. V poslednom čase navyše prudko vzrástli náklady na dopravu tovaru na sever. No na druhej strane, platy sú tu taktiež oveľa vyššie, takže je to pre nich porovnateľné. Až by som povedala, že keď človek vie, kde a ako, tak vie aj ušetriť. Vyžaduje si to dobrý finančný manažment a znalosti. U mňa veľká časť investícií smeruje späť do výstroja a vybavenia pre psy, zlepšovanie a budovanie nových vecí v kenneli pre psy a opravovanie domu a pozemku.
Naučila som sa žiť oveľa jednoduchšie. Nepotrebujem konzumný spôsob života, viac si vážim teplo domova, jednoduché momenty, kvalitné vybavenie do prírody a pokoj.
Ako vás život v Nórsku ovplyvnil?
Život v Nórsku a práca so psami ma naučili obrovskej samostatnosti, pokore pred prírodou a schopnosti spoľahnúť sa sama na seba v akýchkoľvek podmienkach. Najviac som vďačná sama sebe za to, že som našla odvahu zbaliť sa a odísť do neznáma. Urobiť prvý krok je nesmierne ťažké, no verím, že človek tým nemá čo stratiť. Vrátiť sa predsa môže vždy.
Keby ste sa mali rozhodnúť znova, odišli by ste opäť do Nórska?
Určite by som do toho išla znova! A nemenila by som absolútne nič, pretože všetko sa deje pre nejaký dôvod. Chyby robíme všetci a učíme sa z nich. Potom by som nemala také spomienky, aké mám. Či už zlé, alebo dobré, vďaka tomu, čo sme spravili a čo bolo, sme koniec koncov tam, kde sme. Takže som vďačná za všetko!
Mnohí Slováci aj po odchode do zahraničia považujú Slovensko za svoj domov. Ako to vnímate vy?
Nórsko sa pre mňa stalo skutočným domovom. Dalo mi šancu a našla som sa, keď som sa v živote hľadala a bola úplne stratená. Život za polárnym kruhom so psami a partnerom mi dáva zmysel a slobodu, ktorú by som už len ťažko menila, takže návrat na Slovensko momentálne neplánujem. Srdcom však navždy zostanem Slovenkou, keďže som tam vyrastala, a rodina a moje korene pochádzajú odtiaľ, preto aj hrdo reprezentujem Slovensko s našou vlajkou na pretekoch a majstrovstvách. Len málokto pochopí, aké je citovo náročné mať dva domovy. Oba milujem, no jeden predstavuje moju minulosť a druhý budúcnosť, ktorú som si sama vybrala a vysnívala.
Ďakujeme za rozhovor!
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶Diskusia
Komentáre sú verejné. Zverejňujeme príspevky, ktoré dodržiavajú pravidlá diskusie.
Na pridanie komentára sa alebo si .
