Obsah
Úvod
1. Globalizmus a komunizmus
2. Hospodárska globalizácia
a. Destabilizujúce účinky globalizácie
b. Ako globalizácia napomáha šíreniu komunistickej ideológie
c. Západný kapitalizmus: podpora ČKS
3. Politická globalizácia
a. Rozširovanie komunistickej politickej moci prostredníctvom OSN
b. Narúšanie humanitárnych ideálov OSN
c. Propagácia komunistických politických myšlienok vo svete
d. Svetová vláda a totalitarizmus
4. Kultúrna globalizácia: nástroj na skazenie ľudstva
a. Ničenie kultúrnych tradícií vo svete
b. Úloha OSN pri šírení pokrivených hodnôt
5. Zachovanie národného dedičstva a univerzálnych hodnôt
Úvod
Vďaka moderným komunikačným prostriedkom, doprave a digitálnym sieťam sa dnes geografické vzdialenosti skrátili a odstránili sa hranice, ktoré tu existovali po tisíce rokov. Svet sa zmenšil a vzájomné interakcie a výmeny medzi jednotlivými krajinami dosahujú nebývalý rozsah. Toto posilnenie globálnej spolupráce je prirodzeným dôsledkom technologického rozvoja, rozsiahlej výroby a migrácie. Inými slovami, takáto globalizácia je výsledkom prirodzeného historického vývoja.
Existuje však ešte jeden druh globalizácie a ten je výsledkom toho, ako komunistické ideológie zneužili tento prirodzený vývoj na rozvrátenie ľudstva. Práve takejto forme globalizácie sa budeme v tejto kapitole venovať.
Po období renesancie nastalo v dejinách ľudstva obdobie dramatických zmien. V druhej polovici 18. storočia priniesla priemyselná revolúcia výrazné zvýšenie produktivity, čo vyvolalo sociálne nepokoje, ako aj hlboké zmeny v oblasti filozofie a duchovna. S technologickým pokrokom sa do popredia dostali materialistické a ateistické myšlienky, a čoraz viac ľudí odmietalo tradičnú morálku a duchovnú vieru.
Na pozadí týchto historických udalostí premenil duch komunizmu globalizáciu na mocný nástroj k dosiahnutiu svojho cieľa, ktorý spočíva v odtrhnutí ľudí od ich tradičných kultúr a viery. Hoci globalizácia ponúka príležitosti na medzinárodnú spoluprácu a vzájomné porozumenie, odstránenie hraníc medzi národmi a ekonomikami umožňuje tomuto duchu spojiť najhoršie aspekty komunistických i nekomunistických systémov, a prostredníctvom rozsiahlych politických a kultúrnych operácií presadzovať svoju agendu po celom svete. Globalizovaný ekonomický a finančný systém tento proces uľahčuje, čím je pre jednotlivé komunity a národy ešte ťažšie odolávať náporu komunistického ducha.
Táto kniha poukazuje na to, že komunizmus nie je len nejaká teória, ale zlovoľný duch. Je to živá sila, ktorá v snahe dosiahnuť svoj konečný cieľ – zničiť ľudstvo – dokáže podstúpiť takmer akúkoľvek premenu, ktorá jej pomôže prežiť a expandovať. Od 90. rokov 20. storočia sa globalizácia údajne zameriava na podporu demokracie, trhovej ekonomiky a voľného obchodu, a preto sa stretáva s odporom mnohých ľavicových skupín a osobností. Ale títo ľudia si neuvedomujú, že v skutočnosti ide o komunistického ducha pôsobiaceho na inej úrovni. Cieľom komunizmu nie je využiť globalizáciu na vytvorenie lepšieho sveta, ale ovládnuť svet tým, že všetkým národom sveta vnúti ideológiu globalistickej kontroly.
Globalizmus dosiahol ohromný pokrok na mnohých frontoch, najmä v ekonomickej, politickej a kultúrnej sfére. Ako ideologická sila má globalizmus mnoho tvárí a prejavuje sa v rôznorodých, ba dokonca na prvý pohľad protichodných podobách – často vyvoláva nejasné predstavy o svete bez vojen, chudoby, diskriminácie či vykorisťovania. V praxi sa však metódy navrhované na dosiahnutie týchto cieľov v podstate podobajú utopickým ľahkomyseľným sľubom komunistickej revolúcie.
Hoci má každý národ svoju vlastnú kultúru a históriu, ich rozmanité tradície obsahujú univerzálne morálne hodnoty, ktoré sú spoločné pre celé ľudstvo. Národná suverenita a kultúrne tradície každej etnickej skupiny hrajú dôležitú úlohu v sebaurčení národa a jeho dedičstve a poskytujú kolektívnu ochranu pred rôznymi hrozbami, od prírodných katastrof až po vojenské invázie. Okrem toho, národné povesti a náboženská viera danej národnostnej skupiny pomáhajú celému národu zachovať si pocit identity a chránia ho pred tým, aby podľahol zlým zámerom ducha komunizmu.
Hoci globalisti často tvrdia, že sa zastávajú kultúry všetkých etnických skupín, v posledných rokoch je čoraz viac zrejmé, že táto ideológia v skutočnosti slúži na posilnenie ľavicových záujmov. Namiesto podpory tradičnej kultúry, ktorá je zakorenená vo viere a cnostiach, sa diskusné témy globalistov orientujú skôr na politickú korektnosť ľavice, „sociálnu spravodlivosť“, hodnotovú neutralitu a absolútne rovnostárstvo.
Zriadenie svetovej vlády, počnúc posilnením nadnárodných inštitúcii a predpisov, je hlavným konečným cieľom globalizmu. Vytvorením globálnej supervlády by sa komunizmus priblížil k dosiahnutiu svojich cieľov, ktorými sú zrušenie práv na súkromné vlastníctvo, suverénnych štátov, odlišných rás a tradičnej kultúry jednotlivých národov.
1. Globalizmus a komunizmus
Karl Marx vo svojich dielach nehovoril priamo o globalizme, ale používal výraz „celosvetová história“, ktorý má podobný význam. V Komunistickom manifeste Marx a jeho spoluautor Friedrich Engels tvrdili, že globálna expanzia kapitalizmu nevyhnutne vytvorí v industrializovaných krajinách obrovskú proletársku (robotnícku) triedu a že proletárska revolúcia čoskoro zachváti celý svet, zvrhne kapitalizmus a dosiahne „raj“ komunizmu. Marx a Engels tiež napísali: „Proletariát teda môže existovať iba v rámci celosvetovej histórie, rovnako ako komunizmus, teda aj jeho pôsobenie, ktorého existencia si vyžaduje ‚celosvetový historický‘ rozmer.“[1] Inými slovami, zrealizovanie komunizmu závisí od toho, či proletariát podnikne spoločné kroky po celom svete – komunistická revolúcia musí byť celosvetovým hnutím.
Neskôr Lenin upravil Marxovu doktrínu a navrhol, že svetová revolúcia by sa mohla začať v Rusku, napriek tomu, že spoločnosť mala v tom čase prevažne vidiecky charakter. V roku 1919 sovietski komunisti založili v Moskve Komunistickú internacionálu, ktorej pobočky sa rozšírili do viac ako šesťdesiatich krajín. Lenin sám vyhlasoval, že cieľom Komunistickej internacionály je vytvorenie Svetovej sovietskej republiky.[2]
Sovietsky vodca Josif Stalin, ktorý nastúpil po Leninovi, bol známy dočasnou politikou „socializmu v jednej krajine“, ale vo svojej knihe Marxizmus a národná otázka navrhol niekoľko cieľov globálnej komunistickej revolúcie. Americký mysliteľ G. Edward Griffin zhrnul Stalinove návrhy nasledovne:
1. Zmiasť, dezorganizovať a zničiť sily kapitalizmu po celom svete.
2. Zjednotiť všetky národy do jednotného svetového hospodárskeho systému.
3. Prinútiť rozvinuté krajiny, aby dlhodobo poskytovali finančnú pomoc rozvojovým krajinám.
4. Rozdeliť svet na regionálne zoskupenia v rámci prechodnej fázy na ceste k úplnej celosvetovej vláde. Obyvateľstvo sa ľahšie vzdá oddanosti voči svojej krajine v prospech nejasnej regionálnej identity ako voči celosvetovej autorite. Neskôr sa regionálne zoskupenia [napr. dnešné NATO, SEATO a pod.] môžu zlúčiť do jednej celosvetovej diktatúry proletariátu.[3]
Bývalý predseda Komunistickej strany USA, William Z. Foster, napísal: „Komunistický svet bude zjednotený, organizovaný svet. Hospodársky systém bude jednou veľkou organizáciou, založenou na princípe plánovania, ktorý sa teraz zavádza v ZSSR. Americká sovietska vláda bude dôležitou súčasťou tejto svetovej vlády.“[4]
Ak sa pozrieme na konanie Marxa, Lenina, Stalina a Fostera, ako aj na koncepciu „spoločenstva ľudského osudu“, ktorú navrhlo vedenie čínskej komunistickej strany, je zrejmé, že komunisti sa neuspokoja s uplatňovaním moci len v niekoľkých krajinách. Komunizmus sa vo všetkých svojich podobách usiluje o celosvetovú vládu.
Svetová proletárska revolúcia sa neuskutočnila tak, ako si to Marx predstavoval. Kapitalistické spoločnosti, ktoré považoval za zúfalé a upadajúce, namiesto toho prosperovali a prekvitali vďaka systému súkromného vlastníctva a právneho štátu. Po rozpade sovietskeho a východoeurópskeho komunistického bloku a prijatí trhových princípov zo strany ČKS sa zdalo, že slobodný svet nad komunizmom zvíťazil. Komunistický duch sa však skrýva za rôznymi doktrínami a hnutiami a postupne narúša, infiltruje a šíri komunistické prvky do všetkých kútov sveta. Socializmus – prvotná fáza komunizmu – získava na váhe v medzinárodnom meradle, a to vďaka destabilizujúcim aspektom, ktoré sú spôsobené globalizáciou a globalistickými faktormi.
Po druhej svetovej vojne sa ľavicové sily v európskych krajinách naďalej rozrastali. Socialistická internacionála, ktorá presadzovala demokratický socializmus, združovala politické strany z viac ako sto krajín. Tieto strany boli pri moci v mnohých krajinách a rozšírili sa takmer po celej Európe, kde presadzovali politiku štedrého sociálneho zabezpečenia, vysokého zdanenia a väčšieho štátneho vlastníctva.
Globalizácia viedla k oslabeniu amerického priemyslu, zredukovaniu strednej triedy, stagnácii príjmov, polarizácii bohatých a chudobných a k prehlbovaniu rozporov v spoločnosti. To výrazne prispelo k zvýšeniu popularity ľavice a socializmu v Spojených štátoch a v poslednom desaťročí posunulo globálne politické spektrum výrazne doľava. Ľavicové sily podnecujú antiglobalizačné nálady, pričom vinu za problémy sveta pripisujú kapitalizmu a presadzujú socialistickú politiku.
Po skončení studenej vojny sa do ekonomickej globalizácie infiltrovali protitradičné prúdy s cieľom podkopať suverenitu ekonomických základov jednotlivých krajín. Ľudská chamtivosť, ktorá bola kedysi kontrolovaná a riadená v rámci komunít, sa rozšírila do medzinárodného meradla a stala sa tak mocnou globálnou silou. V posledných niekoľkých desaťročiach západné finančné mocnosti presunuli bohatstvo – ktoré spoločnosť nahromadila počas niekoľkých storočí – do Číny, aby rýchlo vybudovali jej ekonomiku v nadväznosti na trhové reformy Čínskej komunistickej strany (ČKS). ČKS využila tieto investície na upevnenie svojho režimu, a zároveň zaviazala zahraničné spoločnosti a lídrov svojmu korupčnému systému.
Ako vedúca sila komunistických síl v dnešnom svete si ČKS kladie za cieľ vybudovať socialistickú ekonomickú superveľmoc, a zároveň posilňovať ľavicové a komunistické strany po celom svete. Jej totalitný režim narušil pravidlá bežného obchodu a má v úmysle využiť bohatstvo získané z demokratických voľných trhov na to, aby ich ovládla a rozvrátila zvnútra. Ekonomická sila ČKS posilnila aj svoje politické a vojenské ambície, keďže sa snaží exportovať svoj autoritársky komunistický model do celého sveta. Keď sa na globalizačnú stratégiu ČKS pozrieme z perspektívy Marxa, Lenina a Stalina, vidíme, že dnešný svet spĺňa mnohé podmienky potrebné na uskutočnenie komunistickej revolúcie.
2. Hospodárska globalizácia
Pod pojmom hospodárska globalizácia sa rozumie integrácia svetových reťazcov kapitálu, výroby a obchodu, ktorá sa začala v 40. a 50. rokoch 20. storočia, vyvrcholila v 70. a 80. rokoch a v 90. rokoch sa stala globálnou normou. Hnacou silou boli medzinárodné organizácie a nadnárodné korporácie, ktoré požadovali uvoľnenie regulácie a kontroly, aby sa umožnil voľný tok kapitálu a tovaru.
Na prvý pohľad bola hospodárska globalizácia podporovaná západnými krajinami s cieľom rozšíriť kapitalizmus po celom svete. Nanešťastie sa však globalizácia stala prostriedkom ducha komunizmu. V dôsledku globalizácie západné krajiny začali finančne podporovať čínsky režim, čím vznikla vzájomná závislosť medzi kapitalistickým trhovým hospodárstvom a socialistickým totalitným hospodárstvom ČKS. Výmenou za ekonomické výhody Západ obetoval svoje svedomie a univerzálne hodnoty, zatiaľ čo komunistický režim rozšíril svoju sféru vplyvu prostredníctvom ekonomického nátlaku.
a) Destabilizujúce účinky globalizácie
V procese globalizácie, najmä globalizácie národných ekonomík, boli vytvorené rozsiahle medzinárodné organizácie, zmluvy a nariadenia. Na prvý pohľad sa zdá, že ide o rozšírenie kapitalizmu a voľného trhu. V skutočnosti však tento trend smeruje k jednotnému systému ekonomickej kontroly, ktorý dokáže dávať pokyny a rozhodovať o osude podnikov v mnohých krajinách. Po zavedení tohto medzinárodného finančného poriadku sa vytvoril aj trend, v rámci ktorého rozvinuté krajiny poskytujú rozvojovým krajinám dlhodobú ekonomickú pomoc – v súlade s tretím cieľom, o ktorom sme hovorili vyššie v súvislosti so Stalinom.
Pokiaľ ide o poskytovanie finančnej pomoci, medzinárodné finančné organizácie, ako napr. Svetová banka, zvyčajne uplatňujú makroekonomický intervencionizmus, ktorý je nielen autoritársky, ale zároveň podkopáva voľný trh. Takisto ignoruje sociálne, kultúrne a historické podmienky danej krajiny. Vo výsledku to prináša menej slobody a národnej suverenity a väčšiu centralizovanú kontrolu nad ekonomikou. Americký akademik James Bovard uvádza, že Svetová banka „výrazne podporila znárodnenie ekonomík tretieho sveta a zvýšila politickú a byrokratickú kontrolu nad životmi tých najchudobnejších z chudobných“.[5]
Hospodárska globalizácia prispela aj k rozvoju homogénnej globálnej kultúry, čo viedlo k výraznej uniformite spotrebiteľských trendov a k zjednoteniu mechanizmov výroby a spotreby. Mnohé malé podniky, ako aj podniky spojené s miestnymi etnickými skupinami, boli vlnou globalizácie jednoducho zlikvidované. Čoraz viac ľudí stratilo prostredie alebo motiváciu slobodne podnikať vo vlastnej krajine.
Keďže pokrok v oblasti komunikačných a dopravných prostriedkov spôsobil väčšiu prepojenosť sveta, zdalo sa, že globalizácia prinesie finančnú prosperitu a demokratické hodnoty celej globalizovanej spoločnosti. V mnohých prípadoch sa stal pravý opak.
Rozvojové krajiny sa tak stávajú súčasťou globálneho výrobného reťazca, čo vedie k oslabeniu ich hospodárskej suverenity a v niektorých prípadoch až k štátnemu kolapsu. Niektoré krajiny sú zadlžené a musia splácať svoje dlhy, čo zásadným spôsobom narúša základy slobodného kapitalistického hospodárstva v týchto krajinách.
Globalizácia oslabuje rozvojové krajiny aj inými spôsobmi. Začiatkom roka 2000 Jamajka otvorila svoje trhy a začala dovážať veľké množstvo lacného mlieka. Vďaka tomu sa mlieko síce stalo ďaleko dostupnejšou komditou pre väčší počet ľudí, no zároveň to viedlo k bankrotu miestnych mliekarov, ktorí nedokázali konkurovať záplave lacného dovozu. Mexiko malo kedysi množstvo závodov ľahkého priemyslu, ale po vstupe Pekingu do Svetovej obchodnej organizácie bola väčšina pracovných miest zrušená a presunutá do Číny. Mexiko tým ťažko utrpelo, pretože nedokázalo súperiť s nízkymi mzdovými nákladmi a obrovskou priemyselnou produkciou Číny. Počas ázijskej finančnej krízy v roku 1997 otvorilo Thajsko svoj oslabený finančný systém medzinárodným investíciám, čo prinieslo dočasnú prosperitu. Keď však zahraniční investori odišli, thajská ekonomika ochabla, čo negatívne ovplyvnilo aj susedné krajiny.
Do mnohých rozvojových krajín s bohatými prírodnými zdrojmi prúdia zahraničné investície, miestnym obyvateľom však prinášajú len veľmi malý ekonomický prospech. Globalizácia síce tvrdí, že prináša rozvojovým krajinám demokraciu, v skutočnosti však posilňuje postavenie skorumpovaných úradníkov, zatiaľ čo bežné obyvateľstvo je ponechané napospas hladu.
Ako uviedol profesor Dani Rodrik z Harvardskej univerzity (Harvard’s John F. Kennedy School of Government), globalizácia so sebou prináša „trilemu“: „Nemôžeme súčasne presadzovať demokraciu, suverenitu štátu a globálnu ekonomiku.“[6] Toto je zásadná chyba globalizácie a je to črta, ktorú dokáže komunizmus ľahko zneužiť.
Výhody a príležitosti, ktoré prináša globalizácia, sa často obmedzujú na malú skupinu elít. V mnohých krajinách sa v dôsledku globalizácie prehĺbila nerovnosť a zdá sa, že neexistujú žiadne dlhodobé riešenia.
b) Ako globalizácia napomáha šíreniu komunistickej ideológie
Komunistická ideológia rovnostárstva a kult boja sa na vlne globalizácie rozšírili po celom svete. Globalizácia oslabila národnú suverenitu, prehĺbila regionálne problémy a vyostrila typický marxistický konflikt medzi „utláčateľmi“ a „utláčanými“, ktorý ľavicovo zmýšľajúci ľudia používajú ako ideologickú zbraň v boji proti voľnému trhu, súkromnému vlastníctvu a ďalším aspektom „starej spoločnosti“.
Globalizáciou vytvorená priepasť medzi bohatými a chudobnými vytvára nekonečný kolobeh problémov. V západných krajinách sa obrovský úbytok pracovných miest a celých odvetví postaral o to, že nižšie a stredné vrstvy sa stali obeťami globalizácie. Masívny odliv kapitálu a technológií do Čínskej ľudovej republiky (ČĽR) spôsobil v Spojených štátoch stratu miliónov pracovných miest vo výrobnom sektore, čo viedlo k zániku priemyselných odvetví a nárastu nezamestnanosti. V rokoch 2000 až 2011 bolo zatvorených 65 tisíc tovární a o prácu vo výrobných odvetviach prišlo 5,7 milióna ľudí, čo predstavuje 33 % z ich celkového počtu.[7]
Rozdiely medzi bohatými a chudobnými sa v Spojených štátoch už desaťročia prehlbujú. Za posledných tridsať rokov sa rast priemernej mzdy (po zohľadnení inflácie) spomalil, čo viedlo k vzniku takzvanej pracujúcej chudoby – ľudí, ktorí pracujú alebo si hľadajú prácu dvadsaťsedem týždňov v roku, ale ich príjem je nižší ako je oficiálna hranica chudoby. V roku 2016 patrilo k pracujúcej chudobe v USA 7,6 milióna obyvateľov.[8]
Táto polarizácia poskytuje živnú pôdu pre komunistické a ľavicové hnutia. Ekonomické problémy ovplyvňujú všetky aspekty spoločnosti, ale tlak na riešenie založený na pocite nespravodlivého rozdelenia príjmov viedol k vzostupu socialistickej ideológie a boja za „sociálnu spravodlivosť“. Medzitým rozšírenie sociálnych dávok zase spôsobilo nárast počtu chudobných rodín, čím sa vytvoril začarovaný kruh poklesu produktivity a závislosti jednotlivcov od štátu.
Od roku 2000 vzrástol vplyv ľavicovej ideológie v Spojených štátoch, pričom mládež sa v sociálnych, hospodárskych a politických otázkach čoraz viac prikláňa k ľavici. A tak sme pred americkými voľbami v roku 2016 mohli byť svedkami stúpajúceho počtu hlasov volajúcich po socializme a nárastu politickej polarizácie. Za týmito zmenami do veľkej miery stál vplyv globalizácie. Zároveň sa zdalo, že čím väčšie ekonomické a sociálne ťažkosti zažívali západné demokratické spoločnosti, tým triumfálnejšie pôsobila komunistická sila na svetovej scéne.
Komunistický duch bez výčitiek svedomia hraje na obe strany, aby dosiahol svoje ciele. Takže spolu s rozmachom globalizácie prišli aj antiglobalizačné kampane, ktoré začali veľkými násilnými protestmi koncom roku 1999 v Seattli namierenými proti ministerskej konferencii Svetovej obchodnej organizácie (WTO). Podobné obrie demonštrácie sprevádzali aj tri veľké medzinárodné konferencie v roku 2001 (Americký summit v kanadskom Quebecu, summit Európskej únie vo švédskom Göteborgu a ekonomický summit G-8 v talianskom Janove).
Celosvetové antiglobalizačné kampane pritiahli účastníkov z najrôznejších skupín. Prevažná väčšina z nich sú ľavicoví odporcovia kapitalizmu ako takého, ako napríklad odborové zväzy a environmentálne organizácie, ako aj osoby postihnuté následkami globalizácie a sociálne znevýhodnení ľudia. Výsledkom je, že verejnosť, či už ide o zástancov, alebo odporcov globalizácie, nechtiac slúži cieľom komunizmu.
c) Západný kapitalizmus: podpora ČKS
Pri vyhodnocovaní úspechov globalizácie odborníci často uvádzajú ako príklad Čínsku ľudovú republiku, ktorá sa rýchlo dostala do popredia ako druhá najväčšia ekonomika sveta. Mnohí prognózovali, že Čína nakoniec nahradí Spojené štáty na pozícii najväčšej svetovej ekonomiky.
Napríklad, zatiaľ čo Mexiko zaviedlo svoj model na nízkorozpočtovej výrobe, ČĽR sa rozhodla získať najmodernejšie technológie zo Západu a následne vytlačiť svojich konkurentov. Na tento účel boli spoločnosti z rozvinutých krajín povinné zakladať spoločné firmy s čínskymi spoločnosťami, aby mohli vstupovať na čínsky trh, čo ČKS následne využila na získanie kľúčových technológií. Strana používala rôzne metódy, od vynútenia prenosu technológií až po priame krádeže prostredníctvom hackerských útokov. Po získaní týchto pokročilých technológií ČĽR využila svoju pozíciu a zaplavila svetový trh lacnými výrobkami. S pomocou vývozných úľav a dotácií porazila pevninská Čína svojich konkurentov nízkymi cenami a narušila tak fungovanie voľného trhu.
Kým väčšina rozvojových krajín otvorila svoj domáci trh, ČKS vytvorila množstvo obchodných bariér pre zahraničné firmy pôsobiace v Číne alebo obchodujúce s ňou. ČKS však po vstupe do WTO v roku 2001 enormne profitovala z jej predpisov, a zároveň využila globálny trh na vývoz čínskych výrobkov do zahraničia za dumpingové ceny. Strana však neotvorila kľúčové odvetvia – vrátane telekomunikácií, bankovníctva a energetiky – čo umožnilo Číne profitovať z globálnej ekonomiky bez toho, aby musela dodržiavať svoje záväzky.
Západný svet, zlákaný ekonomickými ziskami, zatváral oči a uši pred hrubým porušovaním ľudských práv, ktorého sa dopúšťala ČKS, pričom medzinárodné spoločenstvo naďalej preukazovalo režimu veľkorysú priazeň. Uprostred globalizácie mocný čínsky komunistický režim spolu s morálne skazenou čínskou spoločnosťou zasadili úder trhovému hospodárstvu a obchodným regulačným pravidlám na Západe.
ČĽR ignorovala pravidlá a čerpala všetky výhody globalizácie. Globalizácia bola pre komunistickú stranu v istom zmysle ako transfúzia krvi, ktorá umožnila chradnúcemu komunistickému štátu opäť sa vzchopiť. Za manipuláciou s globalizáciou sa skrýva zámer posilniť ČKS prostredníctvom prerozdelenia bohatstva.
Globalizácia sa tak stala procesom vedúcim k záchrane komunistického režimu v Číne a poskytla mu novú politickú legitimitu. Kým komunistická strana posilňovala svoje socialistické svaly kapitalistickými výživnými látkami, Západ sa dostal do relatívneho úpadku, čo ČKS dodalo ešte väčšie sebavedomie v jej komunistickom totalitarizme a globálnych ambíciách. Vzostup Číny takisto veľmi povzbudil zástupcov socialistického a ľavicového tábora po celom svete.
Kým sa čínska ekonomika rozvíjala, ČKS zintenzívnila svoje snahy o infiltráciu do globálnych hospodárskych organizácií, ako sú WTO, Medzinárodný menový fond, Svetová banka, Organizácia OSN pre priemyselný rozvoj a ďalšie. Keď čínski úradníci získajú dôležité pozície v týchto organizáciách, snažia sa presvedčiť členov, aby spolupracovali s režimom a podporovali plány strany a jej politiku.
Režim ČKS využíva medzinárodné hospodárske organizácie na realizáciu vlastného hospodárskeho programu a korporativistického modelu fungovania. Ak sa jej ambície nezastavia, hospodárske a politické dôsledky, ktoré čakajú svet, budú katastrofálne.
3. Politická globalizácia
Medzi politické aspekty globalizácie patrí posilnenie spolupráce medzi štátmi, vytvorenie medzinárodných orgánov a vypracovanie medzinárodných programov a zmlúv. Tieto organizácie, ako aj pravidlá a predpisy presahujúce národné hranice, sa po svojom vzniku vyvinuli do podoby medzinárodných mocenských centier, ktoré oslabujú národnú suverenitu a narúšajú kultúrne, sociálne a morálne základy jednotlivých krajín. Pod zámienkou presadzovania svetového mieru a medzinárodného porozumenia sa globalistické inštitúcie snažia upevniť svoju moc s cieľom postupného presadzovania komunistického programu.
Komunistický duch využíva medzinárodné organizácie na posilnenie vplyvu ľavicových síl, presadzovanie marxistickej filozofie boja a propagovanie prekrútených definícií ľudských práv a slobôd, ktoré sú vlastné komunistickým režimom. Globalizmus presadzuje socialistické myšlienky v celosvetovom meradle, napríklad prostredníctvom snáh o prerozdelenie bohatstva či vytvorenia svetovej vlády, aby sa nakoniec celé ľudstvo podriadilo totalitnej moci.
a) Rozširovanie komunistickej politickej moci prostredníctvom OSN
Organizácia Spojených národov (OSN) je najväčšou medzinárodnou organizáciou, ktorá bola založená po druhej svetovej vojne s cieľom posilniť spoluprácu a koordináciu medzi krajinami. Ako nadnárodný subjekt bola OSN využitá komunistickými silami na oslabenie a zničenie suverénnych štátov. Už od svojho vzniku bola OSN ovplyvňovaná komunistickým blokom na čele so Sovietskym zväzom a slúžila ako nástroj na presadzovanie záujmov komunistických režimov.
Pri zakladaní OSN a vypracúvaní jej charty bol Sovietsky zväz jednou zo zakladajúcich krajín a stálym členom Bezpečnostnej rady, kde zohrával rozhodujúcu úlohu. Generálnym tajomníkom Konferencie OSN pre medzinárodnú organizáciu v roku 1945 bol Alger Hiss, americký štátny úradník Ministerstva zahraničných vecí a dôležitý poradca prezidenta Franklina D. Roosevelta. O necelých päť rokov bol Hiss odsúdený za krivé svedectvo v súvislosti s obvinením zo špionáže pre Sovietsky zväz. Stanovy a dohovory OSN obsahujú „zadné dvierka“, ktoré sú výhodné pre komunistické režimy, na čom má pravdepodobne veľký podiel práve Hiss. Tieto dohovory boli použité na priame alebo nepriame presadzovanie komunistických myšlienok a rozširovanie komunistickej moci.
Mnohí vedúci predstavitelia dôležitých úradov v OSN sú komunisti alebo ich sympatizanti. Viacerí generálni tajomníci OSN boli socialisti a marxisti. Napríklad, prvý generálny tajomník OSN, Trygve Lie, bol nórsky socialista, ktorému sa dostalo silnej podpory zo strany Sovietskeho zväzu. Jeho najdôležitejšou úlohou bolo presadiť vstup Čínskej ľudovej republiky do Organizácie Spojených národov.
Jeho nástupca, Švéd Dag Hammarskjöld, bol socialista a sympatizant celosvetovej komunistickej revolúcie, ktorý často lichotil vysokému funkcionárovi ČKS, Čou En-lajovi. Tretí generálny tajomník, U Thant z Barmy (Mjanmarska), bol marxistom, ktorý veril, že Leninove ideály sú v súlade s Chartou OSN. Šiesty generálny tajomník, Butrus Butrus-Ghali z Egypta, začal svoju politickú kariéru za režimu Gamála Abdela Násira a bol bývalým podpredsedom Socialistickej internacionály.[9] Na základe toho sa dá ľahko pochopiť, prečo vodcovia komunistických režimov pravidelne dostávajú od Organizácie Spojených národov tie najvyššie pocty.
Najdôležitejšou úlohou OSN je udržiavať svetový mier a bezpečnosť. Na jej mierové sily dohliada námestník generálneho tajomníka pre politické a bezpečnostné otázky. Zo štrnástich osôb, ktoré zastávali túto funkciu v rokoch 1946 až 1992, bolo trinásť sovietskych občanov. Hoci Sovietsky zväz používal slogan „ochrana svetového mieru“, režim sa nikdy nevzdal snahy o rozšírenie komunistickej moci a nemal žiaden záujem prispievať k svetovému mieru. Jeho skutočným cieľom bolo prevziať kontrolu nad OSN a využiť ju ako prosocialistickú organizáciu na presadzovanie komunistického hnutia. Komunistický vplyv bol v OSN natoľko silný, že sa stala skutočnou krycou organizáciou Sovietskeho zväzu. Vtedajší riaditeľ FBI, J. Edgar Hoover, v roku 1963 vyhlásil, že komunistickí diplomati pôsobiaci v OSN „predstavujú hlavnú silu ruských špionážnych operácií v tejto krajine“.[10]
Dokonca aj po rozpade sovietskeho bloku sa komunistické dedičstvo naďalej vo veľkej miere šírilo v OSN. V roku 1991, v predvečer rozpadu Sovietskeho zväzu, denník The Wall Street Journal uviedol: „Mnohí z tých, ktorí pracujú na sekretariáte alebo na misiách v jeho blízkosti, tvrdia, že komunizmus zanechal na byrokracii OSN svoje stopy. … ,Je to ako žihadlo škorpióna,’ povedal jeden pracovník OSN. ,Škorpión, t. j. socializmus východného bloku, zomrie, ale žihadlo zostáva jedovaté a útočí na nové obete.’… [Po mnoho rokov] sa ľudia zo Západu, ktorí pracovali v OSN, ocitli v obklopení toho, čo mnohí nazvali komunistickou mafiou.“[11]
V súčasnosti ČKS využíva OSN ako propagandistickú platformu. Napríklad, najvyšší predstavitelia OSN (vrátane generálneho tajomníka) podporujú čínsky projekt Novej hodvábnej cesty – globálnej iniciatívy pre rozvoj infraštruktúry a investícií – ako spôsob boja proti chudobe v rozvojových krajinách. V skutočnosti je táto iniciatíva prostriedkom, ktorým ČKS rozširuje svoju medzinárodnú hegemóniu. Nová hodvábna cesta priviedla mnoho krajín do dlhovej krízy. Napríklad, Pakistan požiadal Medzinárodný menový fond o finančnú pomoc vo výške 6 miliárd dolárov kvôli dlhu krajiny vyplývajúcemu z pôžičiek v rámci iniciatívy Jeden pás, jedna cesta. Iné krajiny boli nútené postúpiť ČĽR kontrolu nad kritickou infraštruktúrou. Srí Lanka musela prenajať Pekingu svoj strategický prístav Hambantota na deväťdesiatdeväť rokov, aby splatila svoj dlh. Navyše, táto iniciatíva umožňuje ČKS vykonávať kontrolu nad politikou a hospodárstvom zúčastnených krajín, pričom porušuje ľudské práva a podkopáva demokraciu v týchto krajinách.[12]
b) Narúšanie humanitárnych ideálov OSN
Jedným z ďalších cieľov OSN je ochrana ľudských práv a základných slobôd; ide o univerzálny princíp. ČKS však spolu s ďalšími skorumpovanými režimami popiera univerzálnosť ľudských práv. Komunistická strana tvrdí, že ľudské práva sú vnútornou záležitosťou každej krajiny, a používa to ako ospravedlnenie pre svoje obludné potláčanie náboženskej slobody, etnických menšín a disidentov. ČKS sa dokonca vyzdvihuje ako ochrankyňa ľudských práv, tvrdiac, že „vytiahla“ stovky miliónov ľudí z chudoby a pripisuje si zásluhy za tvrdú prácu a vynaliezavosť čínskeho ľudu.
ČKS využíva OSN ako základňu na útoky proti demokratickým hodnotám Západu a zneužíva svoje spojenectvá s rozvojovými krajinami, aby podkopávala snahy slobodných krajín o presadzovanie univerzálnych hodnôt. Pod vplyvom komunistických faktorov sa OSN nielenže málo zaslúžila o zlepšenie situácie v oblasti ľudských práv, ale stala sa nástrojom komunistických režimov na zakrývanie ich zlej bilancie v oblasti ľudských práv. Dore Gold, bývalý veľvyslanec Izraela pri OSN, uviedol: „OSN nie je neškodná, ale neefektívna svetová organizácia. V skutočnosti urýchlila a rozpútala globálny chaos.“ Gold uvádza množstvo príkladov, ktoré to potvrdzujú vrátane „hodnotovej neutrality“ OSN a neetickosti „morálnej rovnocennosti“ a „morálneho relativizmu“ (všetko sú to ľavicové koncepcie zamerané na popieranie univerzálnych morálnych hodnôt). Tiež uvádza všeobecnú korupciu v organizácii; skutočnosť, že nedemokratické krajiny môžu mať väčšinový hlas a že komunistické režimy majú neprimeranú mieru kontroly.[13] OSN označil za „úplné zlyhanie“, ktoré je „ovládané protizápadnými silami, diktatúrami, štátmi podporujúcimi terorizmus a najväčšími nepriateľmi Ameriky“.[14]
Napríklad, krajiny s pochybnou bilanciou v oblasti ľudských práv sa môžu stať členskými štátmi Rady pre ľudské práva, čo úplne spochybňuje dôveryhodnosť hodnotení ľudských práv, ktoré táto rada vykonáva. Okrem toho, Čínska ľudová republika podplatila mnohé rozvojové krajiny, čím zabezpečila, že akákoľvek kritika politiky komunistického režimu v oblasti ľudských práv bude potlačená. Totalitná vláda majoritných krajín v OSN z nej urobila nástroj komunistických režimov, ktorý opakovane blokuje snahy slobodných krajín o presadzovanie slobody a ľudských práv. To podnietilo Spojené štáty k vystúpeniu z Rady pre ľudské práva, ktorú ovládli autoritárske štáty. Takzvané medzinárodné dohovory, ktoré boli prijaté, nijako nezaväzujú krajiny s totalitným režimom, ktoré len opakujú slogany a frázy, no nerobia nič pre ich implementáciu.
Charta OSN je veľmi podobná sovietskej ústave a stojí v priamom protiklade k ústave Spojených štátov. Cieľom charty nie je chrániť práva ľudí, ale slúžiť záujmom politických vodcov. Sovietska ústava tiež na prvý pohľad poskytovala občanom určité práva, ale v skutočnosti mnoho konkrétnych zákonov obsahovalo formuláciu typu „v medziach zákona“, čo sovietskemu režimu umožnilo svojvoľne odopierať občanom ich práva na základe ich vlastného výkladu pojmu „v medziach zákona“. Charta OSN a jej rôzne zmluvy a dohovory definujú ľudské práva rovnakým nejednoznačným spôsobom. V Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach sú výroky typu „každý má právo“ doplnené ustanoveniami ako „uvedené práva nesmú podliehať žiadnym obmedzeniam okrem tých, ktoré stanovuje zákon“. Nejde len o náhodný alebo svojvoľný výber šablóny, ale o zadné dvierka, ktoré boli zámerne zabudované komunistickými silami.
Ako napísal Edward Griffin: „V skutočnosti môže byť akékoľvek právo uvedené v Dohovore OSN o ľudských právach zákonne obmedzené, ak je to podľa názoru politikov nevyhnutné pre ochranu národnej bezpečnosti, verejného poriadku, verejnej bezpečnosti, verejného zdravia, verejnej etiky alebo práv, slobôd či dobrého mena druhých‘. Väčšina vojen a národných zločinov sa pácha v mene niektorého z týchto [ustanovení].“[15] V slobodných krajinách je ťažké svojvoľne zbaviť občanov ich slobody, avšak komunistické režimy otvorene využívajú medzery vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv.
c) Propagácia komunistických politických myšlienok vo svete
Duch komunizmu prostredníctvom svojich agentov neustále vyvoláva problémy na celosvetovej úrovni a tvrdí, že tieto problémy možno vyriešiť len prostredníctvom medzinárodnej spolupráce a globálnych mocenských štruktúr. Jeho skutočným cieľom je vytvorenie svetovej vlády. V dôsledku toho sú rôzne krajiny čoraz viac obmedzované a regulované rastúcim počtom medzinárodných zmlúv, čím sa oslabuje ich národná suverenita.
Mnoho skupín podporuje medzinárodné mocenské štruktúry tohto druhu a hoci tieto skupiny nemusia byť nevyhnutne komunistické, ich ciele sú v súlade s komunistickými cieľmi, t. j. postupne eliminovať suverénne národy a zriadiť svetovú vládu.
V šestnástej kapitole sme detailne opísali, ako komunizmus používa tvrdenie o ochrane životného prostredia na presadzovanie svojich cieľov. Environmentalizmus ide ruka v ruke so snahou oslabiť národnú suverenitu a posilniť nadnárodnú politickú moc. Pri príležitosti Dňa Zeme v roku 1970 istá mediálne známa osobnosť vyhlásila: „Ľudstvo potrebuje svetový poriadok. Plne suverénny národ nie je schopný riešiť problém znečistenia životného prostredia. … Správa planéty si preto vyžaduje svetovú vládu, či už hovoríme o potrebe predchádzať vojnám, alebo o potrebe zabrániť nenapraviteľnému poškodeniu životných podmienok.“[16]
Humanistický manifest II z roku 1973 hlásal: „Dospeli sme k zlomovému bodu v dejinách ľudstva, keď najlepšou voľbou je prekročiť hranice národnej suverenity a smerovať k budovaniu svetového spoločenstva. … Usilujeme sa preto o vytvorenie systému celosvetového práva a poriadku vychádzajúceho z nadnárodnej federálnej vlády.“[17]
Zriadenie Programu OSN pre životné prostredie vzniklo práve z toho dôvodu, že skupina, ktorá v roku 1972 presadzovala vytvorenie globálnej konfederácie, považovala otázku životného prostredia za celosvetový problém, a preto vyzvala na vypracovanie globálnych riešení a zriadenie globálnej agentúry na ochranu životného prostredia. Jej prvým riaditeľom bol Kanaďan Maurice Strong, ktorý silne inklinoval k socializmu.
Na Summite Zeme, ktorý OSN usporiadala v roku 1992 v Riu de Janeiro (známom aj ako Konferencia OSN o životnom prostredí a rozvoji) hlasovalo 178 vlád za prijatie „Agendy 21“. Tento osemsto stránkový dokument obsahuje témy týkajúce sa životného prostredia, práva žien, zdravotnej starostlivosti a pod. Vplyvný environmentálny vedec, ktorý sa stal oficiálnym členom Programu OSN pre životné prostredie povedal: „Národná suverenita – právomoc krajiny kontrolovať dianie na svojom území – stratila v dnešnom svete, v ktorom sú hranice bežne narúšané znečistením, medzinárodným obchodom, finančnými tokmi a utečencami, veľkú časť svojho významu. … Štáty v podstate postupujú časť svojej suverenity medzinárodnému spoločenstvu a zavádzajú nový systém medzinárodného environmentálneho riadenia ako prostriedok na riešenie inak nezvládnuteľných problémov.“[18]
Mnohé argumenty podporujúce celosvetovú vládu sa zdajú byť na prvý pohľad rozumné, ale ich skutočným cieľom je šíriť komunizmus a ovládnuť svet. Komunistické režimy často verejne odsudzujú zasahovanie do záležitostí iných krajín, no zároveň sa aktívne zapájajú do činnosti rôznych medzinárodných organizácií presadzujúcich koncepciu globálneho riadenia.
Boutros-Ghálí počas svojho funkčného obdobia generálneho tajomníka v rokoch 1992 až 1996 inicioval rýchly pokrok OSN na ceste k svetovej vláde. Vyzval na vytvorenie stáleho vojska OSN a presadzoval právo vyberať dane.[19] Spojené štáty sa však postavili proti tomu, aby bol zvolený do druhého funkčného obdobia, a dnes si môžeme domyslieť, o koľko mocnejšia by bola OSN, keby k tomuto zásahu nedošlo.
V roku 2002 generálny tajomník OSN Kofi Annan povedal: „V ére vzájomnej previazanosti je globálne občianstvo kľúčovým pilierom pokroku.“ Robert Chandler, bývalý plukovník amerických vzdušných síl a stratég Bieleho domu, sa domnieval, že Annanova myšlienka tzv. pokroku ohrozuje národnú suverenitu a otvára cestu ku globálnej občianskej spoločnosti pod správou „masívnej medzinárodnej byrokracie bez tváre, ktorá by … degradovala jednotlivcov na úroveň robotníckych mravcov v socialistickom autoritárskom vesmíre“. Programy OSN, ako napríklad „Výchova ku kultúre mieru“, boli v skutočnosti organizované a riadené ultraľavičiarmi, ktorí mali podľa Chandlera v úmysle zničiť národnú suverenitu.[20]
Kniha Nahý komunista z roku 1958 vymenováva 45 cieľov komunizmu, z ktorých jeden znie: „Propagujte OSN ako jedinú nádej pre ľudstvo. Ak dôjde k prepracovaniu jej charty, požadujte, aby OSN fungovala ako svetová vláda s vlastnými nezávislými ozbrojenými silami.“[21] Svetovú vládu nie je možné zriadiť v krátkodobom horizonte, preto komunisti a globalisti využívajú rôzne témy na založenie medzinárodných inštitúcií v rôznych oblastiach, následne presadzujú zjednotenie týchto inštitúcií a pokračujú v podporovaní závislosti od OSN.
d) Svetová vláda a totalitarizmus
Nie je nič zlé na tom, keď si človek predstavuje lepší svet alebo budúcnosť. Snaha o vytvorenie svetovej vlády, ktorá by vyriešila všetky problémy ľudstva, sa však nijako nelíši od mylnej „diktatúry proletariátu“ alebo centrálneho plánovania presadzovaného komunizmom.
Presadzovanie svetovej vlády, posilňovanie úlohy OSN, vykresľovanie OSN ako všelieku na vyriešenie všetkých problémov dnešného sveta, to všetko je súčasťou snáh hrať sa na Boha a určovať budúcnosť ľudstva. Ak by sa zaviedol takýto režim, nevyhnutne by vyústil do totalitného systému komunistického typu.
Aby svetová vláda prilákala krajiny do svojich radov, nevyhnutne by musela ponúknuť lákavé výhody, sľuby blahobytu a víziu globálnej utópie pre ľudstvo. Neodvratným problémom, ktorému by však svetová vláda čelila, je otázka, ako skutočne realizovať svoju politiku – či už politickú, vojenskú, hospodársku alebo inú. Aby takáto vláda mohla presadzovať svoju politiku v globálnom meradle, nemôže mať formu slobodnej republiky, akou sú Spojené štáty; nutne by to musel byť totalitný režim, aký má Sovietsky zväz alebo ČĽR. Táto centralizácia by vyzdvihla moc vlády na bezkonkurenčnú úroveň a jej kontrola nad spoločnosťou by bola dosiaľ nevídaná. V tomto štádiu sa takáto svetová vláda nebude zaoberať dosahovaním zhody medzi členskými krajinami ani dodržiavaním akýchkoľvek záväzkov voči nim; namiesto toho sa bude sústrediť výlučne na násilné presadzovanie svojej politiky.
V dnešnom svete existujú medzi jednotlivými krajinami veľké rozdiely. Mnohé krajiny nemajú ani ortodoxné náboženstvo, ani slobodnú spoločnosť, nehovoriac o dodržiavaní ľudských práv alebo vysokých morálnych štandardov. Ak by sa krajiny spojili a vytvorili svetovú vládu, táto vláda by musela prijať najnižšie štandardy spomedzi týchto krajín, eliminujúc akékoľvek požiadavky týkajúce sa viery a presvedčenia, morálky či ľudských práv. Inými slovami, krajiny by v týchto otázkach dostali voľnú ruku, pretože na ich zjednotenie by sa použil koncept takzvanej „neutrality“ v oblasti náboženstva, morálky a ľudských práv. Svetová vláda by nevyhnutne presadzovala mainstreamovú kultúru s cieľom zjednotiť svet, a to napriek tomu, že každá krajina má svoje vlastné kultúrne tradície a náboženské presvedčenie.
Valná väčšina odborníkov, intelektuálov a vládnych úradníkov, ktorí aktívne presadzujú vytvorenie svetovej vlády, sú ateisti alebo zástancovia progresívnych názorov na náboženskú vieru. Je teda zrejmé, že svetová vláda by mala ako svoju základnú hodnotu ateizmus – čo je nevyhnutný dôsledok, keďže za jej vznikom stojí komunizmus. Navyše, keďže kultúrne a jazykové rozdiely medzi národmi by boli pre globálnu autoritu prekážkou, zástancovia svetovej vlády sa často stavajú proti pojmom ako vlastenectvo alebo lokálpatriotizmus, ktoré sú nevyhnutné pre prosperitu suverénnych štátov. Vláda krajiny alebo územia, ktorého obyvatelia nemajú spoločnú vieru a kultúru, by sa mohla udržať pri moci jedine pomocou totalitného režimu, čo by viedlo k strate slobody jednotlivca.
Aby si svetová vláda udržala svoju moc, musela by násilím presadzovať ideologickú prevýchovu. V záujme zabránenia roztrieštenosti alebo odtrhnutiu členských štátov by musela značne posilniť svoje vojenské a bezpečnostné zložky a sprísniť kontrolu nad slobodou prejavu a médiami.
Nakoniec by bolo možné svetovú vládu realizovať len ako totalitný projekt, ktorý by sa vyznačoval rovnakým zotročovaním, zneužívaním a ponižovaním svojich občanov, aké sa vyskytuje v komunistických režimoch dneška a minulosti. No namiesto toho, aby sa tento totalitarizmus obmedzil na jedinú krajinu, rozšíril by sa na celý svet, čo by komunistickému duchu prakticky umožnilo realizovať svoj plán bez odporu – zničiť tradičnú ľudskú kultúru, vykoreniť vieru v božstvo a nakoniec zničiť samotné ľudstvo.
4. Kultúrna globalizácia: nástroj na skazenie ľudstva
S rozširovaním kultúrnych výmen a tokov kapitálu po celom svete sa šíria aj rôzne deviantné kultúrne formy, ktoré vznikli pod vplyvom komunizmu v priebehu posledného storočia – ako napríklad modernosť v umení, literatúre a myslení; deviantná zábava a životný štýl; či konzumný spôsob života. V priebehu tohto procesu dochádza k narušeniu tradícií rôznych etnických skupín a k odtrhnutiu týchto tradícií od ich pôvodného významu, čo vedie k prázdnemu, zdegenerovanému životnému štýlu zameranému na spotrebu a zisk, ktorý rozkladá morálku a spoločnosť všade tam, kde sa šíri.
Willi Münzenberg, nemecký komunistický aktivista a jeden zo zakladateľov Frankfurtskej školy, povedal: „Musíme zorganizovať intelektuálov a s ich pomocou rozložiť západnú civilizáciu. Jedine vtedy, keď sa im podarí zničiť všetky jej hodnoty a spôsobiť, že život v nej bude neúnosný, budeme môcť zaviesť diktatúru proletariátu.“[22] Ako sme už opísali v predchádzajúcich kapitolách tejto knihy, dedičstvo západnej civilizácie nahradila zvrátená moderná popkultúra a duchovné hodnoty boli vo veľkej miere nahradené rôznymi variantmi marxizmu. Globalizácia a globalizmus roznášajú túto degeneráciu do všetkých kútov sveta.
V celosvetovom meradle sú Spojené štáty lídrom v politickej, ekonomickej a vojenskej oblasti. Toto jedinečné postavenie sa prenáša aj do americkej popkultúry, ktorú ochotne prijali a prevzali aj iné krajiny a regióny. Potom, ako komunizmus prenikol do všetkých aspektov každodenného života v Spojených štátoch – do rodinného života, politiky, ekonomiky, práva, umenia, médií a popkultúry – a skazil ich, využil kultúrnu globalizáciu na vyvážanie tejto skazenej kultúry. Táto kultúra, považovaná za najnovší a najžiadanejší trend z Ameriky, sa rozšírila do celého sveta. Prostredníctvom hollywoodskych filmov sa aj obyvatelia odľahlých konzervatívnych vidieckych oblastí v Číne dozvedeli, že slobodné matky, mimomanželské aféry a sexuálna sloboda sú „normálnymi“ stránkami života na „vyspelom“ Západe. Rock ‚n‘ roll sa stal mimoriadne populárny po celom svete, od Ekvádoru v Južnej Amerike cez Malajziu v juhovýchodnej Ázii až po Fidži na tichomorských ostrovoch. V oblasti vzdelávania sa ideológia stojaca za spoločnými učebnými osnovami, ktoré vypracovali kultúrni marxisti, takmer okamžite preniesla do učebníc stredných škôl na Taiwane. V krátkom čase sa správy o newyorskom hnutí Occupy Wall Street objavili na televíznych obrazovkách v najodľahlejších horských dedinách v Indii.
Kultúrna globalizácia je ako hurikán, ktorý po celom svete roznáša skazenú kultúru Západu a stranícku kultúru komunistických totalitných režimov, pričom neúprosne odstraňuje tradičné hodnoty, ktoré viedli ľudstvo po tisíce rokov.
a) Ničenie kultúrnych tradícií vo svete
Každá etnická kultúra má jedinečné charakteristiky a je hlboko ovplyvnená svojou vlastnou špecifickou históriou. Napriek rozdielom vo zvykoch jednotlivých etník, všetky vo svojich tradíciách zachovávajú rovnaké univerzálne hodnoty, ktoré im boli zverené nebesami. Priemyselná revolúcia priniesla technologický pokrok v podobe väčšieho pohodlia, no zároveň boli tradície označené pokrokovými silami za zaostalé. V súčasnosti je štandardom hodnotiť všetko na základe modernosti, novosti a „pokroku“ – alebo podľa toho, či to má komerčnú hodnotu.
Komunizmus presadzuje hodnoty, ktoré sú zdanlivo ušľachtilé, ale v skutočnosti majú za cieľ doviesť ľudstvo k tomu, aby upustilo od tradičných hodnôt a nahradilo ich homogénnymi a pokrivenými modernými hodnotami. Dnešné takzvané spoločné hodnoty, ktoré vznikli kultúrnou výmenou v procese globalizácie, nepochádzajú zo žiadnej konkrétnej tradície – sú to moderné hodnoty. Prvky a hodnoty, ktoré si osvojil globalizmus, sa musia nutne odkláňať od tradícií. Zahŕňajú len tie najpovrchnejšie prvky existujúceho kultúrneho dedičstva, ako aj aspekty, ktoré sú komerčne využiteľné. Názory o „spoločnom osude ľudstva“ a „našej spoločnej budúcnosti“ sú výsledkom práve takýchto odchýlených hodnôt.
Najnižší štandard, ktorý sa v rámci kultúrnej globalizácie celosvetovo uznáva, sa odzrkadľuje v konzumnej kultúre. Dizajn a marketing produktov, poháňané ekonomickými záujmami, sú úplne zamerané na základné pudy spotrebiteľov. Ich cieľom je ovládať ľudstvo tým, že budú zvádzať, rozmaznávať a uspokojovať povrchné túžby ľudí.
Táto globálna kultúra konzumu sa využíva na ničenie tradícií viacerými spôsobmi. V prvom rade sa z produktu odstraňujú jedinečné charakteristiky a významy, ktoré majú pôvod v jeho etnickej kultúre. Inými slovami, tradícia je z produktov odstránená prostredníctvom odnárodňovania alebo štandardizácie. Čím viac je skupina ľudí odcudzená svojmu kultúrnemu dedičstvu a viere, tým viac je náchylnejšia na takúto zjednodušenú konzumnú kultúru. Postupom času sa prostredníctvom globalizácie znižuje úroveň zvykov a kultúry tejto populácie na takú úroveň, ktorá stačí na udržanie lacnej komerčnej kultúry zbavenej zmyslu a morálky.
Po druhé, globalizovaný mediálny priemysel a jeho monopol umožnili komunistickým silám ľahko využívať degenerované myšlienky, ktoré sa skrývajú za produktmi. Propagujú povrchné kultúrne prvky výrobkov, a pri ich propagácii zároveň podsúvajú marxistickú ideológiu. Kríženie kultúr prostredníctvom globalizácie sa tak stáva ďalším kanálom na šírenie komunistickej ideológie.
Po tretie, globalizovaná kultúra robí z konzumu hlavný kultúrny trend spoločnosti. Reklamy, filmy, televízne programy a sociálne médiá neustále bombardujú spotrebiteľov myšlienkou, že ak nekupujú alebo nevlastnia určité produkty, respektíve nevyhľadávajú určitý druh zábavy, nežijú skutočný život. Komunizmus využíva rôzne prostriedky a spôsoby zábavy, aby podnecoval ľudí k uspokojovaniu svojich základných túžob. Keď ľudia podliehajú týmto túžbam, vzďaľujú sa od duchovnej sféry, čo spôsobuje, že sa v priebehu niekoľkých generácií odchýlia od svojich pôvodných vierovyznaní a tradičných hodnôt.
Komunizmus rýchlo šíri svoju zvrátenú ideológiu na pozadí globalizácie a využíva pritom mentalitu stáda. Ľudia sú prostredníctvom neustáleho sledovania správ, sociálnych médií, reklám, televíznych relácií a filmov bombardovaní rôznymi protitradičnými myšlienkami a naratívami. Vytvára to ilúziu, že takéto pokrivené trendy predstavujú globálny konsenzus. Ľudia sa postupne stávajú otupení voči škodám, ktoré tieto ideológie spôsobujú, keďže pokrivené správanie sa považuje za módne a ľudia sú nabádaní, aby naň boli hrdí. Týmto spôsobom sa šíri zneužívanie návykových látok, sexuálna sloboda, degenerovaná hudba, abstraktné umenie a mnoho ďalšieho.
Moderné umenie je zdegenerované a porušuje všetky tradičné definície estetiky. Niektorí ľudia si to možno uvedomovali už od začiatku, ale keď sa moderné umelecké diela neustále vystavujú vo významných metropolitných mestách a predávajú za vysoké ceny, a keď médiá pravidelne prinášajú správy o ponurých a bizarných dielach, bežní ľudia začínajú veriť, že to práve oni nedržia krok s dobou a že je to ich umelecký vkus, ktorý potrebuje zmenu. Pod vplyvom tohto trendu sa ľudia naučia popierať svoj prirodzený zmysel pre krásu a akceptujú ohavnú estetiku degenerovaného umenia.
Všetky formy zdegenerovanej kultúry maskované ako západná kultúra sa v súčasnosti šíria do všetkých kútov sveta. Obzvlášť Hollywood sa stal hlavným nositeľom najrôznejších ideológií prameniacich z kultúrneho marxizmu. Filmový priemysel má vďaka svojim špecifickým rysom schopnosť prinútiť ľudí, aby podvedome prijali jeho hodnoty. Ako je opísané v trinástej kapitole, film má schopnosť vykresliť podmanivé atmosféry, príbehy a osobnosti, čím dokáže divákov vtiahnuť do videnia sveta samotného režiséra. Hollywoodske filmy zohrávajú obrovskú úlohu pri formovaní hodnôt a svetonázoru divákov.
V tejto knihe sme sa venovali aj tomu, ako kultúrny marxizmus ovládol západné školstvo (pozri dvanástu kapitolu), a tým vystavil zahraničných študentov študujúcich v západných krajinách vplyvu rôznych ľavicových ideológií. Keď sa títo študenti potom vrátia do svojich rodných krajín, sami sa stanú šíriteľmi týchto ideológií. V ich krajinách sú tieto ideológie považované za atraktívne, pretože na západné štáty sa nazerá ako na technologicky vyspelejšie a ekonomicky rozvinutejšie. Takže keď sa tieto invazívne moderné trendy šíria a ničia miestnu tradičnú kultúru, narážajú len na malý odpor.
Tieto moderné globalistické hodnoty sa rozšírili a dostali sa do mainstreamu aj prostredníctvom firemnej kultúry nadnárodných korporácií. Presadzovanie sexuálnej slobody zo strany týchto korporácií vážne narušilo morálne hodnoty tradičnej spoločnosti.
Istý veľký nadnárodný reťazec oznámil v roku 2016, že toalety a kabínky v jeho predajniach budú „priateľské k transrodovým osobám“, čo znamená, že muži budú môcť voľne vstupovať na dámske toalety alebo do ženských šatní, ak sa identifikujú ako ženy. Americké združenie rodín vyzvalo spotrebiteľov, aby túto firmu bojkotovali, pretože jej politika ohrozuje ženy a deti. K dátumu písania tejto knihy sa k bojkotu predajného reťazca pridalo prostredníctvom podpisov viac ako 1,5 milióna ľudí.[23] Bojkoty však stratili reálny zmysel, keďže čoraz viac firiem v spoločnosti prijalo podobné politiky. Komunizmu sa darí využívať mentalitu stáda vďaka tomu, že mnohí ľudia nemajú silnú vôľu. Keď sa ľudstvo odkloní od tradícií, ktoré mu boli zverené nebesami, všetko sa stáva relatívnym a v priebehu času sa mení. Takáto situácia je potom ľahko zneužiteľná.
V podmienkach globalizácie sa vzájomný rešpekt a tolerancia voči rôznym národným kultúram stali všeobecným trendom. Komunizmus to využil na skreslenie pojmu tolerancie a na to, aby z hodnotovej neutrality spravil „globálny konsenzus“, podporujúc tak odchýlené myšlienky.
b) Úloha OSN pri šírení pokrivených hodnôt
V článku 13 Dohovoru OSN o právach dieťaťa sa uvádza: „Dieťa má právo na slobodu prejavu: toto právo zahŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a šíriť informácie a myšlienky akéhokoľvek druhu bez ohľadu na hranice, či už v ústnej, písomnej alebo tlačenej forme, prostredníctvom umenia alebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa voľby dieťaťa.“[24]
Niektorí odborníci sa pýtali: Ak rodičia nedovolia svojim deťom nosiť tričká so satanskými symbolmi, porušujú tým práva detí? Majú deti právo zvoliť si, ako sa budú rozprávať so svojimi rodičmi? Deti nemusia mať schopnosť správne posúdiť situáciu; ak spáchajú násilné činy alebo porušia etické normy, môžu ich rodičia potrestať? Tieto obavy sú opodstatnené. V roku 2017 prijala kanadská provincia Ontário zákon, ktorý zakazuje rodičom odmietať priania svojich detí týkajúce sa rodovej identity (t. j. deti si môžu vybrať svoje vlastné pohlavie). Rodičia, ktorí neakceptujú rodovú identitu zvolenú dieťaťom, môžu byť obvinení z týrania detí a štát im môže deti odobrať.[25]
V roku 1990 Svetová zdravotnícka organizácia oznámila, že homosexualita nie je duševnou chorobou, čo výrazne posilnilo a podnietilo hnutie LGBT po celom svete. Juhoafrická republika bola prvou krajinou, ktorá v Rade OSN pre ľudské práva predložila nový dohovor požadujúci uznanie sexuálnej orientácie a rodovej identity ako ukazovateľa dodržiavania ľudských práv. Dohovor, prvý svojho druhu, ktorý sa priamo zameriaval na sexuálnu orientáciu a rodovú identitu, bol nakoniec prijatý. V skutočnosti tento dohovor normalizuje myšlienky, ktoré sa kedysi považovali za deviantné, a prisudzuje im rovnaký význam ako prirodzeným právam.
Komunizmus využíva globalizáciu na to, aby komplexným spôsobom deformoval a ničil tradičnú kultúru a morálne hodnoty. Využíva na to rozvinuté krajiny, nadnárodné korporácie a medzinárodné inštitúcie. Ľudia sú ponorení do povrchného pohodlného životného štýlu, ktorý prináša globalizácia, ale neuvedomujú si prudké zmeny, ku ktorým dochádza na úrovni ideológie a vedomia. Tieto úplne nové myšlienky zaplavili mnohé časti sveta len v priebehu niekoľkých desaťročí. Kdekoľvek sa rozšíria tieto myšlienky, zmení sa kultúra – a ani tie najstaršie a najuzavretejšie krajiny sa tomu nedokážu ubrániť. Ak tento trend bude pokračovať, povedie to k zničeniu samotnej civilizácie.
Tradičná kultúra je základom ľudskej existencie a dôležitou zárukou toho, že si ľudské bytosti zachovajú morálne štandardy. Je kľúčom k tomu, aby sa ľudia vrátili na správnu cestu a aby mohli byť spasení svojím Stvoriteľom. Proces globalizácie viedol k tomu, že tradičná kultúra bola skreslená a zničená vplyvom komunistického ducha. Dlhodobá morálna kríza, ktorej čelí ľudská civilizácia, nemá obdoby.
5. Zachovanie národného dedičstva a univerzálnych hodnôt
Na svete existujú už tisícročia rôzne národnosti a krajiny. Hoci ich obyvatelia žijú v rôznych regiónoch, majú odlišné spoločenské formy a politické systémy, hovoria rôznymi jazykmi a vyznačujú sa odlišnými kultúrnymi a psychologickými charakteristikami, všetky majú spoločné univerzálne hodnoty, ktoré tvoria jadro tradičnej kultúry všetkých etnických skupín.
Po celom svete, obzvlášť po skončení studenej vojny, začali predstavitelia komunizmu na východe aj na západe využívať medzinárodnú politickú, ekonomickú a kultúrnu výmenu a spoluprácu na rozširovanie a riadenie globalizácie. Globalistické inštitúcie presadzujú zdegenerované hodnoty prakticky v každej krajine na svete, čím napomáhajú komunistickému duchu v systematickom ničení univerzálnych hodnôt, tradičnej kultúry a duchovnej viery.
Využitím globalizácie v spojení s inými historickými procesmi za posledných niekoľko storočí, komunistický duch výrazne rozšíril svoj vplyv v ľudskom svete.
V prvej polovici 20. storočia sa komunisti chopili moci v Rusku a v Číne, vyvraždili kultúrne elity a zničili tradičnú kultúru týchto dvoch obrovských národov. Po druhej svetovej vojne sa komunistický tábor infiltroval do medzinárodných organizácií, ako je OSN, a ovládol ich, zneužíval demokratické procesy, aby umožnil väčšine podmaniť si menšinu, a pomocou peňazí si získal malé krajiny v snahe využiť nadnárodnú moc OSN na šírenie svojho politického systému po celom svete.
Za niečo viac ako storočie, ktoré uplynulo od nástupu komunizmu na svetovú scénu, nadobudli tieto nadnárodné politické a ekonomické sily obrovskú moc a ohrozujú suverénne národy po celom svete svojím zámerom zriadiť svetovú vládu.
Jedine návratom k tradíciám môžu ľudské bytosti znovu obnoviť svoju národnú identitu a suverenitu a vytvoriť harmonické medzinárodné prostredie, v ktorom budú platiť spravodlivé univerzálne hodnoty. Len tak bude ľudstvo schopné zbaviť sa komunistického ducha a žiť pod Božou ochranou a v Božej milosti.
Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶
