Nové pravidlá EÚ pre obaly začali platiť len nedávno. Komisia už navrhuje pozastaviť jednu z povinností
Európska únia chcela novými pravidlami pre obaly znížiť množstvo odpadu a zároveň zjednotiť podmienky na spoločnom trhu. Krátko po začatí uplatňovania nariadenia však Európsky parlament riešil opačný problém – malé firmy predávajúce do viacerých členských krajín môžu naďalej čeliť rozdielnym registráciám, poplatkom a administratívnym povinnostiam.
Nariadenie o obaloch a odpadoch z obalov, známe pod skratkou PPWR, sa vo všeobecnosti začalo uplatňovať od 12. augusta. Prináša pravidlá týkajúce sa recyklovateľnosti obalov, ich minimalizácie, opätovného používania, obsahu recyklovaných materiálov či obmedzovania niektorých nebezpečných látok.
Problém, ktorému sa europoslanci venovali počas septembrovej plenárnej rozpravy, sa však týkal najmä rozšírenej zodpovednosti výrobcu – EPR. Práve spôsob jej vykonávania môže podľa kritikov vytvárať bariéry pre malé podniky, ktoré chcú predávať zákazníkom za hranicami svojho domáceho trhu.
Jeden európsky trh, viacero registrácií
Princíp rozšírenej zodpovednosti výrobcu znamená, že firma nesie finančnú alebo organizačnú zodpovednosť aj za obal po tom, ako sa z neho stane odpad. Problém vzniká pri cezhraničnom predaji.
Výrobca, ktorý predáva balené výrobky priamo koncovým používateľom v inom členskom štáte, musí podľa súčasných pravidiel v tomto štáte vymenovať splnomocneného zástupcu pre rozšírenú zodpovednosť výrobcu. Pri predaji do viacerých krajín sa tak môžu násobiť registrácie, poplatky, vykazovanie a ďalšie povinnosti.
Pre veľkú spoločnosť s právnymi a administratívnymi oddeleniami môže ísť predovšetkým o ďalší náklad. Pre malý internetový obchod predávajúci iba niekoľko zásielok ročne do konkrétnej krajiny však môže byť pomer medzi administratívnymi nákladmi a tržbami úplne iný.
Externé odhady ukazujú, že pri pôsobení na väčšom počte európskych trhov sa môžu celkové ročné náklady na plnenie EPR povinností dostať do desiatok tisíc eur. Nejde však o jednotnú sumu stanovenú nariadením – náklady závisia od počtu krajín, množstva obalov, národných poplatkov aj cien služieb splnomocnených zástupcov.
Konkrétny príklad zaznel aj počas septembrovej rozpravy v pléne. Nemecká europoslankyňa Delara Burkhardtová z Progresívnej aliancie socialistov a demokratov poukázala na výrobcu elektronických hudobných nástrojov z Lipska s deviatimi zamestnancami. Firma podľa informácií, ktoré jej poskytla, odhadovala náklady na registrácie a zastupovanie približne na 5 000 eur ročne, hoci do niektorých krajín posiela iba niekoľko zásielok.
„Do niektorej z týchto 20 krajín posiela niekedy nanajvýš len štyri balíky. V dôsledku toho bude musieť zo svojho obchodu odstrániť krajiny. To je strata pre maloobchodníka, ale predovšetkým je to strata pre rozmanitosť nášho jednotného trhu a pre nás ako spotrebiteľov,“ uviedla Burkhardtová, ktorá preto presadzovala európske digitálne kontaktné miesto, ktoré by administratívne povinnosti zjednotilo.
Nemecký europoslanec Volker Schnurrbusch z frakcie Európa suverénnych národov zasa upozorňoval na podobný problém z pohľadu menších podnikateľov. „Každý, kto posiela len niekoľko balíkov do iných štátov EÚ, sa má vyrovnávať s registráciami, poplatkami, oznamovacími povinnosťami a splnomocnenými zástupcami v jednotlivých členských štátoch,“ povedal v pléne.
Podľa neho môže takto nastavený systém malé firmy od cezhraničného predaja skôr odradiť, než im umožniť využívať výhody jednotného trhu.
Komisia problém poznala ešte pred spustením pravidiel
Situácia má pritom nezvyčajný časový rozmer. Európska komisia navrhla problematickú povinnosť pozastaviť ešte predtým, ako sa PPWR začalo všeobecne uplatňovať.
Komisia už v decembri 2025 v rámci balíka na zjednodušenie environmentálnej legislatívy navrhla, aby sa povinnosť európskych firiem ustanovovať splnomocneného zástupcu pri cezhraničnom predaji pozastavila až do 1. januára 2035. Výrobca s oficiálnym sídlom v EÚ by si potom mohol zástupcu v inom členskom štáte zvoliť dobrovoľne, jeho vymenovanie by však nebolo povinné. Komisia návrh zdôvodnila aj snahou znížiť administratívne náklady, najmä pre malé a stredné podniky.
Legislatívny proces sa však neskončil, takže povinnosť od 12. augusta naďalej platí. Samotný návrh Komisie totiž nemohol zmeniť existujúce nariadenie. Týmto vznikla nezvyčajná situácia. Podniky musia dodržiavať pravidlo, pri ktorom samotná Komisia ešte pred začiatkom jeho uplatňovania navrhla, aby sa jeho povinné uplatňovanie na viac než osem rokov pozastavilo.
Pravidlo platí, Komisia však žiada primeraný prístup
Komisia preto medzičasom členské štáty požiadala, aby pri uplatňovaní súčasných pravidiel zohľadňovali vzniknutú situáciu, kým sa o legislatívnej zmene nerozhodne. V odpovedi eurokomisárky pre životné prostredie Jessiky Roswallovej z 25. septembra Komisia potvrdila, že návrh na pozastavenie povinnosti zostáva neprijatý, a opätovne vyzvala Parlament a Radu na jeho urýchlené schválenie.
„Medzitým Komisia vyzvala členské štáty, aby zaujali konštruktívny a pragmatický prístup a vyhli sa neprimeranému presadzovaniu,“ uviedla Roswallová v mene Komisie.
To neznamená, že národné úrady môžu platné nariadenie prestať uplatňovať. Povinnosť zostáva súčasťou PPWR, kým ju nezmenia európski zákonodarcovia.
Pre firmy je to však dôležitý politický signál, že inštitúcia, ktorá sama navrhla povinnosť pozastaviť do roku 2035, zároveň žiada národné orgány, aby počas prechodného obdobia pri jej vymáhaní postupovali pragmaticky a primerane.
Roswallová: Riešenie potrebujeme teraz
Debata v Európskom parlamente zároveň ukázala, že otázniky pri vykonávaní PPWR sa netýkajú iba EPR. Pri zavádzaní nariadenia sa postupne prijímajú technické pravidlá a metodiky, ktoré rozhodnú o tom, ako budú jednotlivé povinnosti fungovať v praxi. Firmy potrebujú vedieť nielen to, aké environmentálne ciele majú dosiahnuť, ale aj to, ako sa budú merať a dokazovať.
Taliansky europoslanec Massimiliano Salini, ktorý sa podieľal už na legislatívnej príprave PPWR, v mene Európskej ľudovej strany upozornil práve na rozdiel medzi politickou dohodou a jej následným vykonávaním. Zdôraznil tiež, že pri odstraňovaní prekážok by sa nemalo myslieť len na malé podniky, ale i stredné. „Aj tie sú dotknuté,“ vyhlásil.
Európska komisia počas rozpravy nespochybňovala, že malé firmy čelia problému. Roswallová však zároveň obhajovala základnú logiku PPWR.
Jednotné európske pravidlá majú podľa Komisie znižovať množstvo obalového odpadu, obmedziť používanie problematických látok a v konečnom dôsledku vytvoriť pre firmy predvídateľnejší trh namiesto množstva rozdielnych národných požiadaviek. „Nariadenie o obaloch a odpadoch z obalov platí už teraz, preto potrebujeme riešenie už teraz,“ povedala Roswallová.
Komisia chce problém riešiť jednak prostredníctvom už pripravených návrhov na zjednodušenie, jednak širšou reformou systémov rozšírenej zodpovednosti výrobcu. Do budúcnosti sa počíta s väčšou harmonizáciou a digitalizáciou povinností naprieč členskými krajinami.
Roswallová v rozprave upozornila na širokú zhodu medzi poslancami, že najmenším podnikom treba situáciu uľahčiť. Na konci debaty preto stanovila konkrétnu ambíciu. „Vyriešme to. Do jedného mesiaca. To je moja výzva,“ vyhlásila.
Komisia však nechce riešenie postaviť na zrušení environmentálnych cieľov PPWR. Roswallová presadzovala skôr pragmatickejšie vykonávanie pravidiel a ich väčšie zjednotenie naprieč EÚ.
Zrušiť byrokraciu alebo oslabiť pravidlá?
Rozprava zároveň ukázala, že pod slovom „zjednodušovanie“ si politické skupiny nemusia predstavovať to isté. Časť poslancov požaduje rozsiahlejšie výnimky pre malé podniky a výrazné obmedzenie administratívnych povinností. Iní upozorňujú, že problém implementácie by sa nemal stať zámienkou na oslabovanie environmentálnych cieľov samotného nariadenia.
Práve tu sa oddeľujú dve otázky, ktoré sa v debate často spájajú. Jednou je, koľko obalového odpadu má EÚ produkovať a aké environmentálne požiadavky majú obaly spĺňať. Druhou je, koľko registrácií, formulárov, zástupcov a poplatkov potrebuje firma na to, aby rovnaký výrobok mohla predať zákazníkovi v inom členskom štáte.
PPWR malo pritom okrem environmentálnych cieľov prispieť práve k harmonizácii vnútorného trhu.
Keď európske pravidlo vytvára národnú bariéru
Pre malé firmy je preto podstatné, ako sa tento rozpor vyrieši. Ak napríklad malý slovenský e-shop odošle iba obmedzený počet zásielok do viacerých členských krajín, administratívne náklady spojené s každým ďalším trhom môžu byť v pomere k jeho tržbám výrazne vyššie než v prípade veľkej nadnárodnej platformy.
To môže vytvoriť opačný efekt, než aký má jednotný európsky trh dosahovať. Formálne má podnik prístup k stovkám miliónov spotrebiteľov bez vnútorných colných hraníc, prakticky však môže pri každom novom členskom štáte naraziť na ďalšiu vrstvu povinností.
Septembrová debata o PPWR sa preto už netýkala iba obalov a recyklácie. Stala sa aj testom toho, či dokáže EÚ skombinovať environmentálne požiadavky s jednou zo základných myšlienok jednotného trhu – aby malá firma mohla predávať za hranice bez toho, aby sa jej s každou ďalšou krajinou násobila administratíva.
Komisia tvrdí, že tento problém chce riešiť bez oslabovania environmentálnych cieľov. Rozprava však ukázala, že po začatí uplatňovania PPWR už nejde len o teoretickú otázku budúcej legislatívy. Pre firmy, na ktoré sa nové povinnosti vzťahujú, je to problém súčasného fungovania jednotného trhu.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶Diskusia
Komentáre sú verejné. Zverejňujeme príspevky, ktoré dodržiavajú pravidlá diskusie.
Na pridanie komentára sa alebo si .
