Poctivé výrobky z dreva sa v dnešnej dobe vidia už veľmi zriedkavo, a nie to ešte vytvorené ručne v remeselnej dielni. Práve pod šikovnými rukami Mareka Rošteka stále ožíva tradícia remeselného spracovania dreva s unikátnou kresbou, príbehom a nadčasovosťou. Jeho príbeh začal jednoduchou drevenou lyžicou, po ktorej bol prekvapivý dopyt, ale dnes vytvára nielen lyžice a misy, ale aj umývadlá či lustre, a to zo slovenského dreva. V ňom ostáva zachovaný aj kus prírody, vrátane húb či parazitov, ktoré preňho nie sú prekážkou, ale dokonca výhodou. Ako teda dokáže zúžitkovať aj napadnuté drevo? Ktoré druhy dreva sú ideálne na spracovanie? A čo všetko sa skrýva za tradičným ručným spracovaním masívneho dreva? Aj to nám prezradil Marek v rozhovore pre Epoch Times Slovensko.
Epoch Times Slovensko: Myslím, že v slovenských domácnostiach je to už istý zvyk a samozrejmosť, že v nich nesmie chýbať drevo v akejkoľvek podobe. Ako to vnímate vy? Majú Slováci stále blízky vzťah k prírodnému a kvalitnému drevu?
Marek Roštek: Určite áno. V našich končinách je to veľmi obľúbený materiál. Aj vyššia vrstva si stále stavia drevenice tak, ako vyzerali pred 300 rokmi. Preto existuje stále veľmi veľa ľudí, ktorí vedia oceniť pravé drevené výrobky.
Pri toľkých alternatívach z obchodov a pásovej výroby sa ale výrobky z prírodného dreva tak trochu posúvajú do úzadia. Ako to vyzerá v súčasnosti z vášho pohľadu?
Moja práca je od pásovej výroby veľmi odlišná. Každý kus, ktorý vytvorím, je originál a nikdy nebudú dva rovnaké. Nemyslím tým iba kresbu dreva, ale aj samotný produkt. Pásová výroba je dobrá tým, že robí veci rýchlo a lacno. Tam to ale končí. Veci nevydržia dlho, po čase stratia farbu, popraskajú a ľudia sú nútení ich vymeniť. Ja si práve dávam záležať na tom, aby moje diela človeka neomrzeli, boli nadčasové a aby mali v sebe svoje čaro.
A s akými jednoznačnými výhodami sa spája prírodné drevo? Dovolím si tvrdiť, že mnohí poznáme doplnky z dreva iba napríklad v podobe drevenej misky zo supermarketu za pár drobných …
Funkčnosť drevených mís je rovnaká. Ak potrebujete zamiešať šalát, tak obe poslúžia rovnako. Ak už ale chcete mať misu v strede stola, či už na servírovanie, alebo aby ste v nej mali oriešky, hľadáte niečo, čo bude mať do seba niečo viac – ako príbeh a kúsok prírody. Moje misy nie sú len nádoby, ale doplnky, ktoré oživia domácnosť.
Znamená to, že „drevené“ výrobky z obchodných reťazcoch a supermarketov nie sú tak úplne z dreva? Ako sa na tieto výrobky pozeráte vy ako poctivý remeselný výrobca?
Určite z dreva sú. Najväčší rozdiel je v ich povrchovej úprave. Reťazce veľmi často lepia alebo lakujú drevené výrobky. To mi dáte hádam za pravdu, že nechcete, aby halušky, ktoré budete v takej mise miešať, mali v sebe stopy rôznych chemikálií. Okrem toho, ja osobne si dávam záležať na tom, aby moje produkty boli príjemné a hladké na dotyk. Pri prvotnom pohľade by ste ich možno nevedeli rozoznať, ale dotyk vám hneď napovie, čo je robené rukami človeka. Často hovorím: „Oči sú slepé, pozerajte sa rukami.”
Remeselná práca s drevom teda neklame a ponúka autentickú kvalitu bez príkras. Bol toto jeden z dôvodov, prečo ste sa rozhodli venovať práve práci s drevom?
Vyučený som síce od dreva, ale to, prečo som začal, má úplne iný pôvod. Chcel som jednoducho drevenú lyžicu. Všetko, čo sa dalo na jarmoku zohnať, sa viac podobalo na varechy a naberačky. Boli príliš hlboké, veľké a tak mohutné, že ste mali problém ju zmestiť do úst. Spravil som si teda svoju a ľudia v mojom okolí ma začali žiadať, aby som aj im spravil takú. Vtedy som pochopil, že to čo chcem robiť, je pomôcť ľudom spraviť z obyčajného obeda kultúrny zážitok.
Tvoríte ručne a tradičnými postupmi a metódami, ako sú remeslá prezentované aj na jarmokoch?
Áno, pracujem výlučne ručne, ale pravda je, že tradičných postupov už veľa nie je. Žijeme v modernej dobe, kde sa dá manuálna záťaž nahradiť. Veď si predstavte, že by som ešte teraz pracoval na šliapacom sústruhu. Verím, že sa to ukazuje aj na mojej práci. V minulosti sa hľadelo hlavne na funkčnosť, preto boli napríklad misy a lyžice hrubé, aby sa nezlomili. S modernými prostriedkami dokážem spraviť produkty s väčšou presnosťou, menšou námahou a lepšou kvalitou, pričom sa stále zachová ich tradičný vzhľad.
Prechádzajú u vás tieto postupy z generácie na generáciu?
Môj otec bol maliar a mama učiteľka. Pokiaľ viem, tak nikto v rodine sa nevenoval drevu tak ako ja. Som teda samouk, na všetko som musel prísť sám. Keď sa na to pozerám už v tejto dobe, tak som vďačný za to, že som sa učil sám na vlastných chybách. Začiatky boli, samozrejme, ťažké, keď polovica výtvorov skončila zlomená, roztrhnutá alebo nepoužiteľná, ale každá chyba ma naučila desaťkrát viac, akoby som o tom raz od niekoho počul.
A ak by sme sa vrátili k vašim úplným začiatkom práce s drevom, čo bolo pre vás najnáročnejšie?
Povedal by som, že hľadanie materiálu. Som vášnivý turista a na všetkých potulkách horami som narazil na takzvané „nádory” na stromoch. Zapamätal / zapísal som si ich a o pár dní som sa s pílou a krošňou vrátil, aby som ich dostal do dielne. Chodiť z hôr a na chrbte odniesť 50-kilový kus dreva, z ktorého možno niečo neskôr bude, bolo určite najnamáhavejšie.
Máte aj dnes stále rešpekt pri práci s drevom?
Klop-klop-klop. Klopem na drevo, že mám ešte stále 10 prstov na rukách ako jeden z mála. Drevo je vždy nevyspytateľné. Kusy dreva mi lietajú krížom-krážom po dielni a rozbíjajú lustre. Zázrak je, že sa mi ešte nič nestalo.
Ako to zvykne vyzerať, keď drevo jednoducho nespolupracuje?
Môžem začať sústruhom, kde ak náhodou nahnete dláto zlým smerom, zareže sa. Buď potom letí misa priestorom, alebo „máte po dlaniach / zápästiach“. Ku cirkuláru vám poviem len to, že pri ňom prišiel aj môj brat o prst. Mimo strojov drevo nespolupracuje, hlavne pri konci spracovania. Myslíte si, že už máte misu hotovú, keď tu zrazu pnutie urobí svoje a misa je na kusy.
Ako výrobca sa pravdepodobne sústredíte aj na výber konkrétneho druhu dreva. Všimla som si najmä orech, jaseň či brezu…
Orech je pre mňa najpoužívanejší, má nádhernú kresbu a výborne sa spracováva. Nie nadarmo sa hovorí, že orech je slovenská oliva. Treba ale vedieť, ktoré drevo je na čo dobré. Poznáme lipovú lyžku, lipa je mäkká a dobrá na rezbárstvo. Keď robím niečo ako umývadlo, potrebujem tvrdšie a odolnejšie drevo, napríklad dub alebo jaseň.
Máte aj skúsenosť s drevom, s ktorým sa vám práve ideálne nepracovalo?
Hneď mi napadol topoľ. Topoľ tvoria hlavne tenké vlasy, ktoré sú hrozné na povrchovú úpravu. Je celkom mäkké, ale napríklad korytárom sa s ním pracuje dobre. Avšak pracujem aj s topoľom, keďže ten je u nás asi najširší. Ak by som potreboval spraviť luster s metrovým priemerom, tak len z topoľa.
Musí mať drevo, s ktorým pracujete, aj iné nevyhnutné vlastnosti? Ako je to s vlhkosťou, hnilobou, hubami či parazitmi?
Veľa ľudí by povedalo, že vlhkosť, hniloba a huby sú nežiadúce aspekty pri tvorbe umenia. Ja sa snažím riadiť jedným pravidlom: „Čo sa nedá zakryť, to treba zviditeľniť.” Pri sústružených misách pracujem s mokrým drevom. Keď je misa hotová a začne schnúť, ešte viac zmení svoj tvar a vzniká niečo naozaj unikátne. Pri jedinečných kúskoch, umývadlách a lustroch sa práve snažím používať hnilobu a rôzne huby. Keď napríklad parazity prejdú drevom a pri spracovaní sa postarám, aby tam žiadne neostali, vznikajú kúsky, ktoré len tak niekde nenájdete. Takže ja nechávam prírodu spraviť s drevom to, čo chce. Nebojujem proti nej, ale pracujeme ruka v ruke.
Často vídame aj nápisy typu „miska zo storočného orecha“. Aký vplyv má teda vek stromu?
Áno, toto platí najviac pre orech a olivu. Čím je drevo staršie, tým je krajšie, má krajšiu kresbu a lepšiu farbu.
Dá sa vyrobiť napríklad misa z mladého aj storočného stromu?
Áno, misku spravím možno rovnakú zo starého aj mladého stromu, ale kresba bude neporovnateľná. Preto tieto unikátne produkty ešte naberajú na hodnote ako víno. Čím staršie, tým vzácnejšie.
Ďakujeme za rozhovor!
